Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
22c/400613.7b2584.pdf
PDF · 173.25 KB
No categories available
5Cdo/272/2012
Najvyšší súd 5 Cdo/272/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., proti povinnému: P., o vymoženie 995,82 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2Er/3111/2011,
o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. apríla 2012
sp. zn. 14CoE/144/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podaním zo dňa 09. novembra 2011 podal súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 995,82 eur s príslušenstvom; povinnosť
povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R. zo dňa 02. 09. 2011. Súdny exekútor následne
požiadal Okresný súd Banská Bystrica o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením z 23. januára 2012 č. k. 2Er/3111/2011-10
zamietol žiadosť súdneho exekútora M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa
13. decembra 2011 doručenú súdu dňa 16. decembra 2011. Vychádzal zo zistenia, že dňa
13. júla 2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva
o úvere č. 1842446806, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 995,82
eur (30 000 Sk). S prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy dospel súd k záveru, že
ide o spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom
(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Rozhodcovská doložka
obsiahnutá v úverovej zmluve podľa názoru súdu spĺňala všetky podmienky tak, aby bola
z pohľadu ustanovení § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného
ku dňu uzatvorenia zmluvy ako aj z pohľadu Smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá.
Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť
a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd ustálil v tom, že faktickým subjektom, ktorý
definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený,
pretože zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej
zmluve, ktorú používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Súd mal za to, že takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je však neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neplatná. Preto
podľa názoru súdu predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci
rozhodcovského súdu v danej veci konať s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky,
nebolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Pre uvedený rozpor exekučného titulu,
a tým aj návrhu a žiadosti o udelenie poverenia nielen s Exekučným poriadkom, ale aj
úniovým právom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu
zamietol.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 19. apríla 2012
sp. zn. 14CoE/144/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Odvolací súd
mal za to, že pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z., prvostupňový súd správne vychádzal z ustanovení § 53 Občianskeho
zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či zmluva o úvere, na základe ktorej bol priznaný
nárok oprávneného, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto
absolútne neplatná a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej
podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu, a to v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku upravenú v článku 9 bod 9.2 OP
správne považoval za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti. Odvolací súd sa
stotožnil aj s úvahou exekučného súdu, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým
základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku
podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných
strán (oprávneným), čo už samo o sebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom
prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Odvolací súd uzavrel, že pokiaľ
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť (a to ani z časti) spôsobilým exekučným titulom podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať, preto prvostupňový súd správne
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. d/, e/, f/ O. s. p.
(v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľa exekučný súd
nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že
podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne dojednané, sama osebe nezakladá
ich neprijateľnosť. To, že rozhodcovské konanie inicioval oprávnený z titulu neplnenia si
povinnosti riadne a včas zo strany povinnej, nemôže mať za následok neplatnosť
rozhodcovskej doložky. Bol preto toho názoru, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá
v súlade so zákonom, a preto mal za to, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) a konanie zaťažili vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Dovolateľ mal taktiež za to, že súd rozhodoval vo veci,
v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda
bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, čím je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, „res iudicata“. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh
na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Podľa názoru oprávneného
exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej
doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Zdôraznil,
že oprávnený postupoval v súlade s § 93b) ods. 1 zákona o bankách, ktorý mu ukladá
povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky a pokiaľ by tak nerobil, došlo by
k porušeniu zákona o bankách. Taktiež namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne
a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní
tým, že sa mu odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle
§ 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. procesne prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukazoval
na prekážku res iudicata.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j., ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného B., proti
povinnému P., o vymoženie 995,82 eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského
rozsudku z 02. septembra 2011 sp. zn. B1209206, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ
SÚD zriadený pri R. vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2Er/3111/2011,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľom vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťažila. V tejto súvislosti
je potrebné poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej
k námietke dovolateľa o výskyte vady konania v zmysle ustanovenia §
237 písm. f/ O. s. p.
Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnený však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;
ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd však v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnený vo svojom dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorú
dovolateľ videl v tom, že súdy oboch stupňov mu odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedol, že súdy nemôžu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti, a tým aj neplatnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým
neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ, ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok, je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu, tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať. Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku,
je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže
založiť právomoc rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní.
K námietke oprávneného, že rozhodcovská doložka bola dojednaná na základe
splnenia zákonnej povinnosti banky, dovolací súd poukazuje na ust. § 93b ods. 1 zák.
č. 483/2001 Z. z., v zmysle ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že
ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Podľa poznámky pod čiarou 88k
sa osobitným zákonom rozumie zák. č. 244/2002 Z. z. a tiež § 67 ods. 1 zák. č. 510/2002 Z. z.
o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov. I keď poznámka pod čiarou
nemá normatívny charakter, slúži na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2001).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prihliadol na konkrétne ustanovenie § 67 ods. 1 zák.
č. 510/2002 Z.z., podľa ktorého sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne
alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa
osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa
môžu zriadiť aj jeho pobočky. Citované zákonné ustanovenie malo viesť právneho
predchodcu oprávneného (Poštovú banku, a. s.) k tomu, aby klientovi povinnému ponúkla
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory
zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a) v rozhodcovskom konaní, b) pred stálym
rozhodcovským súdom, c) zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich
záujmového združenia. Z návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh ani z verejne
dostupných údajov obchodného registra nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá
bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským
súdom, ktorý vykazuje znaky stanovené zákonom. Predmetné zmluvné ujednanie sa podľa
všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým
združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanoveným odlišným
subjektom. Z uvedených dôvodov považoval dovolací súd túto námietku oprávneného
o zákonnej povinnosti banky za nenáležitú.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho, ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie
a trovy mu v dovolacom konaní nevznikli žiadne.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 25. februára 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová