Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)68e/390177.f26e5a.pdf
PDF · 153.01 KB
No categories available
7ECdo/106/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 106/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenská
konsolidačná, a.s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska č. 21, IČO: 35 776 005, proti
povinnému DELTA-H, a.s., Košice, so sídlom Vstupný areál VSŽ, Košice, IČO:
31 655 386, o vymoženie 134,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. Er 422/2001, o dovolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, so sídlom
Exekútorského úradu v Košiciach, Hraničná č. 2, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
zo 4. marca 2013, sp. zn. 16 CoE 120/2013, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo 4. marca 2013, sp. zn. 16 CoE 120/2013
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II uznesením z 31. júla 2012, č. k. Er 422/2001-30 podnet
súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, že súdny
exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného, t. j. že
majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd však z exekučného spisu
(Ex 107/2001) zistil, že súdny exekútor po doručení poverenia na vykonanie exekúcie
dostatočne nepreveroval majetkové pomery povinného. Jeho jediným úkonom bola výzva,
ktorou povinného požiadal o súčinnosť. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru
o nesplnení podmienok pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ zákona
č. 233/1995 Zb. zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Krajský súd v Košiciach uznesením zo 4. marca 2013, sp. zn. 16 CoE 120/2013
v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol odvolanie súdneho exekútora JUDr. Ing.
Karola Mihala smerujúce proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý jeho
podnet na zastavenie exekúcie (uznesenie Okresného súdu Košice II z 31. júla 2012, č. k.
Er 422/2001-30). Uviedol, že v zmysle § 235 ods. 5 v spojení s § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku, účinného do 31. januára 2002, účastníkmi exekučného konania sú oprávnený
a povinný. Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi nepriznáva postavenie účastníka konania
(do 31. januára 2002), tento nemohol byť preto ani osobou oprávnenou na podanie odvolania,
preto jeho dovolanie v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.sp. odmietol.
Uznesenie odvolacieho súdu napadol súdny exekútor dovolaním, jeho prípustnosť
vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom) z dôvodu, že odvolací súd je ho odvolanie odmietol bez toho,
aby k tomu boli splnené podmienky, čo zakladá porušenie práv na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie. Za nesprávny označil záver súdu, že súdny exekútor nie je
účastníkom konania, a preto nemá právo podať odvolanie. V tejto súvislosti poukázal
na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn.
3 M Cdo 13/2007, sp. zn. 1 Cdo 93/2006, sp. zn. 5 Cdo 123/2012, sp. zn. 2 Cdo 205/2011,
6Cdo 147/2012, 7 Cdo 125/2012, 3Cdo 199/2012 a iné). Navrhol, aby dovolací súd zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Oprávnená a povinný sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.),
predovšetkým skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol súdny exekútor dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením odmietol
odvolanie súdneho exekútora. Dovolanie súdneho exekútora preto podľa ustanovení § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť (i dôvodnosť) dovolania súdneho exekútora by v preskúmavanej veci
prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e / a g/ O.s.p. súdny exekútor
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Súdny exekútor v dovolaní namieta, že v danom prípade mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu
možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj odmietnutím odvolania odvolacím súdom,
ak pre to neboli dané procesné predpoklady (viď tiež R 23/1994, obdobne tiež R 51/1996,
R 55/2006). O taký prípad v prejednávanej veci ide.
Odmietnutie odvolania v preskúmavanej veci odvolací súd zdôvodnil výslovne jeho
subjektívnou neprípustnosťou, keď súdneho exekútora nepovažoval za osobou oprávnenú
na podanie odvolania (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), pretože procesnoprávna úprava
do 31. januára 2002 (Exekučný poriadok) súdnemu exekútorovi nepriznávala postavenie
účastníka exekučného konania.
Takto vyslovený všeobecný názor o subjektívnej neprípustnosti odvolania podaného
súdnym exekútorom v exekučnom konaní však nie je podľa dovolacieho súdu správny.
Dovolací súd sa zaoberal správnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska
naplnenia subjektívnych medzí odvolania (bez toho, aby zároveň skúmal i medze objektívne),
a to výlučne (len) z dôvodov, z ktorých vychádzal odvolací súd - t. j. či súdny exekútor
(vo všeobecnosti) môže mať v exekučnom konaní procesné postavenie účastníka konania,
a či mu v tomto procesnom postavení prislúcha právo na podanie riadneho opravného
prostriedku (odvolania).
Odvolací súd v tomto smere zaujal názor, v ktorom nepripustil (resp. absolútne
vylúčil) možnosť, aby sa súdny exekútor mohol stať účastníkom exekučného konania, ktoré
sa začalo do 31. januára 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku), v takto začatých
a prebiehajúcich konaniach preto súdnemu exekútorovi nepriznal právo na podanie odvolania.
S týmto názorom sa dovolací súd nestotožňuje z nasledujúcich dôvodov:
Možno súhlasiť so záverom, že účastníctvo v exekučnom konaní je z pohľadu
procesnej teórie vymedzené, tzv. druhou definíciou účastníctva v civilnom konaní tak, že
účastníkmi exekučného konania sú tí, ktorých za účastníkov konania označuje zákon.
V exekučnom konaní je to predovšetkým ustanovenie § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré
vymedzuje jeho účastníkov. Vychádza sa pritom z toho, že účastníkom má byť taký okruh
subjektov, ktorých sa konanie priamo dotýka. Z uvedeného hľadiska zákon za účastníkov
exekučného konania označuje vždy oprávneného a povinného. Exekučné konanie sa svojou
povahou často dotýka práv väčšieho okruhu osôb ako len povinného a oprávneného. Takto
dotknuté osoby exekúciou nie sú síce účastníkmi konania v celom jeho rozsahu, ale zákon
im priznáva účastníctvo pre určitý úsek konania alebo na jednotlivom úkone (napr. manžel
povinného sa stáva účastníkom pre úsek exekúcie, v ktorom sa postihujú veci patriace
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a podobne). Postavenie takýchto osôb v konaní
nie je samoúčelné, a spravidla sa spája s možnosťou ich aktívneho pôsobenia na výsledok
konania (resp. toho ktorého štádia exekučného konania, alebo jeho etapy) v záujme ochrany
vlastných práv a im priznaných právom chránených záujmov. Takto vyjadrený
procesnoprávny status nemožno označiť inak ako účastníctvo, ku ktorému prirodzene patrí
právna možnosť v podobe uplatnenia príslušných procesných prostriedkov (nástrojov),
v civilnom práve označovaných ako opravných prostriedkov, pravda v prípadoch, kedy
to zákon dovoľuje (objektívne medze opravných prostriedkov).
Rovnako aj súdnemu exekútorovi patrí postavenie účastníka konania s možnosťou
uplatnenia opravných prostriedkov tam, kde to zákon dovoľuje. Postavenie inej osoby ako
účastníka konania pre určitú etapu (časť exekučného) konania je potrebné vždy vyvodiť
z konkrétnej procesnej situácie (porovnaj obdobne napr. Najvyšší súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 205/2011, sp. zn. 6 Cdo 121/2012). Názor odvolacieho súdu, ktorý absolútne
nepripúšťa (resp. diskvalifikuje) možnosť účastníctva v exekučnom konaní iných subjektov,
než tých ktorí boli výslovne uvedení v ustanovení § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení
do 31. januára 2002 nie je preto správy ani ústavne konformný (súladný) najmä so zreteľom
na znenie čl. 46 Ústavy SR. Je totiž nezdôvodniteľné (neakceptovateľné), aby sa niekomu
(komukoľvek) odobrala možnosť priamo presadzovať svoje práva, ak o nich bolo rozhodnuté.
Vyjadrená je tým i materiálna ochrana práva na súdnu ochranu ako základného ľudského
práva v právnom štáte. I keď zo zákona nevyplýva, že by účastníkom konania mal byť i ďalší
účastník konania, t.,j. skutočnosť, že zákon výslovne neoznačuje niekoho za účastníka
konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky
jeho postupu alebo rozhodovania týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené
v ústave alebo medzinárodnej zmluve (porovnaj napr. I. ÚS 219/2007, obdobne Najvyšší súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 164/2011, sp. zn. 7 Cdo 221/2012). Z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že právo súdneho exekútora na náhradu
trov exekučného konania možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 200/2007, II. ÚS 272/2008, III. ÚS 52/2009).
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je zo zákona nielen
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto
vadou postihnutom, ale zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní
nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú
vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. l
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. februára 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková