Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/4/2013

Potvrdené rozhodnutím 2Sžo/3/2013
„Najvyšší súd 2Sžo/3/2013 Slovenskej republiky 2Sžo/4/2013 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Ľubici Filovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. J. Ď., advokát, so sídlom K., Ž., proti žalovanému: Slovenská advokátska komora, so sídlom Kolárska č. 4, Bratislava, právne zastúpenému: JUDr. Eva Bušová, advokátka so sídlom Tobrucká č. 6, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Predsedníctva žalovaného sp. zn. P-14/2011:176/2009 z 24. júna 2011 a rozhodnutia Predsedníctva žalovaného sp. zn. P-30/2011:4491/2008 zo 14. októbra 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/52/2012 a 21S/62/2012 z 26. septembra 2012, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/52/2012 a 21S/62/2012 z 26. septembra 2012, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Ľubici

Filovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. J. Ď., advokát, so sídlom K., Ž., proti žalovanému:

Slovenská advokátska komora, so sídlom Kolárska č. 4, Bratislava, právne zastúpenému:

JUDr. Eva Bušová, advokátka so sídlom Tobrucká č. 6, Bratislava, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Predsedníctva žalovaného sp. zn. z 24. júna

2011 a rozhodnutia Predsedníctva žalovaného sp. zn. zo 14. októbra

2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.

a z 26. septembra 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

a z 26. septembra 2012, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom sp. zn.

a z 26. septembra 2012 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal preskúmania

zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného vo veciach sp. zn.

z 24. júna 2011 a sp. zn. zo 14. októbra 2011, ktorými bola žalobcovi

uložená pokuta v celkovej výške 2219 € za závažné porušenie povinností advokáta v zmysle

, a a o advokácii (ďalej len „zákon

o advokácii“) a § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd v predmetnej veci

nariadil termín pojednávania na 26. septembra 2012. Na nariadený termín pojednávania sa

nedostavil žalobca, pričom doručenie predvolania mal vykázané riadnym spôsobom. Svoju

neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil písomným podaním, ktoré bolo krajskému súdu

doručené 25. septembra 2012 s tým, že na pojednávaní má záujem osobne sa zúčastniť, avšak

v súčasnosti mu to jeho zdravotný stav nedovoľuje, pričom poukázal na lekársku správu

z neurologickej ambulancie z 24. septembra 2012, ktorú zároveň vo fotokópii predložil.

Z fotokópie lekárskej správy z 24. septembra 2012 krajský súd zistil, že žalobca sa

24. septembra 2012 zúčastnil vyšetrenia u MUDr. H., pričom v závere správy z tohto dňa je

uvedené, že nie je schopný zúčastniť sa pojednávania na súde.

Krajský súd s poukazom na , veta prvá a

neakceptoval žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov vzhľadom

na to, že podľa jeho názoru predložené potvrdenie v ktorom je uvedené, že žalobca nie je

schopný zúčastniť sa pojednávania sa nevzťahuje ku dňu vytýčeného termínu pojednávania,

nakoľko bolo vystavené 24. septembra 2012 a nešlo o doklad potvrdzujúci práceneschopnosť

žalobcu v deň pojednávania, t.j. 26. septembra 2012. Navyše, z predloženého potvrdenia

podľa názoru krajského súdu nevyplýva, že 26. septembra 2012 žalobca nebol schopný bez

ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania.

Krajský súd poukázal aj na charakter konania podľa piatej časti druhej hlavy , keď

v danom prípade je pre súd rozhodujúci v zmysle skutkový stav, ktorý tu

bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a tiež na , podľa ktorého

môže žalobca rozsah napadnutého rozhodnutia rozšíriť len v lehote podľa ,

t. j. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že pokiaľ konal

a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, neodňal mu tým možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o vecnú stránku problému, z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

vyplýva, že Rozhodnutím II. Disciplinárneho senátu pri Slovenskej advokátskej komore

(ďalej len „SAK“) č. DS II.-82/09:176/2009 z 25. januára 2011 bol žalobca uznaný za

vinného, že napriek tomu, že mu dňa 15. januára 2008 M. R. a M. H. vypovedali

3

splnomocnenie na zastupovanie, 1. nevykonal s klientmi písomné finančné vysporiadanie;

2. nevrátil im všetky doklady; a 3. zároveň v zmluve o poskytnutí právnych služieb v čl. V.

ods. 1 dohodol pre prípad vypovedania zmluvy zo strany klientov pred skončením veci

zmluvnú pokutu. Týmto konaním sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1

zákona o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosti advokáta uložené

mu u skutku pod bodom 1 v § 13 Advokátskeho poriadku, podľa ktorého po skončení

zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť povinní vec s klientom písomne finančne

vysporiadať, u skutku pod bodom 2 porušil povinnosť uloženú mu pri poskytovaní

advokátskych služieb v § 13 Advokátskeho poriadku, v zmysle ktorého sú advokát alebo

spoločnosť povinní vrátiť klientovi všetky doklady, ktoré mu zveril a u skutku pod bodom 3

závažným spôsobom porušil povinnosti uložené v § 18 ods. 3 zákona o advokácii, podľa

ktorého advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho

stavu, v záujme čoho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré

určujú predpisy komory, ako aj § 5 Advokátskeho poriadku, podľa ktorého pri poskytovaní

právnych služieb je prvoradý záujem klienta. Jeho oprávnené záujmy majú prednosť pred

inými záujmami advokáta, ako aj pred jeho ohľadom na iných advokátov. Za to mu bolo

uložené, disciplinárne opatrenie podľa § 56 ods. 2 písm. c/ zákona o advokácii t. j. peňažná

pokuta vo výške 5-násobku minimálnej mesačnej mzdy, t.j. 1585 €.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal prvostupňový orgán na špecifikované porušenia

jednak zákona o advokácii a jednak ustanovenia Advokátskeho poriadku, pričom podľa jeho

názoru bolo preukázané, že najneskôr dňom doručenia odvolania splnomocnenia zo strany M.

R. a M. H., žalobcovi zaslané doporučene dňa 5. septembra 2008, zaniklo splnomocnenie

udelené žalobcovi 15. januára 2008, ako aj zmluva o poskytovaní právnych služieb

z 22. novembra 2008.

Disciplinárny senát zastal názor, že hneď po doručení odvolania splnomocnenia

sťažovateľmi mal žalobca s nimi bez zbytočného odkladu vec písomne finančne vysporiadať.

Z dokazovania bolo preukázané, že tak urobil až po podaní sťažnosti a to listom z 20. marca

2009. Tvrdenie, že sťažovateľom zaslal finančné vysporiadanie sa preukázalo ako účelové.

Tento postup bol teda v rozpore s § 13 Advokátskeho poriadku. Vyúčtovanie, ktoré zaslal

sťažovateľom až 20. marca 2009, teda šesť mesiacov od doručenia odvolania splnomocnenia

malo podľa senátu vady. Vo vzťahu k druhému skutku bolo uvedené, že pokiaľ

splnomocnenie, ako aj zmluva o poskytnutí právnych služieb, zanikli 5. septembra 2008, mal

žalobca v súlade s Advokátskym poriadkom bez zbytočného odkladu vrátiť všetky doklady,

4

ktoré mu boli zverené. Z vykonaného, dokazovania bolo preukázané, že tak urobil až po

podaní sťažnosti sťažovateľov a to listom z 20. marca 2009. Zverené doklady žalobca zaslal

sťažovateľom listom až šesť mesiacov od doručenia odvolania splnomocnenia. Vo vzťahu

k tretiemu skutku bolo preukázané, že sa skutok stal tak, ako je uvedený v disciplinárnom

návrhu. Bolo zrejmé, že žalobca nechápe význam vzťahu klienta a advokáta, ktorý je

v zmysle § 3 Advokátskeho poriadku založený na vzájomnej dôvere. Už zo samotnej úpravy

splnomocnenia v vyplýva, že splnomocnenie zanikne, ak ho

splnomocniteľ odvolal. Zákon nepodmieňuje odvolanie splnomocnenia splnením žiadnej

podmienky a toto zaniká okamihom jeho odvolania. To znamená, že je zdôraznená zásada

dôveryhodnosti vzťahu mandanta a mandatára. Pokiaľ išlo o zmluvnú pokutu, disciplinárny

senát bol názoru, že zmluvnú pokutu možno definovať ako zmluvnými stranami vopred

dohodnuté peňažné plnenie pre prípad možného budúceho neplnenia alebo čiastočného

splnenia jeho zmluvnej povinnosti. Pri dojednaní zmluvnej pokuty je potrebné presne

definovať zmluvnú povinnosť alebo zmluvné povinnosti, ktorých porušenie zabezpečuje.

Uplatnenie základného práva zo strany klienta, vypovedanie zmluvy, nemôže byť viazané na

sankcie v podobe zmluvnej pokuty. Toto ustanovenie zmluvy považoval disciplinárny senát

za absolútne neplatné podľa a na základe uvedeného potom

dojednanie zmluvnej pokuty v zmluve o poskytnutí právnych služieb je v rozpore s § 18

ods. 3 zákona o advokácii a aj v rozpore s § 5 Advokátskeho poriadku. Pri ukladaní druhu

disciplinárneho opatrenia vychádzal správny orgán prvého stupňa zo skutočností, že v danom

prípade išlo o závažné porušenie povinností advokáta, pričom ochrana záujmov klienta

a presadzovanie ochrany práv klienta patria medzi najdôležitejšie princípy výkonu

advokátskeho povolania, bez dodržania ktorých by poskytovanie právnych služieb nemohlo

byť riadne vykonávané a nemohla by existovať ani len nevyhnutná dôvera medzi advokátom

a jeho klientom. Podmieňovať výpoveď zmluvy o poskytovaní právnych služieb

uplatňovaním zmluvnej pokuty a nevysporiadanie sa s klientom po skončení právneho

vzťahu vytvára stav negatívneho povedomia klientov a tým i verejnosti všeobecne, o kvalite

poskytovaných právnych služieb. Práve preto z dôvodu závažnosti porušenia povinnosti

advokáta disciplinárny senát zvolil formu peňažnej pokuty ako tretí stupeň disciplinárneho

opatrenia. Vo vzťahu k výške peňažnej pokuty uviedol, že ide o prvé závažné porušenie

predpisov na výkon advokácie a uložený trest má pôsobiť u advokáta nielen sankčne, ale aj

preventívne a výchovne.

Na základe odvolania žalobcu rozhodoval vo veci žalovaný rozhodnutím pod č. P-

z 24. júna 2011, ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení

rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že tieto nie sú dôvodné,

pričom poukázal na to, že revízna komisia SAK nie je viazaná obsahom sťažnosti a ak

v rámci prešetrovania zistí aj iné porušenia povinností advokáta, aj keď nie sú obsahom

sťažnosti, je povinná podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči advokátovi. Táto

povinnosť vyplýva z § 3 Disciplinárneho poriadku. Vo vzťahu k prvého aj druhému skutku

bolo objektívne zistené porušenie povinností advokáta a ani neskoršie dodatočné zaslanie

vyúčtovania a dokladov nezmenilo nič na okolnosti, že v lehote, ktorá by bola bývala

primeraná k nim nedošlo. Podľa názoru žalovaného, advokát tým, že neeviduje poštu

v preukaznej forme riskuje možnosť dostania sa do dôkaznej núdze pri preukázaní faktu, či

zásielky riadne a včas klientovi zaslal. V treťom skutku bol predmet skutku nesporný. Líšil sa

len jeho výkladom zo strany disciplinárneho senátu a žalobcu. Podľa názoru žalovaného,

prvostupňový senát správne argumentoval, že dohodou o zmluvnej pokute v prospech

advokáta pri vypovedaní plnej moci dochádza k obmedzeniu zmluvnej slobody klienta.

Vypovedanie plnej moci advokátovi je neodňateľným právom klienta. Obsah zmluvy musí

predovšetkým rešpektovať pravidlá profesijnej etiky, základnou zásadou advokácie je

presadzovanie záujmov klienta a táto zásada nevyníma ani dohodu o trovách právnej služby.

Výrok o uložení disciplinárneho opatrenia formou peňažnej pokuty považoval odvolací orgán

za správny z dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový senát v rozhodnutí aj vzhľadom na trvanie

a charakter porušenia povinnosti advokátom a jeho prístupu k disciplinárnemu konaniu.

Dlhotrvajúca práceneschopnosť nebola vyhodnotená ako poľahčujúca okolnosť, naopak,

prístup advokáta k disciplinárnemu konaniu bol vyhýbavý so snahou mnohonásobne termíny

pojednávaní odročovať, čo sa opakovalo na oboch stupňoch konania a výrazne zvyšovalo

jeho náklady. Zároveň žalovaný poukázal na to, že ak je advokát v dôsledku dlhotrvajúcej

prekážky vrátane trvania PN nespôsobilý vykonávať osobne advokátsku činnosť, je povinný

za seba ustanoviť zástupcu, čo žalobca zrejme nespravil a tým mohol spôsobiť prieťahy

v konaniach a vo veciach svojich klientov v rozpore s ich záujmami.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že IV. Disciplinárny senát

disciplinárnej komisie SAK rozhodnutím č. DS IV.-64/09:449/2008 zo 7. apríla 2011

rozhodol podľa § 25 ods. 1, § 20 ods. 1 a § 20 ods. 2 písm. d/ Disciplinárneho poriadku

vo vzťahu k žalobcovi, že sa tento uznáva vinným za to, že pri zastupovaní sťažovateľky

6

Ing. M. T. v sporoch vedených na Okresnom súde v Žiline prevzal zálohu vo výške 40 000 Sk

(1327,76 €), ktorú po vypovedaní splnomocnenia sťažovateľkou 28. decembra 2007 a 23.

januára 2008 vyúčtoval len faxovým podaním a nedoložil, že je platiteľom DPH a nevrátil

preplatok, o ktorého vrátenie sťažovateľka opakovane žiadala.

Týmto sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii,

pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v § 18 ods. 2 a 3 zákona

o advokácii a § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku SAK za čo mu bolo uložené podľa § 56

ods. 2 písm. c/ zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 2-

násobku minimálnej mzdy, t.j. 634 €, ktorú bol povinný zaplatiť do 15 dní od nadobudnutia

právoplatnosti. Disciplinárny senát vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že z dôkazného

materiálu v spise dospel jednoznačne k nepochybným skutkovým zisteniam, že 25. júna 2006

splnomocnila sťažovateľka žalobcu na právne zastupovanie vo veci vedenej na Okresnom

súde v Žiline sp. zn. . Toto splnomocnenie mu vypovedala 28. decembra 2007,

o čom svedčí fotokópia podacieho lístka. Dňa 23. januára 2008 vypovedala sťažovateľka

splnomocnenie na právne zastupovanie udelené žalobcovi 28. novembra 2006 vo veci vedenej

na Okresnom súde v Žiline sp. zn. , ktoré potvrdil osobne listom dňa 23. januára

2008.

Sťažovateľka potvrdila prevzatie písomností vo vyššie uvedených súdnych sporoch

a taktiež žiadala o písomné vyúčtovanie poskytnutej zálohy vo výške 40 000 Sk (1327,76 €),

ktorý list žalobca osobne prevzal 27. januára 2008, čo potvrdil svojím podpisom. Poslednú

výzvu na vyúčtovanie zálohy adresovala sťažovateľka žalobcovi listom z 31. novembra 2008,

ktorú prevzal 3. decembra 2008. Napokon 26. januára 2009 došlo k jednaniu, kde bola podľa

zúčastnených strán vyúčtovaná záloha a tiež vyriešené vzájomné nároky v predmetnej veci.

Z tohto dôkazného stavu disciplinárny senát potom prijal záver o tom, že žalobca sa dopustil

disciplinárneho previnenia advokáta, ako zavineného porušenia povinnosti vyplývajúcej

zo zákona alebo z predpisu komory spôsobom opísaným vo výrokovej časti rozhodnutia.

Na výzvy sťažovateľky žalobca nereagoval a preddavok vyúčtoval a preplatok vrátil až po

doručení sťažnosti revíznej komisii a jej výzve na zaujatie stanoviska k sťažnosti. Senát

dospel k záveru, že adekvátnym vyjadrením všetkých uvedených zákonných kritérií bude

sankcia v podobe disciplinárneho opatrenia vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy 634 €.

Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný rozhodnutím P-

30/2011:4491/2008 zo 14. októbra 2001, ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, že vo veci

sa konalo pojednávanie o odvolaní 14. októbra 2011 v neprítomnosti žalobcu vzhľadom na

neexistenciu dôvodov na jeho odročenie. Advokát síce ospravedlnil svoju neprítomnosť na

odvolacom pojednávaní a predložil doklad o ošetrení u lekára, ale zároveň nepožiadal o jeho

odročenie a netrval na svojej osobnej účasti na ňom. V texte podania uvádzal, že trvá na

svojom odvolaní. Odvolací orgán považoval podmienky podľa § 17 ods. 7 Disciplinárneho

poriadku na pojednávanie v neprítomnosti za splnené, vzhľadom na nepožiadame o odročenie

pojednávania. Prvostupňové rozhodnutie na základe § 59 ods. 3 zákona o advokácii

považoval odvolací senát za vecne správne, čo do rozhodnutia o uznaní viny a aj

disciplinárneho opatrenia, jeho druhu a aj výmery. Odvolací orgán sa stotožnil so zisteným

skutkovým stavom a z neho vyvodenými právnymi závermi prvostupňového disciplinárneho

senátu a na tieto v celom rozsahu poukázal. Vo vzťahu k námietke o nezákonnom procesnom

postupe disciplinárneho senátu, ktorý pojednával napriek žalobcovmu ospravedlneniu

žalovaný uviedol, že advokát svoju neprítomnosť neospravedlnil riadne, nezaslal doklad

o trvaní PN, či inej prekážke zdravotného stavu. Bez hodnoverného dokladu nemal senát za

preukázané, že doterajšia PN, či iné zdravotné prekážky stále trvajú. Navyše z postupu

advokáta skôr bolo badať vyhýbanie sa účasti na pojednávaní, opakované viacnásobné

ospravedlnenie sa, ktoré bránili hospodárnemu a v primeranej lehote skončenému vybaveniu

veci. Z vykonaného dokazovania bolo zistené porušenie povinnosti advokáta a ani jej

neskoršie dodatočné vrátenie časti zálohy a vydanie dokladu o platcovi DPH nezmenilo nič

na okolnosti, že v lehote, ktorá by bola bývala primeraná k vráteniu nedošlo. Advokátom

uvádzané zdravotné prekážky brániace kontaktovaniu sa s klientkou a korešpondovaniu s ňou

nie sú obranou. Skôr naopak, dlhodobá práceneschopnosť advokáta bez ustanovenia za seba

splnomocneného zástupcu, či už priamo ním alebo prostredníctvom SAK, je možným

porušením ustanovenia § 17 zákona o advokácii a ohrozuje záujmy klientov, preto takúto

obranu nemohol žalovaný v žiadnom prípade akceptovať. Existencia skutku vyplýva

predovšetkým z listinných dôkazov (sťažnosti sťažovateľky, listy, výzvy, záznam z jednania

s klientom), ktoré v súhrne preukazujú opak tvrdenia žalobcu o tom, že zálohu od klientky

neprevzal a nemal čo vyúčtovať. Ak by nebol preddavok prevzatý, nedošlo by k jeho

následnému vysporiadaniu a vráteniu preplatku až vo výške 19 706 Sk v roku 2009.

Aj v texte samotnej dohody spísanej advokátom sa uvádza vyplatenie titulom vyúčtovania

zloženej zálohy. Podľa názoru žalovaného je úplne nelogické, aby advokát vrátil svojej

bývalej klientke peniaze v danej výške, ktoré by predtým neprezval. Fakt, že okolnosť

prevzatia zálohy klientkou nemal advokát potvrdenú účtovným dokladom, nesvedčí

8

o nedôslednosti klientky, ako to deklaroval advokát, ale skôr o obchádzaní daňových

a účtovných predpisov advokátom ako podnikateľom. Ďalšia obrana advokáta, že bez

súčinnosti exklientky a oznámenia výsledku konania nebolo možné presne trovy právneho

zastúpenia vyčísliť, bola posúdená ako účelová, pretože tieto mohol a mal vyúčtovať na

základe právneho stavu v čase ním vykonaných úkonov, ktorých hodnotu, podľa advokátskej

tarify a počet, podľa realizovaného stavu počas právneho zastupovania, musel poznať. Výrok

o uložení disciplinárneho opatrenia formou peňažnej pokuty považoval žalovaný za správny

z dôvodov, ako uviedol prvostupňový senát aj vzhľadom na trvanie a charakter porušenia

povinnosti advokáta. Konaním žalobcu došlo k finančnej škode jeho bývalej klientke, nebolo

možné uvažovať o uložení menej prísnejšej sankcie formou písomného verejného

napomenutia alebo dokonca upustiť od potrestania, ako to navrhol žalobca.

Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že návrh na začatie disciplinárneho

konania, v predmetnej veci bol podaný v lehote podľa § 58 ods. 2 zákona o advokácii, t.j.

v lehote 6-tich mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení

najneskôr však do dvoch rokov odo dňa, keď disciplinárnemu previneniu došlo. Nesporné

bolo, že disciplinárne konanie začalo na návrh revíznej komisie z 15. júla 2009 pre závažne

porušenie povinnosti advokáta uvedených v § 13 a § 5 Advokátskeho poriadku a § 18 ods. 3

zákona o advokácii. Návrhu predchádzala sťažnosť M. R. a M. H. na SAK vo vzťahu k tomu,

že žalobcovi títo zverili právne zastupovanie vo veci úpravy vlastníckych práv k pozemkom v

katastrálnom území Ž.. Nesporné podľa krajského súdu bolo, že k odvolaniu splnomocnenia

zo strany sťažovateľov došlo na základe písomného odvolania plnej moci, ktoré bolo zaslané

žalobcovi dňa 5. septembra 2008 a teda došlo k zániku splnomocnenia medzi sťažovateľmi a

žalobcom.

Podľa názoru krajského súdu bolo jednoznačne preukázané, že žalobca porušil § 13

Advokátskeho poriadku, podľa ktorého po skončení zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť

povinní klientovi vrátiť všetky doklady, ktoré im zveril. Krajský súd poukázal na to, že sa

nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu, že by lehota na odovzdanie dokladov zo strany

advokáta k svojmu klientovi pri skončení zastupovania bola daná na úvahe samotného

žalobcu. Aj keď je možné konštatovať, že z dikcie § 13 Advokátskeho poriadku vyplýva

skutočnosť, že po skončení zastúpenia je povinný advokát klientovi vrátiť všetky doklady,

ktoré mu zveril, preukázané bolo, že žalobca vrátil doklady síce po skončení zastupovania, ale

urobil to až po podaní sťažnosti sťažovateľov na postup žalobcu na SAK listom z 20. marca

2009, t. j. po šiestich mesiacoch po skončení zastupovania. Žalobca v konaní nepreukázal, že

9

vrátil doklady svojim exklientom skôr. Lehota bez zbytočného odkladu a teda povinnosť

vrátiť predmetné doklady po skončení zastupovania, aj keď nie je striktne stanovená

v Advokátskom poriadku, resp. nebola stanovená striktne (bez zbytočného odkladu)

v Advokátskom poriadku, ktorý bolo potrebné aplikovať na daný skutok ( Advokátsky

poriadok zo dňa 16. júna 2007 ) je potrebné ju považovať za lehotu na vrátenie dokladov bez

zbytočného odkladu po skončení zastupovania aj s poukazom na to, že Advokátsky poriadok

z 19. júna 2010 už takúto lehotu v § 13 precizuje. Túto lehotu nie je možné podľa názoru

krajského súdu vykladať v neprospech exklienta, to znamená, že by doklady zo strany

advokáta po skončení zastupovania mohli byť vrátené kedykoľvek resp. vrátenie by bolo

ponechané na úvahe žalobcu (advokáta). Navyše, v predmetnom prípade bolo preukázané, že

žalobca predmetné doklady vrátil až po podaní sťažnosti zo strany exklientov. Rovnako to

bolo aj v prípade písomného finančného vysporiadania, kedy bolo preukázané, že žalobca sa

so sťažovateľmi vysporiadal až 6 mesiacov od doručenia odvolania plnomocenstva resp. až

po podaní sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k SAK. Z tohto dôvodu bolo preukázané aj

porušenie ustanovenia vo vzťahu k tomu, že sa po skončení zastupovania advokát s klientmi

písomne finančne nevysporiadal a urobil tak až na základe podanej sťažnosti žalovanému.

Vo vzťahu k tretiemu skutku sa krajský súd stotožnil právnym názorom žalovaného,

že v žiadnom prípade nie je možné viazať ukončenie plnomocenstva zo strany klienta na

dojednanie zmluvnej pokuty, ktorú by mal klient platiť v prípade, ak by ukončil zastupovanie

s daným advokátom (takéto dojednanie obsahovala zmluva o poskytnutí právnych služieb

uzatvorená medzi M. R., M. H. a žalobcom v čl. V. l predmetnej zmluvy). V tomto smere

podľa názoru krajského súdu je nepochybné, že žalobca sa dopustil porušenia § 18 ods. 3

Zákona o advokácii, resp. § 5 Advokátskeho poriadku, keď žalovaný správny orgán správne

konštatoval, že v prípade vzťahu klient - advokát je dôležitá základná zásada výkonu

advokácie a to presadzovanie záujmov klientov a táto zásada nevyníma ani dohodu o trovách

právnej služby. Takisto je potrebné zdôrazniť, že presadzovanie záujmov klientov má

prednosť pred záujmami advokáta, pričom krajský súd zdôraznil, že nemožnosť dojednať

zmluvnú pokutu v zmluve o poskytnutí právnej pomoci síce nevyplýva expresis verbis zo

zákona o advokácii a ani z iných stavovských predpisov, ale jej použitie vylučuje výklad

etických princípov, pravidiel a základných zásad výkonu advokácie. V danom prípade aj

podľa názoru krajského súdu takýmto dojednaním zmluvnej pokuty pre prípad ukončenia

zmluvného vzťahu klienta s advokátom je predovšetkým potrebné poukázať na to, že

obmedzuje klienta v prípade, ak klient stratí dôveru v daného advokáta, aby mohol bez

10

akýchkoľvek pochybností a zábran vypovedať plnomocenstvo advokátovi, nakoľko sa musí

obávať dôsledkov, ktoré nastanú v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty vo vzťahu

k advokátovi. Tým klienta nepriamo núti k zotrvaniu v zmluvnom vzťahu k advokátovi

v prípade ak s ním klient nie je spokojný v prípade straty dôvery, tak ako bolo vyššie

uvedené. Takýto postup advokáta je potom aj zo strany krajského súdu považovaný za

nesprávny a teda znižujúci aj dôstojnosť advokátskeho stavu a je v rozpore s ust. § 5 ods. 1

Advokátskeho poriadku. Nepodstatná je námietka žalobcu, že žalovaný pri prejednávaní veci

nevychádzal zo sťažnosti z 12. januára 2009, nakoľko k disciplinárnemu stíhaniu advokátov

nedochádza len na základe podaných sťažností.

Vo vzťahu k námietke žalobcu k disciplinárnemu opatreniu a to uloženiu pokuty vo

výške 5-násobku minimálnej mzdy – 1585 € sa krajský súd stotožnil s úvahou správneho

orgánu prečo a z akých dôvodov bolo uložené žalobcovi toto disciplinárne opatrenie

s poukazom na § 56 ods. 2 písm. c/ a § 56 ods. 3 zákona o advokácii, pričom bolo

prihliadnuté na rozsah a povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, následok a mieru

zavinenia žalobcu. Konanie žalobcu je možné aj zo strany krajského súdu považovať za prvé

závažné porušenie povinnosti advokáta, ktoré boli upravené jednak v zákone o advokácii

a jednak v Advokátskom poriadku. Peňažná pokuta bola stanovená v rámci zákonného rámca,

keď pokutu možno uložiť až do výšky 100 násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej

osobitným predpisom. Výška pokuty stanovená za 3 skutky špecifikované vo výrokovej časti

prvostupňového rozhodnutia bola stanovená na dolnej hranici a takto uložená podľa názoru

krajského súdu bude plniť úlohu preventívnu, výchovnú, ale aj represívnu, t.j. v takto

uloženej výške bude citeľná v majetkovej sfére žalobcu. Ani príklad trestného konania

uvádzaný žalobcom nie je dobrým príkladom na prejednávaný prípad. Na druhej strane

žalobca pokiaľ tvrdí, že pokuta je pre neho likvidačná v dôsledku zlého zdravotného stavu,

krajský súd po oboznámení sa s administratívnym spisom rovnako zastal názor, že zo strany

žalobcu bolo badať vyhýbanie sa disciplinárnemu konaniu a taktiež sa stotožnil s názorom

žalovaného, že pokiaľ advokátovi neumožňuje dlhotrvajúca prekážka vykonávať advokáciu,

je povinný si za seba ustanoviť zástupcu. Zároveň žalobca ani krajskému súdu nepreukázal

žiadnymi dokladmi, že peňažná pokuta v stanovenej výške je pre neho likvidačná. Vzhľadom

na všetky uvedené dôvody krajský súd vyhodnotil žalobné dôvody žalobcu vo vzťahu

k predmetnému rozhodnutiu žalovaného ako nedôvodné.

Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného č. P-30/2011:4491/2008 zo 14. októbra 2011

takisto krajský súd poukázal na to, že žalobné dôvody žalobcu sú nedôvodné. Z obsahu

11

správneho spisu vyplynul riadne zistený skutkový stav vo vzťahu k popísanému skutku vo

výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a na takto zistený skutkový stav boli potom

správne aplikované predpisy zákona o advokácii resp. § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku zo

dňa 16. júna 2007. Bolo podľa názoru krajského súdu preukázané, že klientka vypovedala

žalobcovi plné moci 28. decembra 2007 a 23. januára 2008, požiadala ho o vyúčtovanie sumy

1327,76 €, ktorú sumu zložila ako preddavok na trovy konania a právneho zastupovania.

Žalobca vyúčtovania a vrátenie sumy preplatku 657,59 € vykonal až 26. januára 2009, rok po

skončení zastupovania resp. po podaní sťažnosti klientky na SAK, nakoniec takto zistený

skutkový stav ani žalobca podrobnejšie nenamietal. Aj námietka žalobcu, že medzi ním

a klientkou došlo k vysvetleniu situácie je nepodstatná vzhľadom na zistenia, ktoré vyplynuli

z obsahu spisov resp. rozhodnutí správnych orgánov. Žalobca vo vzťahu k tejto veci namietal,

že disciplinárny senát dňa 7. apríla 2011 konal a rozhodol v jeho neprítomnosti napriek

žiadosti o odročenie zo zdravotných dôvodov, t.j. namietal, že došlo k porušeniu jeho práva

osobne sa zúčastniť prejednenia veci. Taktiež namietal, že žalovaný resp. prvostupňový senát

mohol použiť ust. § 56 ods. 5 zákona o advokácii a teda mohol upustiť od uloženia

disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie resp. podľa § 56 ods. 2 zákona

o advokácii mohol disciplinárny senát uvažovať aj o iných sankciách. K žalobnému dôvodu,

že správne orgány v danom prípade nerešpektovali zásadu ústnosti pojednávania, krajský súd

poukázal najmä na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 7. apríla 2011

konal a aj rozhodol Disciplinárny senát v neprítomnosti žalobcu. Z obsahu zápisnice

o pojednávaní v tento deň vyplynulo, že žalobca bol na pojednávanie predvolaný, pričom

doručenie predvolania mu bolo vykázané dňa 14. marca 2011, pričom 5-dňová lehota na

prípravu bola zachovaná. Zo žiadosti o odročenie termínu pojednávania zo dňa 21. marca

2011 doručenej žalovanému dňa 28. marca 2011 vyplýva, že žalobca žiadal o odročenie

termínu pojednávania z dôvodu, že na deň 7. apríla 2011 má dlhodobo zabezpečené odborné

lekárske vyšetrenie v Stredoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Banskej

Bystrici. Poukázal na to, že má záujem osobne sa zúčastniť pojednávania a nesúhlasí, aby

bolo pojednávané a rozhodnuté v jeho neprítomnosti. Z obsahu spisu krajský súd nezistil, že

by žalobca vo vzťahu k tejto žiadosti o odročenie pojednávania predložil nejaký doklad.

Zároveň z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že na odvolacie

pojednávanie dňa 14. októbra 2011 sa žalobca nedostavil, pričom doručenie predvolania na

termín pojednávania mal vykázané dňa 22. septembra 2011. Žalobca písomným podaním zo

dňa 29. septembra 2011 doručeným žalovanému 5. októbra 2011 ospravedlnil neprítomnosť

12

na pojednávaní s odôvodnením, že je v súčasnej dobe práceneschopný a naviac dňa

10. októbra 2011 bol objednaný na odborné vyšetrenie v Stredoslovenskom ústave srdcových

a cievnych chorôb Banská Bystrica. Zotrval na podanom odvolaní zo dňa 5. mája 2011

a poukázal aj na ustanovenie a postup § 56 ods. 5 zákona o advokácii. K ospravedlneniu

neprítomnosti bolo priložené potvrdenie zo Stredoslovenského ústavu srdcových a cievnych

chorôb Banská Bystrica, že žalobca bol preobjednaný na kardiologické vyšetrenie na deň

10. októbra 2011 zo dňa 3. októbra 2011. Krajský súd mal za to, že žalobca predložil doklad

o tom, že sa má zúčastniť lekárskeho vyšetrenia, avšak nepožiadal o odročenie daného

odvolacieho pojednávania, t.j. ani podľa názoru krajského súdu netrval na svojej osobnej

účasti na odvolacom pojednávaní.

Podľa ust. § 17 ods. 7 Disciplinárneho poriadku, ak sa disciplinárne obvinený na

pojednávanie nedostaví a nepožiadal ani o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, senát

môže pojednávať v jeho neprítomnosti. Ak disciplinárne obvinený požiada najneskôr do

začatia pojednávania o jeho odročenie a ak sú na odročenie dôvody hodné osobitného zreteľa,

predseda senátu môže pojednávanie odročiť.

Podľa názoru krajského súdu boli teda splnené podmienky ust. § 17 ods. 7

Disciplinárneho poriadku na pojednávanie v neprítomnosti žalobcu. V prvom prípade dňa

7. apríla 2011 žalobca nedoložil doklad do začatia pojednávania dňa 7. apríla 2011, ktorý by

preukazoval odborné lekárske vyšetrenie na deň pojednávania 7. apríla 2011. V druhom

prípade na odvolacom pojednávaní dňa 14. októbra 2011 rovnako boli splnené podmienky

pojednávania v neprítomnosti žalobcu o jeho disciplinárnom delikte. Tu žalobca len

ospravedlnil svoju neúčasť, nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nemohlo zo strany správnych orgánov podľa názoru

krajského súdu dôjsť vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu zásady ústnosti, resp. k porušeniu

práva osobne sa zúčastniť prejednania jeho disciplinárneho obvinenia.

Vo vzťahu k uloženému disciplinárnemu opatreniu - peňažnej sankcii 634 € ako

dvojnásobku minimálnej mzdy krajský súd uviedol, že žalovaný sa vysporiadal s tým, prečo

nepristúpil v predmetnom prípade k aplikácii ust. § 56 ods. 5 zákona o advokácii, t.j.

k upusteniu od uloženia disciplinárneho opatrenia a taktiež poukázal aj na dostatočné

odôvodnenie uloženia disciplinárneho opatrenia. V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia

poukázal žalovaný aj na to, že formu peňažnej sankcie považuje za správnu, nakoľko jeho

konaním došlo ku finančnej škode jeho bývalej klientke a z tohto dôvodu nebolo možné

13

uvažovať o napomenutí, dokonca upustiť od uloženia sankcie. Je možné poukázať na to, že

v danom prípade bola použitá správna úvaha vo vzťahu k uloženému disciplinárnemu

previneniu zákonným spôsobom, pričom treba zdôrazniť, že správny súd nesmie svojvoľne

zasahovať do zákonnej správnej úvahy (rešpektujúc systém trojdelenia moci) a preto aj

moderácia sankcie, v danom prípade disciplinárneho opatrenia, je prípustná najmä

v prípadoch sankcie, v ktorej bolo rozhodnuté zjavne neproporcionálne a neprimerane povahe

skutku a jeho dôsledkom. Uložené disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 2-

násobku minimálnej mesačnej mzdy v danom prípade bola podľa názoru krajského súdu

použitá v rámci zákonného rámca (maximálne možnom uložiť peňažnú pokutu až do výšky

100-násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom) podľa § 56

ods. 2 písm. c/ zákona o advokácii. Žalovaný, resp. ani prvostupňový správny orgán nijakým

spôsobom nevybočili z tohto zákonného rámca, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom

zdôvodnili, najmä prečo prikročili k danému uloženiu disciplinárneho opatrenia.

Krajský súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí

a postupov správnych orgánov prvého stupňa mal za to, že rozhodnutia žalovaného sú súladné

so zákonom, vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav a na takto zistený skutkový stav

boli správne aplikované právne predpisy zákona o advokácii resp. Disciplinárny poriadok

a Advokátsky poriadok SAK.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na nové

prejednanie a rozhodnutie, nakoľko podľa jeho názoru krajský súd nepostupoval správne, keď

uskutočnil pojednávanie a vo veci vyhlásil rozsudok bez toho, aby rešpektoval jeho žiadosť

o odročenie pojednávania doloženú lekárskym potvrdením o tom, že mu zdravotný stav

neumožňuje zúčastniť sa súdneho pojednávania. K meritu veci sa vyjadril len veľmi

všeobecne v tom zmysle, že krajský súd sa nevysporiadal kvalifikovane s otázkami

korešpondujúcimi s právom účastníka na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa preskúmal

napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa

v spojení s veta prvá , bez nariadenia pojednávania, podľa

14

a v spojení s veta prvá s tým, že deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 18. decembra 2013 podľa a

v spojení s veta prvá .

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

V prejednávanom prípade bolo potrebné primárne posúdiť správnosť resp.

nesprávnosť procesného postupu krajského súdu, ktorý 26. septembra 2012 pojednával

v neprítomnosti žalobcu napriek tomu, že žalobca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil,

doložil potvrdenie od lekára a trval na osobnej účasti na pojednávaní.

Podľa , ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec

prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 119 ods. 3, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav

účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie

ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na

pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník

alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia

zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.

Preskúmaním spisového materiálu aj odvolací súd dospel k záveru, že potvrdenie,

ktoré predložil žalobca zákonom stanovené kritériá nespĺňalo. Predovšetkým toto bolo

15

vystavené 24. septembra 2012, pričom pojednávanie bolo vytýčené na termín 26. septembra

2012 a je nad všetku pochybnosť zrejmé, že nešlo o doklad potvrdzujúci práceneschopnosť

žalobcu v deň pojednávania. Navyše, z predloženého potvrdenia nevyplýva, že žalobca bol

26. septembra 2012 v takom stave, že by účasť na súdnom pojednávaní ohrozila jeho život

alebo zdravie, keďže v potvrdení sa uvádza, že sa má podrobiť kontrole pri pretrvávaní

ťažkostí, pričom nie je zrejmé, či 26. septembra 2012, t. j. o dva dni neskôr po vyšetrení ešte

ťažkosti pretrvávali. Preto po zvážení všetkých okolností daného prípadu s prihliadnutím na

správanie žalobcu v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj na charakter konania podľa

piatej časti druhej hlavy , dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd postupoval

správne, keď 26. septembra 2012 pojednával v neprítomnosti žalobcu, nakoľko pre takýto

postup boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky.

Pokiaľ ide o námietky žalobcu, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne

odôvodnený, odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu

pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku je kľúčové zistenie, či spôsob,

ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými

slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený

skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis

).

Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad ,

) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a

výklad príslušných ustanovení zákona o advokácii, Advokátskeho poriadku a Disciplinárneho

poriadku nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť

porušenia . Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je

logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.

Skutočnosť, že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(napríklad -10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína,

16

a najvyšší súd sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (napr. , , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva

žalobcu na prístup k súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o meritum veci, žalobca sa v odvolaní k tomuto nevyjadril, obmedzil sa iba

na všeobecné konštatovania o nevysporiadaní sa krajského súdu s otázkami korešpondujúcimi

s právom účastníka na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré

by spochybňovali skutkové zistenia správnych orgánov a krajského súdu.

Podľa o advokácii, advokácia pomáha uplatňovať

ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb

a právnických osôb v súlade s SR, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými

všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 18 ods. 2 advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou

starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom

a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa

svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť

poskytovaných právnych služieb.

Podľa § 18 ods. 3 advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval

dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej

etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.

Podľa § 56 ods. 1 disciplinárnym previnením advokáta, euroadvokáta, zahraničného

advokáta a medzinárodného advokáta alebo advokátskeho koncipienta je zavinené porušenie

povinnosti vyplývajúce z tohto zákona alebo z predpisu komory.

17

Podľa § 56 ods. 2 za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne

opatrenie:

a/ písomné napomenutie,

b/ verejné napomenutie,

c/ peňažnú pokutu až do výšky 100-násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej

osobitným predpisom,

d/ pozastavenie výkonu advokácie uložená od 6-tich mesiacov do 3 rokov,

e/ vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, zoznamu advokátskych koncipientov, zoznamu

euroadvokátov, zoznamu zahraničných advokátov alebo zoznamu medzinárodných

advokátov.

Podľa § 56 ods. 3 disciplinárny senát pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliada

najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, na spôsob konania, následok a mieru

zavinenia.

Podľa § 56 ods. 5 disciplinárny senát môže upustiť od uloženia disciplinárneho

opatrenia za disciplinárne previnenie, ak prerokovanie disciplinárneho previnenia považuje za

postačujúce vzhľadom na menej závažný charakter porušenia povinnosti, na spôsob konania

alebo mieru zavinenia.

Podľa § 3 Advokátskeho poriadku (schválený Konferenciou advokátov dňa 16. júna

2007) vzťah advokáta a klienta sa zakladá na vzájomnej dôvere.

Podľa § 5 ods. 1 pri poskytovaní právnych služieb je prvoradý záujem klienta. Jeho

oprávnené záujmy majú prednosť pred inými záujmami advokáta, ako aj pred jeho ohľadom

na iných advokátov.

Podľa § 11 ods. 3 peniaze a iné majetkové hodnoty, ktoré advokát alebo spoločnosť

prevzali na stanovený účel, sú povinní opatrovať s odbornou starostlivosťou; nesmú ich

použiť na iný, než tento účel. Po skončení zastúpenia ich musia vyúčtovať alebo vrátiť.

18

Podľa § 13 po skončení zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť povinní vec s klientom

písomne finančne vysporiadať a vrátiť mu všetky doklady, ktoré im zveril. Vrátenie dokladov

zverených klientom nesmie byť viazané na uhradenie odmeny za poskytovanie právnych

služieb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa

náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu

ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných

ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi

rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie

jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom

nespochybnil preukázaný skutkový stav, ktorý bol aj podľa názoru odvolacieho súdu

správnymi orgánmi oboch stupňov dostatočne preukázaný.

Okrem všeobecných námietok a tvrdení nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré

by spochybňovali skutkové zistenia správnych orgánov, ani krajského súdu. Z celého

správneho konania, ako aj z konania pred súdom prvého stupňa, sú zrejmé snahy žalobcu

o procesné obštrukcie, ktorých jediným cieľom bolo zbytočné predlžovanie konania,

v dôsledku čoho by došlo k neúmernému zvyšovaniu nákladov.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo nad všetku pochybnosť preukázané, že žalobca

v zistenom rozsahu porušil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z príslušných advokátskych

predpisov, a preto bolo nevyhnutné, aby za toto svoje správanie niesol zodpovednosť.

Preto po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia

krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne

zistil skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli sčasti irelevantné a sčasti

totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa

krajský súd náležite vysporiadal.

Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že postup Krajského súdu v Žiline ako aj jeho rozsudok sp. zn. a

19

z 26. septembra 2012 sú správne a v súlade s , ako aj so zákonom o advokácii, a preto

napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 219

ods. 1 .

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1, § 250l

ods. 2, a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal

v odvolacom konaní úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 18. decembra 2013

JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská