Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
08d/397895.11f9a7.pdf
PDF · 166.64 KB
No categories available
6ECdo/280/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 280/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát
doc. JUDr. B. F., PhD., proti povinnému M. J., bývajúcemu v P., o vymoženie 394,34 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 1 Er 1513/2004,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 22. júla 2013 sp. zn.
23 CoE 133/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 10. januára 2013 č. k. 1 Er 1513/2004-31
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci súd zistil, že oprávnenou predložený exekučný titul – notárska
zápisnica z 3. apríla 2004 č. N. je neplatná, nakoľko plnomocenstvo udelené povinným na jej
spísanie je v rozpore s § 22 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súdy vychádzali zo zistenia, že
oprávnená a povinný uzavreli 16.7.2003 zmluvu o úvere č. X., ktorej súčasťou bolo aj
predmetné splnomocnenie, ktorým dal povinný advokátovi Mgr. T. K. okrem iného
oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal
záväzok z uvedeného úveru tak, aby sa zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon
rozhodnutia, resp. pre exekúciu. Podľa názoru súdu udelené splnomocnenie nebolo osobitne
dojednané, lebo je súčasťou zmluvného formulára, je predtlačené a nemožno ho meniť.
Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán zmluvy o úvere na
škodu dlžníka – spotrebiteľa, ktorý bol prinútený pod hrozbou zmluvnej pokuty nechať sa
zastupovať splnomocnencom, ktorého vopred určil veriteľ. Preto je plnomocenstvo podľa
názoru súdu pre rozpor s dobrými mravmi neplatným právnym úkonom a na jeho podklade
nebolo možné spísať za povinného vyhlásenia do notárskej zápisnice. Súd tiež poukázal na
rozpor záujmov zástupcu a zastúpenej. Zastavenie exekúcie odôvodnil s poukazom na § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 22. júla 2013 sp. zn.
23 CoE 133/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1
O. s. p.) a stotožnil sa s jeho dôvodmi. Uviedol, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Keďže
prvostupňový súd správne posúdil splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie, odvolací súd
jeho uznesenie potvrdil.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd
konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré
bližšie v dovolaní špecifikovala. Podané dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O. s. p.), že jej súdy svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O. s. p.), keď nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť(§ 57 ods. 5, § 221 ods. 1
písm. f/ O. s. p.). Ďalej uviedla, že že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), najmä súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. Poukázala na uznesenie
Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou
oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu
z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu
exekučným súdom ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku,
ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia
a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že
notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,
vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky
formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno
vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah
účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon
č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust.
§ 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp.
novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým
dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou ani
na základe § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky,
oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný
dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle
§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky,
exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje
podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu
súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej
podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho
dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný
právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Podľa dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí
neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe
článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je
v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.:
IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky. V doplnení dovolania namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom tiež tým, že
súdy nerešpektovali jej návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel
k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim
v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom
vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho
práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel
k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti
uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci ale nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. bol podaný až
po rozhodnutí odvolacieho súdu. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení
prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/,
písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1
a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému orgánu.
Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p., ktorú však dovolateľka
v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať.
Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v danom prípade
v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom
prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.
Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto
súvislosti ale treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka
dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná, lebo súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, že aj táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má
v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide
o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok
alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom
konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je
významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,
proti povinnému M. J., bývajúcemu v P., o vymoženie 394,34 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 1 Er 1513/2004, na základe notárskej
zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N. (vyhotovenej JUDr. J. K.) 3. apríla 2004
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/
O. s. p. konanie nezaťažila.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať malo dôjsť tým, že súd prvého
stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju
zastavil; v dôsledku toho jej nebolo umožnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako
exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosť exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to
dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená
za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie uvedenú
notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré je
v rozpore so zákonom) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach
poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný
súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je
dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti
s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom tiež skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný exekučný
titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľným exekučným
titulom môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru aj
v neskorších štádiách exekučného konania.
Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba
v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné od 9. augusta
2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu
zastavil 10. januára 2013, t. j. po zániku účinnosti uvedeného ustanovenia.
K námietke dovolateľky, že súdy nižších stupňov jej odňali možnosť konať pred súdom
tým, že nerozhodli o jej návrhu na prerušenie konania, treba uviesť, že v spise sa nenachádzal
návrh oprávnenej na prerušenie konania, o ktorom by boli povinné súdy rozhodovať.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba zdôrazniť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pod ktorým sa rozumie
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s . p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. januára 2014
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová