Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d43/398762.85ffac.pdf
PDF · 116.76 KB
No categories available
4Oboer/37/2013
Najvyšší súd 4 Oboer/37/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., zastúpenej
advokátskou kanceláriou F., proti povinnej: M., o vymoženie 1 108,68 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3Er/4011/2008, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17CoE/192/2012-89 z 31. októbra 2012
v spojení s opravným uznesením č. k. 17CoE/192/2012-102 z 30. novembra 2012, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
III. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len Exekučný poriadok) na základe
rozhodcovského rozsudku z 1. augusta 2008 sp. zn. SR 06882/08 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. R. a. s. (ďalej len rozhodcovský rozsudok). Okresný
súd Revúca uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Následne Okresný súd Revúca uznesením č. k. 3Er/4011/2008-57 zo 7. júna 2012
exekúciu zastavil. Zároveň oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie vo výške 75,05 eur a povinnej nepriznal právo na náhradu trov konania. Zastavenie
exekúcie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku. Uviedol, že predmetná exekúcia bola vedená na základe exekučného titulu, ktorým
je tuzemský rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný z titulu zmluvy
o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka.
Preskúmaním veci dospel exekučný súd k záveru, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná
individuálne. Navyše takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľnou
podmienkou, keďže nebola s povinnou dohodnutá individuálne a núti povinnú riešiť spory
výlučne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský súd.
Vzhľadom na uvedené je toto ustanovenie zmluvy o úvere zo zákona neplatné. Keďže
exekučný titul, na základe ktorého je vedená exekúcia nie je vykonateľným, súd exekúciu
zastavil z úradnej moci.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením
č. k. 17CoE/192/2012-89 z 31. októbra 2012 v spojení s opravným uznesením
č. k. 17CoE/192/2012-102 z 30. novembra 2012 návrhy oprávnenej na prerušenie konania
zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd po prejednaní námietok
oprávnenej súhlasil s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku uvedenú
vo všeobecných obchodných podmienkach je potrebné považovať za neprijateľnú.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Uviedol, že pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je správny
a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, avšak na základe nesprávneho
zákonného ustanovenia, pretože v danom prípade mal súd aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť pre neprípustnosť, keďže exekučný titul
bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je
možné vykonať. Na margo návrhu na prerušenie konania uviedol, že v predmetnom konaní
nenastal žiaden z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O. s. p.) pre prerušenie konania podľa osobitného zákona.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 5. decembra 2012.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala oprávnená (ďalej
aj dovolateľka) dovolanie (č. l. 104), v ktorom uviedla, že súdy rozhodli „nad rámec zverenej
právomoci“ (§ 237 písm. a/ O. s. p.), konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo
(§ 237 písm. d/ O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená
pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, rozhodovali napriek tomu,
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/
O. s. p.), oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.)
tým, že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej
právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu,
súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie a súdy nevytýčili pojednávanie hoci tak
boli povinné urobiť, v konaní sa dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pretože nesprávne zistili skutkový stav
a nevykonali náležité dokazovanie a napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľka žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby bolo dovolacie
konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
boli predložené prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici podala včas oprávnená, zastúpená v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou
druhou O. s. p. skúmal ďalej, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,
v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad
je možné uviesť rozhodnutia z 21. marca 2013 sp. zn. 1Cdo/301/2012, z 31. mája 2013
sp. zn. 4Cdo/304/2012, sp. zn. 7Cdo/174/2012, z 24. júna 2013 sp. zn. 4Cdo/319/2012,
z 31. júla 2013 sp. zn. 4Cdo/399/2012 a sp. zn. 4Cdo/369/2012, na ktoré Najvyšší súd SR
v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje
aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie.
Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny
dôvod pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých
rozhodnutiach spomína aj smernica 93/13/EHS z určujúceho hľadiska však zo strany súdov
nižších stupňov išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
S poukazom na uvedené dovolací súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
II. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Dovolateľkou napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie
oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už Najvyšší súd SR
vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
Najvyšší súd SR rozhodnutia z 31. mája 2013 sp. zn. 4Cdo/304/2012, z 24. júna 2013
sp. zn. 4Cdo/319/2012, z 31. júla 2013 sp. zn. 5Cdo/449/2012, sp. zn. 6Cdo/359/2012,
sp. zn. 7Cdo/244/2012, z 22. augusta 2013 sp. zn. 5Cdo/449/2012, z 21. januára 2014
sp. zn. 7ECdo/250/2013 a sp. zn. 7ECdo/255/2013 s konštatovaním, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval:
1. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná iba vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie súdov
v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
2. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej,
preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
3. Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. V danom
prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
4. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo
je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
5. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávnenej a povinnej; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávnenej môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
6. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu,
ktorý nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenému sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(R 46/2012).
7. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní.
Tieto právne závery (viď body 1. až 7.) zastáva Najvyšší súd SR aj v preskúmavanej
veci a stotožňuje sa s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul. Stotožnil sa
s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy, čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok,
ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, Najvyšší súd SR konštatuje, že tak
ako správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012
(do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57
Exekučného poriadku doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak
rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením zo 7. júna 2012, teda ešte pred účinnosťou uvedenej
novely. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2
O. s. p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. Dovolací súd ďalej
dodáva, že súdy oprávnenej tiež neodňali možnosť konať pred súdom tým, že jej neumožnili
viesť kontradiktórne konanie, keďže vzhľadom na predložené listinné dôkazy postačuje, ak sú
rozhodujúce skutočnosti osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín a príloh.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou a nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.,
pričom prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 239 O. s. p., Najvyšší súd SR
odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
III. V dovolacom konaní procesne úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech v konaní nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže jej však trovy v dovolacom konaní
nevznikli, dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. marca 2014
JUDr. Viera Pepelová , v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová