Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)b66/396526.f387d0.pdf
PDF · 197.55 KB
No categories available
2Obdo/2/2013
Najvyšší súd 2 Obdo/2/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Č., zastúpeného A., proti
ţalovanému S., zastúpenému J., o zaplatenie 28.387,50 Kč s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 9Cb/86/2009, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 2. októbra 2012 č. k. 21Cob/90/2012-228, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 2. októbra
2012 č. k. 21Cob/90/2012-228 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trnava rozsudkom z 25. januára 2012 č. k. 9Cb/86/2009-175 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 28.387,50 Kč a trovy konania vo výške
zaplateného súdneho poplatku v sume 63 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške
8.788 Kč všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie ţalobca i ţalovaný, o ktorých napadnutým
rozsudkom rozhodol Krajský súd v Trnave tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol, ţe rozsah prieskumu
vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O. s. p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah v akom má
byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť
preskúmané.
Poukázal tieţ na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. i na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd uviedol, ţe
dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd povaţoval
za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi
tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich
vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, ţe
ţalovaný sa na úkor ţalobcu bezdôvodne obohatil, keď vyuţíval ním poskytované sluţby
bez právneho dôvodu a riadne uzatvorenej zmluvy je správny, s ktorým skutkovým zistením,
jeho právnym posúdením a odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil.
Odvolací súd preskúmal i správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu na základe
odvolania ţalobcu o náhrade trov konania a rovnako konštatoval, ţe rozhodnutie je i v tejto
časti správne. Poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. a uviedol, ţe z obsahu spisu
vyplýva, ţe dňa 30. januára 2012 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie, ktorým si
právny zástupca ţalobcu uplatňoval nárok na náhradu trov konania, v ktorom vyčíslil
zaplatený súdny poplatok a náhradu hotových výdavkov, ktoré mu súd prvého stupňa ako
v konaní úspešnému účastníkovi podľa § 142 ods. 1 O. s. p. priznal. Náhradu za premeškaný
čas ako ani odmenu za právne sluţby však advokát vôbec nevyčíslil, iba označil počet
právnych úkonov, ktoré právny zástupca pre ţalobcu vykonal s označením termínov
jednotlivých pojednávaní, podľa ktorých mal súd prvého stupňa zrejme sám vypočítať
odmenu za vykonané úkony právnej sluţby a náhradu za premeškaný čas. Takéto podanie ale
nemoţno povaţovať za riadne vyčíslenie trov právneho zastúpenia, ktoré zákon jednoznačne
pre ich priznanie vyţaduje (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Ţalobca si takýmto konaním obmedzil
právo na náhradu trov konania, pretoţe súd môţe účastníkovi priznať iba tie trovy právneho
zastúpenia, ktoré si vyčíslil, ale nie je moţné priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré
vyčíslené neboli, hoci by zo spisu vyplývali. Z uvedeného dôvodu nie je preto správny názor
ţalobcu uvedený v odvolaní, podľa ktorého súd prvého stupňa, keďţe mal k dispozícii všetky
potrebné údaje, mal výšku trov právneho zastúpenia vyčísliť. S poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd odvolania účastníkov konania vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodnutie súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd
vzhľadom na ustanovenie § 214 ods. 4, 5 O. s. p. z dôvodu, ţe trovy neboli vyčíslené
nerozhodol s tým, ţe rozhodne o nich samostatným uznesením.
Krajský súd v Trnave uznesením z 08. októbra 2012 č. k. 21Cob/90/2012-235
ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol, aby
dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
Prípustnosť dovolania dovolateľ zaloţil na ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Poukázal, ţe
odvolací súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil prečo sa nezaoberal dôvodmi odvolania
dovolateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie
o odvolaní a taktieţ neozrejmil na základe akých úvah a po zhodnotení ktorých dôkazov
dospel k záverom uvedeným v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd sa nezaoberal a ani
neodpovedal na námietku uvedenú v odvolaní, ţe nútiť druhého zmluvného partnera, aby
prijal určité plnenie/sluţbu, o ktoré tento nemá záujem a dokonca za tieto nepotrebné
a so zabezpečovaním spojov dovolateľa nesúvisiace sluţby aj platil, odporuje zásade
rovnoprávneho postavenia zmluvných strán – obchodných partnerov. Odvolací súd
v rozhodnutí neodpovedal ani na ďalšiu odvolaciu námietku, ţe pokiaľ ţalobca poţaduje
od dovolateľa poplatok za jeden spoj v medzinárodnej verejnej linkovej osobnej doprave SR
vo výške 197 Kč, čo je takmer osemnásobok oproti poplatku za spoj v MHD (26 Kč) a vyše
štvornásobok oproti poplatku za spoj vo vnútroštátnej verejnej linkovej osobnej doprave –
prímestská (do 99 km = 45 Kč), ţalobca by mal pri medzinárodných spojoch SR oproti
sluţbám v prímestských spojoch a pri spojoch v MHD poskytovať aj vyše štvornásobný a aţ
takmer osemnásobný väčší počet sluţieb. Ďalej dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa spochybnil názor ţalobcu a názor súdu prvého stupňa, ktorý sa s názorom
ţalobcu stotoţnil, ţe rozdiel vo výške cien u jednotlivých spojov spočíva v rozsahu
poskytovaných sluţieb medzi jednotlivými typmi prepráv. Podľa tohto názoru MHD
predpokladá iba krátky pobyt cestujúcich v areáli autobusových staníc bez vyuţitia
príslušenstva. Prímestská doprava predpokladá tieţ krátky pobyt cestujúceho v areáli
autobusových staníc, cestujúci cestuje na dlhšiu vzdialenosť neţ v MHD, preto čiastočne
vyuţíva aj príslušenstvo autobusových staníc. Diaľková medzinárodná doprava zvlášť
predpokladá dlhší pobyt cestujúceho v areáli autobusových staníc s vyuţitím celého
príslušenstva a sluţieb, najmä ide o vykurovanú čakáreň, WC, informačnú kanceláriu, predaj
miesteniek, úschovu batoţiny, kútik pre matky s deťmi, vybavenie cestujúcich a batoţiny,
ktoré vykonáva vodič vozidla vrátane uloţenia batoţiny a ich evidenciu v batoţinovom
priestore vozidla. K uvedeným pripomienkam dovolateľa sa odvolací súd vôbec nevyjadril
a ani neuviedol prečo sa k nim nevyjadril. V odvolaní dovolateľ poukázal na výpoveď svedka
M. z pojednávania dňa 25. januára 2012, ktorá mala rozhodujúci význam pre rozhodovanie
súdu o danej veci, kedy súd podľa dovolateľa pochybil, keď uvedenú výpoveď svedka nevzal
pri svojom rozhodovaní o ţalobe do úvahy. Pokiaľ cena za jeden spoj pri medzinárodnej
preprave – SR je vo výške 197 Kč, avšak z tých sluţieb/činností, z ktorých je táto cena
tvorená/zloţená nie sú poskytované podstatné sluţby, t. j. sluţby informačnej kancelárie
a nevyvesenie cestovných poriadkov a nepridelenie odjazdového státia (viď výpoveď svedka
S.), cena za jeden spoj pri medzinárodnej preprave – SR sa musí podstatne zníţiť. Podľa
dovolateľa ţalobca si nemohol úspešne uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
za vyuţívanie tých sluţieb, ktoré dovolateľovi neposkytoval. Touto výhradou dovolateľa sa
odvolací súd vôbec nezaoberal a ani nevyjadril prečo sa ňou nezaoberal. Dovolateľ v odvolaní
ďalej poukázal na skutočnosť, ţe pokiaľ príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
platného v Českej republike, ktoré upravujú inštitút bezdôvodného obohatenia neobsahujú
úpravu výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia, pri výpočte výšky bezdôvodného
obohatenia mali byť pouţité ustanovenia upravujúce vecné bremeno, t. j. ust. § 151n ods. 3
Obč. zák. platného v Českej republike, pričom na nákladoch jednotlivých autobusových staníc
sa má primeraným dielom, t. j. percentuálne, resp. podielom podľa miery spoluuţívania
týchto autobusových staníc podieľať aj ţalobca a všetci ostatní dopravcovia, ktorí autobusové
stanice vyuţívajú. Ďalej namietal, ţe ako titul pre podanie ţaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia nemôţe byť uplatnená/pouţitá faktúra č. 3030780032 vystavená dňa 31. januára
2007 na sumu 28.387,50 Kč s lehotou splatnosti 10. februára 2007, ktorú dovolateľ ţalobcovi
neuhradil a ktorú ţalobca odôvodnil tým, ţe „fakturujeme Vám sjednanou paušální částku
za uţívaní Ústředního autobusového nádraţí v Ostravě a Autobusového nádraţí v Novém
Jičíně v měsíci 01/2007 dle smlouvy: ... Celkem k úhradě : 28.387,50 Kč“. Túto faktúru
vystavil ţalobca dovolateľovi za zmluvné vyuţívanie autobusových staníc za január 2007,
v danom prípade ide podľa dovolateľa o fakturáciu zmluvného vzťahu a nie o vyčíslenie
výšky bezdôvodného obohatenia. Taktieţ uviedol, ţe ku dňu podania odvolania ţiadne
vyčíslenie výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane dovolateľa vzniknúť
uţívaním autobusových staníc, resp. vyuţívaním sluţieb ţalobcu na autobusových staniciach
bez riadne uzatvorenej zmluvy, teda bez právneho dôvodu za obdobie rokov 2006-2008 od
ţalobcu neobdrţal. Dovolateľ opätovne poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca predmetnou
faktúrou vyfakturoval dovolateľovi „sjednanou paušální částku za uţívaní Ústředního
autobusového nádraţí v Ostravě a Autobusového nádraţí v Novém Jičíně“, avšak ţalobu,
resp. následne jej zmenou si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Takisto ani
touto výhradou dovolateľa sa odvolací súd vôbec nezaoberal a ani sa nevyjadril prečo sa ňou
nezaoberal.
Ďalej poukázal na to, ţe svoje výhrady/pripomienky proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa v odvolaní proti tomuto rozsudku uviedol aj z toho dôvodu, ţe prvostupňový súd
v odôvodnení rozhodnutia sa týmto záleţitostiam dostatočne nevenoval, resp. na tieto otázky
neodpovedal a z tohto dôvodu iba poukázanie v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu
na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je podľa dovolateľa nedostatočné. Uviedol,
ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku iba obmedzil na skonštatovanie správnosti
dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pričom bez náleţitého
odôvodnenia sa toto rozhodnutie stalo nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a chýba
mu presvedčivosť. Rozhodnutie súdu podľa dovolateľa musí obsahovať odpovede
na argumenty prednesené účastníkmi konania, pričom úvahy, ktoré súd viedli k danému
rozhodnutiu musia vychádzať z platných hmotnoprávnych predpisov a musia byť
presvedčivé. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je z uvedených dôvodov
podľa dovolateľa nepresvedčivé, čo je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Nakoľko odvolací
súd svoj rozsudok odôvodnil iba tým spôsobom, ţe v odôvodnení rozsudku poukázal
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa plne stotoţnil, pričom vo svojom
rozsudku odvolací súd jasne a zrozumiteľne neodpovedal na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, t. j. nevyjadril sa k dôleţitým
otázkam – námietkam uvedeným v odvolaní dovolateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa,
odvolací súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil a dovolateľovi odňal moţnosť konať
pred súdom a z tohto dôvodu podľa ust. § 237 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v spojení s ust. § 157
ods. 2 O. s. p. navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ţalobca sa písomne vyjadril k dovolaniu ţalovaného a navrhol, aby súd rozsudok
odvolacieho súdu potvrdil a priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.
Uviedol, ţe ţalovaný nespochybňoval, ţe ţalobcovi za jeho činnosť v súvislosti
s realizáciou autobusových spojov Ústrednej autobusovej stanice v Ostravě a Autobusovej
stanice v Novém Jičíně prináleţí určitý poplatok, avšak ţalovaný chcel ţalobcovi zaplatiť len
tie sluţby, ktoré so zaisťovaním jeho spojov súvisia. Z tohto dôvodu potom ţalovaný trval
na tom, aby ţalobca predloţil kalkuláciu ceny, z ktorej by bolo moţné zistiť cenu
jednotlivých sluţieb/činností, ktoré súvisia so zaistením spojov. Uvedené tvrdenia ţalovaného
povaţoval ţalobca za čisto účelové, a to i s ohľadom na to, ţe kalkuláciu ceny ţalovaný
poţadoval aţ v dobe jeho dlhodobého bezdôvodného obohacovania. Ţalobca stanovil cenu
v súlade s právnymi predpismi Českej republiky, najmä v súlade so zákonom č. 526/1990 Sb.
o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej uţ len „zákon o cenách“), ktorý vychádza
z princípu voľnej tvorby cien. Cena za uţívanie autobusových staníc nie je v Českej republike
regulovaná a zákon o cenách neukladá previesť pri ich stanovení kalkuláciu. Výšku cien
pre jednotlivé kalendárne roky vyhlasuje ţalobca cenníkom, ktorý včas pred začiatkom
kalendárneho roku zasiela jednotlivým obchodným partnerom, na ktorých záleţí, či túto
ponuku príjmu, čo bolo aj v prípade ţalovaného, ktorému bol cenník za uţívanie
autobusových staníc v roku 2007 doručený dňa 22. decembra 2006, spoločne s cenníkom aj
dopravné prevádzkové poriadky autobusových staníc.
K tvrdeniu ţalovaného o vnútení prijatia určitej nevyţiadanej sluţby ţalobca uviedol,
ţe ţalovaný po celú dobu autobusové stanice skutočne pravidelne podľa platnej licencie
a platného cestovného poriadku uţíval, lebo na základe týchto dokumentov nebolo uţívanie
autobusových staníc v súlade s týmito dokumentmi len jeho právo, ale aj povinnosťou.
Z reţimu obidvoch týchto dokumentov potom ţalovanému plynula povinnosť hlásiť kaţdú
zmenu, pokiaľ sa skutočný stav líšil od stavu predpísaného týmito dokumentmi. Dôkazné
bremeno ohľadom ţalovaným tvrdeného neposkytovania sluţieb je teda podľa názoru ţalobcu
na ţalovanom, pričom ţalovaný si túto svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Pokiaľ nebol
ţalovaný spokojný s výškou poplatkov za vjazd/výjazd na autobusové stanice mohol
kedykoľvek poţiadať o zmenu licencie, resp. cestovného poriadku. Ţalobca doplnil, ţe vnímal
svoje postavenie ako sprostredkovateľa sluţieb medzi cestujúcou verejnosťou, nemohol
pripustiť, aby sa cestujúca verejnosť ocitla z dôvodu nehradenia sluţieb ţalovaným
v postavení rukojemníka, preto ţalobca ţalovaného opakovane ţiadal o splnenie povinností
a aţ v liste zo dňa 05. decembra 2007 ţalovaného poţiadal, aby nevstupoval na autobusové
stanice a vyhradil si právo majiteľa vykázať vozidlá ţalovaného z týchto autobusových staníc,
prípadne zamedziť ich vjazdu. Ţalobca však nikdy fakticky k takým opatreniam nepristúpil.
Zákaz vjazdu ţalovaný nerešpektoval a k zastaveniu linky č. 102703 Ostrava – Bratislava
prevádzkovanej ţalovaným došlo podľa listu samotného ţalovaného zo dňa 10. novembra
2008 aţ dňa 01. decembra 2008. Predmetom tohto sporu je bezdôvodné obohatenie
ţalovaného, ktoré vzniklo neoprávneným uţívaním autobusových staníc uţ v máji roku 2007.
K námietkam ţalovaného ohľadom výšky ceny za spoje v medzinárodných spojoch SR
ţalobca uviedol, ţe výška ceny stanovená ţalobcom patrí k najniţším na trhu v Českej
republike, túto skutočnosť preukázal v Porovnaní cien v roku 2007, ktorú uviedol ako prílohu
svojho Stanoviska zo dňa 12. januára 2010 k vyjadreniu ţalovaného zo dňa 15. októbra 2009.
K námietkam ţalovaného o rozdiele cien medzi jednotlivými druhmi prepráv ţalobca
poznamenal, ţe otázku rozdielov v nárokoch na autobusové stanice u dopravcov
medzinárodných autobusových liniek a nárokov dopravcov, ktorý zabezpečujú ostatné druhy
autobusovej dopravy je potrebné posudzovať podľa rozdielnosti poskytovaných sluţieb.
V čase kedy ţalovaný podal ţiadosť o udelenie licencie k prevádzke verejnej linkovej
medzinárodnej dopravy na linke 000151 Ostrava (CZ) – Bratislava (SK) prevádzkovanej
ţalovaným, rozdielnosť cien jednotlivých sluţieb ţalovaného nerozporoval. V rámci konania
o udelenie licencie sa v súlade s ust. § 11 ods. 3 písm. d/ zákona č. 111/1994 Sb. k ţiadosti
o udelenie licencie vyjadruje rovnako majiteľ označníkov zástavky uvedených v ţiadosti
o udelenie licencie. Vo vyjadrení k ţiadosti o udelenie licencie zo dňa 23. mája 2005 ţalobca
ako majiteľ autobusových staníc súhlasil s vyuţívaním autobusových staníc ţalovaným
na základe uzatvorenia zmluvy o uţívaní autobusových staníc za úplatu, pričom táto zmluva
musela byť uzatvorená pred zahájením prevádzky linky a tieto uvedené skutočnosti popierajú
tvrdenie ţalovaného o vysokých poplatkoch za príjazd, resp. odjazd z autobusových staníc
a ţalobca nesúhlasil ani s tvrdením ţalovaného o neprimeranom znevýhodňovaní dopravcov,
ktorí prevádzkujú diaľkové a medzinárodné linky oproti dopravcom ostatným.
K namietanému rozsahu poskytovaných sluţieb autobusových staníc ţalobca uviedol,
ţe sa vyjadril v rámci oddielu k tvrdeniu ţalovaného o vnucovaní sa prijatia určitej
nevyţiadanej sluţby tohto vyjadrenia k dovolaniu.
V súvislosti s rozporovanou výškou bezdôvodného obohatenia zaujal stanovisko,
podľa ktorého sa ţalovaný mylne domnieva, ţe pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia
majú byť pouţité ustanovenia upravujúce inštitút vecného bremena. Toto svoje tvrdenie
ţalovaný pritom ničím nepodloţil. Naopak odborná literatúra uvádza, ţe pri poskytnutí sluţby
bez uzatvorenia zmluvy má poskytovateľ právo na zaplatenie peňaţnej náhrady
zodpovedajúcej skutočnému majetkovému prospechu zákazníka. V danom prípade je
skutočný majetkový prospech ţalobcu vyčíslený práve faktúrou č. 3030780263 vystavenou
dňa 31. mája 2007 na čiastku 28 387,50 Kč, lebo práve táto čiastka zodpovedá cene, miestu
a času obvyklej. Ako uţ vyššie uviedol, svedčí o tejto skutočnosti Porovnanie cien v roku
2007, ktoré je uvedené ako príloha k Stanoviska ţalobcu zo dňa 12. januára 2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ aţ g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je moţné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo
na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, ţe
dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237
O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
O. s. p.). V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou
z týchto vád zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal.
Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239
O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa
odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom
odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238
O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide
aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva.
Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi moţnosť konať
pred súdom ide tieţ v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náleţitosti.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.)
so zreteľom na odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní.
Treba prisvedčiť dovolateľovi, ţe právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor)
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstiţne
vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie
dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doloţiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci
12 2 Obdo/2/2013
vyloţil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania
jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti
rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúţiť na objasnenie dôvodov konkrétneho
rozhodnutia súdu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov dospel dovolací súd k záveru, ţe právo
ţalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa ţalobe o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 28 386,50 Kč vyhovel, nakoľko mal za preukázané, ţe ţalovaný uţíval
autobusové stanice ţalobcu v Ostrave a v Novom Jičíne v rokoch 2006 aţ 2008, v rovnakom
rozsahu ako v roku 2005, i keď uţ na uvedené obdobie nebola medzi účastníkmi uzatvorená
zmluva o uţívaní týchto staníc. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia ţalovaného,
t. j. majetkového prospechu získaného ţalovaným uţívaním uvedených staníc bez právneho
dôvodu, súd prvého stupňa vychádzal zo sumy 197 Kč za jeden spoj autobusovej linky
určenej na základe cenníka ţalobcu, pričom išlo o cenu obvyklú s prihliadnutím k nákladom
na prepravu a sluţby. Súd prvého stupňa konštatoval, ţe ţalobca si uplatnil nárok
na zaplatenie najniţšej sadzby pre medzinárodné linky a jeho výšku preukázal predloţenými
dôkazmi.
V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ţalovaný namietal výšku bezdôvodného
obohatenia, pričom poukázal na výpoveď svedka M., z ktorej vyplýva, ţe ţalobca mal
obmedziť rozsah sluţieb poskytovaných pre ţalovaného, v dôsledku čoho podľa ţalovaného
súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď ţalobcovi priznal majetkový prospech
za sluţby, ktoré nevykonal. Nesúhlasil tieţ so spôsobom stanovenia obvyklej ceny
13 2 Obdo/2/2013
a vyúčtovanie bezdôvodného obohatenia faktúrou povaţoval za nesprávne, bez právnych
účinkov. Zastával názor, ţe pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia mal súd prvého
stupňa aplikovať ustanovenie § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka platného v Českej
republike.
Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. ako aj na nález
ústavného súdu spisovej značky II. ÚS 78/2005 svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe
povaţoval dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom za dostatočné, v ktorom
sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami
a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil.
Právny záver, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, keď konštatoval, ţe ţalovaný sa na úkor
ţalobcu bezdôvodne obohatil, keď vyuţíval ním poskytované sluţby bez právneho dôvodu
a riadne uzatvorenej zmluvy povaţoval za správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil
so skutkovým zistením, jeho právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Dovolací súd zistil, ţe ţalovaný v odôvodnení odvolania opätovne rozporoval výšku
uplatneného bezdôvodného obohatenia ţalobcu. Tvrdil, ţe súdy nezobrali do úvahy časť
výpovede svedka M., na základe ktorej ţalobca neposkytol ţalovanému vyúčtovaný rozsah
sluţieb, pričom odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých dôvodov
nebolo potrebné k tejto časti výpovede svedka prihliadnuť. V súvislosti s výškou predmetu
konania ţalovaný v odvolaní poukázal tieţ na nesprávnu aplikáciu hmotného práva (súd mal
aplikovať český Občiansky zákonník a nie zákon o cenách) ako aj na formu vyúčtovania
bezdôvodného obohatenia ţalovanému (faktúra) a jej vplyv na uplatnenie nároku. Tieto
námietky podľa názoru dovolacieho súdu majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, a preto dovolací súd dospel k záveru, ţe bolo povinnosťou odvolacieho súdu
náleţite sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument
účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne
a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť prečo ho
povaţuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch
14 2 Obdo/2/2013
zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, ţe pojem spravodlivého procesu
vyţaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či uţ
tým, ţe do neho včlenil dôvody uvedené niţším súdom alebo inak sa skutočne zaoberal
podstatnými otázkami, ktoré mu boli predloţené na posúdenie a aby bez ďalšieho jednoducho
neprevzal závery, ku ktorým dospel niţší súd (Helle c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa
19. decembra 1997, Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa 22. februára 2007, Hirvisaari
c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2010). Keď sa konajúci súd rozhodujúci
o opravnom prostriedku sťaţovateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou
sťaţovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej
argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 44/2011).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v napadnutom rozhodnutí
absentuje argumentácia, ktorá by dávala odpoveď na podstatné námietky ţalovaného.
Odvolací súd sa tak vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ktoré majú pre konanie rozhodujúci význam. Napadnuté rozhodnutie je
z tohto dôvodu nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, čím došlo k odňatiu moţnosti
ţalovaného konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.
dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 1, ods. 3 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.)
15 2 Obdo/2/2013
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. apríla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová