Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1d6/399956.45deb0.pdf
PDF · 127.94 KB
No categories available
2Cdo/309/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 309/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti ţalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Ţupné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42 C 171/2012, o dovolaní ţalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2013 sp. zn. 6 Co 53/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Bratislava V ţalobu, ktorou
sa voči ţalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V ţalobe medziiným uviedla, ţe
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Bratislava V, preto
jeho sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský
súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12
ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Bratislava V povaţoval ţalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti
jeho sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii ţalobkyne predloţil na rozhodnutie
Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Bratislave uznesením z 19. októbra 2012 sp. zn. 8 NcC 104/2012
rozhodol, ţe sudcovia Okresného súdu Bratislava V JUDr. Zuzana Bartalská, JUDr. Roman
Benedikovič, JUDr. Daniela Bergerová, JUDr. Monika Blahutiaková, Mgr. Martina
Hrušovská, PhD., JUDr. Ivana Jahnová, JUDr. Zdenka Kleimanová, JUDr. Natália
Kolláriková, Mgr. Marcela Kosová, JUDr. Anna Kriţáková, Mgr. Zita Leimbergerová,
JUDr. Alena Martinusová, JUDr. Eva Meszarosová, JUDr. Eva Miklošková. Mgr. Viera
Milatová, PhD., JUDr. Renáta Nemčeková, JUDr. Katarína Rusňáková, JUDr. Viera
Sandtnerová, JUDr. Dušan Srogončík, JUDr. Eva Šajmovičová. Mgr. Igor Škultéty
JUDr. Miroslava Štannerová, JUDr. René Štepánik, JUDr. Klaudia Talašová, JUDr. Ivica
Blecharţová, JUDr. Viera Ulacká, JUDr. Iveta Willantová nie sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42 C 171/2012.
Ďalej rozhodol, ţe sudkyňa Okresného súdu Bratislava V JUDr. Jana Tamášiová je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania vo veci. Návrhu ţalobkyne na prikázanie veci vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42 C 171/2012 inému súdu nevyhovel.
Okresný súd Bratislava V uznesením z 5. októbra 2012 č.k. 42 C 171/2012-7 vyzval
ţalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa
poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
Uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 5. októbra 2012 č.k. 42 C 171/2012-7
napadla ţalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, ţe v danom prípade nepodala námietku
zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo ţalobkyňa poprela), nezaťaţovala by
ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. januára 2013 sp. zn. 6 Co 53/2013
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého
stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Bratislava V; za správny označil tieţ následný postup súdu
prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Mal za to, ţe súd prvého
stupňa rozhodol správne, keď uloţil ţalobkyni zaplatiť za vznesenú námietku zaujatosti súdny
poplatok, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo v danom prípade súdy rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu
vyvodzovala ţalobkyňa z toho, ţe nepodala námietku zaujatosti (ţiadna obsahová súčasť
ţaloby nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náleţitosti námietky zaujatosti
stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku zaujatosti“ nebolo
moţné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôţe existovať ani jej
poplatková povinnosť. Ďalej namietla, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/
O.s.p.). K názoru, ţe došlo k tejto procesnej vade, dospela ţalobkyňa na základe toho, ţe
súdny poplatok jej vyrubila vylúčená sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, nezákonným
postupom ktorým jej bola spôsobená majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa
domáha v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Ţalobkyňa ďalej tvrdila, ţe vecné oslobodenie
tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje aj na námietku zaujatosti (v
súvislosti s tým ţalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010). Skutočnosť, ţe v danej veci nebola podaná
námietka zaujatosti, potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.
novembra 2012 sp. zn. 3 Sţo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalobkyňa dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale
treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ a f/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalobkyňa tvrdí, ţe v danom prípade súdy konali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie
určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva
a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré
podľa zákona môţe začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania; ak súd zistí, ţe sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.
Skutočnosť, ţe občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný
návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237
písm. e/ O.s.p.
O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn.
V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh
na začatie konania označuje ako ţaloba. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala ţalobu
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
na Okresnom súde Bratislava V 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto jej námietka, ţe
v tejto veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (ţaloba).
Ţalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, ţe: a/ bolo rozhodované
o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením
vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd
prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.
Dovolateľka uviedla, ţe sa nestotoţňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka
zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah
odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje
záver, ţe by odvolací súd zastával tento názor (t.j. ţe konanie o námietke zaujatosti
je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len
stotoţnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa vecné
oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky
č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).
Ţalobkyňa napriek tomu, ţe na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou
konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje
z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, ţe túto „alternatívu“ (t.j. ţe námietka
zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.
Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce ţalobkyni
povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To povaţuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný
význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (ţalobou), výlučne ktorý má na mysli
ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu
medzi ţalobcom a ţalovaným, podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah
(medzi ţalobcom a ţalovaným) nevzniká. O to viac nemoţno o zaloţení vzťahu takejto
povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi
poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec ţalobcu
a ţalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik
povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto
finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu je pojmovo vylúčené.
V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním ţaloby (§ 79 ods. 1 veta prvá
O.s.p.), súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie
(o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu,
uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale
nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo
osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť
jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie
konania – ţaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom
(pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,
rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak
takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho
začatie (ţaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 ods. 1
písm. e/ O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný
ţiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, ţe v ţalobou riadne
začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa ţalobkyňou zastávaného názoru)
nemal byť vyrubený.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe pokiaľ aj súd prvého stupňa
prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci ţalobkyňa túto
námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd
prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú
v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.
Ţalobkyňa ďalej namieta, ţe pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa poloţky č. 17a
Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti
(§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec
na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2
O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania
určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)
a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade ţalobkyňa – z hľadiska
obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, ţe JUDr. Renáta Nemčeková, PhD., sudkyňa
Okresného súdu Bratislava V, ktorá rozhodla o povinnosti ţalobkyne zaplatiť súdny poplatok
vo výške 66 €, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudkyňou
Okresného súdu Bratislava V, nesprávny úradný postup ktorého v inej veci zakladá podľa
názoru ţalobkyne zodpovednosť ţalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo
(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.
3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci
konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkyne
o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád
konania v zmysle § 237 písm. e/ a g/ O.s.p., čo pri uţ vyššie uvedenom konštatovaní
o neprípustnosti jej dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ aţ d/
a f/ O.s.p. znamená, ţe tento jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho
súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na ktorom spočíva napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia nezakladá totiţ
prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd neskúmal ani
správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými ţalobkyňa
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn.
5 M Cdo 20/2010 a z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sţo 58/2012, resp. Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011.
Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne
neprípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď ţalovanej, ktorej vzniklo
právo na náhradu trov konania, v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová