Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/260/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F.,

PhD., proti povinnej B. O., bývajúcej v Ţ., o vymoženie 1 048,69 Eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. mája 2013, sp. zn. a o odvolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. mája 2013, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. mája 2013,

sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo 16. mája

2013, sp. zn. , v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania,

z a s t a v u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina poverením z 15. marca 2006, č. X. poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoţenie 31 593 Sk (1 048,69 Eur) s príslušenstvom v zmysle

ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice N. spísanej notárom JUDr. O. Ď.

v Bratislave dňa 15. októbra 2005.

2

Následne Okresný súd Ţilina prvým výrokom uznesenia zo 7. augusta 2012 č. k.

-19 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil s poukazom na § 57

ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 22 ods. 2, § 23, § 37 ods. 1 a § 39

. Súd prvého stupňa opätovne preskúmal exekučný titul, ktorým je

notárska zápisnica č. N. a dospel k záveru, ţe táto je absolútne neplatná v zmysle § 37 ods. 1

a . Prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, ţe oprávnená

a povinná uzavreli 16.3.2005 zmluvu o úvere č. X., ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie,

ktorým dala povinná advokátovi Mgr. T. K. okrem iného oprávnenie na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal jej záväzok z úveru tak, aby sa

notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre

exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Keďţe v čase

uzavretia úverovej zmluvy neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, nemohla povinná

realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla ani splnomocniť niekoho na takéto právo.

Záväzok, ktorý mal splnomocnený zástupca uznať za povinnú bol teda neurčitý a nebolo

moţné ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlţníka) vôbec

v budúcnosti nastanú. Súd tieţ poukázal na rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného a na

obmedzenie zmluvnej voľnosti povinnej pri voľbe splnomocneného zástupcu, ktorého meno

bolo priamo zakomponované do predtlače uţ vopred pripravenej zmluvy o úvere. Pokiaľ teda

nebolo plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu platne udelené,

exekúcia vykonávaná na jeho podklade je neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie

exekučného konania kedykoľvek v jeho priebehu.

Na odvolanie oprávnenej proti tomuto výroku Krajský súd v Ţiline, ako súd odvolací,

uznesením zo 16. mája 2013, sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil (, ). Stotoţnil sa s postupom súdu prvého stupňa

a poukázal na správnosť dôvodov jeho rozhodnutia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

právne úkony osvedčené v notárskej zápisnici, nahradzujúce vyhlásenia účastníka o uznaní

právneho záväzku v súlade s vykonateľnosťou a o súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 1

písm. c/ Exekučného poriadku, nemoţno povaţovať za platné, ak ich za účastníka urobil

zástupca, ktorý bol zároveň zástupcom i veriteľom dlţníka. Odvolací súd tieţ nedospel

k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala potreba obrátiť sa s predbeţnou otázkou

výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávnenej na prerušenie konania

podľa zamietol. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

3

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby dovolací súd

konanie prerušil podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré

bliţšie v dovolaní špecifikovala. Podané dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2

písm. a/ a , ţe súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

ustanovením , ţe v tejto veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ustanovením

, ţe jej súdy svojím postupom odňali moţnosť konať pred súdom, keď

nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 EP, § 221 ods. 1 písm. f/

), ustanovením , ţe konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový

stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie, a ustanovením , ţe

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Svoju

argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. Poukázala na uznesenie Ústavného

súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. -12 v súvislosti s argumentáciou

oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu

z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu

exekučným súdom ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu

na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej

stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka

spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho

poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku,

ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia

a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe

notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,

vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky

formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno

vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah

účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej

a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto

preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon

č. , ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust.

§ 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp.

novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, ţe ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým

dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou ani

na základe ani ust.

o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala ţiadne nové povinnosti, či záväzky,

oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná

dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo

spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle

kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky,

exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje

podľa aţ r/ . Dovolateľka vytýkala odvolaciemu

súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej

podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho

dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nezdôvodnil prečo povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný

právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí

neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe

článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je

v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.:

-80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť

komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená

aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby

5

odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred

súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/

), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením Exekučného

poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR,

ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel

k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc

vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov

zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim

v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom

vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

6

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle , ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa

názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Nedostatok právomoci súdu ( a ) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému orgánu.

Ide súčasne aj o vadu konania podľa , ktorú však dovolateľka

v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.

Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v danom prípade

v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom

prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.

Vychádzajúc z obsahu jej podania ( ) namietala nesprávnu aplikáciu

a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto

súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,

8

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka

dovolateľky o existencii vady podľa nie je dôvodná, lebo súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P.. so sídlom v B.,

proti povinnej B. O., bývajúcej v Ţ., o vymoţenie 1 048,69 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. , na základe notárskej zápisnice uloţenej

v Zbierke listín pod číslom N. (vyhotovenej JUDr. O. Ď.) 15. októbra 2005 nepredchádzalo

žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené,

dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa konanie

nezaťažila.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

9

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola

porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená

s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne

vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo umoţnené

uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.

V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako

aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva

zo zodpovednosť exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to

dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená

za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie uvedenú

notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinnej, ktoré je

v rozpore so zákonom) sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach

poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný

súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2

10

Exekučného poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je

dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, ţe obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe

osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

() a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi

(). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru

Ústavného súdu SR (napr. nález -30, ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov

niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

11

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti

s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

aţ ) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný exekučný

titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný titul

môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania.

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba

v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné od 9. augusta

2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu

zastavil 7. augusta 2012, t. j. ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia.

12

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); treba pod ním

rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

13

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,

ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho

konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

14

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je

daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom

prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto

potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , keď odvolacie konanie bolo

zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. januára 2014

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová