Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
353/393647.ec2340.pdf
PDF · 119.13 KB
No categories available
8Nc/16/2014
Najvyšší súd 8 Nc 16/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. M. H., PhD.,
bývajúcemu v P., zastúpeného JUDr. Natáliou Kanderkovou, advokátkou, so sídlom v Ţiline,
A. Kmeťa č. 12, proti ţalovanej Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka, so sídlom
v Trenčíne, Študentská č. 2, IČO: 31 118 259, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.
Martin Bartko – JUDr. Silvia Bartková, so sídlom v Trenčíne, Piaristická 6667, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
21 C 121/2011 a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 6 Co 277/2014,
v konaní o vylúčení sudcov Krajského súdu v Trenčíne z prejednávania
a rozhodovania tejto veci, takto
rozhodol:
Sudkyne Krajského súdu v Trenčíne predsedníčka senátu 6 Co JUDr. Stanislava
Marková a členky senátu 6 Co JUDr. Iveta Martináková a Mgr. Martina Trnavská n i e s ú
v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
O d ô v o d n e n i e
JUDr. Stanislava Marková, ako predsedníčka senátu, určená na prerokovanie
a rozhodnutie veci v odvolacom konaní vedenej pod sp. zn. 6 Co 277/2014 na Krajskom súde
v Trenčíne, predloţila Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vec na rozhodnutie o námietke
zaujatosti, ktorú voči členom senátu 6 Co vzniesla ţalovaná a to spolu s písomnými
vyjadreniami sudcov k tejto námietke.
Ţalovaná v námietke zaujatosti z 28. apríla 2014 (č. l. 872 - 874 spisu) uviedla, ţe má
dôvodné pochybnosti o nezaujatosti odvolacieho senátu, ktorému predsedá JUDr. Stanislava
Marková z dôvodu, ţe tento senát jednomyseľne rozhodol predbeţným opatrením, ţe
ţalovaná nesmie uzatvoriť pracovný pomer na dobu neurčitú na funkciu kvestora univerzity
(vec Okresného súdu Trenčín, č. k. 21 C 121/2011-239 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6 Co 172/2013), s čím sa ţalovaná nestotoţňuje a navyše týmto spôsobom senát uţ vyjadril
svoj postoj a názor na vec. Ţalovaná pochybuje o rozhodnutí senátu v merite veci aj z dôvodu,
ţe doposiaľ nedostala odpoveď na svoje oznámenie z 21. mája 2013, ktorým Krajskému súdu
v Trenčíne oznámila výhrady proti rozhodnutiu o nariadení predbeţného opatrenia v tejto
veci.
JUDr. Stanislava Marková, predsedníčka odvolacieho senátu 6 Co uviedla, ţe nemá
ţiaden vzťah k účastníkom konania, k ich zástupcom ani k prejednávanej veci.
JUDr. Iveta Martináková a Mgr. Martina Trnavská, členky odvolacieho senátu 6 Co
zhodne uviedli, ţe nemajú ţiaden vzťah k účastníkom konania, k ich zástupcom ani
k prejednávanej veci. Neboli členkami senátu odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval vo veci
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6 Co 172/2013.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu
v Trenčíne (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti vznesenej
ţalovanou (§ 15a O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tieţ vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.
Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň
na druhej strane zaručuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému
sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal rozhodovať
nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce
príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie
nestranný sudca. Nestrannosť sa spravidla chápe ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti (nadŕţania určitej procesnej strane).
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať kaţdý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj
pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt
proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, alebo presvedčenie
subjektu uplatňujúceho námietku zaujatosti ale existencia objektívnych skutočností,
so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť
sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, či subjektu (spravidla účastníka)
uplatňujúceho námietku zaujatosti ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná,
ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen
to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne
javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len
v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej
úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke
rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je teda to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha
a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému
kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je však len
taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a
dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe
čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky
vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Pokiaľ ide o subjektívne i objektívne aspekty nestrannosti namietaných sudkýň je
treba konštatovať, ţe sudkyne sa necítia byť zaujaté, pretoţe podľa ich tvrdení tu neexistuje
ţiaden vzťah (k veci, k účastníkom ani k ich zástupcom), pre ktorý by bolo moţné
pochybovať o ich nezaujatosti. Ţalovaná v námietke zaujatostí tvrdí, ţe uvedené sudkyne
rozhodovali vo veci Okresného súdu Trenčín pod č. k. 21 C 121/2011-239 v spojení
s rozhodnutím a konaním na Krajskom súde Trenčín sp. zn. 6 Co 172/2013 (č. l. 251 spisu),
čo sudkyne JUDr. Iveta Martináková a Mgr. Martina Trnavská výslovne vylúčili. Vyjadrenie
uvedených sudkýň neindikujú v tejto rovine odôvodnené pochybnosti ţalovanej. Z uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 172/2013, ktorým bolo potvrdené uznesenie
Okresného súdu Trenčín pod č. k. 21 C 121/2011-239 o nariadení predbeţného opatrenia
moţno zistiť, ţe vo veci rozhodoval odvolací senát 6 Co, ktorému predsedal JUDr. Roman
Hargaš.
Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia ţalovanej (ohľadom spolurozhodovania sudkýň
o nariadení predbeţného opatrenia v tomto konaní) boli preukázané, nemôţu byť
bez ďalšieho, dôvodom pre ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, pretoţe
tomu bráni platná právna úprava (§ 14 ods. 3 O.s.p.) v zmysle ktorej, dôvodom na vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v jeho rozhodovaní v iných veciach. Pretoţe nedošlo
k preukázaniu iných skutočností, nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti namietaných sudkýň
ani zo širšieho objektívneho hľadiska.
Ţalovaná spochybňuje nestrannosť sudkýň z dôvodu, ţe nedostala odpoveď na svoje
oznámenie z 21. mája 2013, ktoré adresovala Krajskému súdu v Trenčíne na adresu JUDr.
Romana Hargaša.
Vyslovenie nespokojnosti ţalovanej s rozhodnutím súdu a jej oznámenie, ţe podnikne
právne kroky v zmysle legislatívy EÚ, vo vzťahu k namietaným sudkyniam nepredstavuje
relevantnú obavu z ich nestrannosti. Sudca je totiţ pri výkone svojej funkcie nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca
(v rámci prejednávania a rozhodovania konkrétneho sporu) zachovávať k veci, účastníkom
konania a k ich zástupcom vţdy vecný a profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu
zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo
súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej
pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Bez významu pri rozhodovaní o vylúčení sudcov
v zmysle § 14 O.s.p. je i to, či a prípadne ako krajský súd na oznámenie ţalovanej (ne)mal
reagovať.
Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu
(z objektívnych aspektov), a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti
vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie citovanej judikatúry ESĽP, ktorá
vyţaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a
dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe
čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky
vylučuje ako sudcu nestranného. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa
subjektívneho postoja účastníka, ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je
existencia objektívnych skutočností, ktoré sa ale musia preukázať.
Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky
sudcovskej nezávislosti), Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Stanislavy
Markovej, JUDr. Ivety Martinákovej a Mgr. Martiny Trnavskej. Preto rozhodol, ţe ich
nevylučuje z prerokovania a rozhodovania tejto veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. mája 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková