Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Nds/1/2014

Identifikačné číslo spisu: 1014200051 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Baricová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1014200051.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F., bytom J., proti žalovanému označenému ako „štát, Slovenská republiky, zastúpeného Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava", o „neplatnosť skončenia služobného pomeru prepustením dňa 30. októbra 2000 na základe rozkazu Ministra obrany Slovenskej republiky č. 377 z 24. októbra 2000 a jeho opravou z 21. marca 2002", veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. , takto

rozhodol:

Nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci n i e j e d ô v o d n ý .

Odôvodnenie

Žalobca podal dňa 21. októbra 2003 na Okresný súd Košice - okolie žalobu o „neplatnosť skončenia služobného pomeru“, ktorou sa domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že „skončenie služobného pomeru prepustením dňa 30. októbra 2000 na základe rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky č. 377 z 24. októbra 2000 a jeho opravou z 21. marca 2002 je neplatné a že služobný pomer žalobcu aj po 26. marci 2002 trvá do vydania nového personálneho rozkazu služobného pomeru prepustením, ak sa žalobca a žalovaný nedohodnú inak.“ Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Vec bola zapísaná pod sp. zn. . Z obsahu žaloby je okrem iného zrejmé, že žalobca napáda „kvalifikovanosť“ personálneho rozkazu, ktorý bol „vyhlásený“ v rozpore so zákonom, a cíti sa byť ukrátený a poškodený na svojich právach.

Okresný súd Košice - okolie prípisom č. k. -18 z 10. júla 2006 (!) došlým do spisovej kancelárie dňa 25. septembra 2003 postúpil vec Okresnému súdu Bratislava III z dôvodu miestnej príslušnosti majúc za to, že ide o pracovný spor - skončenie služobného pomeru. Na Okresný súd Bratislava III došiel spis 27. októbra 2006 (č. l. 18a) a bol zapísaný pod sp. zn. .

Okresný súd Bratislava III s postúpením veci nesúhlasil a prípisom č. k. -22 z 13. novembra 2006 predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením zo 14. decembra 2006 sp. zn. rozhodol podľa , že na prejednanie veci je miestne príslušný Okresný súd Bratislava III (č. l. 22).

Po vrátení veci z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 15. januára 2007 v rámci prípravy pojednávania po tom, čo žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe došlým 31. marca 2008 (č. l. 29 - 30) namietol vecnú nepríslušnosť okresného súdu na konanie v danej veci Okresný súd Bratislava III uznesením č. k. -32 z 08. augusta 2008 postúpil vec Krajskému sudu v Bratislave dôvodiac ustanoveniami , 104a ods. 1 a 2, , , , a (ďalej len „OSP“), keď žaloba žalobcu napáda personálny rozkaz Ministra obrany Slovenskej republiky, ktorý je právoplatným rozhodnutím a proti zákon nepripúšťa opravný prostriedok a rozhodovanie o tejto veci patrí do právomoci súdu v správnom súdnictve.

Krajský súd v Bratislave, ktorému vec došla dňa 08. septembra 2008 prípisom z 03. februára 2009 sp. zn. (č. l. 40) vrátil vec naspäť Okresnému súdu Bratislava III s odôvodnením, že vo veci bolo rozhodnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky, že na prejednanie veci je príslušný Okresný súd Bratislava III. Krajský súd mal za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pred rozhodnutím o príslušnosti na jej prejednanie a rozhodnutie skúma nie len miestnu príslušnosť, ale aj vecnú príslušnosť a ak raz vyslovil, že na prejednanie veci je príslušný Okresný súd Bratislava III, nemôže tento opätovne sa zaoberať svojou príslušnosťou, ale mal vo veci konať.

Po tom, čo sa vec dňa 17. februára 2009 vrátila naspäť Okresnému súdu Bratislava III, tento začal vo veci konať, na jej prejednanie nariadil viacero ústnych pojednávaní (12. mája 2009, 02. júna 2009, 21. júla 2009, 29. septembra 2009), niekoľkokrát konanie prerušil pre prekážku vážneho zdravotného stavu žalobcu (uznesenie zo 19. februára 2010, č. k. -99, uznesenie z 05. novembra 2010, č. k. -114, uznesenie z 10. februára 2012, č. k. -134) až napokon prípisom č. k. -143 z 30. júla 2012 predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému vec došla 07. augusta 2012, uznesením z 21. augusta 2012 sp. zn. návrhu na prikázanie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. Okresnému súdu Košice - okolie nevyhovel a dňa 27. augusta 2012 vrátil vec Okresnému súdu Bratislava III.

Okresný súd Bratislava III po vrátení veci nariadil vo veci pojednávanie na deň 06. decembra 2012, ktoré odročil opätovne pre zdravotný stav žalobcu a dňa 22. marca 2013 požiadal Okresný súd Košice - okolie ako súd dožiadaný, aby žalobcu vypočul ako účastníka konania. Dožiadanie bolo zrealizované dňa 13. júna 2013 (č. l. 173), pričom žalobca k nemu priložil podanie nazvané ako „Úprava - spresnenie petitu“.

Napriek nejasnostiam tohto podania Okresný súd Bratislava III uznesením z 27. júna 2013, č. k. -177 pripustil „zmenu“ návrhu na začatie konania „tak, že petit návrhu znie takto: „Určuje sa, že skončenie služobného pomeru navrhovateľa prepustením, uskutočnené 30.10.2000 vyhlásením rozkazu ministra obrany SR (v personálnych veciach) číslo 377 zo dňa 24.10.2000 a jeho opravou zo dňa 21.03.2002 je neplatné. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Alebo „Určuje sa, že skončenie služobného pomeru navrhovateľa prepustením, uskutočnené 30.10.2000 vyhlásením rozkazu ministra obrany SR (v personálnych veciach) číslo 377 zo dňa 24.10.2000 a jeho dňa 24.10.2000 a jeho opravou zo dňa 21.03.2002 je neplatné. Služobný pomer navrhovateľa trvá aj po 26.03.2002 do vyhlásenia alebo doručenia nového personálneho rozkazu na skončenie služobného pomeru prepustením, ak sa navrhovateľ s odporom nedohodnú skončení služobného pomeru k 30.11.2002 vyhlásením a novou opravou rozkazu MO SR č. 377 z 24.10.2002. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

Dňa 23. septembra 2013 Okresný súd Bratislava III nariadil vo veci pojednávanie na deň 31. októbra 2013 (č. l. 180), pre začatím ktorého žalovaný opätovne namietol vecnú príslušnosť a ktoré bolo odročené na neurčito za účelom „predloženia“ veci Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne

príslušnému (č. l. 186).

Uznesením zo 04. novembra 1013, č. k. -188 Okresný súd Bratislava III postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne príslušnému. Vec bola pôvodne zapísaná pod a po rozhodnutí predsedu krajského súdu opatrením č. Spr. 3010/2014 z 10. januára 2014 pod sp. zn. .

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) s postúpením veci nesúhlasil a vec dňa 24. januára 2013 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie s tým, že mu vec bola okresným súdom postúpená nesprávne, nakoľko v danom prípade ide o určovaciu žalobu, ktorou sa žalobca domáha, aby súd svojím rozhodnutím určil neplatnosť skončenia služobného pomeru. Mal za to, že nejde o žalobu podľa piatej časti a že na prejednanie tejto žaloby je daná vecná a miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava III, pričom poukázal na č. l. 22, na ktorom sa nachádza uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. decembra 2006, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) určil miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava III. Taktiež krajský súd poukázal na uznesenie najvyššieho súdu veci sp. zn. (č. l. 55), ktorým bolo zastavené konanie o žalobe podľa pre zmeškanie lehoty na jej podanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na rozhodovanie o vecnej príslušnosti ( v spojení s veta prvá ) po prejedaní veci dospel k záveru, že nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci nie je dôvodný.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy ( ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (OSP). Konanie v správnom súdnictve sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou ( ), opravným prostriedkom proti rozhodnutiu neprávoplatnému správneho orgánu ( ), návrhom na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť ( ) alebo návrhom na ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy ( ).

Každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený ( v spojení s veta prvá ).

V zmysle ustanovenia a najmä ustanovenia súdna prax zásadne trvá na poučení o náležitostiach návrhu, o správnej formulácii návrhu na rozhodnutie vo veci samej a v priebehu konania aj na takom poučení, ktoré účastníkovi umožní pokračovanie v konaní a dosiahnutie rozhodnutia v merite veci.

Ak dôjde súdu neúplné, nepresné alebo nesprávne podanie, musí si vždy predovšetkým ujasniť, či nedostatky podania sú také, že pri ich neodstránení nie je možné v konaní pokračovať.

V danej veci bez ohľadu na nesprávny žalobný petit predmetom konania je nárok vyplývajúci zo o vojenskej službe v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2006 (ďalej len „”), a to skončenie služobného pomeru profesionálneho vojaka na základe rozkazu Ministra obrany Slovenskej republiky č. 377 zo dňa 24. októbra 2000 (č. l. 66). Personálny rozkaz ministra obrany ( ) o skončení služobného pomeru je nesporne rozhodnutím v zmysle citovaného ustanovenia a ako správne uvázda žalovaný, ktorým je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, už vo svojom prvom vyjadrení z 20. marca 2008 (č. l. 29), právoplatný personálny rozkaz možno zrušiť mimoriadnym opravným prostriedkom podaným podľa a 50 alebo preskúmať v správnom súdnictve podaním žaloby podľa ustanovenia a nasledujúcich .

Žalovaný podľa koná vo veciach služobného pomeru ( a nasl. ) ako orgán štátnej správy a jeho rozhodnutia a postupy podľa tohto zákona sa preto považujú za rozhodnutia a postupy v oblasti verejnej správy.

Takto potom aj vzťah medzi žalobcom ako profesionálnym vojakom a žalovaným ako orgánom verejnej správy vo veciach služobného pomeru včítane jeho skončenia je vzťahom verejnoprávnym vyplývajúcim zo a nemožno ho považovať za vzťah občianskoprávny, o ktorom by mohol rozhodovať všeobecný súd v civilnom konaní.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že bez ohľadu na to, že žalobný petit nezodpovedá žalobnému petitu, aký sa vyžaduje pre správnu žalobu, daná vec nepatrí do všeobecného občianskoprávneho súdnictva, ale patrí do súdnictva správneho.

Vecná príslušnosť v správnom súdnictve zásadne patrí krajským súdom ( ). Táto je vylúčená len a prísne vo veciach, ktoré podľa tohto ustanovenia alebo osobitných zákonov výslovne patria do rozhodovacej právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( ), prípadne ešte aj okresných súdov ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, o združovaní občanov v znení neskorších predpisov a veta druhá o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov).

Pokiaľ krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. decembra 2006, treba zdôrazniť, že najvyšší súd v tomto uznesení riešil výslovne len miestnu príslušnosť. Bol preto pôvodne správny postup Okresného súdu Bratislava III, keď uznesením č. k. -32 z 08. augusta 2008 postúpil vec Krajskému sudu v Bratislave a nesprávne postupoval Krajský súd v Bratislave, ak namiesto postupu podľa vrátil vec naspäť Okresnému súdu Bratislava III.

I keď v správnom súdnictve súd nemôže rozhodnúť o určovacej žalobe, ani o žalobe o neplatnosť (rozhodnutia, listiny či právneho úkonu), niekedy je obťažné rozlíšiť, či vec patrí do všeobecného súdnictva alebo do správneho súdnictva. Súd, ak podanie účastníka nie je celkom jasné, musí v súlade s ustanovením (v spojení s veta prvá ) vždy odstrániť vady tohto podania tak, aby bolo zrejmé nad akúkoľvek pochybnosť, čo je predmetom konania (sporu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojej dnes už rozsiahlej a konštantnej judikatúre viackrát vyjadril k otázkam náležitostí žalobného návrhu (petitu) a okrem iného uviedol, že petit žalobného návrhu vytyčuje nielen rámec konania pred súdom, t. j. vymedzuje práva a im zodpovedajúce povinnosti, o ktorých má byť rozhodnuté, ale súčasne podmieňuje aj spôsob, ako o nich má byť rozhodnuté.

Požiadavku, aby zo žaloby bolo známe, čoho sa žalobca domáha, nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ (žalobca) bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Navrhovateľ (žalobca) si túto svoju povinnosť splní už tým, že v návrhu (žalobe) presne a jednoznačne označí povinnosť, ktorá má byť odporcovi (žalovanému) uložená rozhodnutím súdu. Pritom žalobu nemožno

považovať za neurčitú, ak žalobnému návrhu alebo jeho časti nebude môcť byť vyhovené preto, že nie je v súlade s hmotným právom alebo ak jednotlivé časti petitu nemôžu popri sebe obstáť, pretože sa vylučujú a pod.

V konaní podľa druhej hlavy a tretej hlavy piatej časti musí žaloba obsahovať konečný návrh výroku o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia a vrátení veci žalovanému správnemu orgánu.

Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že ujasnenie si predmetu konania a odstránenie vád podania je v prvom rade úlohou - povinnosťou súdu, na ktorý podanie došlo a to predtým, ako vo veci vysloví svoju nepríslušnosť (miestnu či vecnú) a teda predtým ako vec z tohto dôvodu postúpi inému súdu.

Naproti tomu súd, ktorému bola vec postúpená, je taktiež povinný skúmať podmienky konania ( v spojení s veta prvá ) a v prípade nejasností, ak ich bez väčších odstaňování vád nemôže posúdiť sám, predložiť vec na rozhodnutie nadriadenému súdu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle veta druhá v spojení s veta prvá rozhodol, že nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci nie je dôvodný.

Bude preto teraz na krajskom súde, aby v súlade s ustanovením a v spojení s veta prvá dal žalobcovi potrebné poučenie a vo veci rozhodol.

V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -40 z 28. júla 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného uviedol, že „súčasťou doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého postup súdu rešpektujúci práva a právom chránené záujmy účastníkov konania v prípade podania neperfektnej žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, resp. žaloby nespĺňajúcej všetky zákonné náležitosti, znamená, že koncentračná zásada vyjadrená v nadobudne účinnosť až po doplnení podania sťažovateľom podľa v spojení s , a to aj v prípade, ak k odstráneniu nedostatkov podanej žaloby dôjde až po lehote uvedenej v ().“. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto náleze tiež vyslovil, že „ pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.“.

Hoci tento právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky nie celkom korešponduje s účelom správneho súdnictva, pokiaľ ide o náležitosti správnej žaloby, jeho zohľadnenie v danej veci je potrebné, aby žalobca, nezastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, neutrpel ujmu na svojich právach zaručených podľa .

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.