Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/241/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V. S., bývajúceho v Š.,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B., proti ţalovanému

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č.

13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.

zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. mája

2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 30. mája 2012 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 2. februára

2010 č.k. -88 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 2. februára 2010 č.k. -88

zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu štátu a náhrady nemajetkovej ujmy a rozhodol o trovách konania.

Zamietnutie ţaloby odôvodnil tým, ţe ţalovaný – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej „MS SR“) nie je pasívne legitimovaný v konaní, v ktorom sa uplatňuje nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ale pasívne legitimovaným

subjektom má byť štát – Slovenská republika. V odôvodnení poukázal na ustanovenia zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“), z ktorého vyplýva, ţe

zodpovedným subjektom za škodu v zmysle tohto zákona je štát, ktorý je nositeľom

príslušných práv a povinností; vyššie uvedený zákon určuje, ktoré štátne orgány konajú

2

v mene zodpovedného subjektu – štátu. Keďţe ţalobca sa nedomáhal svojich nárokov voči

vecne legitimovanému subjektu, z ktorého dôvodu bolo potrebné ţalobu zamietnuť, súd

z dôvodu procesnej hospodárnosti nepokračoval vo vykonávaní dôkazov, pretoţe nedostatky

ţaloby by vykonávaním dôkazov nemohli byť odstránené. Rozhodnutie o trovách konania

odôvodnil

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. mája 2012 sp. zn.

napadnutý rozsudok potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Stotoţnil sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219

ods. 2 ). Za správny povaţoval záver súdu prvého stupňa, ţe subjekt označený ţalobcom

v ţalobe za ţalovaného (MS SR) nezodpovedá za škodu a nemajetkovú ujmu uplatňovanú

ţalobou, preto je záver súdu o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného vecne správny.

K poukazu ţalobcu na stanovisko Cpjf 145/1978, z ktorého vyplýva, ţe súdy mali ţalobcu

podľa vyzvať na opravu alebo doplnenie ţaloby tak, aby bola v súlade s

ods. 1 a , odvolací súd uviedol, ţe toto stanovisko nemoţno

v súčasnosti pouţiť, pretoţe vychádza zo znenia platného

v čase vydania tohto stanoviska. Odvolací súd zároveň poukázal na sporový charakter konania

o uplatnenom nároku, ako aj na zmeny povahy občianskeho súdneho konania, v ktorom bola

legislatívnymi zmenami posilnená zásada rovnosti účastníkov a zníţená ingerencia súdu

prostredníctvom zúţenia poučovacej povinnosti súdu podľa V tejto súvislosti

s poukazom na judikatúru (R 38/1994) uviedol, ţe poučovacia povinnosť súdu

sa uţ nevzťahuje na poučenie účastníkov konania súdom o hmotnom práve, preto

sa nevzťahuje ani na poučenie o vecnej legitimácii účastníka, ako stavu vyplývajúceho

z hmotného práva. Z uvedených dôvodov neakceptoval argumentáciu ţalobcu o povinnosti

súdu vyzvať ho na odstránenie vád ţaloby v zmysle Rozhodnutie o trovách

odvolacieho konania odôvodnil

Rozsudok odvolacieho súdu ţalobca napadol dovolaním z dôvodu, ţe mu bola

postupom súdov odňatá moţnosť konať pred súdom ( ) tým, ţe ho súdy

nevyzvali podľa na odstránenie vady ţaloby spočívajúcej v nesprávnom

označení ţalovaného. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

a zhodne so stanoviskom Cpjf 145/78 opätovne namietal, ţe „ak v spore

je ţalovaným účastníkom štát a v ţalobe je nesprávne označený iba orgán, ktorý za neho

3

koná, nejde o prípad nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného, ale o nedostatok návrhu

na začatie konania, ktorý treba odstrániť postupom podľa “ K odňatiu jeho

moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného

k jeho odvolaniu a odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne

vysporiadal s jeho argumentáciou poukazujúcou na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. .

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť, pretoţe dôvody

uvedené ţalobcom nezakladajú prípustnosť dovolania podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého

je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238

ods. 2 je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

4

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4

Prípustnosť dovolania ţalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), dovolací súd v tejto veci nevyslovil záväzný právny názor ( )

a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného

v ustanovení

Vzhľadom na veta druhá a tieţ obsah dovolania najvyšší súd

pristúpil aj k posúdeniu, či ţalobcom podané dovolanie nie je prípustné podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe nemá ţiadne obmedzenia

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,

preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , moţno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné

(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, ţe prípustnosť dovolania

v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)

o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver

(zistenie) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle aţ e/ a nenamietal

a ţiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Preto z vyššie uvedených

ustanovení nevyplýva prípustnosť jeho dovolania.

Ţalobca v dovolaní namieta, ţe v prejednávanej veci mu bola odňatá moţnosť pred

súdom konať ( ) tým, ţe ho súdy nesprávne podľa O.s.p

nevyzvali, aby v súlade s označil účastníka konania v postavení

ţalovaného, ktorý nesie zodpovednosť za vznik uplatňovanej náhrady škody.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom ( ), právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného

alebo nezrozumiteľného podania ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho

výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,

( ), byť predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby im bol

rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu

k právam iných osôb ( ).

Podľa (ďalej len „“) kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgán Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

obvinenia proti nemu.

6

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení kaţdého domáhať

sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušene sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Podľa v znení do 1. januára 2012 sudca alebo iný poverený

zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné

podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôţe byť kratšia ako 10 dní.

V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo

nedoplní a pre uvedený nedostatok nemoţno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie,

ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie

doplnené alebo opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa odseku 1 najneskôr

do uplynutia lehoty na podanIe odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní

proti tomuto uzneseniu, môţe podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.

V tejto súvislosti uţ ústavný súd judikoval, ţe výklad a pouţívanie § 43 ods. 1 a 2

musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa

. Všeobecný súd musí vykladať a pouţívať citované ustanovenie

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.

Interpretáciou a pouţívaním tohto ustanovenia nemoţno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, ţe

všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ). Občianske súdne konanie sa musí v kaţdom jednotlivom prípade stať

zárukou zákonnosti a slúţiť na jej upevňovanie a rozvíjanie ( ). Prílišný formalizmus

pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak

na dopĺňanie takých náleţitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu

v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu

zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky

súdny poriadok to vyjadruje tak, ţe umoţňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy,

ak v konaní nemoţno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba

chápať ako moţnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekáţok, akými

sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (viď Nález Ústavného súdu

z 28. septembra 2008 sp. a zo 14. septembra 2011 sp. zn. ).

Z obsahu ţaloby vyplýva, ţe ţalobca sa domáha náhrady škody spôsobenej

mu podľa jeho tvrdenia nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia

za trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, 2 písm. b/ Tr.

zákona a uznesením Okresného súdu Senica z 24. marca 2000, ktorým bol vzatý do väzby

z dôvodov , , . Z odôvodnenia ţaloby vyplýva, ţe svoj

nárok vyvodzoval zo , pričom citoval konkrétne ustanovenia

a § 9 o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Ţalobca v ţalobe označil za ţalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, aj keď z obsahu jeho ţaloby je zrejmé, ţe uplatňuje nárok na náhradu škody podľa

Z uvedeného nepochybne vyplýva zjavný rozpor medzi skutkovým

a právnym odôvodnením ţaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, t.j. proti

štátu, a označením ţalovaného, ktorý v takýchto prípadoch je len orgánom konajúcim v mene

štátu. Uvedený rozpor mal za následok nezrozumiteľnosť ţaloby vo forme neurčitého

nepresného označenia ţalovaného subjektu. V zmysle bolo preto

povinnosťou súdu prvého stupňa uznesením vyzvať ţalobcu na odstránenie tejto vady ţaloby

v určenej lehote a poučiť ho, ako treba vadu v označení ţalovaného vykonať.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe prvostupňový súd však takto nepostupoval, ale vo veci

meritórne rozhodol a ţalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného.

Z uvedeného nedostatku v postupe súdu prvého stupňa nevyvodil ţiadny dôsledok ani

odvolací súd. Tým bolo konanie pred oboma súdmi postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237

8

písm. f/ , t.j. odňatím moţnosti ţalobcu konať pred súdom, zakladajúcou prípustnosť

a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Existencia takejto vady je porušením práva

na poskytnutie spravodlivej ochrany práva zaručeného citovaným ustanovením , ako

aj a dohovoru.

Ţalobca v ţalobe cituje konkrétne ustanovenia (, ), z ktorých

je zrejmá zodpovednosť štátu, i keď v ţalobe uviedol len príslušný orgán štátu, bez označenia

zodpovedného subjektu v zmysle , čo zakladalo vadu ţaloby. Preto

ak v tomto konaní nebol ţalobca riadne poučený a vyzvaný na odstránenie vád ţaloby,

je nutné postup súdu povaţovať za vadu konania. Pokiaľ táto vada konania nebola v ďalšom

priebehu konania pred všeobecnými súdmi zhojená a táto skutočnosť je dôvodom neúspechu

účastníka konania, je konanie postihnuté vadou v zmysle , ktorá

predstavuje významný zásah do procesného postavenia tohto účastníka (

bod III).

Procesná vada podľa ustanovenia zakladá prípustnosť dovolania

a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť

povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu, ale tieţ rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie (, ) bez toho, aby sa zaoberal ďalšími vadami konania

v zmysle (nedoručenie vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu,

nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2014

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková