Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
47f/434770.19606b.pdf
PDF · 202.66 KB
No categories available
2Sžo/4/2013
Najvyšší súd 2Sžo/3/2013
Slovenskej republiky 2Sžo/4/2013
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Ľubici
Filovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. J. Ď., advokát, so sídlom K., Ž., proti žalovanému:
Slovenská advokátska komora, so sídlom Kolárska č. 4, Bratislava, právne zastúpenému:
JUDr. Eva Bušová, advokátka so sídlom Tobrucká č. 6, Bratislava, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Predsedníctva žalovaného sp. zn. P-14/2011:176/2009 z 24. júna
2011 a rozhodnutia Predsedníctva žalovaného sp. zn. P-30/2011:4491/2008 zo 14. októbra
2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/52/2012
a 21S/62/2012 z 26. septembra 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
21S/52/2012 a 21S/62/2012 z 26. septembra 2012, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom sp. zn. 21S/52/2012
a 21S/62/2012 z 26. septembra 2012 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal preskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného vo veciach sp. zn. P-14/2011:176/2009
z 24. júna 2011 a sp. zn. P-30/2011:4491/2008 zo 14. októbra 2011, ktorými bola žalobcovi
uložená pokuta v celkovej výške 2219 € za závažné porušenie povinností advokáta v zmysle
§ 13, § 18 ods. 2 a 3 a § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii (ďalej len „zákon
o advokácii“) a § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd v predmetnej veci
nariadil termín pojednávania na 26. septembra 2012. Na nariadený termín pojednávania sa
nedostavil žalobca, pričom doručenie predvolania mal vykázané riadnym spôsobom. Svoju
neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil písomným podaním, ktoré bolo krajskému súdu
doručené 25. septembra 2012 s tým, že na pojednávaní má záujem osobne sa zúčastniť, avšak
v súčasnosti mu to jeho zdravotný stav nedovoľuje, pričom poukázal na lekársku správu
z neurologickej ambulancie z 24. septembra 2012, ktorú zároveň vo fotokópii predložil.
Z fotokópie lekárskej správy z 24. septembra 2012 krajský súd zistil, že žalobca sa
24. septembra 2012 zúčastnil vyšetrenia u MUDr. H., pričom v závere správy z tohto dňa je
uvedené, že nie je schopný zúčastniť sa pojednávania na súde.
Krajský súd s poukazom na § 250g ods. 2, § 246c ods. 1 veta prvá a § 119 ods. 3 OSP
neakceptoval žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov vzhľadom
na to, že podľa jeho názoru predložené potvrdenie v ktorom je uvedené, že žalobca nie je
schopný zúčastniť sa pojednávania sa nevzťahuje ku dňu vytýčeného termínu pojednávania,
nakoľko bolo vystavené 24. septembra 2012 a nešlo o doklad potvrdzujúci práceneschopnosť
žalobcu v deň pojednávania, t.j. 26. septembra 2012. Navyše, z predloženého potvrdenia
podľa názoru krajského súdu nevyplýva, že 26. septembra 2012 žalobca nebol schopný bez
ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania.
Krajský súd poukázal aj na charakter konania podľa piatej časti druhej hlavy OSP, keď
v danom prípade je pre súd rozhodujúci v zmysle § 250i ods. 1 OSP skutkový stav, ktorý tu
bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a tiež na § 250h ods. 1 OSP, podľa ktorého
môže žalobca rozsah napadnutého rozhodnutia rozšíriť len v lehote podľa § 250b ods. 1 OSP,
t. j. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že pokiaľ konal
a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, neodňal mu tým možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ide o vecnú stránku problému, z odôvodnenia rozsudku krajského súdu
vyplýva, že Rozhodnutím II. Disciplinárneho senátu pri Slovenskej advokátskej komore
(ďalej len „SAK“) č. DS II.-82/09:176/2009 z 25. januára 2011 bol žalobca uznaný za
vinného, že napriek tomu, že mu dňa 15. januára 2008 M. R. a M. H. vypovedali
splnomocnenie na zastupovanie, 1. nevykonal s klientmi písomné finančné vysporiadanie;
2. nevrátil im všetky doklady; a 3. zároveň v zmluve o poskytnutí právnych služieb v čl. V.
ods. 1 dohodol pre prípad vypovedania zmluvy zo strany klientov pred skončením veci
zmluvnú pokutu. Týmto konaním sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1
zákona o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosti advokáta uložené
mu u skutku pod bodom 1 v § 13 Advokátskeho poriadku, podľa ktorého po skončení
zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť povinní vec s klientom písomne finančne
vysporiadať, u skutku pod bodom 2 porušil povinnosť uloženú mu pri poskytovaní
advokátskych služieb v § 13 Advokátskeho poriadku, v zmysle ktorého sú advokát alebo
spoločnosť povinní vrátiť klientovi všetky doklady, ktoré mu zveril a u skutku pod bodom 3
závažným spôsobom porušil povinnosti uložené v § 18 ods. 3 zákona o advokácii, podľa
ktorého advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho
stavu, v záujme čoho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré
určujú predpisy komory, ako aj § 5 Advokátskeho poriadku, podľa ktorého pri poskytovaní
právnych služieb je prvoradý záujem klienta. Jeho oprávnené záujmy majú prednosť pred
inými záujmami advokáta, ako aj pred jeho ohľadom na iných advokátov. Za to mu bolo
uložené, disciplinárne opatrenie podľa § 56 ods. 2 písm. c/ zákona o advokácii t. j. peňažná
pokuta vo výške 5-násobku minimálnej mesačnej mzdy, t.j. 1585 €.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal prvostupňový orgán na špecifikované porušenia
jednak zákona o advokácii a jednak ustanovenia Advokátskeho poriadku, pričom podľa jeho
názoru bolo preukázané, že najneskôr dňom doručenia odvolania splnomocnenia zo strany M.
R. a M. H., žalobcovi zaslané doporučene dňa 5. septembra 2008, zaniklo splnomocnenie
udelené žalobcovi 15. januára 2008, ako aj zmluva o poskytovaní právnych služieb
z 22. novembra 2008.
Disciplinárny senát zastal názor, že hneď po doručení odvolania splnomocnenia
sťažovateľmi mal žalobca s nimi bez zbytočného odkladu vec písomne finančne vysporiadať.
Z dokazovania bolo preukázané, že tak urobil až po podaní sťažnosti a to listom z 20. marca
2009. Tvrdenie, že sťažovateľom zaslal finančné vysporiadanie sa preukázalo ako účelové.
Tento postup bol teda v rozpore s § 13 Advokátskeho poriadku. Vyúčtovanie, ktoré zaslal
sťažovateľom až 20. marca 2009, teda šesť mesiacov od doručenia odvolania splnomocnenia
malo podľa senátu vady. Vo vzťahu k druhému skutku bolo uvedené, že pokiaľ
splnomocnenie, ako aj zmluva o poskytnutí právnych služieb, zanikli 5. septembra 2008, mal
žalobca v súlade s Advokátskym poriadkom bez zbytočného odkladu vrátiť všetky doklady,
ktoré mu boli zverené. Z vykonaného, dokazovania bolo preukázané, že tak urobil až po
podaní sťažnosti sťažovateľov a to listom z 20. marca 2009. Zverené doklady žalobca zaslal
sťažovateľom listom až šesť mesiacov od doručenia odvolania splnomocnenia. Vo vzťahu
k tretiemu skutku bolo preukázané, že sa skutok stal tak, ako je uvedený v disciplinárnom
návrhu. Bolo zrejmé, že žalobca nechápe význam vzťahu klienta a advokáta, ktorý je
v zmysle § 3 Advokátskeho poriadku založený na vzájomnej dôvere. Už zo samotnej úpravy
splnomocnenia v Občianskom zákonníku vyplýva, že splnomocnenie zanikne, ak ho
splnomocniteľ odvolal. Zákon nepodmieňuje odvolanie splnomocnenia splnením žiadnej
podmienky a toto zaniká okamihom jeho odvolania. To znamená, že je zdôraznená zásada
dôveryhodnosti vzťahu mandanta a mandatára. Pokiaľ išlo o zmluvnú pokutu, disciplinárny
senát bol názoru, že zmluvnú pokutu možno definovať ako zmluvnými stranami vopred
dohodnuté peňažné plnenie pre prípad možného budúceho neplnenia alebo čiastočného
splnenia jeho zmluvnej povinnosti. Pri dojednaní zmluvnej pokuty je potrebné presne
definovať zmluvnú povinnosť alebo zmluvné povinnosti, ktorých porušenie zabezpečuje.
Uplatnenie základného práva zo strany klienta, vypovedanie zmluvy, nemôže byť viazané na
sankcie v podobe zmluvnej pokuty. Toto ustanovenie zmluvy považoval disciplinárny senát
za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného potom
dojednanie zmluvnej pokuty v zmluve o poskytnutí právnych služieb je v rozpore s § 18
ods. 3 zákona o advokácii a aj v rozpore s § 5 Advokátskeho poriadku. Pri ukladaní druhu
disciplinárneho opatrenia vychádzal správny orgán prvého stupňa zo skutočností, že v danom
prípade išlo o závažné porušenie povinností advokáta, pričom ochrana záujmov klienta
a presadzovanie ochrany práv klienta patria medzi najdôležitejšie princípy výkonu
advokátskeho povolania, bez dodržania ktorých by poskytovanie právnych služieb nemohlo
byť riadne vykonávané a nemohla by existovať ani len nevyhnutná dôvera medzi advokátom
a jeho klientom. Podmieňovať výpoveď zmluvy o poskytovaní právnych služieb
uplatňovaním zmluvnej pokuty a nevysporiadanie sa s klientom po skončení právneho
vzťahu vytvára stav negatívneho povedomia klientov a tým i verejnosti všeobecne, o kvalite
poskytovaných právnych služieb. Práve preto z dôvodu závažnosti porušenia povinnosti
advokáta disciplinárny senát zvolil formu peňažnej pokuty ako tretí stupeň disciplinárneho
opatrenia. Vo vzťahu k výške peňažnej pokuty uviedol, že ide o prvé závažné porušenie
predpisov na výkon advokácie a uložený trest má pôsobiť u advokáta nielen sankčne, ale aj
preventívne a výchovne.
Na základe odvolania žalobcu rozhodoval vo veci žalovaný rozhodnutím pod č. P-
l4/2011:176/2009 z 24. júna 2011, ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že tieto nie sú dôvodné,
pričom poukázal na to, že revízna komisia SAK nie je viazaná obsahom sťažnosti a ak
v rámci prešetrovania zistí aj iné porušenia povinností advokáta, aj keď nie sú obsahom
sťažnosti, je povinná podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči advokátovi. Táto
povinnosť vyplýva z § 3 Disciplinárneho poriadku. Vo vzťahu k prvého aj druhému skutku
bolo objektívne zistené porušenie povinností advokáta a ani neskoršie dodatočné zaslanie
vyúčtovania a dokladov nezmenilo nič na okolnosti, že v lehote, ktorá by bola bývala
primeraná k nim nedošlo. Podľa názoru žalovaného, advokát tým, že neeviduje poštu
v preukaznej forme riskuje možnosť dostania sa do dôkaznej núdze pri preukázaní faktu, či
zásielky riadne a včas klientovi zaslal. V treťom skutku bol predmet skutku nesporný. Líšil sa
len jeho výkladom zo strany disciplinárneho senátu a žalobcu. Podľa názoru žalovaného,
prvostupňový senát správne argumentoval, že dohodou o zmluvnej pokute v prospech
advokáta pri vypovedaní plnej moci dochádza k obmedzeniu zmluvnej slobody klienta.
Vypovedanie plnej moci advokátovi je neodňateľným právom klienta. Obsah zmluvy musí
predovšetkým rešpektovať pravidlá profesijnej etiky, základnou zásadou advokácie je
presadzovanie záujmov klienta a táto zásada nevyníma ani dohodu o trovách právnej služby.
Výrok o uložení disciplinárneho opatrenia formou peňažnej pokuty považoval odvolací orgán
za správny z dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový senát v rozhodnutí aj vzhľadom na trvanie
a charakter porušenia povinnosti advokátom a jeho prístupu k disciplinárnemu konaniu.
Dlhotrvajúca práceneschopnosť nebola vyhodnotená ako poľahčujúca okolnosť, naopak,
prístup advokáta k disciplinárnemu konaniu bol vyhýbavý so snahou mnohonásobne termíny
pojednávaní odročovať, čo sa opakovalo na oboch stupňoch konania a výrazne zvyšovalo
jeho náklady. Zároveň žalovaný poukázal na to, že ak je advokát v dôsledku dlhotrvajúcej
prekážky vrátane trvania PN nespôsobilý vykonávať osobne advokátsku činnosť, je povinný
za seba ustanoviť zástupcu, čo žalobca zrejme nespravil a tým mohol spôsobiť prieťahy
v konaniach a vo veciach svojich klientov v rozpore s ich záujmami.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že IV. Disciplinárny senát
disciplinárnej komisie SAK rozhodnutím č. DS IV.-64/09:449/2008 zo 7. apríla 2011
rozhodol podľa § 25 ods. 1, § 20 ods. 1 a § 20 ods. 2 písm. d/ Disciplinárneho poriadku
vo vzťahu k žalobcovi, že sa tento uznáva vinným za to, že pri zastupovaní sťažovateľky
Ing. M. T. v sporoch vedených na Okresnom súde v Žiline prevzal zálohu vo výške 40 000 Sk
(1327,76 €), ktorú po vypovedaní splnomocnenia sťažovateľkou 28. decembra 2007 a 23.
januára 2008 vyúčtoval len faxovým podaním a nedoložil, že je platiteľom DPH a nevrátil
preplatok, o ktorého vrátenie sťažovateľka opakovane žiadala.
Týmto sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii,
pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v § 18 ods. 2 a 3 zákona
o advokácii a § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku SAK za čo mu bolo uložené podľa § 56
ods. 2 písm. c/ zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 2-
násobku minimálnej mzdy, t.j. 634 €, ktorú bol povinný zaplatiť do 15 dní od nadobudnutia
právoplatnosti. Disciplinárny senát vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že z dôkazného
materiálu v spise dospel jednoznačne k nepochybným skutkovým zisteniam, že 25. júna 2006
splnomocnila sťažovateľka žalobcu na právne zastupovanie vo veci vedenej na Okresnom
súde v Žiline sp. zn. 6C/96/2006. Toto splnomocnenie mu vypovedala 28. decembra 2007,
o čom svedčí fotokópia podacieho lístka. Dňa 23. januára 2008 vypovedala sťažovateľka
splnomocnenie na právne zastupovanie udelené žalobcovi 28. novembra 2006 vo veci vedenej
na Okresnom súde v Žiline sp. zn. 6C/96/2006, ktoré potvrdil osobne listom dňa 23. januára
2008.
Sťažovateľka potvrdila prevzatie písomností vo vyššie uvedených súdnych sporoch
a taktiež žiadala o písomné vyúčtovanie poskytnutej zálohy vo výške 40 000 Sk (1327,76 €),
ktorý list žalobca osobne prevzal 27. januára 2008, čo potvrdil svojím podpisom. Poslednú
výzvu na vyúčtovanie zálohy adresovala sťažovateľka žalobcovi listom z 31. novembra 2008,
ktorú prevzal 3. decembra 2008. Napokon 26. januára 2009 došlo k jednaniu, kde bola podľa
zúčastnených strán vyúčtovaná záloha a tiež vyriešené vzájomné nároky v predmetnej veci.
Z tohto dôkazného stavu disciplinárny senát potom prijal záver o tom, že žalobca sa dopustil
disciplinárneho previnenia advokáta, ako zavineného porušenia povinnosti vyplývajúcej
zo zákona alebo z predpisu komory spôsobom opísaným vo výrokovej časti rozhodnutia.
Na výzvy sťažovateľky žalobca nereagoval a preddavok vyúčtoval a preplatok vrátil až po
doručení sťažnosti revíznej komisii a jej výzve na zaujatie stanoviska k sťažnosti. Senát
dospel k záveru, že adekvátnym vyjadrením všetkých uvedených zákonných kritérií bude
sankcia v podobe disciplinárneho opatrenia vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy 634 €.
Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný rozhodnutím P-
30/2011:4491/2008 zo 14. októbra 2001, ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, že vo veci
sa konalo pojednávanie o odvolaní 14. októbra 2011 v neprítomnosti žalobcu vzhľadom na
neexistenciu dôvodov na jeho odročenie. Advokát síce ospravedlnil svoju neprítomnosť na
odvolacom pojednávaní a predložil doklad o ošetrení u lekára, ale zároveň nepožiadal o jeho
odročenie a netrval na svojej osobnej účasti na ňom. V texte podania uvádzal, že trvá na
svojom odvolaní. Odvolací orgán považoval podmienky podľa § 17 ods. 7 Disciplinárneho
poriadku na pojednávanie v neprítomnosti za splnené, vzhľadom na nepožiadame o odročenie
pojednávania. Prvostupňové rozhodnutie na základe § 59 ods. 3 zákona o advokácii
považoval odvolací senát za vecne správne, čo do rozhodnutia o uznaní viny a aj
disciplinárneho opatrenia, jeho druhu a aj výmery. Odvolací orgán sa stotožnil so zisteným
skutkovým stavom a z neho vyvodenými právnymi závermi prvostupňového disciplinárneho
senátu a na tieto v celom rozsahu poukázal. Vo vzťahu k námietke o nezákonnom procesnom
postupe disciplinárneho senátu, ktorý pojednával napriek žalobcovmu ospravedlneniu
žalovaný uviedol, že advokát svoju neprítomnosť neospravedlnil riadne, nezaslal doklad
o trvaní PN, či inej prekážke zdravotného stavu. Bez hodnoverného dokladu nemal senát za
preukázané, že doterajšia PN, či iné zdravotné prekážky stále trvajú. Navyše z postupu
advokáta skôr bolo badať vyhýbanie sa účasti na pojednávaní, opakované viacnásobné
ospravedlnenie sa, ktoré bránili hospodárnemu a v primeranej lehote skončenému vybaveniu
veci. Z vykonaného dokazovania bolo zistené porušenie povinnosti advokáta a ani jej
neskoršie dodatočné vrátenie časti zálohy a vydanie dokladu o platcovi DPH nezmenilo nič
na okolnosti, že v lehote, ktorá by bola bývala primeraná k vráteniu nedošlo. Advokátom
uvádzané zdravotné prekážky brániace kontaktovaniu sa s klientkou a korešpondovaniu s ňou
nie sú obranou. Skôr naopak, dlhodobá práceneschopnosť advokáta bez ustanovenia za seba
splnomocneného zástupcu, či už priamo ním alebo prostredníctvom SAK, je možným
porušením ustanovenia § 17 zákona o advokácii a ohrozuje záujmy klientov, preto takúto
obranu nemohol žalovaný v žiadnom prípade akceptovať. Existencia skutku vyplýva
predovšetkým z listinných dôkazov (sťažnosti sťažovateľky, listy, výzvy, záznam z jednania
s klientom), ktoré v súhrne preukazujú opak tvrdenia žalobcu o tom, že zálohu od klientky
neprevzal a nemal čo vyúčtovať. Ak by nebol preddavok prevzatý, nedošlo by k jeho
následnému vysporiadaniu a vráteniu preplatku až vo výške 19 706 Sk v roku 2009.
Aj v texte samotnej dohody spísanej advokátom sa uvádza vyplatenie titulom vyúčtovania
zloženej zálohy. Podľa názoru žalovaného je úplne nelogické, aby advokát vrátil svojej
bývalej klientke peniaze v danej výške, ktoré by predtým neprezval. Fakt, že okolnosť
prevzatia zálohy klientkou nemal advokát potvrdenú účtovným dokladom, nesvedčí
o nedôslednosti klientky, ako to deklaroval advokát, ale skôr o obchádzaní daňových
a účtovných predpisov advokátom ako podnikateľom. Ďalšia obrana advokáta, že bez
súčinnosti exklientky a oznámenia výsledku konania nebolo možné presne trovy právneho
zastúpenia vyčísliť, bola posúdená ako účelová, pretože tieto mohol a mal vyúčtovať na
základe právneho stavu v čase ním vykonaných úkonov, ktorých hodnotu, podľa advokátskej
tarify a počet, podľa realizovaného stavu počas právneho zastupovania, musel poznať. Výrok
o uložení disciplinárneho opatrenia formou peňažnej pokuty považoval žalovaný za správny
z dôvodov, ako uviedol prvostupňový senát aj vzhľadom na trvanie a charakter porušenia
povinnosti advokáta. Konaním žalobcu došlo k finančnej škode jeho bývalej klientke, nebolo
možné uvažovať o uložení menej prísnejšej sankcie formou písomného verejného
napomenutia alebo dokonca upustiť od potrestania, ako to navrhol žalobca.
Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že návrh na začatie disciplinárneho
konania, v predmetnej veci bol podaný v lehote podľa § 58 ods. 2 zákona o advokácii, t.j.
v lehote 6-tich mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení
najneskôr však do dvoch rokov odo dňa, keď disciplinárnemu previneniu došlo. Nesporné
bolo, že disciplinárne konanie začalo na návrh revíznej komisie z 15. júla 2009 pre závažne
porušenie povinnosti advokáta uvedených v § 13 a § 5 Advokátskeho poriadku a § 18 ods. 3
zákona o advokácii. Návrhu predchádzala sťažnosť M. R. a M. H. na SAK vo vzťahu k tomu,
že žalobcovi títo zverili právne zastupovanie vo veci úpravy vlastníckych práv k pozemkom v
katastrálnom území Ž.. Nesporné podľa krajského súdu bolo, že k odvolaniu splnomocnenia
zo strany sťažovateľov došlo na základe písomného odvolania plnej moci, ktoré bolo zaslané
žalobcovi dňa 5. septembra 2008 a teda došlo k zániku splnomocnenia medzi sťažovateľmi a
žalobcom.
Podľa názoru krajského súdu bolo jednoznačne preukázané, že žalobca porušil § 13
Advokátskeho poriadku, podľa ktorého po skončení zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť
povinní klientovi vrátiť všetky doklady, ktoré im zveril. Krajský súd poukázal na to, že sa
nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu, že by lehota na odovzdanie dokladov zo strany
advokáta k svojmu klientovi pri skončení zastupovania bola daná na úvahe samotného
žalobcu. Aj keď je možné konštatovať, že z dikcie § 13 Advokátskeho poriadku vyplýva
skutočnosť, že po skončení zastúpenia je povinný advokát klientovi vrátiť všetky doklady,
ktoré mu zveril, preukázané bolo, že žalobca vrátil doklady síce po skončení zastupovania, ale
urobil to až po podaní sťažnosti sťažovateľov na postup žalobcu na SAK listom z 20. marca
2009, t. j. po šiestich mesiacoch po skončení zastupovania. Žalobca v konaní nepreukázal, že
vrátil doklady svojim exklientom skôr. Lehota bez zbytočného odkladu a teda povinnosť
vrátiť predmetné doklady po skončení zastupovania, aj keď nie je striktne stanovená
v Advokátskom poriadku, resp. nebola stanovená striktne (bez zbytočného odkladu)
v Advokátskom poriadku, ktorý bolo potrebné aplikovať na daný skutok ( Advokátsky
poriadok zo dňa 16. júna 2007 ) je potrebné ju považovať za lehotu na vrátenie dokladov bez
zbytočného odkladu po skončení zastupovania aj s poukazom na to, že Advokátsky poriadok
z 19. júna 2010 už takúto lehotu v § 13 precizuje. Túto lehotu nie je možné podľa názoru
krajského súdu vykladať v neprospech exklienta, to znamená, že by doklady zo strany
advokáta po skončení zastupovania mohli byť vrátené kedykoľvek resp. vrátenie by bolo
ponechané na úvahe žalobcu (advokáta). Navyše, v predmetnom prípade bolo preukázané, že
žalobca predmetné doklady vrátil až po podaní sťažnosti zo strany exklientov. Rovnako to
bolo aj v prípade písomného finančného vysporiadania, kedy bolo preukázané, že žalobca sa
so sťažovateľmi vysporiadal až 6 mesiacov od doručenia odvolania plnomocenstva resp. až
po podaní sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k SAK. Z tohto dôvodu bolo preukázané aj
porušenie ustanovenia vo vzťahu k tomu, že sa po skončení zastupovania advokát s klientmi
písomne finančne nevysporiadal a urobil tak až na základe podanej sťažnosti žalovanému.
Vo vzťahu k tretiemu skutku sa krajský súd stotožnil právnym názorom žalovaného,
že v žiadnom prípade nie je možné viazať ukončenie plnomocenstva zo strany klienta na
dojednanie zmluvnej pokuty, ktorú by mal klient platiť v prípade, ak by ukončil zastupovanie
s daným advokátom (takéto dojednanie obsahovala zmluva o poskytnutí právnych služieb
uzatvorená medzi M. R., M. H. a žalobcom v čl. V. l predmetnej zmluvy). V tomto smere
podľa názoru krajského súdu je nepochybné, že žalobca sa dopustil porušenia § 18 ods. 3
Zákona o advokácii, resp. § 5 Advokátskeho poriadku, keď žalovaný správny orgán správne
konštatoval, že v prípade vzťahu klient - advokát je dôležitá základná zásada výkonu
advokácie a to presadzovanie záujmov klientov a táto zásada nevyníma ani dohodu o trovách
právnej služby. Takisto je potrebné zdôrazniť, že presadzovanie záujmov klientov má
prednosť pred záujmami advokáta, pričom krajský súd zdôraznil, že nemožnosť dojednať
zmluvnú pokutu v zmluve o poskytnutí právnej pomoci síce nevyplýva expresis verbis zo
zákona o advokácii a ani z iných stavovských predpisov, ale jej použitie vylučuje výklad
etických princípov, pravidiel a základných zásad výkonu advokácie. V danom prípade aj
podľa názoru krajského súdu takýmto dojednaním zmluvnej pokuty pre prípad ukončenia
zmluvného vzťahu klienta s advokátom je predovšetkým potrebné poukázať na to, že
obmedzuje klienta v prípade, ak klient stratí dôveru v daného advokáta, aby mohol bez
akýchkoľvek pochybností a zábran vypovedať plnomocenstvo advokátovi, nakoľko sa musí
obávať dôsledkov, ktoré nastanú v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty vo vzťahu
k advokátovi. Tým klienta nepriamo núti k zotrvaniu v zmluvnom vzťahu k advokátovi
v prípade ak s ním klient nie je spokojný v prípade straty dôvery, tak ako bolo vyššie
uvedené. Takýto postup advokáta je potom aj zo strany krajského súdu považovaný za
nesprávny a teda znižujúci aj dôstojnosť advokátskeho stavu a je v rozpore s ust. § 5 ods. 1
Advokátskeho poriadku. Nepodstatná je námietka žalobcu, že žalovaný pri prejednávaní veci
nevychádzal zo sťažnosti z 12. januára 2009, nakoľko k disciplinárnemu stíhaniu advokátov
nedochádza len na základe podaných sťažností.
Vo vzťahu k námietke žalobcu k disciplinárnemu opatreniu a to uloženiu pokuty vo
výške 5-násobku minimálnej mzdy – 1585 € sa krajský súd stotožnil s úvahou správneho
orgánu prečo a z akých dôvodov bolo uložené žalobcovi toto disciplinárne opatrenie
s poukazom na § 56 ods. 2 písm. c/ a § 56 ods. 3 zákona o advokácii, pričom bolo
prihliadnuté na rozsah a povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, následok a mieru
zavinenia žalobcu. Konanie žalobcu je možné aj zo strany krajského súdu považovať za prvé
závažné porušenie povinnosti advokáta, ktoré boli upravené jednak v zákone o advokácii
a jednak v Advokátskom poriadku. Peňažná pokuta bola stanovená v rámci zákonného rámca,
keď pokutu možno uložiť až do výšky 100 násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej
osobitným predpisom. Výška pokuty stanovená za 3 skutky špecifikované vo výrokovej časti
prvostupňového rozhodnutia bola stanovená na dolnej hranici a takto uložená podľa názoru
krajského súdu bude plniť úlohu preventívnu, výchovnú, ale aj represívnu, t.j. v takto
uloženej výške bude citeľná v majetkovej sfére žalobcu. Ani príklad trestného konania
uvádzaný žalobcom nie je dobrým príkladom na prejednávaný prípad. Na druhej strane
žalobca pokiaľ tvrdí, že pokuta je pre neho likvidačná v dôsledku zlého zdravotného stavu,
krajský súd po oboznámení sa s administratívnym spisom rovnako zastal názor, že zo strany
žalobcu bolo badať vyhýbanie sa disciplinárnemu konaniu a taktiež sa stotožnil s názorom
žalovaného, že pokiaľ advokátovi neumožňuje dlhotrvajúca prekážka vykonávať advokáciu,
je povinný si za seba ustanoviť zástupcu. Zároveň žalobca ani krajskému súdu nepreukázal
žiadnymi dokladmi, že peňažná pokuta v stanovenej výške je pre neho likvidačná. Vzhľadom
na všetky uvedené dôvody krajský súd vyhodnotil žalobné dôvody žalobcu vo vzťahu
k predmetnému rozhodnutiu žalovaného ako nedôvodné.
Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného č. P-30/2011:4491/2008 zo 14. októbra 2011
takisto krajský súd poukázal na to, že žalobné dôvody žalobcu sú nedôvodné. Z obsahu
správneho spisu vyplynul riadne zistený skutkový stav vo vzťahu k popísanému skutku vo
výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a na takto zistený skutkový stav boli potom
správne aplikované predpisy zákona o advokácii resp. § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku zo
dňa 16. júna 2007. Bolo podľa názoru krajského súdu preukázané, že klientka vypovedala
žalobcovi plné moci 28. decembra 2007 a 23. januára 2008, požiadala ho o vyúčtovanie sumy
1327,76 €, ktorú sumu zložila ako preddavok na trovy konania a právneho zastupovania.
Žalobca vyúčtovania a vrátenie sumy preplatku 657,59 € vykonal až 26. januára 2009, rok po
skončení zastupovania resp. po podaní sťažnosti klientky na SAK, nakoniec takto zistený
skutkový stav ani žalobca podrobnejšie nenamietal. Aj námietka žalobcu, že medzi ním
a klientkou došlo k vysvetleniu situácie je nepodstatná vzhľadom na zistenia, ktoré vyplynuli
z obsahu spisov resp. rozhodnutí správnych orgánov. Žalobca vo vzťahu k tejto veci namietal,
že disciplinárny senát dňa 7. apríla 2011 konal a rozhodol v jeho neprítomnosti napriek
žiadosti o odročenie zo zdravotných dôvodov, t.j. namietal, že došlo k porušeniu jeho práva
osobne sa zúčastniť prejednenia veci. Taktiež namietal, že žalovaný resp. prvostupňový senát
mohol použiť ust. § 56 ods. 5 zákona o advokácii a teda mohol upustiť od uloženia
disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie resp. podľa § 56 ods. 2 zákona
o advokácii mohol disciplinárny senát uvažovať aj o iných sankciách. K žalobnému dôvodu,
že správne orgány v danom prípade nerešpektovali zásadu ústnosti pojednávania, krajský súd
poukázal najmä na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 7. apríla 2011
konal a aj rozhodol Disciplinárny senát v neprítomnosti žalobcu. Z obsahu zápisnice
o pojednávaní v tento deň vyplynulo, že žalobca bol na pojednávanie predvolaný, pričom
doručenie predvolania mu bolo vykázané dňa 14. marca 2011, pričom 5-dňová lehota na
prípravu bola zachovaná. Zo žiadosti o odročenie termínu pojednávania zo dňa 21. marca
2011 doručenej žalovanému dňa 28. marca 2011 vyplýva, že žalobca žiadal o odročenie
termínu pojednávania z dôvodu, že na deň 7. apríla 2011 má dlhodobo zabezpečené odborné
lekárske vyšetrenie v Stredoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Banskej
Bystrici. Poukázal na to, že má záujem osobne sa zúčastniť pojednávania a nesúhlasí, aby
bolo pojednávané a rozhodnuté v jeho neprítomnosti. Z obsahu spisu krajský súd nezistil, že
by žalobca vo vzťahu k tejto žiadosti o odročenie pojednávania predložil nejaký doklad.
Zároveň z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že na odvolacie
pojednávanie dňa 14. októbra 2011 sa žalobca nedostavil, pričom doručenie predvolania na
termín pojednávania mal vykázané dňa 22. septembra 2011. Žalobca písomným podaním zo
dňa 29. septembra 2011 doručeným žalovanému 5. októbra 2011 ospravedlnil neprítomnosť
na pojednávaní s odôvodnením, že je v súčasnej dobe práceneschopný a naviac dňa
10. októbra 2011 bol objednaný na odborné vyšetrenie v Stredoslovenskom ústave srdcových
a cievnych chorôb Banská Bystrica. Zotrval na podanom odvolaní zo dňa 5. mája 2011
a poukázal aj na ustanovenie a postup § 56 ods. 5 zákona o advokácii. K ospravedlneniu
neprítomnosti bolo priložené potvrdenie zo Stredoslovenského ústavu srdcových a cievnych
chorôb Banská Bystrica, že žalobca bol preobjednaný na kardiologické vyšetrenie na deň
10. októbra 2011 zo dňa 3. októbra 2011. Krajský súd mal za to, že žalobca predložil doklad
o tom, že sa má zúčastniť lekárskeho vyšetrenia, avšak nepožiadal o odročenie daného
odvolacieho pojednávania, t.j. ani podľa názoru krajského súdu netrval na svojej osobnej
účasti na odvolacom pojednávaní.
Podľa ust. § 17 ods. 7 Disciplinárneho poriadku, ak sa disciplinárne obvinený na
pojednávanie nedostaví a nepožiadal ani o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, senát
môže pojednávať v jeho neprítomnosti. Ak disciplinárne obvinený požiada najneskôr do
začatia pojednávania o jeho odročenie a ak sú na odročenie dôvody hodné osobitného zreteľa,
predseda senátu môže pojednávanie odročiť.
Podľa názoru krajského súdu boli teda splnené podmienky ust. § 17 ods. 7
Disciplinárneho poriadku na pojednávanie v neprítomnosti žalobcu. V prvom prípade dňa
7. apríla 2011 žalobca nedoložil doklad do začatia pojednávania dňa 7. apríla 2011, ktorý by
preukazoval odborné lekárske vyšetrenie na deň pojednávania 7. apríla 2011. V druhom
prípade na odvolacom pojednávaní dňa 14. októbra 2011 rovnako boli splnené podmienky
pojednávania v neprítomnosti žalobcu o jeho disciplinárnom delikte. Tu žalobca len
ospravedlnil svoju neúčasť, nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nemohlo zo strany správnych orgánov podľa názoru
krajského súdu dôjsť vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu zásady ústnosti, resp. k porušeniu
práva osobne sa zúčastniť prejednania jeho disciplinárneho obvinenia.
Vo vzťahu k uloženému disciplinárnemu opatreniu - peňažnej sankcii 634 € ako
dvojnásobku minimálnej mzdy krajský súd uviedol, že žalovaný sa vysporiadal s tým, prečo
nepristúpil v predmetnom prípade k aplikácii ust. § 56 ods. 5 zákona o advokácii, t.j.
k upusteniu od uloženia disciplinárneho opatrenia a taktiež poukázal aj na dostatočné
odôvodnenie uloženia disciplinárneho opatrenia. V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia
poukázal žalovaný aj na to, že formu peňažnej sankcie považuje za správnu, nakoľko jeho
konaním došlo ku finančnej škode jeho bývalej klientke a z tohto dôvodu nebolo možné
uvažovať o napomenutí, dokonca upustiť od uloženia sankcie. Je možné poukázať na to, že
v danom prípade bola použitá správna úvaha vo vzťahu k uloženému disciplinárnemu
previneniu zákonným spôsobom, pričom treba zdôrazniť, že správny súd nesmie svojvoľne
zasahovať do zákonnej správnej úvahy (rešpektujúc systém trojdelenia moci) a preto aj
moderácia sankcie, v danom prípade disciplinárneho opatrenia, je prípustná najmä
v prípadoch sankcie, v ktorej bolo rozhodnuté zjavne neproporcionálne a neprimerane povahe
skutku a jeho dôsledkom. Uložené disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 2-
násobku minimálnej mesačnej mzdy v danom prípade bola podľa názoru krajského súdu
použitá v rámci zákonného rámca (maximálne možnom uložiť peňažnú pokutu až do výšky
100-násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom) podľa § 56
ods. 2 písm. c/ zákona o advokácii. Žalovaný, resp. ani prvostupňový správny orgán nijakým
spôsobom nevybočili z tohto zákonného rámca, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom
zdôvodnili, najmä prečo prikročili k danému uloženiu disciplinárneho opatrenia.
Krajský súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí
a postupov správnych orgánov prvého stupňa mal za to, že rozhodnutia žalovaného sú súladné
so zákonom, vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav a na takto zistený skutkový stav
boli správne aplikované právne predpisy zákona o advokácii resp. Disciplinárny poriadok
a Advokátsky poriadok SAK.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na nové
prejednanie a rozhodnutie, nakoľko podľa jeho názoru krajský súd nepostupoval správne, keď
uskutočnil pojednávanie a vo veci vyhlásil rozsudok bez toho, aby rešpektoval jeho žiadosť
o odročenie pojednávania doloženú lekárskym potvrdením o tom, že mu zdravotný stav
neumožňuje zúčastniť sa súdneho pojednávania. K meritu veci sa vyjadril len veľmi
všeobecne v tom zmysle, že krajský súd sa nevysporiadal kvalifikovane s otázkami
korešpondujúcimi s právom účastníka na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa
§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 18. decembra 2013 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
V prejednávanom prípade bolo potrebné primárne posúdiť správnosť resp.
nesprávnosť procesného postupu krajského súdu, ktorý 26. septembra 2012 pojednával
v neprítomnosti žalobcu napriek tomu, že žalobca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil,
doložil potvrdenie od lekára a trval na osobnej účasti na pojednávaní.
Podľa § 250g ods. 2 OSP, ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec
prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 119 ods. 3, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav
účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na
pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník
alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia
zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.
Preskúmaním spisového materiálu aj odvolací súd dospel k záveru, že potvrdenie,
ktoré predložil žalobca zákonom stanovené kritériá nespĺňalo. Predovšetkým toto bolo
vystavené 24. septembra 2012, pričom pojednávanie bolo vytýčené na termín 26. septembra
2012 a je nad všetku pochybnosť zrejmé, že nešlo o doklad potvrdzujúci práceneschopnosť
žalobcu v deň pojednávania. Navyše, z predloženého potvrdenia nevyplýva, že žalobca bol
26. septembra 2012 v takom stave, že by účasť na súdnom pojednávaní ohrozila jeho život
alebo zdravie, keďže v potvrdení sa uvádza, že sa má podrobiť kontrole pri pretrvávaní
ťažkostí, pričom nie je zrejmé, či 26. septembra 2012, t. j. o dva dni neskôr po vyšetrení ešte
ťažkosti pretrvávali. Preto po zvážení všetkých okolností daného prípadu s prihliadnutím na
správanie žalobcu v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj na charakter konania podľa
piatej časti druhej hlavy OSP, dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd postupoval
správne, keď 26. septembra 2012 pojednával v neprítomnosti žalobcu, nakoľko pre takýto
postup boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky.
Pokiaľ ide o námietky žalobcu, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne
odôvodnený, odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu
pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku je kľúčové zistenie, či spôsob,
ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými
slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných
zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený
skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis
Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad II. ÚS 127/07,
I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a
výklad príslušných ustanovení zákona o advokácii, Advokátskeho poriadku a Disciplinárneho
poriadku nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje, že napadnutý
rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je
logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.
Skutočnosť, že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína,
a najvyšší súd sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva
žalobcu na prístup k súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ide o meritum veci, žalobca sa v odvolaní k tomuto nevyjadril, obmedzil sa iba
na všeobecné konštatovania o nevysporiadaní sa krajského súdu s otázkami korešpondujúcimi
s právom účastníka na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré
by spochybňovali skutkové zistenia správnych orgánov a krajského súdu.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, advokácia pomáha uplatňovať
ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa § 18 ods. 2 advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom
a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa
svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť
poskytovaných právnych služieb.
Podľa § 18 ods. 3 advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval
dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej
etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.
Podľa § 56 ods. 1 disciplinárnym previnením advokáta, euroadvokáta, zahraničného
advokáta a medzinárodného advokáta alebo advokátskeho koncipienta je zavinené porušenie
povinnosti vyplývajúce z tohto zákona alebo z predpisu komory.
Podľa § 56 ods. 2 za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne
opatrenie:
a/ písomné napomenutie,
b/ verejné napomenutie,
c/ peňažnú pokutu až do výšky 100-násobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej
osobitným predpisom,
d/ pozastavenie výkonu advokácie uložená od 6-tich mesiacov do 3 rokov,
e/ vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, zoznamu advokátskych koncipientov, zoznamu
euroadvokátov, zoznamu zahraničných advokátov alebo zoznamu medzinárodných
advokátov.
Podľa § 56 ods. 3 disciplinárny senát pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliada
najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, na spôsob konania, následok a mieru
zavinenia.
Podľa § 56 ods. 5 disciplinárny senát môže upustiť od uloženia disciplinárneho
opatrenia za disciplinárne previnenie, ak prerokovanie disciplinárneho previnenia považuje za
postačujúce vzhľadom na menej závažný charakter porušenia povinnosti, na spôsob konania
alebo mieru zavinenia.
Podľa § 3 Advokátskeho poriadku (schválený Konferenciou advokátov dňa 16. júna
2007) vzťah advokáta a klienta sa zakladá na vzájomnej dôvere.
Podľa § 5 ods. 1 pri poskytovaní právnych služieb je prvoradý záujem klienta. Jeho
oprávnené záujmy majú prednosť pred inými záujmami advokáta, ako aj pred jeho ohľadom
na iných advokátov.
Podľa § 11 ods. 3 peniaze a iné majetkové hodnoty, ktoré advokát alebo spoločnosť
prevzali na stanovený účel, sú povinní opatrovať s odbornou starostlivosťou; nesmú ich
použiť na iný, než tento účel. Po skončení zastúpenia ich musia vyúčtovať alebo vrátiť.
Podľa § 13 po skončení zastúpenia sú advokát alebo spoločnosť povinní vec s klientom
písomne finančne vysporiadať a vrátiť mu všetky doklady, ktoré im zveril. Vrátenie dokladov
zverených klientom nesmie byť viazané na uhradenie odmeny za poskytovanie právnych
služieb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa
náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu
ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných
ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie
jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom
nespochybnil preukázaný skutkový stav, ktorý bol aj podľa názoru odvolacieho súdu
správnymi orgánmi oboch stupňov dostatočne preukázaný.
Okrem všeobecných námietok a tvrdení nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré
by spochybňovali skutkové zistenia správnych orgánov, ani krajského súdu. Z celého
správneho konania, ako aj z konania pred súdom prvého stupňa, sú zrejmé snahy žalobcu
o procesné obštrukcie, ktorých jediným cieľom bolo zbytočné predlžovanie konania,
v dôsledku čoho by došlo k neúmernému zvyšovaniu nákladov.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo nad všetku pochybnosť preukázané, že žalobca
v zistenom rozsahu porušil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z príslušných advokátskych
predpisov, a preto bolo nevyhnutné, aby za toto svoje správanie niesol zodpovednosť.
Preto po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia
krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne
zistil skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli sčasti irelevantné a sčasti
totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa
krajský súd náležite vysporiadal.
Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že postup Krajského súdu v Žiline ako aj jeho rozsudok sp. zn. 21S/52/2012 a 21S/62/2012
z 26. septembra 2012 sú správne a v súlade s OSP, ako aj so zákonom o advokácii, a preto
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1, § 250l
ods. 2, § 224 ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal
v odvolacom konaní úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 18. decembra 2013
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská