Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
dd8/400054.22e9db.pdf
PDF · 138 KB
No categories available
2ECdo/201/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 201/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti povinnej E. G.,
bývajúcej v P., o vymoženie 1 611,66 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Košice – okolie pod sp. zn. 12 Er 4430/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 12. marca 2013 sp. zn. 16 CoE 118/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 1 611,66 € s príslušenstvom. Uviedla, ţe exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta 7, zo 4. apríla 2012 sp. zn. WH-B/0411/0113, ktorým bola ţalovanej E. G. uloţená
povinnosť zaplatiť ţalobkyni BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. 1 611,66 €
s príslušenstvom. Súdna exekútorka poţiadala Okresný súd Košice – okolie o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice – okolie uznesením z 12. novembra 2012 č.k. 12 Er 4430/2012-13
ţiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 52 aţ § 54 Občianskeho
zákonníka, § 45 zákona č. 244/2022 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 3 ods. 1, 2 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúru Súdneho dvora (ES).
Uviedol, ţe medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere.
Po preskúmaní rozhodcovskej doloţky exekučný súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doloţka, pretoţe spôsobuje
hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu.
Takto formulovaná doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Neprijateľná rozhodcovská doloţka sa prieči dobrým mravom. Ďalej súd prvého stupňa
poznamenal, ţe nekalú povahu rozhodcovskej doloţky má súd preskúmať v rozsahu, v akom
podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môţe takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Dojednanie rozhodcovskej doloţky
vo Všeobecných obchodných podmienkach, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, bolo
v rozpore najmä s ustanovením § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore
s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Takto dojednanou
rozhodcovskou doloţkou, podľa názoru súdu prvého stupňa, bola odopretá ochrana
spotrebiteľa, ktorú mu poskytujú vyššie uvedené ustanovenia.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 12. marca 2013
sp. zn. 16 CoE 118/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne. Účastníkom
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, ţe odvolanie
oprávnenej nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219
ods. 1 O.s.p., pretoţe je vo výroku vecne správne. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového
rozhodnutia dodal, ţe sa stotoţnil so záverom exekučného súdu, ţe vyššie uvedeným
spôsobom dohodnutá rozhodcovská doloţka, ktorá určuje výlučnú príslušnosť
rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy, spĺňa všetky podmienky
z pohľadu ustanovení § 53 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, aby bola súdom
hodnotená ako neprijateľná podmienka. Ďalej odvolací súd uviedol, ţe zmluvná podmienka
dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doloţky spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania prihliadať, pričom
musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Keďţe
predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol
predloţený ako exekučný titul, je právne neúčinný, neschopný vyvolať právne následky.
Exekučný titul je v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
zamietnutie ţiadosti o vydanie poverenia.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací
súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu prvého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala
z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.
a v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Poukázala na ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
o bankách, v zmysle ktorého bola právna predchodkyňa oprávnenej povinná ako banka
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ďalej
poukázala na to, ţe je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, pretoţe nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie,
hoci podľa zákona bol potrebný a taktieţ boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť
vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu
na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci „res
iudicata“. Ďalej poukázala na to, ţe ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci
exekučného konania vstupovať do uţ ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať
zmysel úprava moţnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Konaním súdu jej bolo odňaté
právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní,
pretoţe súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné. Namietala, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1.
písm. q/ Smernice 93/13 EHS nie je správny. Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími
dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Poznamenala, ţe exekučný súd
v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky
vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Oprávnená v dovolaní tvrdila, ţe osobitne povaţuje
dovolanie za procesne prípustné z dôvodu uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Dôvod
prípustnosti dovolania uvedený v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. sa vzťahuje na prípady, keď
odvolací súd rozhodne rozsudkom. V danej veci odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil uznesením. Tvrdenie oprávnenej o prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. je preto mylné. Podmienky prípustnosti dovolania proti
uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.).
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, ţe v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,
na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch zaloţili svoje rozhodnutia
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.
V prejednávanej veci je nepochybné, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukázala na prekáţku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, proti povinnej E. G.,
bývajúcej v P., o vymoţenie 1 611,66 € s príslušenstvom, na základe rozhodcovského
rozsudku zo 4. mája 2012 sp. zn. WH-B/0411/0113, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd
zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., vedenej na
Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 12 Er 4430/2012, nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou
vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťaţila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, ţe skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula ţiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktieţ vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili
svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní
uviedla. Dovolateľka uviedla, ţe pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá
skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody
rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, ţe súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, ţe súdy nemôţu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
Vzhľadom na to, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný
titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je
treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, ţe „súdna exekúcia môţe byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto poţiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v kaţdom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)
rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012
sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
K námietke dovolateľky, ţe právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len
plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, ţe v zmysle § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len
„zákon č. 483/2001 Z.z.“) banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa tu
v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tieţ § 67
ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov –
ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter,
slúţi ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade
ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa
pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, ţe zákon č. 244/2002 Z.z. je právny
predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce kaţdé rozhodcovské
konanie, zloţenie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh
rozhodcovského konania, náleţitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné
predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tieţ na to, ţe ustanovenie § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne
postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom
spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky
a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
zdruţenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;
štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môţu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67
ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný
rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími
inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických
platobných prostriedkov a oprávnenými drţiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri
vydávaní a pouţívaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia
mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi
(povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich
prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred
stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich
záujmového zdruţenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, ţe právna
predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, ţe by sa rozhodcovská
doloţka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ aţ c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
bankami alebo ich záujmovým zdruţením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol
ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, ţe jej právna predchodkyňa len plnila
svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd povaţoval v danom prípade za nenáleţitú.
K námietke oprávnenej, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe aţ do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe
jej ţiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : predsedníčka senátu Jarmila Uhlířová