Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fe4/395719.05f09c.pdf
PDF · 132.57 KB
No categories available
2ECdo/19/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 19/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom
v B., zastúpenej A., so sídlom v B., proti povinnému J. K., bývajúcemu v N.,
zastúpenému O., so sídlom v N., o vymoženie 995,82 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4 Er 961/2010 , o dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 22. januára 2013 sp. zn. 23 CoE 407/2012 ,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bánovce nad Bebravou poveril súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku z 30. júla 2010 sp. zn. B. Stáleho
rozhodcovského súdu, zriadeného pri R. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 11. mája 2012 č. k.
4 Er 961/2010 -17 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V odôvodnení uviedol, že
oprávnená ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má
povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Súčasťou tejto zmluvy sú aj Obchodné podmienky pre úver, ktoré v článku 11/ upravujú
rozhodcovskú doložku. Uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Svoj
názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa oprel
aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt.
proti Erzsébet Sustikné Gyôrfi bod 40. Ďalej okresný súd poznamenal, že v porovnaní
s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný,
pretože v krízových situáciách a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach
a právom chránených záujmoch, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka
na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom, vrátane princípu dobrých
mravov je plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej
moci. Na základe uvedených skutočností, dospel súd prvého stupňa k názoru, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými
ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka , ako aj v rozpore
s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené, súd prvého stupňa
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 22. januára 2013
sp. zn. 23 CoE 407/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený
a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí
naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to,
v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie
exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi
uvedenými v § 63 Exekučného poriadku sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ďalej
uviedol, že s poukazom na uvedené, je zrejmé, že aj po preskúmavaní žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku so zákonom a poverení súdneho
exekútora po tomto preskúmavaní, má exekučný súd právo a aj povinnosť exekúciu
zastaviť, ak sú na to splnené podmienky. Pokiaľ vo veci vydali rozhodcovský rozsudok
rozhodcovia, konajúci na základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je
neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého
a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodila z § 237 písm. d/ , e/ , f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O.s.p. Uviedla, že rozhodcovská doložka bola uzavretá platne a v súlade
so zákonom. Súd nebol oprávnený ex offo skúmať platnosť, resp. neplatnosť
rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli
individuálne dojednané sama osebe nezakladá ich neprijateľnosť v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. To, že rozhodcovské konanie
iniciovala oprávnená (dodávateľ) z titulu neplnenia si povinností riadne a včas zo strany
povinného (spotrebiteľa), nemôže mať za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky.
Poukázala na to, že oprávnená si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
súčasne s úverovou zmluvou len plnila povinnosť, ktorá jej vyplývala z § 93b ods. 1
zákona o bankách. Oba rozhodujúce súdy jednak nesprávne právne posúdili danú vec
a jednak zaťažili svoje konanie takými inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a je
záväzný aj pre exekučný súd. Rozsudok je nezmeniteľný a záväzný. Prvostupňový
a odvolací súd tak rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo, napriek
tomu, že exekučnému súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie
rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z úradnej povinnosti. Exekučný súd
je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu
a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne
závery) exekučného titulu. Všeobecné súdy sú povinné rozhodnúť o nekalosti
rozhodcovskej doložky v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa jej
spotrebiteľ nedomáhal v rámci rozhodcovského konania. Exekučný súd v exekučnom
konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom
na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a vzhľadom na nedostatok
právomoci. Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému podať v lehote 30 dní
odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv. Súd
nemôže nahradzovať pasivitu povinného.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. )
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p. ) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p. ) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p. ).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O.s.p. ). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p. ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/ , c/ , g/ O.s.p.
nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p. ).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci
súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej
stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku,
ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov
súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje
rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012
sp. zn. 4 Cdo 11/2012 ).
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z § 237 písm. d/ O.s.p. , keď
poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu
konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať
tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav
vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ
určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,
nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol
v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie
žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá
v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj
v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom
v B., proti povinnému J. K., bývajúcemu v N., o vymoženie 995,82 € s príslušenstvom,
na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadenom pri R., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7, z 30. júla 2010
sp. zn. B., vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 961/2010 ,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťažila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p. , ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že
skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu
aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového
– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p. ) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p. , ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p. , keď rozhodnutie odvolacieho súdu nepovažuje za presvedčivé, resp.
dostatočné.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03 -30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 ).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p. ) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia (zastavenie exekučného konania). Rovnako odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania
oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06 ).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. , ktorú dovolateľka
videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy
nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už aj
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj
materiálnej. V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn.
3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý
tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade
platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011 ).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
6 Cdo 1/2012 ).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie, pričom by na to neboli splnené podmienky.
Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady zákazu retroaktivity, dovolací súd
pre úplnosť uvádza, že porušenie tejto zásady zo strany súdov nezistil (súdy svoje
rozhodnutia opreli o ustanovenia účinné v čase uzavretie zmluvy).
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. ). Iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto
tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ) dodáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. , ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky
mu však trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich
priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p. ), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová