Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
257/392696.1366f6.pdf
PDF · 127.01 KB
No categories available
5Cdo/440/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 440/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná M., o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8 C 154/2012, o dovolaní žalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2013 sp. zn. 4 Co 5/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Bratislava II žalobu, ktorou
sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe medziiným uviedla,
že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Bratislava II,
preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala,
aby Krajský súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa
Okresný súd Bratislava II považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti
jeho sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie
Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Bratislave uznesením z 22. októbra 2012 sp. zn. 8 NcC 223/2012
rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II nie sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8 C 154/2012
a nevyhovel návrhu žalobkyne na prikázanie veci inému súdu.
Okresný súd Bratislava II uznesením zo 4. októbra 2012 č.k. 8 C 154/2012-13 vyzval
žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa
položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „zákon č. 71/1992 Zb.“).
Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo 4. októbra 2012 č.k. 8 C 154/2012-13
napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku
zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala
by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. februára 2013 sp. zn. 4 Co 5/2013
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Bratislava II; za správny označil tiež následný postup súdu
prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil
s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011
sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny
poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka. Od povinnosti
zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O.s.p. Vecné
oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona
č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.),
za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4
ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo v danom prípade:
1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala
žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby
nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti námietky zaujatosti
stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); žiadala však vec prikázať inému súdu toho istého
stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Bratislava II sú vylúčení
z jej prejednávania a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú
námietku zaujatosti“ nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu
nemôže existovať ani jej poplatková povinnosť,
2. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto
procesnej vade, dospela žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila
sudkyňa Okresného súdu Bratislava II, nezákonným postupom ktorého jej bola
spôsobená majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona
3. vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje
aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2010).
Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp. zn.
3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalobkyne preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne
ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie
určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva
a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré
podľa zákona môže začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.
Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný
návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237
písm. e/ O.s.p.
O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn.
V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh
na začatie konania označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala žalobu
o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
na Okresnom súde Bratislava II dňa 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto
jej námietka, že v tejto veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie
konania (žaloba).
Žalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, že: a/ bolo rozhodované
o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením
vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd
prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.
Dovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka
zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah
odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje
záver, že by odvolací súd zastával tento názor (t.j. že konanie o námietke zaujatosti
je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
len stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa vecné
oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky
č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).
Žalobkyňa napriek tomu, že na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou
konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje
z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t.j. že námietka
zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.
Dovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce žalobkyni
povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný
význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (žalobou), výlučne ktorý má na mysli
ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah
(medzi žalobcom a žalovaným) nevzniká. O to viac nemožno o založení vzťahu takejto
povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi
poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec žalobcu
a žalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik
povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto
finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu je pojmovo vylúčené.
V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),
súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie
(o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu,
uložení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach
ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo
osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť
jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie
konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom
(pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,
rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby).
Len ak takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh
na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol
podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, že v žalobou
riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa žalobkyňou zastávaného
názoru) nemal byť vyrubený.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého stupňa
prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci žalobkyňa túto
námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd
prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú
v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.
2. Žalobkyňa namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a
Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí
rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie
o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať
čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci
len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce
ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania
určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)
a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade žalobkyňa – z hľadiska
obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, že sudca Mgr. R. v zast. JUDr. B., sudkyňa
Okresného súdu Bratislava II, ktorá rozhodla o povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny poplatok
vo výške 66 €, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudkyňou
Okresného súdu Bratislava II, nesprávny úradný postup ktorého v inej veci zakladá podľa
názoru žalobkyne zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo
(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.
3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka žalobkyne
o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
3. Vzhľadom na to, že žalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád
konania v zmysle § 237 písm. e/ a g/ O.s.p., čo pri už vyššie uvedenom konštatovaní
o neprípustnosti jej dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ až d/
a f/ O.s.p. znamená, že tento jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho
súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na ktorom spočíva napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia nezakladá totiž
prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd neskúmal ani
správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými žalobkyňa
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn.
5 MCdo 20/2010 a z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012, resp. Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011.
4. Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
procesne neprípustné.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že žalobkyňa
nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.); vzal tiež na zreteľ, že v dovolacom konaní procesne úspešná žalovaná nepodala
návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2014
JUDr. Soňa M e s i a r k i n o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová