Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6ac/394936.a09c33.pdf
PDF · 183.93 KB
No categories available
6ECdo/260/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 260/2013
Slovenskej republiky 6 CoE 112/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F.,
PhD., proti povinnej B. O., bývajúcej v Ţ., o vymoženie 1 048,69 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 18 Er 367/2006, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. mája 2013, sp. zn. 3 CoE 241/2012 a o odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. mája 2013, sp. zn.
3 CoE 241/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. mája 2013,
sp. zn. 3 CoE 241/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. mája
2013, sp. zn. 3 CoE 241/2012, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania,
z a s t a v u j e .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina poverením z 15. marca 2006, č. X. poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoţenie 31 593 Sk (1 048,69 Eur) s príslušenstvom v zmysle
ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice N. spísanej notárom JUDr. O. Ď.
v Bratislave dňa 15. októbra 2005.
Následne Okresný súd Ţilina prvým výrokom uznesenia zo 7. augusta 2012 č. k.
18 Er 367/2006-19 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil s poukazom na § 57
ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 22 ods. 2, § 23, § 37 ods. 1 a § 39
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa opätovne preskúmal exekučný titul, ktorým je
notárska zápisnica č. N. a dospel k záveru, ţe táto je absolútne neplatná v zmysle § 37 ods. 1
a § 39 Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, ţe oprávnená
a povinná uzavreli 16.3.2005 zmluvu o úvere č. X., ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie,
ktorým dala povinná advokátovi Mgr. T. K. okrem iného oprávnenie na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal jej záväzok z úveru tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre
exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Keďţe v čase
uzavretia úverovej zmluvy neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, nemohla povinná
realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla ani splnomocniť niekoho na takéto právo.
Záväzok, ktorý mal splnomocnený zástupca uznať za povinnú bol teda neurčitý a nebolo
moţné ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlţníka) vôbec
v budúcnosti nastanú. Súd tieţ poukázal na rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného a na
obmedzenie zmluvnej voľnosti povinnej pri voľbe splnomocneného zástupcu, ktorého meno
bolo priamo zakomponované do predtlače uţ vopred pripravenej zmluvy o úvere. Pokiaľ teda
nebolo plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu platne udelené,
exekúcia vykonávaná na jeho podklade je neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie
exekučného konania kedykoľvek v jeho priebehu.
Na odvolanie oprávnenej proti tomuto výroku Krajský súd v Ţiline, ako súd odvolací,
uznesením zo 16. mája 2013, sp. zn. 3 CoE 241/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p.). Stotoţnil sa s postupom súdu prvého stupňa
a poukázal na správnosť dôvodov jeho rozhodnutia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
právne úkony osvedčené v notárskej zápisnici, nahradzujúce vyhlásenia účastníka o uznaní
právneho záväzku v súlade s vykonateľnosťou a o súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 1
písm. c/ Exekučného poriadku, nemoţno povaţovať za platné, ak ich za účastníka urobil
zástupca, ktorý bol zároveň zástupcom i veriteľom dlţníka. Odvolací súd tieţ nedospel
k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala potreba obrátiť sa s predbeţnou otázkou
výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávnenej na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. zamietol. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby dovolací súd
konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré
bliţšie v dovolaní špecifikovala. Podané dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., ţe súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., ţe v tejto veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ustanovením
§ 237 písm. f/ O. s. p., ţe jej súdy svojím postupom odňali moţnosť konať pred súdom, keď
nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 EP, § 221 ods. 1 písm. f/
O. s. p.), ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ţe konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový
stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Svoju
argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. Poukázala na uznesenie Ústavného
súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou
oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu
z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu
exekučným súdom ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku,
ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia
a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe
notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,
vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky
formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno
vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah
účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon
č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust.
§ 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp.
novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, ţe ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým
dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou ani
na základe § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala ţiadne nové povinnosti, či záväzky,
oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná
dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle
§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky,
exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje
podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu
súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej
podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho
dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nezdôvodnil prečo povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný
právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí
neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe
článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je
v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.:
IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť
komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená
aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/
O. s. p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie
svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel
k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim
v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom
vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho
práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.
Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa
názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému orgánu.
Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p., ktorú však dovolateľka
v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.
Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v danom prípade
v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom
prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.
Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto
súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka
dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná, lebo súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom
konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je
významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P.. so sídlom v B.,
proti povinnej B. O., bývajúcej v Ţ., o vymoţenie 1 048,69 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 18 Er 367/2006, na základe notárskej zápisnice uloţenej
v Zbierke listín pod číslom N. (vyhotovenej JUDr. O. Ď.) 15. októbra 2005 nepredchádzalo
žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené,
dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O. s. p. konanie
nezaťažila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre
takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne
vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo umoţnené
uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosť exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to
dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie uvedenú
notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinnej, ktoré je
v rozpore so zákonom) sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach
poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný
súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je
dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, ţe obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe
osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru
Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti
s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 aţ § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný exekučný
titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný titul
môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj
v neskorších štádiách exekučného konania.
Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba
v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné od 9. augusta
2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu
zastavil 7. augusta 2012, t. j. ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); treba pod ním
rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O. s. p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O. s. p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,
ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti
rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho
konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je
daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom
prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto
potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť
preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., keď odvolacie konanie bolo
zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. januára 2014
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová