Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)c4e/391170.fca6c9.pdf
PDF · 122.48 KB
No categories available
3Cdo/241/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 241/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V. S., bývajúceho v Š.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B., proti ţalovanému
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č.
13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 21 C 125/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. mája
2012 sp. zn. 7 Co 103/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 30. mája 2012 sp. zn. 7 Co 103/2012 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 2. februára
2010 č.k. 21 C 125/2007-88 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 2. februára 2010 č.k. 21 C 125/2007-88
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu a náhrady nemajetkovej ujmy a rozhodol o trovách konania.
Zamietnutie ţaloby odôvodnil tým, ţe ţalovaný – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej „MS SR“) nie je pasívne legitimovaný v konaní, v ktorom sa uplatňuje nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ale pasívne legitimovaným
subjektom má byť štát – Slovenská republika. V odôvodnení poukázal na ustanovenia zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), z ktorého vyplýva, ţe
zodpovedným subjektom za škodu v zmysle tohto zákona je štát, ktorý je nositeľom
príslušných práv a povinností; vyššie uvedený zákon určuje, ktoré štátne orgány konajú
v mene zodpovedného subjektu – štátu. Keďţe ţalobca sa nedomáhal svojich nárokov voči
vecne legitimovanému subjektu, z ktorého dôvodu bolo potrebné ţalobu zamietnuť, súd
z dôvodu procesnej hospodárnosti nepokračoval vo vykonávaní dôkazov, pretoţe nedostatky
ţaloby by vykonávaním dôkazov nemohli byť odstránené. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. mája 2012 sp. zn.
7 Co 103/2010 napadnutý rozsudok potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Stotoţnil sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Za správny povaţoval záver súdu prvého stupňa, ţe subjekt označený ţalobcom
v ţalobe za ţalovaného (MS SR) nezodpovedá za škodu a nemajetkovú ujmu uplatňovanú
ţalobou, preto je záver súdu o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného vecne správny.
K poukazu ţalobcu na stanovisko Cpjf 145/1978, z ktorého vyplýva, ţe súdy mali ţalobcu
podľa § 43 ods.1 O.s.p. vyzvať na opravu alebo doplnenie ţaloby tak, aby bola v súlade s § 79
ods. 1 O.s.p. a § 25 zákona č. 58/1969 Zb., odvolací súd uviedol, ţe toto stanovisko nemoţno
v súčasnosti pouţiť, pretoţe vychádza zo znenia Občianskeho súdneho poriadku platného
v čase vydania tohto stanoviska. Odvolací súd zároveň poukázal na sporový charakter konania
o uplatnenom nároku, ako aj na zmeny povahy občianskeho súdneho konania, v ktorom bola
legislatívnymi zmenami posilnená zásada rovnosti účastníkov a zníţená ingerencia súdu
prostredníctvom zúţenia poučovacej povinnosti súdu podľa § 5 O.s.p. V tejto súvislosti
s poukazom na judikatúru (R 38/1994) uviedol, ţe poučovacia povinnosť súdu
sa uţ nevzťahuje na poučenie účastníkov konania súdom o hmotnom práve, preto
sa nevzťahuje ani na poučenie o vecnej legitimácii účastníka, ako stavu vyplývajúceho
z hmotného práva. Z uvedených dôvodov neakceptoval argumentáciu ţalobcu o povinnosti
súdu vyzvať ho na odstránenie vád ţaloby v zmysle § 43 ods.1 O.s.p. Rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania odôvodnil § 151 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu ţalobca napadol dovolaním z dôvodu, ţe mu bola
postupom súdov odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe ho súdy
nevyzvali podľa § 43 ods. 1 O.s.p. na odstránenie vady ţaloby spočívajúcej v nesprávnom
označení ţalovaného. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 36/1999, sp. zn. 4 Cdo 193/2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
15 Co 84/2010 a zhodne so stanoviskom Cpjf 145/78 opätovne namietal, ţe „ak v spore
je ţalovaným účastníkom štát a v ţalobe je nesprávne označený iba orgán, ktorý za neho
koná, nejde o prípad nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného, ale o nedostatok návrhu
na začatie konania, ktorý treba odstrániť postupom podľa § 43 O.s.p.“ K odňatiu jeho
moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného
k jeho odvolaniu a odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne
vysporiadal s jeho argumentáciou poukazujúcou na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 36/1999.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť, pretoţe dôvody
uvedené ţalobcom nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého
je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O.s.p.
Prípustnosť dovolania ţalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného
v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p.
Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tieţ obsah dovolania najvyšší súd
pristúpil aj k posúdeniu, či ţalobcom podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia
vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,
preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, ţe prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)
o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver
(zistenie) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a ţiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Preto z vyššie uvedených
ustanovení nevyplýva prípustnosť jeho dovolania.
Ţalobca v dovolaní namieta, ţe v prejednávanej veci mu bola odňatá moţnosť pred
súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe ho súdy nesprávne podľa § 43 ods. 1 O.s.p
nevyzvali, aby v súlade s § 25 zákona č. 58/1969 Zb. označil účastníka konania v postavení
ţalovaného, ktorý nesie zodpovednosť za vznik uplatňovanej náhrady škody.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného
alebo nezrozumiteľného podania (§ 43 ods. 1 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho
výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,
(§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).
Podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgán Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení kaţdého domáhať
sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušene sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno obmedziť
toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Podľa § 43 ods. 1 O.s.p. v znení do 1. januára 2012 sudca alebo iný poverený
zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné
podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôţe byť kratšia ako 10 dní.
V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.
Podľa § 43 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo
nedoplní a pre uvedený nedostatok nemoţno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie,
ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie
doplnené alebo opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa odseku 1 najneskôr
do uplynutia lehoty na podanIe odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní
proti tomuto uzneseniu, môţe podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.
V tejto súvislosti uţ ústavný súd judikoval, ţe výklad a pouţívanie § 43 ods. 1 a 2
O.s.p. musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a pouţívať citované ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.
Interpretáciou a pouţívaním tohto ustanovenia nemoţno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe
všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa musí v kaţdom jednotlivom prípade stať
zárukou zákonnosti a slúţiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O.s.p.). Prílišný formalizmus
pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak
na dopĺňanie takých náleţitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu
v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu
zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky
súdny poriadok to vyjadruje tak, ţe umoţňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy,
ak v konaní nemoţno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba
chápať ako moţnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekáţok, akými
sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (viď Nález Ústavného súdu
z 28. septembra 2008 sp. II. ÚS 154/08 a zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 361/2010).
Z obsahu ţaloby vyplýva, ţe ţalobca sa domáha náhrady škody spôsobenej
mu podľa jeho tvrdenia nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia
za trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, 2 písm. b/ Tr.
zákona a uznesením Okresného súdu Senica z 24. marca 2000, ktorým bol vzatý do väzby
z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku. Z odôvodnenia ţaloby vyplýva, ţe svoj
nárok vyvodzoval zo zákona č. 58/1969 Zb., pričom citoval konkrétne ustanovenia § 1 ods. 1
a § 9 o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Ţalobca v ţalobe označil za ţalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, aj keď z obsahu jeho ţaloby je zrejmé, ţe uplatňuje nárok na náhradu škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb. Z uvedeného nepochybne vyplýva zjavný rozpor medzi skutkovým
a právnym odôvodnením ţaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, t.j. proti
štátu, a označením ţalovaného, ktorý v takýchto prípadoch je len orgánom konajúcim v mene
štátu. Uvedený rozpor mal za následok nezrozumiteľnosť ţaloby vo forme neurčitého
nepresného označenia ţalovaného subjektu. V zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. bolo preto
povinnosťou súdu prvého stupňa uznesením vyzvať ţalobcu na odstránenie tejto vady ţaloby
v určenej lehote a poučiť ho, ako treba vadu v označení ţalovaného vykonať.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe prvostupňový súd však takto nepostupoval, ale vo veci
meritórne rozhodol a ţalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného.
Z uvedeného nedostatku v postupe súdu prvého stupňa nevyvodil ţiadny dôsledok ani
odvolací súd. Tým bolo konanie pred oboma súdmi postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237
písm. f/ O.s.p., t.j. odňatím moţnosti ţalobcu konať pred súdom, zakladajúcou prípustnosť
a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Existencia takejto vady je porušením práva
na poskytnutie spravodlivej ochrany práva zaručeného citovaným ustanovením § 1 O.s.p., ako
aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.
Ţalobca v ţalobe cituje konkrétne ustanovenia zákona č. 58/1969 (§ 1, § 9), z ktorých
je zrejmá zodpovednosť štátu, i keď v ţalobe uviedol len príslušný orgán štátu, bez označenia
zodpovedného subjektu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., čo zakladalo vadu ţaloby. Preto
ak v tomto konaní nebol ţalobca riadne poučený a vyzvaný na odstránenie vád ţaloby,
je nutné postup súdu povaţovať za vadu konania. Pokiaľ táto vada konania nebola v ďalšom
priebehu konania pred všeobecnými súdmi zhojená a táto skutočnosť je dôvodom neúspechu
účastníka konania, je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá
predstavuje významný zásah do procesného postavenia tohto účastníka (I. ÚS 361/2010
bod III).
Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania
a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť
povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ale tieţ rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.) bez toho, aby sa zaoberal ďalšími vadami konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (nedoručenie vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu,
nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková