Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0d6/392171.3900de.pdf
PDF · 190.76 KB
No categories available
4ECdo/21/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 21/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F.., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr.
B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej D., bývajúcej v P., o vymoženie 42,48 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 23 Er 1275/2004, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 18. apríla 2013, sp. zn.
25 CoE 41/2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Ing. JUDr. K. ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len
„exekučný súd“) 10. decembra 2004 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§
44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na
základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 12. septembra 2004 pod číslom N.
notárkou JUDr. J.. Exekučný súd poverením z 13. decembra 2004 č. X. poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Prešov uznesením zo 14. mája 2012, č.k. 23 Er 1275/2004-15, exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Vyslovil, ţe o trovách exekúcie rozhodne do 30 dní,
po právoplatnosti tohto uznesenia. V odôvodnení uviedol, ţe exekučný titul, ktorým
je notárska zápisnica z 12. septembra 2004 č. N., má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva
povinného obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. X. uzatvorenej medzi oprávnenou a
povinnou (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinná splnomocnila advokáta Mgr. T. na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V bliţšom zdôvodnení súd uviedol, ţe pri
zastupovaní povinnej došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretoţe za ňu uznala záväzok
osoba, ktorej záujmy boli v rozpore s jej záujmami a zástupca konal zákonom nedovoleným
spôsobom. Bola obmedzená zmluvná voľnosť povinnej pri výbere zástupcu, keď tento bol
dopredu určený oprávnenou v zmluve, ktorá bola formulárová, a splnomocnenie bolo
súčasťou predtlače. Len na základe toho, ţe povinná ako dlţník podpísal zmluvu o úvere,
nemoţno konštatovať, ţe mienila uzavrieť aj zmluvu o plnej moci s určeným advokátom. Súd
dospel k záveru, ţe notárska zápisnica bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej
moci, je preto nevykonateľná a nemôţe byť v exekučnom konaní spôsobilým exekučným
titulom. Preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zastavil z dôvodu, ţe
rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. O náhrade trov exekúcie rozhodol postupom
podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Podaním
z 26. júla 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, doručeným súdu 9. augusta 2012
oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením z 18. apríla 2013, sp. zn.
25 CoE 41/2012, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Zároveň návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia sa stotoţnil
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol,
ţe udelené plnomocenstvo je absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť súd
prihliada ex offo, a v dôsledku ktorej je povinný exekučné konanie vţdy zastaviť. Absolútnu
neplatnosť súd videl v tom, ţe vopred určený zástupca povinného nespĺňal podmienky podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretoţe jeho záujmy boli v rozpore so záujmami
povinného. Notárska zápisnica bola spísaná na základe neplatného právneho úkonu, preto
nespĺňa poţiadavky na materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu, a na jej základe nemoţno
viesť exekučné konanie. Súd poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 499/10 a II. ÚS 498/2010.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá
moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
a rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; zároveň
uviedla, ţe súd ju nesprávne poučil o nemoţnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolaním. Z uvedených dôvodov ţiadala rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237
písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd
jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla,
ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal
náleţité dokazovanie, a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č.k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti
s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia
(odsek 21 a 22) vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia
exekučným súdom predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj ţiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto
preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného
titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy notárskej
zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení
oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol,
ţe notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,
vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Ţiadne
ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto
súvislosti poukázala na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok
týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a § 240a, podľa ktorého na notárske zápisnice
vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená
zdôraznila, ţe ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu
na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
Povinný na seba neprevzal ţiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne
nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu
osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia
osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú
nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b
ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný
súd mal vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku
ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ
a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné
splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3
ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky
je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 12. apríla 2012, č.k. IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie
by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky.
Súdny exekútor ani povinná sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, ţe ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor
EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný
vyhovieť kaţdému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je moţné
za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má
moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy
o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni
reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Posúdenie
predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho
súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z uvedených
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiaden dôvod, pre ktorý by malo byť
vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Predmetný návrh
preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 18. apríla 2013, sp. zn. 25 CoE 41/2012, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ – c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej
preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,
R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne
namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide
súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila
názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností
námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďţe
súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o námietku existencie prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto
rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov
nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
proti povinnej D., bývajúcej v P., o vymoţenie 42,48 Eur s príslušenstvom, na základe
notárskej zápisnice číslo N. vyhotovenej notárkou JUDr. J. 12. septembra 2004,
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie
nezaťaţila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Namietala, ţe súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych
a skutkových návrhoch, nemala moţnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, ţe nebolo vytýčené ústne pojednávanie, hoci to bolo povinnosťou
súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. K odňatiu
jej moţnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tieţ tým, ţe súd prvého
stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju, v dôsledku čoho jej bolo znemoţnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako
exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci exekučný
i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného
konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska
jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne
vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku v znení do 31. augusta 2005, teda preto, ţe exekúcia sa začala
a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci za nespôsobilý,
sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené
v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri preskúmavaní
notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe
námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, ţe obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri
jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), a rovnako do neho nemoţno zahrnúť ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej
judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať
aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález sp. zn. III. ÚS 119/03-30,
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto
ustanovenie totiţ (v čase účinnosti do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť
pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/.
Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, ţe tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa § 57
ods. 1 písm. a/.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej
republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.) a dospel
k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno
odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). Oprávnená
zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnej náhradu trov tohto konania nepriznal,
lebo v tomto konaní jej ţiadne trovy nevznikli i keď jej vzniklo právo na ich náhradu
v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová