Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
51b/434759.9ed614.pdf
PDF · 189.49 KB
No categories available
2Sžf/64/2013
Najvyšší súd 2Sžf/64-67/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. B. BERK - STAV, so
sídlom ul. Obrancov mieru 890/38, 962 12 Detva, IČO: 10 993 169, zast. Urbáni & partners,
s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, proti ţalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného č. 1100301/1/1305668/2012/5003 zo dňa 6.
decembra 2012, č. 1100301/1/1305675/2012/5003 zo dňa 6. decembra 2012,
č. 1100301/1/1305664/2012/5003 zo dňa 6. decembra 2002,
č. 1100301/1/1305659/2012/5003 zo dňa 6. decembra 2012, o odvolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/17/2013-62 zo dňa 27. marca 2013,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/17/2013-62 zo dňa 27. marca 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a krajskému súdu
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle ustanovenia § 250 j
ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil rozhodnutia ţalovaného uvedené v záhlaví tohto uznesenia
v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Daňového úradu Banská Bystrica - pobočka
Zvolen, ktorými Daňový úrad v Banskej Bystrici, pobočka Zvolen dodatočnými platobnými
výmermi vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
III. štvrťrok 2009 v sume 6071,67 €, za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2009 v sume
6830,63 €, za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2009 v sume 1074,39 € a za zdaňovacie
obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 359,17 €. Krajský súd takto rozhodol, keď sa nestotoţnil
so ţalovaným v tom, ţe by ţalobca nepreukázal v konaní pred správcom dane príslušné
dôkazné bremeno. Krajský súd mal za to, ţe pri faktúrach sa nachádza aj súpis vykonaných
stavebných prác a nejde preto o situáciu, ţe by ţalobca disponoval iba faktúrou
so všeobecným opisom zdaniteľného plnenia, ktoré by bolo nepreskúmateľné. Vzhľadom
na zdokumentované plnenie môţe byť nastolená otázka, v akom rozsahu by podľa správcu
dane mal ţalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Ţalobca ako daňový subjekt
nemôţe predpokladať, ţe u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy
o zdaniteľnom plnení pre prípad, ţe u týchto subjektov nie je riadne vedená evidencia, alebo
ţe majú problémy s príslušnými miestnymi daňovými úradmi. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, v zmysle ktorého dôkazné bremeno nemoţno
ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, respektíve akýchkoľvek
skutočností, teda i tých, ohľadne, ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Krajský
súd ďalej uviedol, ţe nemôţe sa preto stotoţniť so záverom ţalovaného, ţe ţalobca neuniesol
dôkazné bremeno, pričom takýto záver je vyvodzovaný z toho, ţe ţalobca nepreukázal
skutočnosti ohľadne samotného plnenia subdodávateľov, jeho dodávateľov, teda osôb,
s ktorými on sám ţiadne zmluvy neuzatváral. Krajský súd dospel k záveru, ţe ak daňový
subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným
poloţkovitým opisom vykonaných prác od určitého dodávateľa, vyčerpal týmto dôkazné
bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľov a jeho
subdodávateľov znáša podľa názoru krajského súdu dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu
správca dane a pokiaľ tieto skutočnosti budú uplatnené proti daňovému subjektu, tak účasť
na dokazovaní mu musí byť správcom dane umoţnená.
Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal odvolanie ţalovaný a ţiadal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní rozsudok krajského súdu ako
nezákonný zmenil a ţalobu ţalobcu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, ţe s názorom
krajského súdu sa nestotoţňuje, nakoľko mal za to, ţe postupoval v súlade so zákonom
o DPH a tieţ poukázal na to, ţe neprenášal dôkazné bremeno na subdodávateľov ţalobcu,
jeho dodávateľov a teda na osoby, s ktorými ţalobca ţiadne zmluvy neuzatváral. Ţalovaný
poukázal na jednotlivé dôkazy zistené správcom dane, príp. dôkazy zabezpečené príslušnými
daňovými doţiadaniami a dôvodil, ţe ani preverovaním jednotlivých dodávateľov
a subdodávateľov ţalobcu z dôvodu, ţe títo so správcom dane nekomunikujú, na adrese sídla
nesídlia a na výzvy správcu dane nereagujú, nebolo moţné zistiť skutkový stav v súlade
s § 29 zákona o správe daní čo najúplnejšie. Napriek tomu správca dane dal ţalobcovi
moţnosť, aby on preukázal, ţe kto pre neho skutočne vykonal stavebné práce fakturované P.
O. - PALI a spoločnosťou PERMOS s.r.o., resp. aby akýmkoľvek spôsobom preukázal svoje
právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/
zákona 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, čo však
ţalobca okrem uţ predloţených faktúr so stručným popisom druhu a ceny dodávaných
stavebných prác a príjmových, resp. výdavkových pokladničných dokladov nijakým iným
spôsobom nepreukázal. Ţalovaný ďalej poukázal vo svojom odvolaní na tú skutočnosť, ţe
ţalobca dokonca nereagoval ani na 4 výzvy správcu dane zo dňa 14. mája 2012, ktorými bol
vyzvaný na predloţenie dokladov za rok 2009, a to peňaţného denníka, pokladničnej knihy,
knihy prijatých a vystavených faktúr, pokladničných dokladov, prijatých a vystavených faktúr
a výpisov z bankových účtov. Naopak ţalobca reagoval na uvedené výzvy správcu dane
vyjadrením zo dňa 28. mája 2012, keď uviedol, ţe tieto výzvy správcu dane sú protiprávne,
nakoľko neobsahujú zákonný dôvod za akým účelom má predloţiť poţadované doklady a ţe
sú v rozpore s § 2 ods. 2 zákona o správe daní, ako aj v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy
SR. Následne na to mu správca dane zaslal opakované výzvy všetky zo dňa 1. júna 2012,
ktorými ho opätovne vyzval, aby dňa 20. júna 2012 predloţil poţadované doklady a to aj z
dôvodu, ţe sporné faktúry boli uhradené v hotovosti a preto bolo aj potrebné preveriť na
základe účtovníctva stav pokladne - ( pokladničná kniha) a to ku dňu ich úhrad a ozrejmiť, či
ţalobca mal v daný deň v pokladni dostatok finančných prostriedkov na úhradu faktúr a v
prípade, ţe by sa preukázalo, ţe nie, bolo potrebné ţalobcu vyzvať, aby sa k uvedenému
zisteniu vyjadril, prípadne ako svedka opäť vypočuť ţalobcu s tým, aby jednoznačne nielen
na základe predloţených faktúr, ale napríklad aj predloţením podrobného súpisu prác
preukázal uskutočnenie fakturovaných prác, ako a kým boli tieto práce vykonané. Ţalobca
však správcovi dane ním poţadované doklady a ani ţiadny dôkaz o tom, kto fakturované
práce reálne vykonal, nepredloţil a tým nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, a na
preukázanie, ktorých bol vyzvaný správcom dane. V danom prípade správca dane poţadoval
predloţenie daňových a účtovných dokladov za kontrolované zdaňovacie obdobie v súlade s §
15 ods. 6 zákona o správe daní a ţalobca svojim správaním porušil § 29 ods. 8 zákona o
správe daní, v zmysle ktorého právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko
spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní. Ţalovaný v závere svojho odvolania
zdôraznil, ţe šetrením správcu dane sa preukázalo, ţe ţalobcom uvedení dodávatelia ako aj
subdodávatelia síce stavebné práce fakturovali, ale podľa zistení správcu dane nemali
4 2Sžf/64-67/2013
ţiadnych zamestnancov, ktorí by ich mohli fyzicky aj vykonať a ţalobca neuviedol ţiadny
dôkaz, ktorým by výkon stavebných prác jednoznačne potvrdil.
Ţalobca sa písomne ku odvolaniu ţalovaného vyjadril a ţiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici ako súladný so zákonom potvrdil. Rozhodnutia ţalovaného sú výsledkom
nesprávneho postupu a uviedol, ţe ak by správca dane viedol konanie o opakovanej daňovej
kontrole, mal vydať nielen jednu výzvu na predloţenie dokladov a opakovanú výzvu na
predloţenie dokladov, ale celé konanie o opakovanej kontrole malo začať v zmysle § 15
ods. 3 zákona o správe daní, čo sa nestalo. Ţalobca má za to, ţe správca dane nemal
v dôvodoch rozhodnutia len doslova odkopírovať časti predchádzajúceho protokolu
o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ktorá bola ukončená dňa 24. novembra 2011 a za nové
zistenia uviesť dve protizákonné výzvy, ale mal dodrţať aj zásadu voľného hodnotenia
dôkazov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaných odvolaní (§ 212 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu
je potrebné z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a to z nasledovných dôvodov:
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia, alebo zrušujú práva, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
5 2Sžf/64-67/2013
správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
Z obsahu odvolania ţalovaného je zrejmé, ţe ţalovaný správny orgán, o.i. namietal
skutočnosť, ţe nesúhlasil so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s jeho námietkami,
namietal nepreskúmateľnosť a protiústavnosť rozhodnutia krajského súdu nesúhlasiac s jeho
dôvodmi, poukazujúc na viaceré skutočnosti, ţe rozhodnutie krajského súdu je
neopodstatnené a nezákonné, ktoré bolo potrebné v ďalšom konaní zrušiť.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne
vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať
tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.
IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje
vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:
„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý
súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený
v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria
A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010,
či sp. zn. II. ÚS 537/2010– www.concourt.sk.
Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmal
komplexne ţalovaného námietky, je potom jeho rozhodnutie predčasné, a preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
a § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.),
v ktorom krajský súd po opätovnom vyporiadaní sa s príslušnými námietkami
a argumentáciou ţalovaného znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite odôvodní
v zmysle poţiadavky ústavného práva na spravodlivé súdne konanie.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je zatiaľ zo strany krajského
súdu náleţité a dôvodné, keď vzhľadom na skutkový stav danej veci zistený správnymi
orgánmi neuviedol ţiadne skutočnosti a dôkazy, ktorými by sa mali správne orgány vo veci
zaoberať, poprípade ktorými by mali doplniť vo veci dokazovanie, za účelom aby sa
preukázalo, či teda správny orgán dôvodne a v súlade so zákonom ţalobcovi vyrubil na
základe dodatočných platobných výmerov rozdiel dane z pridanej hodnoty za príslušné
zdaňovacie obdobia roku 2009.
Vzhľadom na uvedené, dáva Najvyšší súd Slovenskej republiky do pozornosti
skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, ţe ţalobca tieţ správcovi dane neposkytol
i potrebnú súčinnosť, keď adekvátne nereagoval na štyri výzvy správcu dane zo dňa 14. mája
2012, ktorými správca dane vyzval ţalobcu na predloţenie peňaţného denníka, pokladničnej
knihy, knihy prijatých a vystavených faktúr, pokladničných dokladov, prijatých a vystavených
faktúr a výpisov z bankových účtov, teda išlo o poţadované doklady za rok 2009.
Tieto doklady ţalobca správcovi dane nepredloţil a vo svojom vyjadrení zo dňa 28. mája
2012 iba uviedol, ţe tieto výzvy sú protiprávne, nakoľko neobsahujú zákonný dôvod za akým
účelom mal predloţiť poţadované doklady a ţe sú v rozpore s § 2 ods. 2 zákona o správe
daní, ako aj v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Ţalobca nereagoval ani na opakované
výzvy správcu dane zo dňa 1. júna 2012. V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky
nemá výhrady voči postupu správcu dane, keďţe sporné faktúry boli uhradené v hotovosti
a preto chcel správca dane preveriť na základe účtovníctva stav pokladne u ţalobcu a to ku
dňu úhrad predmetných faktúr a chcel si správca dane ozrejmiť, či daňový subjekt mal
v predmetný deň v pokladni dostatok finančných prostriedkov na úhradu predmetných faktúr.
V ďalšom konaní bude potrebné, aby krajský súd vyhodnotil svedecké
výpovede priamych dodávateľov ţalobcu, pretoţe z listinných dôkazov nachádzajúcich
sa v administratívnom spise vyplývajú skutočnosti, ţe tieto obchodné spoločnosti
zamestnancov vôbec ani nemali a ţe predmetné práce mali byť vykonané subdodávateľsky.
V ďalšom konaní tieţ krajský súd vyhodnotí príslušné dôkazné prostriedky zadováţené
správcom dane vo vzťahu i k subdodávateľským spoločnostiam, ktoré sa mali podieľať
na realizácii príslušných zdaniteľných plnení uskutočnených pre ţalobcu v zdaňovacom
období I. aţ IV. štvrťrok 2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné zdôrazniť vzhľadom
na uvedené skutočnosti, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom
súdnictve Slovenskej republiky v zmysle príslušnej právnej úpravy uplatňuje, preskúmava
potom predovšetkým zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd, ako
súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho
je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú
činnosť súdu prvého stupňa.
V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd zároveň i o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 30. apríla 2014
JUDr. Jozef Milučký, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská