Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
370/435154.41516d.pdf
PDF · 117.84 KB
No categories available
4Oboer/55/2013
Najvyšší súd 4 Oboer 55/2013
Slovenskej republiky 4 OboE 55/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., s. r. o., so sídlom
P., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom G., IČO: X., proti
povinnému: Ľ. K., nar. X., bytom M., o vymoženie 934,08 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 2 Er 95/2007, o odvolaní a dovolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 1 CoE 135/2012-100 z 19. decembra 2012,
takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
IV. Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len Exekučný poriadok) na základe
rozhodcovského rozsudku z 28. novembra 2006, sp. zn. SR 6129/06 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S., a. s. (ďalej len rozhodcovský rozsudok). Okresný
súd Stará Ľubovňa uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie.
Následne Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením č. k. 2 Er 95/2007-83 z 5. júna 2012
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň uviedol, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a trovy exekúcie súdnemu exekútorovi
nepriznal. Zastavenie exekúcie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 58 ods. 1 a § 57 ods.
1 písm. g/ Exekučného poriadku, pričom uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala
založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom je upravená iba
vo všeobecných podmienkach zmluvy o úvere a splýva s ostatnými dojednaniami.
Rozhodcovská doložka tak nebola osobitne dojednaná a nedošlo tak k platnej dohode
o rozhodcovskej zmluve. Ak rozhodcovská zmluva nie je platná, vo veci rozhodoval orgán,
ktorý nebol oprávnený vo veci konať a z uvedeného dôvodu oprávnená nemá exekučný titul
v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, a to vykonateľné rozhodnutie pravomocného
rozhodcovského súdu.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením č. k.
1 CoE 135/2012-100 z 19. decembra 2012 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, návrh
na prerušenie konania zamietol a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania. V odôvodnení rozhodnutia na margo návrhu na prerušenie konania poukázal
na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávnenej.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že exekučný súd správne prioritne riešil otázku platnosti
rozhodcovskej doložky a ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 29. januára 2013.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove v časti výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/" O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď
súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ v spojení s § 36 ods. 5 EP a súčasne, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedeného oprávnená navrhla, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu
v Prešove na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove podala oprávnená (ďalej aj dovolateľka)
tiež dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli „nad rámec zverenej právomoci" (§ 237
písm. a/ O. s. p.), konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.),
lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho
exekútora, aby vykonal exekúciu, rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), oprávnenej odňali možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jej námietky, konali
bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola
rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie, v konaní sa dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pretože nesprávne zistili skutkový stav
a nevykonali náležité dokazovanie a napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľka žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby bolo dovolacie
konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie boli
predložené prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinný, ani súdny exekútor, sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR) skúmal najskôr, či sú
dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR konanie o jej odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2013 sp. zn.
4 OboE 13/2013 a sp. zn. 4 OboE 32/2013, zo 6. augusta 2013 sp. zn. 3 CoE 43/2013,
z 13. augusta 2013 sp. zn. 3 OboE 39/2013, z 31. októbra 2013 sp. zn. 4 OboE 7/2013, sp. zn.
4 OboE 26/2013, z 31. decembra 2013 sp. zn. 4 OboE 33/2013), pretože odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom k tomu, že funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR na prejednanie
odvolania oprávnenej nie je daná, Najvyšší súd SR konanie o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O. s. p.).
II. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove podala včas oprávnená, zastúpená v dovolacom
konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal ďalej, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,
v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad je
možné uviesť rozhodnutia z 21. marca 2013 sp. zn. 1 Cdo 301/2012, z 31. mája 2013 sp. zn.
4Cdo 304/2012, sp. zn. 7 Cdo 174/2012, z 24. júna 2013 sp. zn. 4Cdo 319/2012, z 31. júla
2013 sp. zn. 4 Cdo 399/2012 a sp. zn. 4 Cdo 369/2012, na ktoré Najvyšší súd SR
v podrobnostiach poukazuje s tým, že správnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj
v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach
spomína aj smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov
išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. S poukazom na uvedené
dovolací súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.
3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Dovolateľkou napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie
oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd SR
vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza Najvyšší súd
SR rozhodnutia z 31. mája 2013 sp. zn. 4 Cdo 304/2012, z 24. júna 2013 sp. zn.
4 Cdo 319/2012, z 31. júla 2013 sp. zn. 5 Cdo 449/2012, sp. zn. 6 Cdo 359/2012, sp. zn.
7 Cdo 244/2012, z 22. augusta 2013 sp. zn. 5 Cdo 449/2012, z 21. januára 2014 sp. zn.
7ECdo 250/2013 a sp. zn. 7 ECdo 255/2013 s konštatovaním, že právne závery, ku ktorým
dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval:
1. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/
O. s. p.) je daná iba vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
2. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
3. Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania - nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. V danom
prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
4. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je
exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo
je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
5. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávnenej a povinného; obdobne - teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávnenej môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
6. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu,
ktorý nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenej sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(R 46/2012).
7. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade v zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.), za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní.
Tieto právne závery (viď body 1. až 7.) zastáva Najvyšší súd SR aj v preskúmavanej
veci a stotožňuje sa s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok - z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov - nie je vykonateľný exekučný titul. Stotožnil sa
s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy, čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý
vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, Najvyšší súd SR konštatuje, že
tak, ako správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta
2012 (do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57
Exekučného poriadku doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak
rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 5. júna 2012, teda ešte pred nadobudnutím účinnosti
uvedenej novely. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214
ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. Dovolací súd
ďalej dodáva, že súdy oprávnenej tiež neodňali možnosť konať pred súdom tým, že jej
neumožnili viesť kontradiktórne konanie, keďže vzhľadom na predložené listinné dôkazy
postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín a príloh.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania, tvrdených dovolateľkou a nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.,
pričom prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 239 O. s. p., Najvyšší súd SR
odmietol procesné neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
IV. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní
nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd SR
nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo povinný nepodal návrh na ich
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová