Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
eee/395133.41c8fe.pdf
PDF · 202.25 KB
No categories available
8ECdo/1/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 1/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou verita, s.r.o, so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, v mene a na účet
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Novák, proti povinnej E. L., bývajúcej v Z., pre
vymoženie 833,16 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Malacky, pod sp. zn. 23
Er 6568/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. júna
2013, sp. zn. 21 CoE 555/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala dňa 15. novembra 2011 súdnemu exekútorovi (Mgr. Jana Sitášová)
návrh na vykonanie exekúcie pre vymoţenie sumy 833,16 € s príslušenstvom na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ,
a.s. z 19. augusta 2011, sp. zn. WHA/0111/0010, ktorým bola ţalovanej (E. L.) uloţená
povinnosť zaplatiť ţalobcovi (BENCONT INVESTMENTS, s.r.o.) sumu 833,16 €
s príslušenstvom. Následne súdny exekútor poţiadal (ţiadosťou zo 16. novembra 2011)
Okresný súd Malacky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, ďalej len „Exekučný poriadok“).
Okresný súd Malacky uznesením z 31. mája 2012, č. k. 23 Er 6568/2011–13 ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu.
Dospel k záveru, ţe právny vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom oprávnenej
(Poštová banka, a.s.) a povinnou zmluvou o úvere z 26. mája 2006, č. 1683646006 treba
posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená (dodávateľ) uzatvárala
zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (výpis
z obchodného registra) a povinná (ako vyplýva zo samotnej zmluvy a jej zmluvných
podmienok) nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah (bola vopred pripravená, lebo sa
uzatvárala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov). Keďţe povinná si neplnila
riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere, uplatnila si oprávnená svoje
nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doloţky (článok 9
bod 9.2 obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy). Podľa názoru súdu je
dojednanie rozhodcovskej doloţky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienku, ktorá
je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Tento oprel o to, ţe spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ale aj úroveň informovanosti, táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred
pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam
a teda aj rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doloţky a následné konanie
pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tieţ
smernice Rady 93/16/EHS. Teda dojednanie rozhodcovskej doloţky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je
v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a v rozpore s ustanoveniami
smernice. V zmysle § 53 ods. 1 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení v zmysle
§ 53 ods. 4 resp. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná, preto nemôţe zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný
a ako exekučný titul neúčinný. Pri svojom rozhodovaní pritom súd vychádzal aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, na dôvody
ktorého poukázal.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie oprávnenej uznesením z 25. júna 2013,
sp. zn. 21 CoE 555/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.). Stotoţnil sa s rozhodnutím okresného súdu, vrátane jeho dôvodov, na ktoré
v podrobnostiach poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Konštatoval, ţe okresný súd správne zistil,
ţe z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa (právneho
predchodcu oprávnenej) a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, ţe ide
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Stotoţnil sa v celom rozsahu s právnym názorom
prvostupňového súdu týkajúcim sa rozhodcovskej doloţky, ktorá nebola dojednaná
individuálne a je preto neplatná. Z princípu ochrany spotrebiteľa, odstránenia značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou v neprospech
spotrebiteľa, vyplýva povinnosť súdu preskúmať exekučný titul z hľadiska jeho formálnej
a materiálnej vykonateľnosti. Postup exekučného súdu, ktorý skúmal exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok bol dôvodný. Rozhodol správne, keď ţiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietol, lebo vychádzal z toho, ţe nie je materiálne vykonateľný.
Dôvody odvolania preto vyhodnotil za neopodstatnené, lebo okresný súd rešpektoval právnu
úpravu, zohľadnil všetky právne významné skutočnosti.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie podľa jeho ţiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov niţších stupňov a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.,
§ 237 O.s.p. tým, ţe a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, d/ v tej istej
veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. tým, ţe a/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo
rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci
podľa zákona bolo potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol
oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské
konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý uţ nemoţno preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd
urobil, postupoval v rozpore s § 159 ods. 3 O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom
odôvodnila tým, ţe jej nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané
právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a ţe prvostupňový aj odvolací súd
nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu, ţe
v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad
rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, ţe z úradnej povinnosti je
oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky. Podľa oprávnenej
exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov
zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú
povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Súčasne uviedol, ţe zákon
o rozhodcovskom konaní umoţňuje povinnému v lehote 30 dní (odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku) podať ţalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinná
v danej veci ţiadnu takúto aktivitu nevyvinula. Namietala, ţe v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemala moţnosť podať kvalifikované
odvolanie, a ţe odvolací súd neuviedol presvedčivé argumenty o ním prijatom závere o tom,
ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
na strane spotrebiteľa. Tieţ namietala, ţe súdy niţších stupňov nesprávne povaţovali
zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia
na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti
rozhodcovskej doloţky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka,
ktoré v čase uzavretia zmluvy ešte nebolo zakotvené v Občianskom zákonníku (porušenie
zákazu retroaktivity). Napokon poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách, v zmysle ktorého si predloţením návrhu na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu.
Predmetné ustanovenie v tomto smere predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť
rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde
dodávateľom je banka.
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustne, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie sudu prvého stupňa, ak a/ odvolací sud vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, ţe súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov. Táto námietka nie je opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo sa
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1
O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého
ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
O ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhoduje
súd (§ 44 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku).
Dovolateľka namietala vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, ţe exekučný súd
skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej
existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, ţe nebol podaný návrh na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania
spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu
v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné
podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnej E. L., bývajúcej
v Z., pre vymoţenie 833,16 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp.
zn. 23 Er 6568/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s. z 19. augusta 2011, sp. zn. WHA/0111/0010,
nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, a ktoré by sa
týkalo tých istých účastníkov konania. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ
vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním
exekúcie.
Oprávnená preto nedôvodne namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou
uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p.,
ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, ţe nebol podaný návrh na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.
Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p. nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna
prax je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať
aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky.
Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému
v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (pozri uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010, sp. zn. 3 Cdo 209/2008).
Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel
k záveru, ţe konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie na otázku, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul)
vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia –
jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne) bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom, ţe ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní
posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť
právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Uvedené moţno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, ţe exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisoch pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doloţkou viazaná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra
2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011, ktoré boli na zasadnutí občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012 prijaté na uverejnenie
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska
jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „ zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 19. augusta 2011, sp. zn. WHA/0111/0010,
vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., je okrem iného zrejmé, (ţe rozhodcovský súd zaloţil
svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve
o úvere z 26. mája 2006 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia 2/2005). Otázku
prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal v súlade so smernicou len z hľadísk, ktoré
smernica v čl. 3 bod 1 a 2 (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3 bod 1
písm. q/ (vyţadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa.
Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú
povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver
exekučného súdu o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná, a preto je
neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore
s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, ţe
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so smernicou tak, ako tomu bolo v danom
prípade.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací
súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené
zákonné predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie
moţnosti oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko t 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, ktoré oprávnenou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie argumenty a tieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď
neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.,
za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie je
postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ţe
ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p.), sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú (vrátane namietaného ustanovenia o bankách). Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a preto ani zohľadniť prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol.
Prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., podľa
ktorého dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p., ktorý
upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol
uznesením. Odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania a nepotvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe jej ţiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2014
JUDr. Oľga Trnková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková