Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obdo/2/2013

Najvyšší súd 2

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Č., zastúpeného A., proti

ţalovanému S., zastúpenému J., o zaplatenie 28.387,50 Kč s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , na dovolanie ţalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 2. októbra 2012 č. k. -228, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 2. októbra

2012 č. k. -228 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava rozsudkom z 25. januára 2012 č. k. -175 uloţil

ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 28.387,50 Kč a trovy konania vo výške

zaplateného súdneho poplatku v sume 63 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške

8.788 Kč všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie ţalobca i ţalovaný, o ktorých napadnutým

rozsudkom rozhodol Krajský súd v Trnave tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

2

V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol, ţe rozsah prieskumu

vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním ( ),

podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak

kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah v akom má

byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť

preskúmané.

Poukázal tieţ na ustanovenie i na rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. , podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd uviedol, ţe

dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd povaţoval

za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi

tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich

vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, ţe

ţalovaný sa na úkor ţalobcu bezdôvodne obohatil, keď vyuţíval ním poskytované sluţby

bez právneho dôvodu a riadne uzatvorenej zmluvy je správny, s ktorým skutkovým zistením,

jeho právnym posúdením a odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil.

Odvolací súd preskúmal i správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu na základe

odvolania ţalobcu o náhrade trov konania a rovnako konštatoval, ţe rozhodnutie je i v tejto

časti správne. Poukázal na ustanovenie a uviedol, ţe z obsahu spisu

vyplýva, ţe dňa 30. januára 2012 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie, ktorým si

právny zástupca ţalobcu uplatňoval nárok na náhradu trov konania, v ktorom vyčíslil

zaplatený súdny poplatok a náhradu hotových výdavkov, ktoré mu súd prvého stupňa ako

v konaní úspešnému účastníkovi podľa priznal. Náhradu za premeškaný

čas ako ani odmenu za právne sluţby však advokát vôbec nevyčíslil, iba označil počet

právnych úkonov, ktoré právny zástupca pre ţalobcu vykonal s označením termínov

jednotlivých pojednávaní, podľa ktorých mal súd prvého stupňa zrejme sám vypočítať

3

odmenu za vykonané úkony právnej sluţby a náhradu za premeškaný čas. Takéto podanie ale

nemoţno povaţovať za riadne vyčíslenie trov právneho zastúpenia, ktoré zákon jednoznačne

pre ich priznanie vyţaduje ( ). Ţalobca si takýmto konaním obmedzil

právo na náhradu trov konania, pretoţe súd môţe účastníkovi priznať iba tie trovy právneho

zastúpenia, ktoré si vyčíslil, ale nie je moţné priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré

vyčíslené neboli, hoci by zo spisu vyplývali. Z uvedeného dôvodu nie je preto správny názor

ţalobcu uvedený v odvolaní, podľa ktorého súd prvého stupňa, keďţe mal k dispozícii všetky

potrebné údaje, mal výšku trov právneho zastúpenia vyčísliť. S poukazom na vyššie uvedené

odvolací súd odvolania účastníkov konania vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodnutie súdu

prvého stupňa podľa , potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd

vzhľadom na ustanovenie , z dôvodu, ţe trovy neboli vyčíslené

nerozhodol s tým, ţe rozhodne o nich samostatným uznesením.

Krajský súd v Trnave uznesením z 08. októbra 2012 č. k. -235

ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol, aby

dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

Prípustnosť dovolania dovolateľ zaloţil na ust. Poukázal, ţe

odvolací súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil prečo sa nezaoberal dôvodmi odvolania

dovolateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie

o odvolaní a taktieţ neozrejmil na základe akých úvah a po zhodnotení ktorých dôkazov

dospel k záverom uvedeným v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd sa nezaoberal a ani

neodpovedal na námietku uvedenú v odvolaní, ţe nútiť druhého zmluvného partnera, aby

prijal určité plnenie/sluţbu, o ktoré tento nemá záujem a dokonca za tieto nepotrebné

a so zabezpečovaním spojov dovolateľa nesúvisiace sluţby aj platil, odporuje zásade

rovnoprávneho postavenia zmluvných strán – obchodných partnerov. Odvolací súd

v rozhodnutí neodpovedal ani na ďalšiu odvolaciu námietku, ţe pokiaľ ţalobca poţaduje

od dovolateľa poplatok za jeden spoj v medzinárodnej verejnej linkovej osobnej doprave SR

vo výške 197 Kč, čo je takmer osemnásobok oproti poplatku za spoj v MHD (26 Kč) a vyše

štvornásobok oproti poplatku za spoj vo vnútroštátnej verejnej linkovej osobnej doprave –

4

prímestská (do 99 km = 45 Kč), ţalobca by mal pri medzinárodných spojoch SR oproti

sluţbám v prímestských spojoch a pri spojoch v MHD poskytovať aj vyše štvornásobný a aţ

takmer osemnásobný väčší počet sluţieb. Ďalej dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa spochybnil názor ţalobcu a názor súdu prvého stupňa, ktorý sa s názorom

ţalobcu stotoţnil, ţe rozdiel vo výške cien u jednotlivých spojov spočíva v rozsahu

poskytovaných sluţieb medzi jednotlivými typmi prepráv. Podľa tohto názoru MHD

predpokladá iba krátky pobyt cestujúcich v areáli autobusových staníc bez vyuţitia

príslušenstva. Prímestská doprava predpokladá tieţ krátky pobyt cestujúceho v areáli

autobusových staníc, cestujúci cestuje na dlhšiu vzdialenosť neţ v MHD, preto čiastočne

vyuţíva aj príslušenstvo autobusových staníc. Diaľková medzinárodná doprava zvlášť

predpokladá dlhší pobyt cestujúceho v areáli autobusových staníc s vyuţitím celého

príslušenstva a sluţieb, najmä ide o vykurovanú čakáreň, WC, informačnú kanceláriu, predaj

miesteniek, úschovu batoţiny, kútik pre matky s deťmi, vybavenie cestujúcich a batoţiny,

ktoré vykonáva vodič vozidla vrátane uloţenia batoţiny a ich evidenciu v batoţinovom

priestore vozidla. K uvedeným pripomienkam dovolateľa sa odvolací súd vôbec nevyjadril

a ani neuviedol prečo sa k nim nevyjadril. V odvolaní dovolateľ poukázal na výpoveď svedka

M. z pojednávania dňa 25. januára 2012, ktorá mala rozhodujúci význam pre rozhodovanie

súdu o danej veci, kedy súd podľa dovolateľa pochybil, keď uvedenú výpoveď svedka nevzal

pri svojom rozhodovaní o ţalobe do úvahy. Pokiaľ cena za jeden spoj pri medzinárodnej

preprave – SR je vo výške 197 Kč, avšak z tých sluţieb/činností, z ktorých je táto cena

tvorená/zloţená nie sú poskytované podstatné sluţby, t. j. sluţby informačnej kancelárie

a nevyvesenie cestovných poriadkov a nepridelenie odjazdového státia (viď výpoveď svedka

S.), cena za jeden spoj pri medzinárodnej preprave – SR sa musí podstatne zníţiť. Podľa

dovolateľa ţalobca si nemohol úspešne uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

za vyuţívanie tých sluţieb, ktoré dovolateľovi neposkytoval. Touto výhradou dovolateľa sa

odvolací súd vôbec nezaoberal a ani nevyjadril prečo sa ňou nezaoberal. Dovolateľ v odvolaní

ďalej poukázal na skutočnosť, ţe pokiaľ príslušné ustanovenia

platného v Českej republike, ktoré upravujú inštitút bezdôvodného obohatenia neobsahujú

úpravu výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia, pri výpočte výšky bezdôvodného

obohatenia mali byť pouţité ustanovenia upravujúce vecné bremeno, t. j. ust. § 151n ods. 3

Obč. zák. platného v Českej republike, pričom na nákladoch jednotlivých autobusových staníc

sa má primeraným dielom, t. j. percentuálne, resp. podielom podľa miery spoluuţívania

týchto autobusových staníc podieľať aj ţalobca a všetci ostatní dopravcovia, ktorí autobusové

5

stanice vyuţívajú. Ďalej namietal, ţe ako titul pre podanie ţaloby o vydanie bezdôvodného

obohatenia nemôţe byť uplatnená/pouţitá faktúra č. 3030780032 vystavená dňa 31. januára

2007 na sumu 28.387,50 Kč s lehotou splatnosti 10. februára 2007, ktorú dovolateľ ţalobcovi

neuhradil a ktorú ţalobca odôvodnil tým, ţe „fakturujeme Vám sjednanou paušální částku

za uţívaní Ústředního autobusového nádraţí v Ostravě a Autobusového nádraţí v Novém

Jičíně v měsíci 01/2007 dle smlouvy: ... Celkem k úhradě : 28.387,50 Kč“. Túto faktúru

vystavil ţalobca dovolateľovi za zmluvné vyuţívanie autobusových staníc za január 2007,

v danom prípade ide podľa dovolateľa o fakturáciu zmluvného vzťahu a nie o vyčíslenie

výšky bezdôvodného obohatenia. Taktieţ uviedol, ţe ku dňu podania odvolania ţiadne

vyčíslenie výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane dovolateľa vzniknúť

uţívaním autobusových staníc, resp. vyuţívaním sluţieb ţalobcu na autobusových staniciach

bez riadne uzatvorenej zmluvy, teda bez právneho dôvodu za obdobie rokov 2006-2008 od

ţalobcu neobdrţal. Dovolateľ opätovne poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca predmetnou

faktúrou vyfakturoval dovolateľovi „sjednanou paušální částku za uţívaní Ústředního

autobusového nádraţí v Ostravě a Autobusového nádraţí v Novém Jičíně“, avšak ţalobu,

resp. následne jej zmenou si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Takisto ani

touto výhradou dovolateľa sa odvolací súd vôbec nezaoberal a ani sa nevyjadril prečo sa ňou

nezaoberal.

Ďalej poukázal na to, ţe svoje výhrady/pripomienky proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa v odvolaní proti tomuto rozsudku uviedol aj z toho dôvodu, ţe prvostupňový súd

v odôvodnení rozhodnutia sa týmto záleţitostiam dostatočne nevenoval, resp. na tieto otázky

neodpovedal a z tohto dôvodu iba poukázanie v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu

na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je podľa dovolateľa nedostatočné. Uviedol,

ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku iba obmedzil na skonštatovanie správnosti

dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pričom bez náleţitého

odôvodnenia sa toto rozhodnutie stalo nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a chýba

mu presvedčivosť. Rozhodnutie súdu podľa dovolateľa musí obsahovať odpovede

na argumenty prednesené účastníkmi konania, pričom úvahy, ktoré súd viedli k danému

rozhodnutiu musia vychádzať z platných hmotnoprávnych predpisov a musia byť

presvedčivé. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je z uvedených dôvodov

podľa dovolateľa nepresvedčivé, čo je v rozpore s ust. Nakoľko odvolací

súd svoj rozsudok odôvodnil iba tým spôsobom, ţe v odôvodnení rozsudku poukázal

6

na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa plne stotoţnil, pričom vo svojom

rozsudku odvolací súd jasne a zrozumiteľne neodpovedal na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, t. j. nevyjadril sa k dôleţitým

otázkam – námietkam uvedeným v odvolaní dovolateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa,

odvolací súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil a dovolateľovi odňal moţnosť konať

pred súdom a z tohto dôvodu podľa ust. v spojení s ust.

ods. 2 navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ţalobca sa písomne vyjadril k dovolaniu ţalovaného a navrhol, aby súd rozsudok

odvolacieho súdu potvrdil a priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.

Uviedol, ţe ţalovaný nespochybňoval, ţe ţalobcovi za jeho činnosť v súvislosti

s realizáciou autobusových spojov Ústrednej autobusovej stanice v Ostravě a Autobusovej

stanice v Novém Jičíně prináleţí určitý poplatok, avšak ţalovaný chcel ţalobcovi zaplatiť len

tie sluţby, ktoré so zaisťovaním jeho spojov súvisia. Z tohto dôvodu potom ţalovaný trval

na tom, aby ţalobca predloţil kalkuláciu ceny, z ktorej by bolo moţné zistiť cenu

jednotlivých sluţieb/činností, ktoré súvisia so zaistením spojov. Uvedené tvrdenia ţalovaného

povaţoval ţalobca za čisto účelové, a to i s ohľadom na to, ţe kalkuláciu ceny ţalovaný

poţadoval aţ v dobe jeho dlhodobého bezdôvodného obohacovania. Ţalobca stanovil cenu

v súlade s právnymi predpismi Českej republiky, najmä v súlade so zákonom č. 526/1990 Sb.

o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej uţ len „zákon o cenách“), ktorý vychádza

z princípu voľnej tvorby cien. Cena za uţívanie autobusových staníc nie je v Českej republike

regulovaná a zákon o cenách neukladá previesť pri ich stanovení kalkuláciu. Výšku cien

pre jednotlivé kalendárne roky vyhlasuje ţalobca cenníkom, ktorý včas pred začiatkom

kalendárneho roku zasiela jednotlivým obchodným partnerom, na ktorých záleţí, či túto

ponuku príjmu, čo bolo aj v prípade ţalovaného, ktorému bol cenník za uţívanie

autobusových staníc v roku 2007 doručený dňa 22. decembra 2006, spoločne s cenníkom aj

dopravné prevádzkové poriadky autobusových staníc.

K tvrdeniu ţalovaného o vnútení prijatia určitej nevyţiadanej sluţby ţalobca uviedol,

ţe ţalovaný po celú dobu autobusové stanice skutočne pravidelne podľa platnej licencie

a platného cestovného poriadku uţíval, lebo na základe týchto dokumentov nebolo uţívanie

7

autobusových staníc v súlade s týmito dokumentmi len jeho právo, ale aj povinnosťou.

Z reţimu obidvoch týchto dokumentov potom ţalovanému plynula povinnosť hlásiť kaţdú

zmenu, pokiaľ sa skutočný stav líšil od stavu predpísaného týmito dokumentmi. Dôkazné

bremeno ohľadom ţalovaným tvrdeného neposkytovania sluţieb je teda podľa názoru ţalobcu

na ţalovanom, pričom ţalovaný si túto svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Pokiaľ nebol

ţalovaný spokojný s výškou poplatkov za vjazd/výjazd na autobusové stanice mohol

kedykoľvek poţiadať o zmenu licencie, resp. cestovného poriadku. Ţalobca doplnil, ţe vnímal

svoje postavenie ako sprostredkovateľa sluţieb medzi cestujúcou verejnosťou, nemohol

pripustiť, aby sa cestujúca verejnosť ocitla z dôvodu nehradenia sluţieb ţalovaným

v postavení rukojemníka, preto ţalobca ţalovaného opakovane ţiadal o splnenie povinností

a aţ v liste zo dňa 05. decembra 2007 ţalovaného poţiadal, aby nevstupoval na autobusové

stanice a vyhradil si právo majiteľa vykázať vozidlá ţalovaného z týchto autobusových staníc,

prípadne zamedziť ich vjazdu. Ţalobca však nikdy fakticky k takým opatreniam nepristúpil.

Zákaz vjazdu ţalovaný nerešpektoval a k zastaveniu linky č. 102703 Ostrava – Bratislava

prevádzkovanej ţalovaným došlo podľa listu samotného ţalovaného zo dňa 10. novembra

2008 aţ dňa 01. decembra 2008. Predmetom tohto sporu je bezdôvodné obohatenie

ţalovaného, ktoré vzniklo neoprávneným uţívaním autobusových staníc uţ v máji roku 2007.

K námietkam ţalovaného ohľadom výšky ceny za spoje v medzinárodných spojoch SR

ţalobca uviedol, ţe výška ceny stanovená ţalobcom patrí k najniţším na trhu v Českej

republike, túto skutočnosť preukázal v Porovnaní cien v roku 2007, ktorú uviedol ako prílohu

svojho Stanoviska zo dňa 12. januára 2010 k vyjadreniu ţalovaného zo dňa 15. októbra 2009.

K námietkam ţalovaného o rozdiele cien medzi jednotlivými druhmi prepráv ţalobca

poznamenal, ţe otázku rozdielov v nárokoch na autobusové stanice u dopravcov

medzinárodných autobusových liniek a nárokov dopravcov, ktorý zabezpečujú ostatné druhy

autobusovej dopravy je potrebné posudzovať podľa rozdielnosti poskytovaných sluţieb.

V čase kedy ţalovaný podal ţiadosť o udelenie licencie k prevádzke verejnej linkovej

medzinárodnej dopravy na linke 000151 Ostrava (CZ) – Bratislava (SK) prevádzkovanej

ţalovaným, rozdielnosť cien jednotlivých sluţieb ţalovaného nerozporoval. V rámci konania

o udelenie licencie sa v súlade s ust. § 11 ods. 3 písm. d/ zákona č. 111/1994 Sb. k ţiadosti

o udelenie licencie vyjadruje rovnako majiteľ označníkov zástavky uvedených v ţiadosti

o udelenie licencie. Vo vyjadrení k ţiadosti o udelenie licencie zo dňa 23. mája 2005 ţalobca

ako majiteľ autobusových staníc súhlasil s vyuţívaním autobusových staníc ţalovaným

8

na základe uzatvorenia zmluvy o uţívaní autobusových staníc za úplatu, pričom táto zmluva

musela byť uzatvorená pred zahájením prevádzky linky a tieto uvedené skutočnosti popierajú

tvrdenie ţalovaného o vysokých poplatkoch za príjazd, resp. odjazd z autobusových staníc

a ţalobca nesúhlasil ani s tvrdením ţalovaného o neprimeranom znevýhodňovaní dopravcov,

ktorí prevádzkujú diaľkové a medzinárodné linky oproti dopravcom ostatným.

K namietanému rozsahu poskytovaných sluţieb autobusových staníc ţalobca uviedol,

ţe sa vyjadril v rámci oddielu k tvrdeniu ţalovaného o vnucovaní sa prijatia určitej

nevyţiadanej sluţby tohto vyjadrenia k dovolaniu.

V súvislosti s rozporovanou výškou bezdôvodného obohatenia zaujal stanovisko,

podľa ktorého sa ţalovaný mylne domnieva, ţe pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia

majú byť pouţité ustanovenia upravujúce inštitút vecného bremena. Toto svoje tvrdenie

ţalovaný pritom ničím nepodloţil. Naopak odborná literatúra uvádza, ţe pri poskytnutí sluţby

bez uzatvorenia zmluvy má poskytovateľ právo na zaplatenie peňaţnej náhrady

zodpovedajúcej skutočnému majetkovému prospechu zákazníka. V danom prípade je

skutočný majetkový prospech ţalobcu vyčíslený práve faktúrou č. 3030780263 vystavenou

dňa 31. mája 2007 na čiastku 28 387,50 Kč, lebo práve táto čiastka zodpovedá cene, miestu

a času obvyklej. Ako uţ vyššie uviedol, svedčí o tejto skutočnosti Porovnanie cien v roku

2007, ktoré je uvedené ako príloha k Stanoviska ţalobcu zo dňa 12. januára 2010.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie bolo podané účastníkom konania včas ( ) bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ aţ g/ a v prípadoch uvedených v ust.

§ 238.

9

Dovolaním z dôvodov uvedených v je moţné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo

na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa nie je daná tým, ţe

dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

Podľa ust. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (

). V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou

z týchto vád zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal.

Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239

prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa

odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

10

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom

odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie

prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle nie je prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238

, ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. aţ e/ a v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať

pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle ide

aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva.

Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi moţnosť konať

pred súdom ide tieţ v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náleţitosti.

11

Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou

zaloţenou na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (ust. )

so zreteľom na odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní.

Treba prisvedčiť dovolateľovi, ţe právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor)

a (napr. ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,

ţe majú význam pre rozhodnutie (, , obdobne Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstiţne

vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie

dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doloţiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci

12 2

vyloţil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

Ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS

78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania

jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti

rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúţiť na objasnenie dôvodov konkrétneho

rozhodnutia súdu.

Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov dospel dovolací súd k záveru, ţe právo

ţalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa ţalobe o vydanie bezdôvodného

obohatenia vo výške 28 386,50 Kč vyhovel, nakoľko mal za preukázané, ţe ţalovaný uţíval

autobusové stanice ţalobcu v Ostrave a v Novom Jičíne v rokoch 2006 aţ 2008, v rovnakom

rozsahu ako v roku 2005, i keď uţ na uvedené obdobie nebola medzi účastníkmi uzatvorená

zmluva o uţívaní týchto staníc. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia ţalovaného,

t. j. majetkového prospechu získaného ţalovaným uţívaním uvedených staníc bez právneho

dôvodu, súd prvého stupňa vychádzal zo sumy 197 Kč za jeden spoj autobusovej linky

určenej na základe cenníka ţalobcu, pričom išlo o cenu obvyklú s prihliadnutím k nákladom

na prepravu a sluţby. Súd prvého stupňa konštatoval, ţe ţalobca si uplatnil nárok

na zaplatenie najniţšej sadzby pre medzinárodné linky a jeho výšku preukázal predloţenými

dôkazmi.

V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ţalovaný namietal výšku bezdôvodného

obohatenia, pričom poukázal na výpoveď svedka M., z ktorej vyplýva, ţe ţalobca mal

obmedziť rozsah sluţieb poskytovaných pre ţalovaného, v dôsledku čoho podľa ţalovaného

súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď ţalobcovi priznal majetkový prospech

za sluţby, ktoré nevykonal. Nesúhlasil tieţ so spôsobom stanovenia obvyklej ceny

13 2

a vyúčtovanie bezdôvodného obohatenia faktúrou povaţoval za nesprávne, bez právnych

účinkov. Zastával názor, ţe pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia mal súd prvého

stupňa aplikovať ustanovenie platného v Českej

republike.

Odvolací súd s poukazom na ustanovenie ako aj na nález

ústavného súdu spisovej značky svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe

povaţoval dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom za dostatočné, v ktorom

sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami

a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil.

Právny záver, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, keď konštatoval, ţe ţalovaný sa na úkor

ţalobcu bezdôvodne obohatil, keď vyuţíval ním poskytované sluţby bez právneho dôvodu

a riadne uzatvorenej zmluvy povaţoval za správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil

so skutkovým zistením, jeho právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa.

Dovolací súd zistil, ţe ţalovaný v odôvodnení odvolania opätovne rozporoval výšku

uplatneného bezdôvodného obohatenia ţalobcu. Tvrdil, ţe súdy nezobrali do úvahy časť

výpovede svedka M., na základe ktorej ţalobca neposkytol ţalovanému vyúčtovaný rozsah

sluţieb, pričom odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých dôvodov

nebolo potrebné k tejto časti výpovede svedka prihliadnuť. V súvislosti s výškou predmetu

konania ţalovaný v odvolaní poukázal tieţ na nesprávnu aplikáciu hmotného práva (súd mal

aplikovať český a nie zákon o cenách) ako aj na formu vyúčtovania

bezdôvodného obohatenia ţalovanému (faktúra) a jej vplyv na uplatnenie nároku. Tieto

námietky podľa názoru dovolacieho súdu majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, a preto dovolací súd dospel k záveru, ţe bolo povinnosťou odvolacieho súdu

náleţite sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument

účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne

a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť prečo ho

povaţuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch

14 2

zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, ţe pojem spravodlivého procesu

vyţaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či uţ

tým, ţe do neho včlenil dôvody uvedené niţším súdom alebo inak sa skutočne zaoberal

podstatnými otázkami, ktoré mu boli predloţené na posúdenie a aby bez ďalšieho jednoducho

neprevzal závery, ku ktorým dospel niţší súd (Helle c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa

19. decembra 1997, Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa 22. februára 2007, Hirvisaari

c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2010). Keď sa konajúci súd rozhodujúci

o opravnom prostriedku sťaţovateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou

sťaţovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej

argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované

a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v napadnutom rozhodnutí

absentuje argumentácia, ktorá by dávala odpoveď na podstatné námietky ţalovaného.

Odvolací súd sa tak vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s vyššie uvedenými

skutočnosťami, ktoré majú pre konanie rozhodujúci význam. Napadnuté rozhodnutie je

z tohto dôvodu nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, čím došlo k odňatiu moţnosti

ţalovaného konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v

dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( )

15 2

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. apríla 2014

JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová