Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
892/391725.d3879d.pdf
PDF · 117.58 KB
No categories available
2Cdo/127/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 127/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B., so sídlom v K., proti
žalovanej H. S., naposledy bývajúcej v K., o zaplatenie 2 405,68 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18 Ro 44/2012, o dovolaní žalobcu proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2012 sp. zn. 4 Co 136/2012, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2012
sp. zn. 4 Co 136/2012 a uznesenie Okresného súdu Košice II zo 14. júna 2012
č.k. 18 Ro 44/2012-20 a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou z 30. januára 2012 o náhradu škody spôsobenej trestným činom sa žalobca
domáhal vydania platobného rozkazu voči žalovanej vo výške 2 405,68 € s príslušenstvom.
Uviedol, že si nárok uplatňuje z titulu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že
žalovaná užívala byt žalobcu č. X. bez platnej nájomnej zmluvy. Žalobca k návrhu pripojil aj
rozsudok Okresného súdu Košice II z 23. novembra 2011, sp. zn. 5 T 63/2011, ktorým bola
žalovaná okrem iného uznaná za vinnú zo spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva
k domu alebo nebytovému priestoru podľa ust. § 218 ods. 1 a ods. 3 písm. a/ Trestného
zákona, ktorého sa dopustila tým, že od 14. novembra 2007 protiprávne užívala vyššie
uvedený byt žalobcu, čím takto svojím konaním spôsobila žalobcovi škodu vo výške 5 930,25
€. Predmetným rozsudkom bol tiež žalobca odkázaný, aby si náhradu škody spôsobenej
trestným činom uplatnil v občianskom súdnom konaní.
Okresný súd Košice II výzvou z 5. marca 2012, ktorá bola žalobcovi doručená
6. marca 2012, v súlade s ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
v znení neskorších predpisov v spojení s položkou 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške
144 € v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobca bol zároveň poučený o následku
nezaplatenia súdneho poplatku - zastavení konania podľa ust. § 10 zák. č. 71/1992 Zb.
Na vyššie uvedenú výzvu reagoval žalobca podaním z 8. marca 2012, v ktorom
uviedol, že súdny poplatok nezaplatil preto, lebo podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i/ zákona
č. 71/1992 Zb. je oslobodený od súdneho poplatku, keďže si uplatňuje právo na náhradu
škody spôsobenej trestným činom. Žalobca pritom poukázal na vyššie uvedený rozsudok
Okresného súdu Košice II z 23. novembra 2011 sp. zn. 5 T 63/2011.
Okresný súd Košice II uznesením zo 14. júna 2012 č.k. 18 Ro 44/2012-20 konanie
zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 prvá a druhá veta
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra trestov, lebo
žalobca napriek výzve súdu z 5. marca 2012, ktorá mu bola doručená 6. marca 2012, súdny
poplatok za návrh na začatie konania vo výške 144 € v určenej lehote 10 dní odo dňa
doručenia výzvy nezaplatil a o následkoch nezaplatenia poplatku – zastavení konania podľa
ustanovenia § 10 citovaného zákona, bol poučený. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca v podaní
doručenom súdu 9. marca 2012 namietal, že podľa jeho názoru je v konaní od platenia
súdnych poplatkov oslobodený podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb.,
keďže si uplatňuje právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom uzavrel, že uvedené
oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje len na nárok na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným činom, nevzťahuje sa, ale na nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia o čo v prejednávanej veci ide.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. novembra 2012 sp. zn.
4 Co 136/2012 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že postup súdu prvého
stupňa, keď následne pre nesplnenie si poplatkovej povinnosti žalobcom konanie zastavil,
zodpovedá zákonu. Žalobca nesplnil podmienku stanovenú zákonom (ustanovenie § 4 ods. 2
písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) na osobné oslobodenie
od súdneho poplatku, a bol preto povinný súdny poplatok zaplatiť. V skutkovom odôvodnení
žaloby uvedené neoprávnené užívanie bytu žalovanou a neplatenie za toto užívanie zakladá
totiž, ako správne uzavrel súd prvého stupňa, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
(majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu), ktoré je v platnej právnej
úprave konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým,
na úkor koho sa niekto obohatil. Ďalej uviedol, že na správnosti tohto záveru nemôže nič
zmeniť, ani tá skutočnosť, že žalobca si nárok na vydanie žalovanou získaného majetkového
prospechu uplatnil ako poškodený v rámci adhézneho konania, resp. že bol rozsudkom
v trestnej veci žalovanej so svojím nárokom odkázaný na konanie vo veciach
občianskoprávnych. Pokiaľ totiž zákonodarca v ust. § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb.
osobné oslobodenie koncipoval len pre navrhovateľa v konaní o náhradu škody alebo
nemajetkovej ujmy, t.j. nie aj o vydanie bezdôvodného obohatenia, nemožno takto upravené
osobné oslobodenie rozšíriť aj na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to aj napriek tomu, že
bolo získané trestnou činnosťou. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom namietal,
že mu postupom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) Uviedol, že súdy svojím konaním znemožnili žalobcovi
pokračovať v konaní a vec žalobcu nebola súdom vôbec prejednaná. Mal za to, že nie je
možné konanie zastaviť len z dôvodu, že súd bez ďalšieho posúdil sumu, ktorej zaplatenia sa
žalobca domáha ako bezdôvodné obohatenie bez toho, aby vec prejednal, umožnil žalobcovi
konať pred súdom a uplatniť jeho nárok na náhradu škody s ktorým bol odkázaný
na občianske súdne konanie. Bol toho názoru, že takýmto postupom, keď súd bez ďalšieho
posúdil nárok ako bezdôvodné obohatenie, v podstate predčasne rozhodoval vo veci samej
a účastníkovi svojím postupom tak odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že trvá
na tom, že správne žiada, aby súd rozhodol o náhrade škody spôsobenej trestným činom
a v tomto konaní je od platenia súdnych poplatkov oslobodený. Vzhľadom na uvedené
navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesenia súdov nižšieho
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas žalobca v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V citovaných ustanoveniach sú – ako prípustný predmet dovolania – uvedené
aj niektoré potvrdzujúce uznesenia odvolacieho súdu; uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zastavujúce konanie z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku, ale medzi nimi uvedené nie je. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Dovolanie, ktoré podal žalobca, by v danom prípade bolo procesne prípustné, len ak
by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Vzhľadom
na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo
k takej vade. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobca v dovolaní namieta, že v danom prípade mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia možnosti pred súdom konať ide
tiež vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (viď R 50/1997). Dovolací
súd dospel k záveru, že v danom prípade, z dôvodov ďalej uvedených, došlo k procesnej vade
takejto povahy.
Od poplatku je oslobodený navrhovateľ v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom (§ 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb.).
Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti
na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5
ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.). Ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu
na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil
v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve
poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 veta prvá zákona
č. 71/1992 Zb.).
Podkladom pre záver súdu, či sa na určité občianske súdne konanie alebo jeho
účastníkov vzťahuje oslobodenie v zmysle § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb., je spravidla
obsah návrhu na začatie konania. Zákon ukladá navrhovateľovi povinnosť uviesť vždy
už v návrhu rozhodujúce skutočnosti (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Tie majú súdu umožniť, aby daný
právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov,
významných z hľadiska poplatkového, procesnoprávneho, ako aj z hľadiska rozhodnutia
vo veci samej. Navrhovateľ je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne
vyhodnotiť a zdôvodniť, lebo je vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu.
V danom prípade žalobca vo svojom návrhu na začatie konania, ako aj neskôr
v priebehu odvolacieho a dovolacieho konania žiadal, aby súd rozhodol o náhrade škody
spôsobenej trestným činom. Poukazoval na znenie rozsudku Okresného súdu Košice II
z 23. novembra 2011 sp. zn. 5 T 63/2011, v ktorom súd skonštatoval, že žalovaná svojím
konaním spôsobila žalobcovi škodu vo výške 5 930,25 €. V predmetnom rozsudku bol
žalobca odkázaný na uplatnenie si náhrady škody v občianskom súdnom konaní.
K zastaveniu konania došlo zo strany súdov nižšieho stupňa s odôvodnením, že
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje len na žalobcu v konaní
o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, t. j. nie aj o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Podľa názoru súdov nižšieho stupňa nemožno takto upravené osobné oslobodenie rozšíriť aj
na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to aj napriek tomu, že bolo získané trestnou
činnosťou. Súdy nižšieho stupňa teda vec právne posúdili ako návrh na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, bez toho, aby vo veci
konali, riadne vec prejednali a rozhodli.
V súdnej teórii a praxi je zaužívaná zásada „iura novit curia“, podľa ktorej je to súd,
ktorý je povolaný na to, aby právo interpretoval, a preto musí pri svojom rozhodovaní vždy
vec právne zhodnotiť sám. Uvedenú zásadu však nie je možné extenzívnym spôsobom
vykladať tak, že súd v jej duchu môže naoktrojovať (vnútiť) žalobcovi aj proti jeho výslovnej
vôli jeho výklad hmotnoprávnych ustanovení, podľa ktorých samotnú vec posúdi a tomuto
prístupu aj podriadi súvisiacu procesnú situáciu, napr. že vyzve žalobcu na zaplatenie súdneho
poplatku, ktorý by sa inak (podľa toho, čoho sa domáha žalobca) platiť nemal (por. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 223/2013 a aj rozhodnutie
č. 43/2013 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR).
Ako bolo uvedené vyššie žalobca počas celého konania trval na tom, aby súdy
nižšieho stupňa o jeho žalobe rozhodli ako o návrhu na náhradu škody spôsobenej trestným
činom, a v tomto konaní je od platenia súdnych poplatkov oslobodený. Riziko, že takto
formulovanej žalobe nebude vyhovené, nesie v plnom rozsahu žalobca. V tomto ohľade sa
možno inšpirovať ústavne konformným postupom súdu pri posudzovaní procesného úkonu.
Pri jeho posudzovaní podľa obsahu súd nemôže určitému a zrozumiteľnému úkonu prikladať
iný ako účastníkom sledovaný zmysel; nemôže teda „domýšľať“ obsah úkonu alebo z úkonu
robiť závery, ktoré z neho v skutočnosti nevyplývajú. Totiž každý procesný úkon je potrebné
posudzovať z objektívneho hľadiska, t. j. podľa toho, ako bol navonok prejavený. Aj žaloba je
úkonom urobeným podľa Občianskeho súdneho poriadku a ako taká musí byť posudzovaná.
Nie je však vylúčené, že môže mať aj následky hmotnoprávne. Tým, že súdy nižšieho stupňa
návrh žalobcu posúdili podľa obsahu ako žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia
(napriek výslovnej skutkovej a právnej kvalifikácii návrhu žalobcom) a následne
po nezaplatení súdneho poplatku konanie zastavili, v konečnom dôsledku predčasne rozhodli
vo veci samej. V uvedenom zmysle mu odňali možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.), keďže žalobcov návrh na náhradu škody spôsobenej trestným činom nebol súdmi
riadne prejednaný a nebolo o ňom rozhodnuté.
Dovolací súd na tomto základe dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je opodstatnené.
So zreteľom na to zrušil tak uznesenie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním, ako aj ním
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová