Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cbd/394820.b8e561.pdf
PDF · 194.79 KB
No categories available
2Oboer/363/2013
Najvyšší súd 2 Oboer/363/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., zastúpenej
V., proti povinnému: H., o vymoženie 511,59 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Vranov nad Topľou sp. zn. 10Er/2130/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2013 č. k. 2CoE/89/2013-28, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnená podala dňa 13. decembra 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoţenie sumy 511,59 eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu
túto sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave, sp. zn.
ISC12100069 zo dňa 20. 01. 2012. Následne súdny exekútor M. poţiadala Okresný súd
Vranov nad Topľou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 08. 02. 2013 č. k. 10Er/2130/2012-13
ţiadosť súdneho exekútora M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Vychádzal zo zistenia, ţe medzi právnym predchodcom oprávnenej P. a povinným bola
uzavretá zmluva o úvere. Podľa súdu prvého stupňa táto zmluva má povahu spotrebiteľskej
zmluvy, keď súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom
na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu
strán zmluvy bolo súdu prvého stupňa zrejmé, ţe predchodca oprávneného pri uzatváraní
zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným
ako fyzickou osobou, nepodnikateľom. Konštatoval, ţe na právny vzťah medzi účastníkmi je
nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok pôţičky poskytovanej
spoločnosťou aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu
strán. V odôvodnení ďalej uviedol, ţe v posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom
na vykonanie exekúcie vymoţenia dlţnej sumy s príslušenstvom na podklade exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri Rozhodcovská, arbitráţna a mediačná, a. s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doloţka
je súčasťou obsahu všeobecných obchodných podmienok formulárovej zmluvy, ktorú
predchodca oprávnenej v rámci svojej podnikateľskej činnosti pouţíva v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Dojednanie rozhodcovskej doloţky
v spotrebiteľskej zmluve je podľa súdu prvého stupňa neprijateľnou podmienkou, ktorá je
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Poukázal na to, ţe spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred
pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť.
Obsah rozhodcovskej doloţky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťaţko moţno
predpokladať, ţe si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doloţky nesie. Ďalej uviedol, ţe výkladovým pravidlom pre posudzovanie
povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj
aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES). Svoj názor o neprimeranej
povahe predmetnej rozhodcovskej doloţky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES)
vo veci C-243/08 zo dňa 04. 06. 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyôrfi bod
40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, ţe vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne
dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu,
v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa spĺňa všetky podmienky, aby
mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. V závere uviedol, ţe
dojednanie rozhodcovskej doloţky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojich dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tieţ smernice 93/13/EHS.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací na odvolanie oprávnenej napadnutým
rozhodnutím uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, ţe spotrebiteľom je
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania. Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe
zmluvy o úvere uzavretej dňa 02. 05. 2008, z obsahu ktorej vyplýva, ţe povinná uzavrela
zmluvu o úvere ako fyzická osoba – nepodnikateľ a oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal
v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Je teda nepochybné, ţe predmetná zmluva o úvere je
spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa
samotného oprávnenia exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozsudok
rozhodcovského súdu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu z 13. 10. 2011 sp. zn.
3Cdo/146/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, či rozhodnutie
(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané) ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti
a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať). Ďalej uviedol, ţe predpokladom právomoci rozhodcovského
súdu je platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či uţ
vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky, pretoţe iba platná rozhodcovská
zmluva môţe zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať
a rozhodnúť. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe posúdenie rozhodcovskej doloţky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší, je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, ţe rozhodcovská doloţka je
v rozpore s ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, lebo dojednanie
rozhodcovskej doloţky nie je podpísané účastníkmi zmluvy. Na námietku odvolateľa
v súvislosti s ust. § 93b ZoB odvolací súd poukázal na to, ţe zákonom vyţadované
preukázateľné poučenie spotrebiteľa a jeho vôľa nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa
rozhodcovská doloţka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Uvedené
ustanovenie vyţaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany
spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu si
oprávnená v tomto smere dôkazné bremeno nesplnila.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p., § 238 ods. 3 a § 237 písm. a/,
d/, e/, f/ O. s. p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa uţ
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom).
Podľa názoru dovolateľky v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných
obchodných podmienok P. postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá
povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doloţky a pokiaľ by tak nerobil, došlo by
k porušeniu zákona o bankách.
Dovolateľka má za to, ţe súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom
rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, čím je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci,
„res iudicata“.
Povaţovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci
bol podľa zákona potrebný.
Podľa názoru dovolateľky exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol
vydaný. Zdôraznila, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať
povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku.
Taktieţ namietala, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu označila
skutočnosť, ţe jej nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva
z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom
súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Namieta, ţe v rozpore so zákonom „preskúmava
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a ţe bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka namieta, ţe
rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.
Z obsahového hľadiska nejde teda zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci
súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., ţe sa v tej istej veci uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j., ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., proti povinnej H.,
o vymoţenie 511,59 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou
pod sp. zn. 10Er/2130/2012, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ
a MEDIAČNEJ, a. s. z 20.01.2012 sp. zn. ISC12100069, nepredchádzalo ţiadne iné konanie
na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťaţené
dovolateľkou namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.). V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke
dovolateľky o výskyte vady konania v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali ako to vyplýva z obsahu dovolania dopustiť zrejme tým, ţe skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;
ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd, ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej
nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tieţ v prípade
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej
doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali
oprávnenej moţnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je uţ v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môţe zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní.
K námietke oprávnenej, ţe rozhodcovská doloţka bola naformulovaná a dojednaná
na základe splnenia zákonnej povinnosti banky dovolací súd poukazuje na ust. § 93b ods. 1
zák. č. 483/2001 Z. z., v zmysle ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe
ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Podľa poznámky pod čiarou 88k
sa osobitným zákonom rozumie zák. č. 244/2012 Z. z. a tieţ § 67 ods. 1 zák. č. 510/2002 Z. z.
o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov. I keď poznámka pod čiarou
nemá normatívny charakter, slúţi na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2001).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prihliadol na konkrétne ustanovenie § 67 ods. 1 zák.
č. 510/2002 Z. z., podľa ktorého sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne
alebo prostredníctvom svojho záujmového zdruţenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa
osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa
môţu zriadiť aj jeho pobočky. Citované zákonné ustanovenie malo viesť právneho
predchodcu oprávnenej (P.) k tomu, aby klientovi povinnému ponúkla neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú
rozhodované: a) v rozhodcovskom konaní, b) pred stálym rozhodcovským súdom,
c) zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového zdruţenia. Z návrhu
na vykonanie exekúcie a jeho príloh ani z verejne dostupných údajov obchodného registra
nevyplýva, ţe by sa rozhodcovská doloţka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala
13 2 Oboer/363/2013
rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje znaky stanovené
zákonom. Predmetné zmluvné ujednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým zdruţením, ale iného stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý bol ustanoveným odlišným subjektom. Z uvedených dôvodov povaţoval dovolací
súd túto námietku oprávnenej o zákonnej povinnosti banky za nenáleţitú.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Oprávnená podala dovolanie aj z dôvodu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávnenej sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Uplatnený dovolací dôvod v zmysle ust. § 238 ods. 3 O s. p. nebolo moţné preskúmať,
nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady na jeho uplatnenie.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení
s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie
a trovy mu v dovolacom konaní nevznikli ţiadne.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 19. marca 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová