Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/420/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci Ž., so sídlom v B., IČO: X.,

zastúpenej advokátskou kanceláriou T., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát a konateľ

Mgr. T. K., proti žalovanej B. K., nar. X., bývajúcej vo V., o zaplatenie 81,03 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. , o dovolaní Z.,

so sídlom v P., IČO: X., zastúpeného JUDr. A. M., advokátom so sídlom v S., proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. júna 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Svidník platobným rozkazom z 18. augusta 2011 č. k. -34

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni do 15 dní odo dňa doručenia platobného

rozkazu sumu 77,71 Eur so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 43,04 Eur od 19.10.2005

do zaplatenia, zo sumy 34,67 Eur od 19.2.2006 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 3,32 Eur, trovy

konania 16,50 Eur a trovy právneho zastúpenia 86,43 Eur na účet právneho zástupcu

žalobkyne, alebo aby v tej istej lehote podala odpor s odôvodnením. Žalovaná prevzala

platobný rozkaz 22. augusta 2011 ako to vyplýva z doručenky na č. l. 35 spisu. Oznámením

z 30. augusta 2011 vstúpil vedľajší účastník na strane žalovanej do konania a súd mu

28. novembra 2011 prostredníctvom jeho právneho zástupcu doručil platobný rozkaz, proti

ktorému podal 5. decembra 2011 odpor. Následne prvostupňový súd nariadil vo veci

pojednávanie a rozsudkom z 21. februára 2012 č. k. -71 zrušil predmetný

platobný rozkaz, návrh žalobkyne zamietol, účastníkom náhradu trov konania nepriznal

a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania

115,78 Eur na účet jeho právneho zástupcu do troch dní. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa

2

sa žalobou domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 81,03 Eur s príslušenstvom z titulu

zmluvy o pripojení, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobkyne (S.), a žalovanou, na

základe ktorej S., poskytoval žalovanej telekomunikačné služby. S., svoju pohľadávku neskôr

postúpil na terajšiu žalobkyňu. Vedľajší účastník na strane žalovanej po vstupe do konania

namietal uznanie premlčaného záväzku zo strany žalovanej pri uzatváraní dohody o splátkach

z 2. júla 2010. Okresný súd v rozsudku skonštatoval, že táto zmluva bola v zmysle § 558

uznaním premlčaného záväzku, pričom dlžník nebol dostatočne

uzrozumený o tom, že uznáva premlčaný záväzok. Uznanie záväzku bolo obsiahnuté v dohode

o uzavretí splátkového kalendára, ktorý formulár bol vopred pripravený pre dlžníka a dlžník

nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť jeho obsah. Uznanie premlčaného záväzku

vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, pretože 10-ročnú premlčaciu lehotu súd priznáva len v osobitných prípadoch

podľa . Nebolo preukázané, že pri podpise uznávacieho prejavu

si žalovaná bola vedomá, že uznáva premlčaný dlh. Predĺženie premlčacej doby na základe

pochybného uznania znamená neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Po

vznesení námietky premlčania nároku žalobkyne súd na túto námietku premlčania zo strany

dlžníka prihliadol a návrh zamietol.

Krajský súd v Prešove uznesením zo 7. júna 2012 sp. zn. na odvolanie

žalobkyne predmetný rozsudok okresného súdu zrušil. Mal za to, že vec bola právoplatne

skončená vydaním platobného rozkazu, ktorý žalovaná nenapadla odporom, preto nebol

dôvod na vydávanie rozsudku v už skončenej veci. Poukázal na ustanovenia § 72 (správne

malo byť uvedené ) ods. 1, a Vychádzal zo zistenia, že odpor

proti platobnému rozkazu podal vedľajší účastník, ktorý nebol osobou oprávnenou na podanie

odporu, pretože toto právo má len žalovaná. Keďže ona takýto úkon neučinila v lehote 15 dní

odo dňa doručenia jej platobného rozkazu, platobný rozkaz sa zo zákona nezrušil (§ 174

ods. 2 ), ale nadobudol účinky právoplatného rozsudku ( ). Nebol

teda dôvod na pokračovanie v konaní a vydanie rozsudku, keďže vec bola skončená

v skrátenom konaní vydaním platobného rozkazu, ktorý nadobudol právoplatnosť.

Predmetné uznesenie krajského súdu napadol dovolaním vedľajší účastník na strane

žalovanej. Žiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že ak vedľajší účastník vstúpi do konania v dobe, kedy ešte

platobný rozkaz nenadobudol právoplatnosť, má rovnaké práva a povinnosti ako hlavný

účastník, na strane ktorého vystupuje. Má teda i právo na podanie odporu s lehotou plynúcou

mu od doručenia platobného rozkazu, teda samostatne a nezávisle od lehoty plynúcej

žalovanej. Ak odvolací súd považoval odpor vedľajšieho účastníka za odpor podaný

neoprávnenou osobou, postupoval v rozpore s cieľmi Európskej únie pri zabezpečení vysokej

úrovne ochrany spotrebiteľa deklarovanej v čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

a čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ, ale aj v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Takýto nesprávny postup súdu znemožnil realizáciu procesných práv vedľajšieho účastníka,

ktoré sú mu priznané v občianskom súdnom konaní, čím mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle Krajskému súdu tiež vytýkal nedostatočné odôvodnenie

napadnutého uznesenia, ktoré považoval za stručné a arbitrárne. Ďalej namietal platnosť

a účinnosť Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 2. júla 2010,

na základe ktorej žalobkyňa tvrdila, že jej nárok nie je premlčaný. Napokon nesúhlasil

s argumentom žalobkyne, že vedľajší účastník nemôže v konaní účinne vzniesť námietku

premlčania.

Žalovaná sa k dovolaniu vedľajšieho účastníka písomne nevyjadrila.

Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu vedľajšieho účastníka stotožnila

s názorom odvolacieho súdu vyslovenom v jeho rozhodnutí a žiadala dovolanie zamietnuť.

Odpor vedľajšieho účastníka považovala za podaný oneskorene a neoprávnenou osobou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr to, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.

). Dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je dôvodné.

Keďže predmetom dovolacieho konania je rozhodnutie, ktoré bolo vydané formou

uznesenia, prípustnosť dovolania proti nemu treba posudzovať podľa ustanovenia § 239

Keďže dovolaním bolo napadnuté zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, možno

konštatovať, že takého uznesenie nemožno podriadiť pod žiaden z dôvodov prípustnosti

dovolania vyplývajúci z ustanovenia , a preto dovolanie podľa

tohto zákonného ustanovenia nie je prípustné. Vo výroku, ktorý bol dovolaním napadnutý totiž

nejde o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska (, , ), a ani

o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani

o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo

rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky

Prípustnosť dovolania v preskúmavanej veci teda prichádzala do úvahy, len ak

v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v (t. j. ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania uvedené v až e/ a dovolateľ nenamietal

a nezistil ich ani dovolací súd. Prípustnosť podaného dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľ však namietal, že súd postupoval v rozpore s cieľmi Európskej únie pri

zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa deklarovanej v čl. 169 ods. 1 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie a čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ, ale aj v rozpore

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, že takýto nesprávny postup súdu znemožnil realizáciu

procesných práv vedľajšieho účastníka (priznaných mu platnou právnou úpravou), čím mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle Krajskému súdu tiež

vytýkal nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré považoval za stručné

a arbitrárne.

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či zrušením rozsudku súdu prvého

stupňa odvolací súd odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ a tiež

aj to či je jeho odôvodnenie dostatočne odôvodnené.

Z obsahu spisu je vyplýva, že platobný rozkaz v predmetnej veci bol vydaný

18. augusta 2011 pod č. k. -34; žalovanej bol doručený 22. augusta 2011. Dňa

30. augusta 2011 vedľajší účastník súdu oznámil, že vstupuje do konania, súd mu doručil

platobný rozkaz 28. novembra 2011 a odpor proti nemu podal vedľajší účastník 5. decembra

2011. Na základe odporu vedľajšieho účastníka proti platobnému rozkazu Okresný súd

vo Svidníku (vyššie citovaný) platobný rozkaz rozsudkom z 21. februára 2012, č. k.

-71 zrušil, návrh zamietol, účastníkom nepriznal náhradu trov konania

a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania na účet jeho

právneho zástupcu v sume 115,78 Eur do troch dní.

Pre posúdenie otázky, či v predmetnej veci súdy svojím postupom odňali vedľajšiemu

účastníkovi možnosť konať pred súdom treba v prvom rade zaujať stanovisko k otázke

účinnosti jeho vstupu do skráteného (rozkazného) konania ako aj k otázke jeho následného

oprávnenia (práva) na podanie odporu smerujúcemu proti platobnému rozkazu.

V zmysle platnej právnej úpravy sa ako vedľajší účastník môže popri navrhovateľovi

alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je

( ). Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi

zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa

osobitného predpisu ( ). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo

na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh ( ). V konaní má vedľajší účastník

rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú

úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností

( ).

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že vedľajšie účastníctvo je teda formou

spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná

od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť

v spore niektorému z účastníkov (sporných strán). Zmyslom vedľajšieho účastníctva je

„pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší účastník je motivovaný víťazstvom

v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto motivácia je daná buď právnym záujmom

vedľajšieho účastníka na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak

rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté jeho právne postavenie (práva a povinnosti

vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle ustanovenia daná

predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Z ustanovenia („Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo

na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh.“) možno vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším

účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane

niektorého z účastníkov. To však neznamená, že tieto účinky nastávajú vždy v každom konaní,

resp. v každom štádiu konania. Vzhľadom na vyššie uvedený zmysel vedľajšieho účastníctva

(pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov), treba ustanovenie ,

pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, vykladať tak, že účinky vzniku

vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho

obsah a účel. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie. To však neplatí

napríklad pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom

(rozkaznom) konaní, ktorého výsledkom (formou rozhodnutia) je platobný rozkaz. Skrátené

konanie v porovnaní s obvyklým priebehom reálneho sporového konania vykazuje výrazné

odlišnosti, keďže sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez vykonania dokazovania.

Akcentovaná je tu rýchlosť a hospodárnosť konania a vo vzťahu k žalovanému zásada

„bdelým patrí právo“. Pokiaľ žalovaný v tomto štádiu konania nevyvíja žiadnu procesnú

aktivitu (platobný rozkaz sa vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe skutočností

uvádzaných žalobcom a žaloba sa doručuje až spolu s platobným rozkazom, ako tomu bolo aj

v preskúmavanej veci), a teda žalovaný v tomto štádiu konania neuplatňuje svoje procesné

práva, nemôže tak procesne účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že vstupuje

do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. Nemôže sa teda naplniť zmysel vedľajšieho

účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“. Táto pomoc sa môže najskôr prejaviť až keď bude

proti platobnému rozkazu podaný odpor (porovnaj Občanský soudní řád, Komentář, I. díl,

Panorama Praha 1985, str. 421).

Z chápania tzv. skráteného konania, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, ako

zjednodušeného konania umožňujúceho rýchle, hospodárne a účinné vymáhanie nesporných

peňažných nárokov, t. j. nárokov, ktoré nie sú predmetom žiadneho právneho sporu, vychádza

i právo EÚ, a to Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 zo dňa

12. decembra 2006, ktorým sa zavádza konanie o európskom platobnom rozkaze (ďalej len

„Nariadenie o európskom platobnom rozkaze“). V tomto nariadení sa inak výslovne uvádza,

že nenahrádza ani neharmonizuje (a teda nespochybňuje) existujúce mechanizmy vymáhania

nesporných nárokov podľa vnútroštátneho práva (bod 10 úvodnej časti).

Konanie nadobudne povahu sporového konania vo vlastnom zmysle slova až včasným

podaním odôvodneného odporu žalovaným, v dôsledku čoho sa platobný rozkaz zrušuje a súd

nariadi pojednávanie. I keď zákon vyžaduje odôvodnenie odporu, neupravuje žiadne

náležitosti tohto odôvodnenia. S prihliadnutím na účel občianskeho súdneho konania, ktorým

je spravodlivá ochrana práv, treba preto podmienku odôvodnenia odporu považovať

za splnenú už jednoduchým vyjadrením nesúhlasu s povinnosťou uloženou platobným

rozkazom. Až po takomto jednoduchom a účinnom procesnom úkone žalovaného, ktorým

urobí uplatnený nárok sporným (odporuje mu), môže byť naplnený zmysel a obsah

vedľajšieho účastníctva, pomáhať v konaní hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom

prispieť k ochrane jeho práv (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa )

prípadne aj svojich vlastných práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa ).

Vyššie uvedené znamená, že oznámením tretieho subjektu, že vstupuje do konania

ako vedľajší účastník na strane žalovaného v štádiu skráteného (rozkazného) konania,

nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel

inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania.

Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom.

Realizáciou ochrany spotrebiteľa, zaručenej právom EÚ, je v skrátenom konaní

ustanovenie , podľa ktorého ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej

sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak

zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Prípadné nerešpektovanie tohto zákazu súdom

nemožno riešiť neprípustným (princípu deľby moci odporujúcim) vytváraním nových

procesných pravidiel meniacich zmysel inštitútu vedľajšieho účastníctva. Je vecou

zákonodarcu, aby zvážil rozšírenie ochrany spotrebiteľa v skrátenom konaní napr. zavedením

inštitútu prieskumu platobného rozkazu v spotrebiteľskej veci obdobne ako túto možnosť

upravuje už spomínané Nariadenie o európskom platobnom rozkaze.

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že vstupom Z. podaním

doručeným 30. augusta 2011, nenastali účinky vzniku jeho vedľajšieho účastníctva v

tomto štádiu konania, z ktorého dôvodu ani nenadobudol oprávnenie (právo) na

podanie odporu proti platobnému rozkazu.

Aj v prípade, ak by napriek vyššie uvedenému mal byť tretí subjekt považovaný

za vedľajšieho účastníka na strane žalovaného už v štádiu skráteného konania, nebol by

oprávnenou osobou na podanie odporu proti platobnému rozkazu. Právo podať odpor proti

platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť uplatnený nárok sporným, má v zmysle § 174 ods. 2

výslovne len odporca (žalovaný). Ide o významné dispozičné oprávnenie žalovaného

napĺňajúce jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania (zásadu dispozičnú). Iba

žalovaný rozhoduje o tom, či podaním odporu odstráni platobný rozkaz ako formu

rozhodnutia vo veci samej a bude pokračovať v konaní podľa prejednacej zásady a zásady

kontradiktórnosti. Pokiaľ by sa priznalo právo podať odpor aj vedľajšiemu účastníkovi

na strane žalovaného, došlo by tým k popretiu tohto dispozičného práva žalovaného.

Na rozdiel od odvolania (majúceho suspenzívne a devolutívne účinky) má totiž podanie

odporu okamžité a nezvrátiteľné účinky – zrušuje sa ním platobný rozkaz (§ 174 ods. 2 veta

prvá ). V prípade podania odporu vedľajším účastníkom, ak by sa mu priznalo takéto

právo, by sa zisťovanie stanoviska žalovaného stalo bezpredmetné. Žalovaný by už totiž

účinky podaného odporu nemohol zvrátiť a v dôsledku toho by sa stalo nepoužiteľným aj

ustanovenie tretia veta , v zmysle ktorého ak úkony vedľajšieho účastníka

odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých

okolností. Súd by už nemal priestor na žiadnu úvahu.

Vzhľadom na uvedené treba prisvedčiť záveru odvolacieho súdu, spočívajúcom v tom,

že ZDRUŽENIE nebolo oprávnené na podanie odporu, lebo „nie je účastníkom konania

v tomto konaní“, resp. že „procesná úprava právo podať odpor priznáva výslovne len

odporcovi“ (odvolací súd).

Uvedený výklad dovolacieho súdu sa neprieči rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.

(viď aj uznesenie NS SR z 30. októbra 2013 sp. zn. ).

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť

zo žiadneho ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle v spojení s odmietol.

Dovolací súd nepriznal úspešnej žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo

v dovolacom konaní jej trovy spojené s vyjadrením jej právneho zástupcu k dovolaniu,

9

nepovažoval za trovy vynaložené na účelné bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b

ods. 5 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. januára 2014

JUDr. Daniela Švecová, v r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová