Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)805/436463.3eeb39.pdf
PDF · 145.89 KB
No categories available
7ECdo/245/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 245/2013
Slovenskej republiky 7 CoE 81/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučných veciach oprávnenej P., s.r.o., so
sídlom v B., IČO: X., zastúpenej F., s.r.o., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná
advokát doc. JUDr. B., PhD., proti povinnej E. B., bývajúcej v R., o vymoženie 617,07 s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 13 Er 532/2004, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. mája 2013, sp. zn. 41
CoE 92/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. mája 2013, sp. zn. 41 CoE 92/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. mája 2013, sp. zn.
41 CoE 92/2013 o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec dňa 17. júna 2004 pod č. 5606 025365* poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie na vymoţenie peňaţných súm s príslušenstvom v zmysle
ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. O. z 13.
marca 2004, č. N 1232/2004, NZ 22068/2004.
Následne Okresný súd Lučenec uznesením z 13. decembra 2012, č. k. 13 Er 532/2004
exekúciu zastavil; oprávnenej uloţil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
24,28 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodol s poukazom na § 57 ods. 1
písm. a/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 39 Občianskeho zákonníka, § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa opätovne preskúmal exekučný titul a dospel
záveru, ţe nie je vykonateľný. Vychádzal zo zistenia, ţe oprávnená a povinná uzavreli zmluvu
o úvere (spotrebiteľská zmluva), ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie, ktorým dala povinná
ako dlţník advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre
exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
Za povinnú zápisnicu podpísal Mgr. B. Z., na základe substitučnej plnej moci od
splnomocneného advokáta Mgr. T. K.. Keďţe v čase uzavretia úverovej zmluvy neexistoval
dlh a nebola známa ani jeho výška, nemohla povinná realizovať svoje právo dlh uznať,
a nemohla ani splnomocniť niekoho na takéto právo. Záväzok, ktorý mal splnomocnený
zástupca uznať za povinnú, bol teda neurčitý a nebolo moţné ani predpokladať, či určité
právne významné okolnosti (omeškanie dlţníka) vôbec v budúcnosti nastanú. Uznať záväzok
alebo uznať dlh je právom dlţníka, ktoré v budúcnosti môţe realizovať, ale aj nemusí. Nie je
prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môţe vzniknúť aţ v budúcnosti. Takáto dohoda je
preto absolútne neplatná podľa § 39 OZ. Súd tieţ poukázal na rozpor záujmov
zástupcu a zastúpeného a na obmedzenie zmluvnej voľnosti povinných pri voľbe
splnomocneného zástupcu, ktorého meno bolo priamo zakomponované do predtlače uţ
vopred pripravenej zmluvy o úvere. V danom prípade prvostupňový súd zistil, ţe boli
porušené zákonné podmienky pri vydávaní exekučného titulu – notárskej zápisnice a doteraz
sa nestal vykonateľným, preto exekúciu aj bez návrhu zastavil.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolania oprávnenej uznesením z 28. mája 2013,
sp. zn. 41 CoE 92/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2
O.s.p.) ako vecne správne a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Konštatoval, ţe
v dôsledku neplatného plnomocenstva v zmysle § 39 OZ, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. B. Z.
pred notárom. V tej súvislosti uviedol, ţe predmetná notárska zápisnica, ktorá je exekučným
titulom a bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu, nespĺňa materiálne
a formálne podmienky jeho vykonateľnosti. Postup súdu prvého stupňa, ktorý z tohto dôvodu
exekúciu zastavil, bol preto správny. Námietka oprávnenej, ţe platnosť predmetného
plnomocenstva bola posúdená notárom pri spisovaní notárskej zápisnice, preto nie je
dôvodná. K námietke oprávnenej, ţe súd na právny vzťah nesprávne aplikoval Smernicu
a ustanovenia Občianskeho zákonníka uviedol, ţe základným právnym aktom ochrany
spotrebiteľa je Smernica implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom, ktorý
novelizoval občiansky zákonník a je preto pre slovenskú republiku záväzná. V súvislosti
s tým, ţe exekučný súd je povinný v kaţdom štádiu vedenia exekúcie skúmať naplnenie
materiálnych a formálnych podmienok exekúcie, poukázal na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. III. ÚS 86/2010. Návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. zamietol, nakoľko vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu povaţoval
poloţené otázky oprávnenej za neopodstatnené a irelevantné a § 36 ods. 5 exekučného
poriadku neumoţňuje Exekučné konanie prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu voči zamietajúcej časti výroku podala
oprávnená odvolanie (č. l. 83 spisu), ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá
moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je
nepreskúmateľné. Ţiadala preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu
na ďalšie konanie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu voči potvrdzujúcej časti výroku
podala oprávnená dovolanie (č. l. 69 spisu). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec
zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo
nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“),
bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci
neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola
právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
3. oprávnenej odňali moţnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.), a to tým, ţe s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,
nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali
jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe
správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej
republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní
o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“, súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné
urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), neumoţnili účastníkom viesť kontradiktórne
konanie 4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali
dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58
ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona
č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a tieţ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Povinná, ani súdni exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnenia
ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako
aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník
ţiada) nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla
uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9
ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie
konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru najvyššieho
súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa
§ 239 ods. 1 veta prvá O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné.
Prípustnosť jej dovolaní preto z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Dovolania by vzhľadom na uvedený záver boli procesne prípustné, len ak by
v konaniach došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je
dovolací súd povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú
povinnosť neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239
O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konania nie sú postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolania teda v zmysle týchto ustanovení nie sú
prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a k postúpeniu veci inému orgánu. Ide
súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej
veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich
právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom
po vecnej stránke preskúmavali notárske zápisnice, ktoré sú v danom prípade exekučným
titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp.
namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté
rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1
Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa
§ 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, lebo súdy rozhodovali vo veciach, ktoré patria do ich
právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten
istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok
alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých
bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetným exekučným konaniam
nepredchádzali ţiadne iné exekučné konania s tým istým predmetom konania, ktoré by sa
týkali tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou boli skončené inak, ako
vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené dovolateľka
neopodstatnene namieta, ţe konania pred exekučnými súdmi boli postihnuté vadou podľa
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súdy porušili princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia exekučného súdu, pritom dané rozhodnutia
výrazným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súdy prvého stupňa exekučné konania zastavili, hoci
pre takéto rozhodnutia neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučné súdy
nesprávne vyhlásili exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavili; v dôsledku toho jej
nebolo umoţnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolacie súdy
i exekučné súdy správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako aj
jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistili aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to
dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku, teda preto, ţe sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Povinnosť
exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučné tituly v predmetných veciach (vyššie
uvedené notárske zápisnice) za nespôsobilé (pre neplatnosť plnomocenstva povinných, ktoré
je v rozpore so zákonom) sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach
poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdov prvého stupňa.
Exekučné súdy teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešli nad rámec ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie
je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, ţe obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe
osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba
v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné novelou
zákona č. 230/2012 od 8. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia
exekučného súdu, tento exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomných
vyhotovení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby
na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu
SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním vecí dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
rozhodnutí súdov prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenia dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu spĺňajú
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutia
podľa predstáv oprávnenej.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutia vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod ním rozumieť
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutých uznesení, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolania odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. januára 2014
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková