Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-144-2012.pdf
PDF · 87.83 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/144/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : BENCONT INVESTMENTS, spol. s r.o., so sídlom 821 01 Bratislava, Astrová 2/A, IČO : 36 432 105, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom 811 03 Bratislava, Klariská 7, IČO : 36 715 638, proti povinnému : W. S., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. A., V. XX, na vymoženie pohľadávky v sume 995,82 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Mgr. Dušanom Čerešňom, so sídlom Exekútorský úrad 917 01 Trnava, Andreja Hlinku 3858/1, pod spisovou značkou Ex 1342/2011, o odvolaní oprávneného zo dňa 01.02.2012 proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 2Er/3111/2011-10 zo dňa 23.01.2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 1342/2011. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere zo dňa 13.07.2006 posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov a spotrebiteľských zmlúv aj Smernicu Rady 93/13/ EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), konkrétne čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 smernice a prílohy danej smernice. Exekučný súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci Asturcom C-40/08, vo veci Pohotovosť C- 76/10 a vo veci Mostaza Claro C-168/05 a konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne a spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložka, podľa ktorej všetky spory zo zmluvy bude riešiť vopred určený rozhodcovský súd, exekučný súd posúdil ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Zdôraznil pasivitu povinného v štádiu predsporovom, kedy nereagoval na upomienky zaslané W. A., ako pôvodného vlastníka pohľadávky, pričom povinný zostal nečinný aj v rozhodcovskom konaní a nevyužil tak svoje právo vyjadriť sa k žalobe. Rozhodcovský súd tak rozhodol v súlade so Zákonom o
rozhodcovskom konaní na základe jemu predložených dôkazov. Oprávnený ďalej namieta, že neplatnosť rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, je upravená v § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, ktorý bol doplnený novelou zák. č. 568/2007 Z.z., účinnou od 01.01.2008. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá skôr, ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.01.2008, nie je možné na vzťahy z predmetnej úverovej zmluvy aplikovať. V odvolaní vychádza z obsahu dôvodovej správy NR SR k predmetnému ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súd rozhodcovskú doložku vyhlásil za rozpornú s dobrými mravmi a neplatnú a následne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený uvádza, že cieľom tejto úpravy bolo umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale spotrebiteľ môže svoje práva, ak sa tak rozhodne, uplatňovať v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle tohto ustanovenia neplatná. Oprávnený tak namieta, že uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Dlžníkovi teda nebráni nič, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde. Navyše, okresný súd sa vôbec nezaoberal ustanovením § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorého bol pôvodný veriteľ dokonca povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na Smernicu 93/13/EHS, oprávnený zdôraznil, že nie je dôvod na extenzívny výklad čl. 3 ods. 3 písm. q/ smernice. Navyše oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prílohy 3 ods. 3 písm. q, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je zavádzajúca. Citoval pritom anglický a český preklad tohto ustanovenia, s porovnaním k slovenskej verzii. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Rozhodcovské konanie je však upravené zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok pritom predstavuje prekážku res iudicata podľa ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. a výrok právoplatného rozhodcovského rozsudku je tak záväzný a nezmeniteľný vo vzťahu k účastníkom konania a pre všetky orgány. Podľa stanoviska Súdneho dvora (bod 47 rozhodnutia C-40/08) zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a aby tak exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. V závere potom oprávnený zhrnul, že z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom , tzn. Formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne základy) exekučného titulu. Okresný súd tak nie je oprávnený v exekučnom konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Na základe uvedeného potom oprávnený navrhuje napadnuté uznesenie exekučného súdu zmeniť tak, že súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie tak, ako to žiadal v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Návrhom datovaným dňa 09.01.2011 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s. so sídlom v Bratislave spisovej značky : B1209206 zo dňa 02.09.2011. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 13.07.2006, ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky pre úver (verzia 2/2005). Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, ako aj Obchodných podmienok, obsahujúcich rozhodcovskú doložku - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/ EHS a prílohy danej smernice, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Argument poukazujúci na nesprávny, resp. nejednoznačný preklad čl. 3 písm. g/ Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
Súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tejto osobitnej právnej normy, ako aj príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv. Oprávneným právne posúdenie zmluvy o úvere, ako spotrebiteľskej zmluvy, namietané a spochybňované nebolo.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku 9 bodu 9.2. Obchodných podmienok pre úver, podľa ktorej zmluvné strany môžu akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní, navyše s vopred určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom s dodatkom, že strany sa dohodli, že rozhodnutie rozhodcovského súdu bude pre nich konečné a záväzné, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa vopred vzdal svojho ústavného práva na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinného absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a nemal tak spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje aj s úvahou exekučného súdu, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
Odvolací súd - reagujúc na dôvody odvolania - len pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o namietaný výklad k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka obsiahnutý v dôvodovej správe k danému novelizovanému ustanoveniu (ktorý v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte v platnosti nebol), z citovaného výkladu vyplýva len to, že ochrana práv spotrebiteľa je posilnená a zabezpečená v tom zmysle, že aj napriek existencii rozhodcovskej doložky dohodnutej podľa znenia § 53 ods. 4 písm. r/, je nedotknuté právo a možnosť spotrebiteľa uplatňovať svoje práva na všeobecnom súde, a to popri zachovanej možnosti voľby eventuálne aj rozhodcovského konania, avšak táto voľba je výlučne na strane spotrebiteľa. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ takéto zmluvné dojednanie považuje výslovne za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve a vychádzajúc zo zákonného znenia - neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve sa považuje za neplatnú (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere).
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov X: X.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.