Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8ECdo/1/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT

INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou verita, s.r.o, so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, v mene a na účet

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Novák, proti povinnej E. L., bývajúcej v Z., pre

vymoženie 833,16 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Malacky, pod sp. zn. 23

Er 6568/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. júna

2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala dňa 15. novembra 2011 súdnemu exekútorovi (Mgr. Jana Sitášová)

návrh na vykonanie exekúcie pre vymoţenie sumy 833,16 € s príslušenstvom na základe

exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM

SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ,

a.s. z 19. augusta 2011, sp. zn. , ktorým bola ţalovanej (E. L.) uloţená

povinnosť zaplatiť ţalobcovi (BENCONT INVESTMENTS, s.r.o.) sumu 833,16 €

s príslušenstvom. Následne súdny exekútor poţiadal (ţiadosťou zo 16. novembra 2011)

Okresný súd Malacky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, ďalej len „Exekučný poriadok“).

2

Okresný súd Malacky uznesením z 31. mája 2012, č. k. 23 Er 6568/2011–13 ţiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu.

Dospel k záveru, ţe právny vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom oprávnenej

(Poštová banka, a.s.) a povinnou zmluvou o úvere z 26. mája 2006, č. 1683646006 treba

posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená (dodávateľ) uzatvárala

zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (výpis

z obchodného registra) a povinná (ako vyplýva zo samotnej zmluvy a jej zmluvných

podmienok) nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah (bola vopred pripravená, lebo sa

uzatvárala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov). Keďţe povinná si neplnila

riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere, uplatnila si oprávnená svoje

nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doloţky (článok 9

bod 9.2 obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy). Podľa názoru súdu je

dojednanie rozhodcovskej doloţky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienku, ktorá

je v zmysle neplatná. Tento oprel o to, ţe spotrebiteľ sa

v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu

silu, ale aj úroveň informovanosti, táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred

pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam

a teda aj rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doloţky a následné konanie

pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, ţe spotrebiteľovi bola

odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl. a tieţ

smernice Rady 93/16/EHS. Teda dojednanie rozhodcovskej doloţky v predmetnej

spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je

v rozpore s príslušnými ustanoveniami a v rozpore s ustanoveniami

smernice. V zmysle v aktuálnom znení v zmysle

resp. 5 je neplatná, preto nemôţe zaloţiť právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný

a ako exekučný titul neúčinný. Pri svojom rozhodovaní pritom súd vychádzal aj z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. marca 2012, na dôvody

ktorého poukázal.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oprávnenej uznesením z 25. júna 2013,

sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219

ods. 1, 2 ). Stotoţnil sa s rozhodnutím okresného súdu, vrátane jeho dôvodov, na ktoré

v podrobnostiach poukázal ( ). Konštatoval, ţe okresný súd správne zistil,

ţe z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa (právneho

predchodcu oprávnenej) a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, ţe ide

o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Stotoţnil sa v celom rozsahu s právnym názorom

prvostupňového súdu týkajúcim sa rozhodcovskej doloţky, ktorá nebola dojednaná

individuálne a je preto neplatná. Z princípu ochrany spotrebiteľa, odstránenia značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou v neprospech

spotrebiteľa, vyplýva povinnosť súdu preskúmať exekučný titul z hľadiska jeho formálnej

a materiálnej vykonateľnosti. Postup exekučného súdu, ktorý skúmal exekučný titul -

rozhodcovský rozsudok bol dôvodný. Rozhodol správne, keď ţiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia zamietol, lebo vychádzal z toho, ţe nie je materiálne vykonateľný.

Dôvody odvolania preto vyhodnotil za neopodstatnené, lebo okresný súd rešpektoval právnu

úpravu, zohľadnil všetky právne významné skutočnosti.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie podľa jeho ţiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov niţších stupňov a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle ,

tým, ţe a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, d/ v tej istej

veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred ním, a v zmysle tým, ţe a/ v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo

rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci

podľa zákona bolo potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol

oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské

konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok,

ktorý uţ nemoţno preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd

urobil, postupoval v rozpore s Odňatie moţnosti konať pred súdom

odôvodnila tým, ţe jej nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané

právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a ţe prvostupňový aj odvolací súd

nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu, ţe

v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad

rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, ţe z úradnej povinnosti je

oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky. Podľa oprávnenej

exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov

zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú

povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok

z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Súčasne uviedol, ţe zákon

o rozhodcovskom konaní umoţňuje povinnému v lehote 30 dní (odo dňa doručenia

rozhodcovského rozsudku) podať ţalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinná

v danej veci ţiadnu takúto aktivitu nevyvinula. Namietala, ţe v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemala moţnosť podať kvalifikované

odvolanie, a ţe odvolací súd neuviedol presvedčivé argumenty o ním prijatom závere o tom,

ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

na strane spotrebiteľa. Tieţ namietala, ţe súdy niţších stupňov nesprávne povaţovali

zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia

na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v , ako aj záver o neplatnosti

rozhodcovskej doloţky v zmysle ustanovenia ,

ktoré v čase uzavretia zmluvy ešte nebolo zakotvené v (porušenie

zákazu retroaktivity). Napokon poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona

č. o bankách, v zmysle ktorého si predloţením návrhu na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu.

Predmetné ustanovenie v tomto smere predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť

rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde

dodávateľom je banka.

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustne, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie sudu prvého stupňa, ak a/ odvolací sud vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení aţ c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

6

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka predovšetkým tvrdí, ţe súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov. Táto námietka nie je opodstatnená.

Pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle (rozhodlo sa

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1

, podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány, ako i z ustanovenia , druhá veta pred bodkočiarkou , podľa ktorého

ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec

po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.

O ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhoduje

súd (§ 44 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku).

Dovolateľka namietala vadu podľa tvrdiac, ţe exekučný súd

skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej

existenciu vady uvedenej v tvrdiac, ţe nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania

spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle spočívajúcu

v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné

podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide

o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní ( ).

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej BENCONT

INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnej E. L., bývajúcej

v Z., pre vymoţenie 833,16 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp.

zn. , na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM

ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s. z 19. augusta 2011, sp. zn. ,

nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, a ktoré by sa

týkalo tých istých účastníkov konania. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie

netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,

ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je

materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ

vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním

exekúcie.

Oprávnená preto nedôvodne namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou

uvedenou v

Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa ,

ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, ţe nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.

Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.

Ustanovenie zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je

treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska ( nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť konať

pred súdom v zmysle

Podľa je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania odňatá

moţnosť konať pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť

konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna

prax je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle treba povaţovať

aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky.

Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému

v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (pozri uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ).

Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel

k záveru, ţe konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa

V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové

zodpovedanie na otázku, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa

Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

10

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či

z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul)

vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,

v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia –

jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak

vyjadrenia uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne) bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom, ţe ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní

11

posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Uvedené moţno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, ţe exekučný súd, ktorý koná

o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisoch pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doloţkou viazaná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra

2012, sp. zn. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 18. septembra 2012, sp. zn. , ktoré boli na zasadnutí občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012 prijaté na uverejnenie

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska

jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „ zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

12

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 19. augusta 2011, sp. zn. ,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., je okrem iného zrejmé, (ţe rozhodcovský súd zaloţil

svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve

o úvere z 26. mája 2006 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia 2/2005). Otázku

prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal v súlade so smernicou len z hľadísk, ktoré

smernica v čl. 3 bod 1 a 2 (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3 bod 1

písm. q/ (vyţadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa.

Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú

povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver

exekučného súdu o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná, a preto je

neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore

s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, ţe

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so smernicou tak, ako tomu bolo v danom

prípade.

Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací

súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené

zákonné predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie

moţnosti oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko t 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

14

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ktoré oprávnenou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie argumenty a tieţ

vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď

neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre

zákonného rozhodnutia v zmysle v spojení s ,

za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.

Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a

, odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie je

postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ţe

ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania

15

nezakladajú (vrátane namietaného ustanovenia o bankách). Dovolanie je v ustanoveniach

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné

podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a preto ani zohľadniť prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania

z ustanovenia nemoţno vyvodiť a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávnenej v súlade s v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol.

Prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia , podľa

ktorého dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa , , ktorý

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol

uznesením. Odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania a nepotvrdil rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

,

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe jej ţiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

16

V Bratislave 26. marca 2014

JUDr. Oľga Trnková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková