Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)746/392727.5e8639.pdf
PDF · 167.38 KB
No categories available
5ECdo/2/2014
Najvyšší súd 5 ECdo 2/2014 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hattalova 12/C, v dovolacom konaní právne zastúpenej
Advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti
povinnému P. B., bytom H., v konaní o vymoženie 1.605,69 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Vranov nad Topľou, pod sp.zn. 9Er/1098/2012, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove, z 28. februára 2013, sp.zn 23 CoE/53/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. Rudolfa Dulina, Exekútorský úrad so sídlom v Michalovciach,
poţiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského
rozsudku zo dňa 11. novembra 2011 sp.zn. IDB0910004 Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
zriadila ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,
Trnavská cesta č. 7 (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Vranov nad Topľou napadnutým uznesením zamietol z 13. júna 2012
č.k. 9Er/1098/2012 ţiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Dulinu o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie z dôvodu, ţe sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej
zmluvy a rozhodcovská doloţka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver
o neprijateľnej, a teda neplatnej rozhodcovskej doloţke zaloţil na hrubej nerovnováhe
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a jednak z dôvodu, ţe doloţka vyţaduje,
aby sa všetky spory riešili pred rozhodcovským súdom v zmysle rozsudku Súdneho dvora
Pannon z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného miesta rozhodcovského konania,
keďţe miesto rozhodcovského konania sa dohodlo v sídle dodávateľa.
V odôvodnení uznesenia súd poukázal na to, ţe právna predchodkyňa oprávnenej
(Poštová banka, a.s.) a povinný uzavreli úverovú zmluvu, ktorá má charakter spotrebiteľskej
zmluvy. Jej súčasťou je rozhodcovská doloţka, v zmysle ktorej budú spory účastníkov daného
právneho vzťahu rozhodované pred označeným rozhodcovským súdom. Uvedená doloţka
nebola dojednaná individuálne a spotrebiteľovi znemoţňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi
inak, ako v rozhodcovskom konaní, preto túto doloţku súd pokladá za neplatnú. Súd prvého
stupňa ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku). Vyslovil záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky
nachádzajúcej sa v zmluve o úvere pre značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal pritom na ustanovenie čl. 3 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 41
ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 52, 53, § 54 Občianskeho zákonníka,
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a tieţ judikatúru Európskeho súdneho dvora.
V zákonnej lehote podala odvolanie oprávnená, ktoré odôvodnila tým, ţe súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ţe
rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ţe
účastníkovi konania – oprávnenej sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Uviedol, ţe v zmysle § 35 a § 37 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej iba
„zákon o rozhodcovskom konaní“) právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako
ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať
vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu, nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 28. februára 2013 sp.zn.
23 CoE/53/2012, napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne (§ 219
ods. 1 O.s.p.). Konštatoval, ţe súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či
úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť
bez ohľadu na to, či spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania vyuţil všetky moţnosti
vyplývajúce mu zo zákona č. 244/2002 Z.z. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého
stupňa, ţe rozhodcovská doloţka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ktorá je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy) neplatná. Odvolací súd uviedol, ţe ustanovenie § 45 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní umoţňuje exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu, ale aj
materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
rozhodnutia. Odvolací súd poukázal na spoločné stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove zo dňa 27. septembra 2010, podľa ktorého:
„Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. decembri 2007
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyţaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom
na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má moţnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak
by podľa takejto doloţky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by
chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu,
ţe zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“. Aj keď § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka je účinný aţ od 1. januára 2008 a spotrebiteľská zmluva bola uzavretá dňa
27. novembra 2007, nekalosť rozhodcovskej doloţky súd posudzoval podľa generálnej
klauzuly (§ 53 ods. 1 OZ) zakotvenej do zákona od 1. apríla 2004. Ustanovenie § 23a zákona
č. 634/1992 Z.z. upravovalo, ţe spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, ţe sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, ţe
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vnútroštátnemu súdu
prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá poţadované na to, aby ju bolo moţné
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady93/13/EHS ako nekalú {Rozsudok
Súdneho dvora európskej únie €-243/08 Pannon). Je treba zdôrazniť, ţe Európska únia
vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality ţivota ľudí podporuje
v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľným i podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ
v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doloţku s poukazom na tzv. geografickú
neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdnehoí/vorfl C-240/08 -€-241/98 Oceano Grupo
Editorial, tieţ €-40/08 Asturcom). Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyţaduje, aby
na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia {pórov,
rozsudok Georgiadis Hs protiGrécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1; uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. 111 US 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doloţku nepovaţoval za potrebné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami. sťaţnosť č 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-111.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia
§ 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, ktoré odôvodila
ustanoveniami § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (a.), teda ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa
uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom
a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci).
Oprávnená vo svojom rozsiahlom dovolaní uviedla :
1/ “V tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom“.
Povaţovala za neprijateľné, aby exekučný súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku a skúmal jeho materiálnu správnosť, rozhodcovské konanie,
zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.
Oprávnená tvrdila, ţe súd rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, lebo bolo v súlade so zákonom
rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Taktieţ je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania
o jeho zrušení., hoci podľa zákona bol potrebný. Pri splnení týchto podmienok sú teda
rozhodcovské rozsudky vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Teda je tu
prekáţka „res iudicata“. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2
zákona č. 460/ 1992 Z.z. Ústavy SR.
2/ „Právomoc daná rozhodcovskému súdu vyplýva z rozhodcovskej doloţky
z priloţenej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, ţe pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania
úverovej zmluvy, bola Poštová banka, a.s., v zmysle § 93b odsek 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o tom, ţe ich
prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.88k].
V zmysle ustanovenia § 3 odsek 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany
v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, ţe to vylúčené nebolo, oprávnený nemal
inú moţnosť ako podať ţalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej
doloţky Poštovou bankou, a.s. v zmysle § 93b odsek 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
V zmysle ustanovenia § 4 odsek 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umoţňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Ak teda rozhodcovská doloţka dohodnutá
vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach pre úver, bola
dohodnutá riadne v súlade so zákonom.
Napadla aj právne závery súdov niţších stupňov o neprijateľnosti podmienky, za ktorú
povaţovali súdy zmluvné dojednanie účastníkov o rozhodcovskej doloţke uvedenej v zmluve
o úvere. Vyslovila názor, ţe rozhodcovská doloţka, ktorou sa všetky spory v súvislosti
so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu, nie je v z zmysle smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1995 nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva
oprávnenej konať pred súdom sa odrazilo v tom, ţe uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj
odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, ţe vo vzťahu k jej námietkam
v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel
opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie a k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
3/ Vzhľadom na to, ţe zmluva o úvere bola uzatvorená pred 1. januárom 2008, teda
pred novelizáciou Občianskeho zákonníka týkajúcou sa spotrebiteľských vzťahov, úprava
Občianskeho zákonníka sa na predmetnú zmluvu o úvere nevzťahuje, nakoľko zákonník
taxatívne vymedzoval, ktoré zmluvy moţno povaţovať za spotrebiteľské, a teda sa táto
úprava na tento typ zmluvy nevzťahuje.
Podľa viacerých rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad PL.ÚS
36/95) k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj poţiadavka (princíp)
právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz
spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.
Dôvodila ďalej “ochranou dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je
i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.
„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a ich právnej istoty“ (PLUS
10/04). Zákaz retroaktivity je súčasťou ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Uviedol, ţe ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či uţ ako súd
vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv.
exekučný súd. Poukázala na to, ţe exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných
prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť
rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom.
4/ Oprávnená dala do pozornosti Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. septembra 2011 sp.zn. 3 MCdo 11/2010, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky
odôvodnil tým, ţe „Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, ţe preskúmanie
správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je moţné, len pokiaľ ide o dôvod
vedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. (rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom}. Uviedol, ţe v obdobnej exekučnej veci Krajský súd v Bratislave
uznesením č.k. I8CoE 633/2011-25 zo dňa 26. júna 2012 zrušil uznesenie okresného súdu č.k.
23 Er/2074/2011-13, ktorým bola zamietnutá ţiadosť o udelenie poverenia v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a vec vrátil súdu prvého stupňa. Ďalej uznesením č.k.
2CoE/292/2012-59 Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil uznesenie Okresného súdu Lučenec
č.k. 5Er/273/2011-43, ktorým bola zamietnutá ţiadosť o udelenie poverenia z dôvodu,
„...exekučný súd nesprávne vec právne posúdil, keď rozhodcovskú doloţku povaţoval
za spotrebiteľom vnútenú. Poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006, ktorý uvádza, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo
analogickú}, ktorá uţ bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho,
aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade
s princípom právnej istoty v zmysle či. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môţe tým
porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 335/06
z 30. októbra 2007. Aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 244/09
z 29. septembra2009 uvádza, ţe výklad právnej normy vôbec nemôţe siahať tak ďaleko, aby
sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu.
V takomto prípade by totiţ uţ nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.
„Iný Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008
uvádza, ţe interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno-
právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné
súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore
s princípom spravodlivosti, či arbitrárne.“
5/ „Pokiaľ súd, konajúci v konaní, je exekučný súd zásadne obsadený vyšším súdnym
úradníkom, konajúcim na základe poverenia sudcu (§ 5 písmeno g) nie je preto moţné, aby
ústavnú funkciu – rozhodovať spory ako súdny orgán – vykonávala osoba, ktorá sudcom nie
je. Vzhľadom na skutočnosť, ţe exekučné konanie nie je klasickým súdnym konaním
a nerozhoduje sa v takomto konaní uţ o veci samej, nie je a priori činnosť sudcu
nevyhnutná.“. Exekučný súd teda posudzuje predloţené dokumenty, ale nepreskúmava ich
po stránke hmotnoprávnej, ani procedurálnej, keďţe na takýto postup nemá právomoc, a nie
je oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Inak povedané, ak exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný
vo veci konať, či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd.“
6/ Podľa názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom
konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú povaţovala aj okolnosť, ţe
Súdny dvor Európskej únie v ţiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice
93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vo vzťahu
k rozhodcovským doloţkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania
per se, ale trvá na tom, ţe nekalosť môţe byť daná len pri splnení niektorých podmienok.
Ďalej namietala, ţe zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde
uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to
nezákonným zásahom do práv oprávnenej. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si
svojich práv, ak ţiadnym spôsobom nenapravil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,
povaţovala za absurdné, aby túto jeho vôľu nahrádzal súd. Bola toho názoru, ţe ak povinný
svoju vôľu prejavil podpisom zmluvy, ktorá doloţku obsahovala, súd svojim konaním
zasiahol do práv oprávnenej, ako aj povinného slobodne prejaviť svoju vôľu.
Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého
a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej preskúmaval súd podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj
uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená nenamietala procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.
a súd tieto ani nezistil.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/ e/ O.s.p., keď
poukázala na prekáţku nedostatku právomoci súdov, prekáţku rei iudicatae.a nedostatku
návrhu na začatie konania.
Podľa § 7 O.s.p. ods. 1, 2, 3, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány. V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných
zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov
územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej
správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom
súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
Podľa § 8 O.s.p. ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu môţu súdy
konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená.
Podľa § 44 ods.1, 2, 3 zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekútor, ktorému bol
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloţí tento návrh spolu s exekučným
titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a poţiada
ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa ţiadosť zamietla,
právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je
prípustné odvolanie.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Súd preto konštatuje, ţe rozhodcovský rozsudok je preskúmavaný z hľadísk
vyjadrených v § 44 zákona o rozhodcovskom konaní, a to aj čo do jeho materiálnej
správnosti. Exekučný súd je pri postupe podľa § 44 zákona o rozhodcovskom konani
oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, nie je
ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. Ustanovenie § 44 zákona o rozhodcovskom konani je
potrebné povaţovať za zákonné zmocnenie, ktoré umoţňuje exekučnému súdu jeho
preskúmanie. Konanie vo veci ochrany spotrebiteľa tvorí samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Jeho účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou:mluvou ku škode spotrebiteľa.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v danej veci exekúcie oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Hattalova 12/C, proti povinnému P. B., o vymoţenie 1 605,69 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn.
9 Er 1098/2012, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
zriadila ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,
Trnavská cesta č. 7 (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“) Okresný súd Vranov
nad Topľou uznesením zo dňa 5. júna 2012, sp.zn. 9Er/1098/2012-14 zamietol
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada (§ 237 ods. a/, d/ a e/ O.s.p.)
konanie nezaťaţila.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
Oprávnená nenamietala neopodstatnene, ţe konanie súdov bolo postihnuté vadou
podľa § 237 písm. a/ d/ a e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť
zrejme tým, ţe skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná
nevyvinula ţiadnu aktivitu na takýto prieskum.
Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa zamietol ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj
iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu moţnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
Dovolateľka tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil riadne a zákonným spôsobom uplatniť svoje
práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Oprávnená nemala moţnosť podať
kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani týmito odvolacími
dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, ţe pred
vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá preskúmavaciu právomoc (zrejme
vo vzťahu k exekučnému titulu).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je dôvodná.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľka napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová