Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bf7/391030.873bb6.pdf
PDF · 123.24 KB
No categories available
8Cdo/54/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 Cdo 54/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P., s.r.o., so sídlom
v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom G., proti odporcovi
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Ţupné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 8 C 221/2012, o dovolaní navrhovateľa proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2013 sp. zn. 4 Co 163/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa
30. apríla 2013 potvrdil uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 5.10.2012 č.k.
8 C 221/2012-8, ktorým súd prvého stupňa uloţil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 eur, podľa poloţky 17a/ sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
Navrhovateľ podal návrh, ktorý bol doručený Okresnému súdu Pezinok dňa 27.9.2012
a ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov. Predmetnú ujmu mal
navrhovateľovi spôsobiť nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto
sudcovia tohto súdu nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť a z toho dôvodu navrhovateľ
ţiadal, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o prikázaní predmetnej veci inému súdu toho
istého stupňa podľa § 12 ods. 1 O.s.p.
Okresný súd Pezinok zistil, ţe obsahom návrhu v predmetnej veci je aj námietka
zaujatosti sudcov Okresného súdu Pezinok, a preto predloţil vec Krajskému súdu v Bratislave
(§ 16 ods. 1 O.s.p.), ako súdu nadriadenému s vyjadrením sudcov tohto súdu, na rozhodnutie
o námietke zaujatosti.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. októbra 2012 sp. zn. 2 NcC 148/2012,
rozhodol, ţe sudcovia Okresného súdu Pezinok JUDr. P. R., JUDr. M. Š., JUDr. M. Š., JUDr.
I. D., Mgr. L. V., JUDr. M. K., JUDr. Z. G., JUDr. Ľ. K., JUDr. P. Š., JUDr. D. L., JUDr. R.
M.., JUDr. J. S. a Mgr. J. S. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn.
8 C 221/2012 a sudkyňa Okresného súdu Pezinok JUDr. V. M. je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci sp. zn. 8 C 221/2012. Návrhu navrhovateľa na postup v zmysle § 12
ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave nevyhovel.
Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 5. októbra 2012 č.k. 8 C 221/2012-8 uloţil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesenú námietku
zaujatosti podľa poloţky č. 17a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov.
Proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 5. októbra 2012 podal navrhovateľ
odvolanie, v ktorom namietal, ţe nepodal námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci
inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.) a ak by aj podal námietku zaujatosti, nebol
by povinný zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené
od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatkov oslobodené. Rovnako
sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie, či návrhy
na vylúčenie sudcov. Navrhovateľ tvrdil, ţe v zmysle uvedeného ustanovenia sa súdny
poplatok v tomto konaní neplatí.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa
30. apríla 2013 sp. zn. 4 Co 163/2013 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil s odôvodnením, ţe sa stotoţnil s názorom súdu prvého
stupňa, ţe z hľadiska obsahového v predmetnej veci navrhovateľ podal aj námietku zaujatosti
vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok a preto správne postupoval súd prvého
stupňa, keď navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti. Nestotoţnil
sa s tvrdením odvolateľa, ţe na danú vec sa vzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov
podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a poukázal na názor, ktorý vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení
zo dňa 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa
poloţky č. 17a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych
poplatkoch. Od povinnosti zaplatiť súdny poplatok moţno oslobodiť účastníka iba postupom
podľa § 138 O.s.p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho
poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh
(§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania,
výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).
Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.4.2013 podal navrhovateľ
dovolanie, v ktorom ţiadal zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a aj rozhodnutie súdu prvého
stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodňoval
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. e/ O.s.p. tým, ţe sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďţe navrhovateľ nepodal námietku
zaujatosti a v podanom odvolaní výslovne uviedol, ţe jeho podanie nepredstavuje námietku
zaujatosti podľa § 15a O.s.p., ďalej, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom § 237 písm. f/ O.s.p. a ţe rozhodoval vylúčený sudca a súd bol
nesprávne obsadený, podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. Za nepodanie návrhu na začatie
konania povaţoval nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jeho vôle.
Tvrdil, ţe bez vykonania poplatkového úkonu nemôţe existovať poplatková povinnosť. Ďalej
dovolateľ namietal, ţe odvolací súd zaloţil právnu podstatu napadnutého uznesenia
na nesprávnom posúdení návrhu ako námietky zaujatosti podľa § 15a O.s.p., pričom za tento
návrh Okresný súd Pezinok vyrubil súdny poplatok podľa poloţky 17a sadzobníka súdnych
poplatkov. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v danej otázke
a z ustálenosti rozhodovacej praxe vyvodzuje prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorá je zároveň zásahom do princípu právnej istoty. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sa ustálila v tom, ţe vydanie prekvapivého rozhodnutia je potrebné kvalifikovať ako
procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom.
Za danej situácie nemohol racionálne predpokladať, ţe odvolací súd bude postupovať
v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a Zákona o súdnych
poplatkoch, ako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a ţe o odvolaní v danej veci rozhodne iným spôsobom, ako zrušením napadnutého
rozhodnutia bez náhrady. Navrhovateľ preto tvrdil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je
prekvapivé, a z toho dôvodu mu bola odňatá moţnosť ako účastníkovi konať pred súdom,
z ktorého dôvodu namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tieţ z dôvodu, ţe
uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náleţité
odôvodnenie zaujatého právneho názoru, prečo súd rozhodol o merite odvolania odlišne
od ustáleného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozhodovanie
vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzoval z toho, ţe išlo o sudcu
súdu, ktorého nezákonným postupom mu mala byť spôsobená uplatnená ujma. Vyčítal
odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania
od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.
Zároveň navrhol odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ţe mu hrozí
značný zásah do základných práv, najmä práva vlastniť majetok a práva majetok pokojne
uţívať, a to nelegálnym zníţením jeho majetku, pri vymáhaní bezpredmetnej
a neopodstatnenej justičnej pohľadávky.
Odporca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania, zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon pripúšťa dovolanie.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku.
Dovolací súd zistil, ţe prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci
neprichádza do úvahy. Nejde o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie,
ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce
uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie
odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní navrhovateľ výslovne namietal existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/
O.s.p., t.j. ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ďalej
v § 237 písm. f/ O.s.p. ţe sa mu ako účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
a ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. ţe rozhodoval vylúčený sudca
a a súd bol nesprávne obsadený.
Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie
konania, bola zjavne nedôvodná a nenáleţitá. Z odôvodnenia tejto vady je zrejmé, ţe
dovolateľ v skutočnosti namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p. v otázke
správneho posúdenia obsahu podaného návrhu a tvrdil, ţe obsahom návrhu nebola
aj námietka zaujatosti. Namietal preto nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke, ktorým
by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.
V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd
povaţuje za potrebné uviesť, ţe toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti
s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní
o dvojstranných právnych vzťahoch medzi ţalobcom a ţalovaným (t.j. v spornom konaní)
sa návrh označuje ako „ţaloba“. Bez návrhu môţe súd začať konanie iba v prípadoch,
v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným
nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok v priebehu konania,
konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie, hoci ten bol
potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (ţaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie
námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto námietky nie je podmienkou
konania, ale procesným právom účastníka konania. So vznesením námietky zaujatosti zákon
priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania. Prípadné nesprávne posúdenie prejavu
vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo nechcel vzniesť námietku zaujatosti,
sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je moţnosť
odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania, v ktorom sa rozhodlo o právach
a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo.
K rovnakej námietke ţalobkyne sa uţ Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý navrhovateľ proti tomu
istému odporcovi vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší
súd rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, ďalej zo 14. marca 2013 sp. zn.
3 Cdo 31/2013, ako aj zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, v ktorých uţ bolo
konštatované, ţe:
a) o prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (viď rozhodnutia najvyššieho súdu
z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006),
keďţe ale navrhovateľ podal návrh (ktorým začalo konanie vo veci),
je neopodstatnená jeho námietka o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.,
b) v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním ţaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),
súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie,
nerozhoduje o nich ale v nejakom samostatnom konaní, ktoré by začínalo osobitným
návrhom, preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej
účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka zaplatiť súdny
poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie
konania v predmetnej veci.
Najvyšší súd sa s vyššie uvedenými závermi stotoţňuje aj v danom prípade
a konštatuje, ţe v preskúmavanej veci nedošlo k vade konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
K ďalšej namietanej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd uvádza,
ţe v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie
rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu
povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom
posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp.
rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené
nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade rozhodnutie
odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nie je prekvapivé a ani
nečakané a súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových
a právnych záveroch. Navrhovateľ musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového
konania predvídať, čo bude odvolací súd v odvolacom konaní posudzovať a preskúmavať
s prihliadnutím na rozsah a dôvody podaného odvolania. V danej veci preto nedošlo k vade
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľa, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa
uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal a pri vyrubení súdneho poplatku podľa poloţky 17a
sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, rozhodoval
vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie
sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale
aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe
rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce
ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,
ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci zaloţil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. Neopodstatnená je preto aj námietka dovolateľa podľa § 237 písm. g/
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, vzhľadom
k tomu, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených
navrhovateľom v podanom dovolaní proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave ako súdu odvolacieho (§ 237 písm. e/, f/, g/ O.s.p.) a neboli zistené ani iné vady
uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia
§ 239 O.s.p. Dovolací súd dovolanie odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať správnosťou
právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov na odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
i keď mal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, pretoţe odporcovi v súvislosti
s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli a tieţ nepodal návrh na ich priznanie v zmysle
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková