Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/31/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Milučkého a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD.,

v právnej veci ţalobcu: J., L., zast. JUDr. Ivanom Babjakom, advokátom, so sídlom vo

Svidníku, Sovietskych hrdinov 200/33, proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného

zo dňa 1. júna 2011, č. I /225/8366-60330/2011/994136-r, č. I/225/8367-60554/2011/994136-

r, č. I/225/8369-60557/2011/994136-r a č. I/225/8370-60559/2011/994136-r, o odvolaní

ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. –38 zo dňa 26. októbra

2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č.k. -38 zo dňa 26. októbra 2012 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí ţalovaného uvedených v záhlaví tohto rozsudku,

ktorými podľa v znení neskorších predpisov ţalovaný

ako odvolací orgán zamietol odvolania ţalobcu pre ich nedôvodnosť a potvrdil rozhodnutie

2

Daňového úradu Vranov nad Topľou č. /PiţB zo dňa 7. februára 2011,

ktorým určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok

2005 v sume 9 621,32 € a to na základe ustanovenia ,

rozhodnutie Daňového úradu Vranov nad Topľou č. /PiţB zo dňa

7. februára 2011, ktorým určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie II. štvrťrok 2005 na základe v sume 12 719,64 €,

rozhodnutie Daňového úradu Vranov nad Topľou č. /PiţB zo dňa

7. februára 2011, ktorým určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie III. štvrťrok 2005 na základe v sume 3 962,78 €,

a rozhodnutie Daňového úradu Vranov nad Topľou č.744/230/3178/11/PiţB zo dňa

7. februára 2011, ktorým určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie IV. štvrťrok 2005 na základe v sume 4 699,42 €.

Krajský súd v Prešove takto rozhodol, keď sa stotoţnil so ţalovaným ako i správcom

dane, ţe ţalobca v priebehu daňovej kontroly ako daňový subjekt neumoţnil správcovi dane

vykonať daňovú kontrolu a preto Daňový úrad Vranov nad Topľou bol oprávnený určiť daň

podľa pomôcok postupom podľa v spojení s .

Z administratívneho spisu tieţ vyplýva, ţe správca dane dodrţal postup podľa § 15 ods. 2

uvedeného zákona, lebo ţalobcovi oznámil, ţe bude vykonaná daňová kontrola a vyhovel

aj jeho ţiadosti, aby sa daňová kontrola vykonávala v priestoroch daňového úradu.

Po tom čo sa ţalobca nedostavil na daňový úrad v čase začatia daňovej kontroly (21.9.2009)

a ani nepoţiadal o zmenu termínu začatia daňovej kontroly, bol správcom dane vyzvaný dňa

7.10.2009, aby v lehote 8 dní splnil svoju povinnosť v zmysle § 15 ods. 6 písm. d/ zákona

č. s uvedením konkrétnych dokladov, ktoré má predloţiť, ţiadne doklady však

nepredloţil. Ţalobca sa na daňový úrad nedostavil ani dňa 6.11.2009 tak, ako to telefonicky

oznámil po tom, čo sa dňa 5. novembra 2009 s ním snaţil telefonicky skontaktovať správca

dane a preto mu správca dane zaslal opakovanú výzvu zo dňa 9.11.2009 na predloţenie

dokladov k výkonu daňovej kontroly, ktoré nepredloţil a preto je nesporné, ţe ţalobca

neumoţnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Krajský súd ďalej dôvodil, ţe námietky

ţalobcu, ţe k nepredloţeniu dokladov k daňovej kontrole nedošlo úmyselne, ale z dôvodu

pracovnej zaneprázdnenosti sú nedôvodné, lebo na takéto dôvody

neumoţňuje prihliadať. Ţalobcovi tieţ okrem toho museli byť jeho povinnosti vyplývajúce

mu z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty

známe a teda museli mu byť známe aj následky spojené s nesplnením si týchto povinností,

3 2Sžf/28-31/2013

čo predstavuje aj nesplnenie si dôkaznej povinnosti. Krajský súd sa stotoţnil so ţalovaným,

ţe ţalobcovi nič nebránilo ustanoviť si zástupcu. Tieţ nemoţno súhlasiť ani s námietkou

ţalobcu, ţe určeniu dane podľa pomôcok mala predchádzať dohoda. Z § 29 ods. 6 zákona

č. vyplýva, ţe len v prípade, ţe si daňový subjekt pri dokazovaní

ním uvádzaných skutočností nesplní niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku

čoho nemoţno daňovú povinnosť určiť správne, je podmienkou určenia dane podľa pomôcok

postup podľa § 29 ods. 5 uvedeného zákona, t.j. takto určenej dani musí predchádzať úkon

smerujúci k dohode o výške dane. V danom prípade skutočným dôvodom na určenie dane

podľa pomôcok bola skutočnosť, ţe ţalobca s poukazom na § 15 ods. 2 zákona o správe daní,

daňovú kontrolu neumoţnil. Krajský súd sa nestotoţnil ani s námietkou ţalobcu,

ţe by po prvom zrušení rozhodnutí správcu dane ţalovaným malo byť vykonané vo veci

dokazovanie vzhľadom na to, ţe ţalobca v pôvodných odvolaniach zo dňa 1.10.2010 uviedol,

ţe v daňovom konaní predloţí všetky doklady. V tejto súvislosti krajský súd uviedol,

ţe správca dane v novom konaní ţiadne dokazovanie správne uţ nevykonával a jeho úlohou

po zrušení jeho pôvodných rozhodnutí v odvolacom konaní ţalovaným bolo odstrániť

iba procesné nedostatky rozhodnutí bez vykonania nejakých ďalších úkonov. V danom

prípade bolo bez právneho významu, ţe ţalobca v odvolaniach zo dňa 1.10.2010 uviedol,

ţe predloţí všetky účtovné doklady potrebné pre správne určenie dane, keďţe podľa § 15

ods. 2 zákona č. 511 /1992 Zb. moţno prihliadať len na doklady predloţené daňovým

subjektom do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok a protokol o určení dane

podľa pomôcok bol ţalobcovi doručený dňa 7.7.2010 a prerokovaný dňa 27.7.2010.

Tieţ zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 27.7.2010, ktorej predmetom bolo

prerokovanie protokolu vyplýva, ţe ţalobca v stanovenej lehote 8 dní nepredloţil ţiadne

vyjadrenie k protokolu, k protokolu nemal námietky, čo na znak súhlasu potvrdil svojím

podpisom zápisnici. Podľa právneho názoru krajského súdu ţalovaný nepochybil,

ak sa v odvolacom konaní zameral len na skúmanie dodrţania zákonných podmienok

pre určenie dane podľa pomôcok, pretoţe takýto postup vyplýva zo zákonnej úpravy uvedenej

v .

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal odvolanie ţalobca a ţiadal,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní zmenil napadnutý rozsudok

krajského súdu tak, ţe zruší rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 1.6.2011 a vec

vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a zároveň zaviaţe ţalovaného

k náhrade trov konania. V danom prípade sa krajský súd nevysporiadal s právnym názorom

4 2Sžf/28-31/2013

vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.3.2010, na ktorý

rozsudok poukázali a tento právny názor nebral krajský súd do úvahy a bez akéhokoľvek

bliţšieho zdôvodnenia zaujal rozdielne stanovisko, pričom skutkový stav veci, o ktorej

rozhodoval najvyšší súd, je úplne totoţný so skutkovým stavom, o ktorom sa pojednávalo,

pretoţe daňový subjekt v daňovej kontrole tieţ nepredloţil účtovné doklady, čo správca dane

vyhodnotil ako neumoţnenie vykonať daňovú kontrolu. Rozhodnutie krajského súdu je preto

v rozpore so základným princípom právneho štátu a tým je princíp právnej istoty,

čím dochádza k porušeniu článku 1 ods. 1 . Ţalobca poukázal

tieţ na rozhodovaciu prax v Českej republike. Ţalobca ďalej uviedol, ţe v písomnej ţalobe

poukázal i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.12.2008, v ktorom

ústavný súd okrem iného uviedol, ţe „sa stotoţňuje s názorom najvyššieho súdu,

ktorý vo svojom rozsudku sp.zn. 5 Sţ-o-KS 139/05 zo dňa 24. novembra 2006 konštatoval,

ţe samotná daňová kontrola nemôţe a ani zákonodarca nemal na mysli, aby nahradila

prvostupňové daňové konanie so všetkými svojimi procesnými právami a povinnosťami

účastníka konania. Z ústavných princípov je najdôleţitejší princíp právneho štátu (článok 1

ods. 1 SR). Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia

skutočnosť, ţe daňový subjekt nesmie byť v ţiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich

konaniach zbavený alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv.“ Ţalobca v tejto

súvislosti uviedol, ţe po zrušení predmetných dodatočných platobných výmerov ţalovaným

a vrátení veci na ďalšie konanie, sa vec vrátila do vyrubovacieho konania, ktoré je štádiom

daňového konania. Ţalobca ďalej poukázal na základné zásady daňového konania. Nakoľko

sa vec vrátila do štádia vyrubovacieho konania, bolo povinnosťou správcu dane, aby umoţnil

ţalobcovi vo vyrubovacom konaní uplatniť svoje právo úzko spolupracovať so správcom

dane a aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinností boli zistené

čo najúplnejšie a preto neobstojí tvrdenie krajského súdu, ţe uţ nemoţno prihliadať na ďalšie

dôkazy, ktoré by daňový subjekt v záujme správneho určenia daňovej povinnosti správcovi

dane chcel predloţiť, pretoţe ustanovenie § 15 ods. 2 zákona o správe daní, ktorým

argumentuje krajský súd, sa vzťahuje len na tú časť daňového konania, ktorá sa končí

doručením protokolu o určení dane podľa pomôcok. Ak po následnom vydaní dodatočných

platobných výmerov o určení dane podľa pomôcok došlo k ich zrušeniu, vec sa v ţiadnom

prípade nemohla vrátiť do štádia určenia dane podľa pomôcok, ale výlučne do štádia

vyrubovacieho konania t.j. do štádia daňového konania, v ktorom si daňový subjekt môţe

uplatňovať všetky svoje zákonné práva, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Ak sa daňová kontrola nemôţe vykonať,

5 2Sžf/28-31/2013

potom zákon umoţňuje správcovi dane zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok (§ 29

ods. 6), avšak po predchádzajúcom pokuse o dohodu o výške dane (§ 29 ods. 5). Preto, ak boli

pôvodné dodatočné platobné výmery zrušené bolo potrebné na vec aplikovať ust. § 29 ods. 8

Podľa ţalobcu mal krajský súd uviesť, ţe prečo na daný prípad

nie moţné aplikovať uvedený nález ústavného súdu dňa 16. 12. 2008. Ďalej

ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe rozsudok krajského súdu nie je náleţite odôvodnený,

poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ako i Ústavného súdu SR. Ţalobca taktieţ

poukázal i na rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9.12.1994.

Tým, ţe rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, bolo porušené i právo ţalobcu

na spravodlivý proces. Správca dane pri určení dane ako pomôcky pouţil údaje z podaného

daňového priznania na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie, pričom

podané daňové priznanie povaţuje za dôkaz ( )

a nie za pomôcku (§ 29 ods. 6). Ak teda správca dane pri určení dane pouţil údaje z daňového

priznania, s týmito údajmi nesúhlasil, hodnotil ich a posúdil podľa svojej úvahy, jednalo

sa z jeho strany o hodnotenie dôkazu a v ţiadnom prípade nemohol určiť daň podľa § 29

ods. 6. Ak správca dane chcel pouţiť toto daňové priznanie ako pomôcku, vtedy bolo jeho

povinnosťou údaje v tomto daňovom priznaní akceptovať tak, ako boli uvedené, pretoţe

ţiadny právny predpis mu neumoţňuje hodnotiť pomôcky pri určení dane podľa pomôcok.

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa ku odvolaniu ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove písomne vyjadrilo a ţiadalo, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu ako zákonný potvrdil. Finančné

riaditeľstvo SR námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku povaţuje za nedôvodné

a svojim obsahom sú identické s dôvodmi uvedenými v ţalobách. Ani v odvolaní nenamieta

nedodrţanie zákonných podmienok na pouţitie tohto spôsobu určenia dane zo strany správcu

dane. V danom prípade boli splnené zákonné procesné podmienky pre určenie dane podľa

pomôcok a preto správca dane bol oprávnený pouţiť tento spôsob určenia dane, nakoľko

daňový subjekt neumoţnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Pokiaľ ţalobca vyčítal

krajskému súdu, ţe nevzal do úvahy závery z rozsudku Najvyššieho súdu SR ,

nie je ţalovanému známe, ţe prečo v tomto rozsudku NS SR podporne poukazuje na rozsudok

NS SR ako na ustálenú judikatúru pre účely aj tohto prípadu, keď v týchto

dvoch veciach ide o odlišný procesný stav. Podľa ţalovaného v konaní riešil

NS SR otázku, či správca dane za okolností, keď odvolateľ neumoţnil výkon kontroly,

predtým, ako určil daň podľa pomôcok, mal daň dohodovať alebo nie. S poukazom

6

na rozsudok (ako na ustálenú judikatúru) rozhodol o povinnosti daň dohodovať

aj pri určení dane podľa pomôcok z dôvodu neumoţnenia výkonu kontroly. Podľa ţalovaného

takýto právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj napriek tomu, ţe v konaní

určil správca dane daň podľa pomôcok z dôvodu nesplnenia pri dokazovaní ním uvádzaných

skutočností svoje zákonné povinnosti, v dôsledku čoho nemoţno správne určiť daň. Podľa

ţalovaného tu ide o úplne odlišné procesné okolnosti a to také, ktoré sú uvedené v § 29 ods. 6

a ktoré priamo v zmysle tohto ustanovenia predpokladajú daň

dohodovať podľa § 29 ods. 5 tohto zákona. Na rozdiel od okolností uvedených v § 15 ods. 2

tohto zákona (neumoţnenie výkonu kontroly), ktoré podľa § 29 ods. 6 daň dohodovať

zo zákona nepredpokladajú.

Čo sa týka námietok odvolateľa k vyrubovaciemu konaniu, tak ţalovaný závery

krajského súdu týkajúce sa vyrubovacieho konania povaţuje za zákonné. Poukázal na to,

ţe zákonodarca priznal „vyrubovaciemu konaniu“ špecificky, prísne formálny charakter,

ktorý spočíva výlučne vo vydaní platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru

( ). Výkon daňovej kontroly totiţ priamo predpokladá

uplatnenie práv daňového subjektu pri samotnom jej výkone a vzhľadom na povinnosť

dodrţania zásady legality, tak môţu daňové orgány konať iba tak, ako im to zákon ukladá

a teda môţu vo vyrubovacom konaní vykonať iba tie úkony, ktoré určil zákon, t.j. vydať

platobný výmer alebo dodatočný platobný výmer. Na rozdiel od uvedených skutočností

odvolateľ v tomto prípade neumoţnil vykonať daňovú kontrolu a preto správca dane určil daň

podľa pomôcok a pri tomto spôsobe určenia dane je vylúčené vôbec uvaţovať o uplatňovaní

práv spôsobom a rozsahom ako v prípade výkonu daňovej kontroly. Podľa ţalovaného

v danom prípade nie je moţné na daný prípad aplikovať ani nález Ústavného súdu SR

zo dňa 16.12.2008, ako sa to mylne domnieva ţalobca. Totiţ uplatniť práva,

ktorých sa doţaduje ţalobca vo vyrubovacom konaní, priznal zákonodarca daňovému

subjektu v priebehu výkonu kontroly. Ústavný súd sa v tomto náleze zaoberal uplatňovaním

práv daňového subjektu práve v priebehu výkonu kontroly, ktorú však v preskúmavanom

prípade daňový subjekt ani neumoţnil vykonať. V danom prípade preto daňový subjekt nebol

ukrátený o ţiadne práva, pretoţe tie, ktoré mu zákon priznáva si ani neuplatnil, totiţ

k protokolu o určení dane podľa pomôcok sa nevyjadril, voči obsahu protokolu nenamietal.

Podľa ţalovaného názor ţalobcu, ţe daňové priznanie je nutné povaţovať za dôkaz

podľa § 29 ods. 4, ktorý správca dane hodnotil podľa svojej úvahy a preto nemohol určiť daň

7

podľa pomôcok, je nesprávny, pretoţe čokoľvek správca dane zistí počas procesu určenia

dane podľa pomôcok, stáva sa v zmysle § 29 ods. 6 zákona pomôckou a potom neplatí ani to,

ţe správca dane „hodnotí“ pomôcky.

Pokiaľ ţalobca namieta, ţe krajský súd nezaujal stanovisko k námietkam ţalobcu voči

správnosti výšky určenej dane z pridanej hodnoty za okolností, za ktorých správca dane daň

vypočítal (v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH ), stalo sa tak podľa ţalovaného oprávnene,

pretoţe práve takáto námietka ţalobcu by mala opodstatnenie iba vtedy, ak by daň bola

vypočítaná ako výsledok zistení v priebehu výkonu daňovej kontroly, v ktorej prebieha

dokazovanie. Ak však daň bola určená podľa pomôcok, takáto námietka v danom prípade

môţe smerovať iba k posúdeniu, či správca dane v danom prípade splnil všetky zákonné

podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane podľa pomôcok. V danom prípade týmto

spôsobom určená daň je preskúmateľná iba v intenciách moţnosti pouţitia tohto spôsobu

a nijako inak.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu

ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ); odvolanie ţalobcu prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( veta prvá ), keď deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe odvolaniu

ţalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je moţné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov:

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods.1 ).

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,

len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

8 2Sžf/28-31/2013

Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie

rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne

zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami ţalobcu, ako aj vyjadreniami

správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotoţňuje

s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody

si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa , ako vecne správny

potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom

podaného odvolania, ktoré sú prakticky totoţné s dôvodmi samotnej ţaloby a s ktorými

sa krajský súd náleţite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí

dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku

nasledovne:

Podľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia

daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne

a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov

vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné

konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto zákona alebo

osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

9 2Sžf/28-31/2013

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane

zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel

kontroly vyţaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný

na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu

sa povaţuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia

daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola pouţitia tovaru oslobodeného

od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová

kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu

dane právo a) na predloţenie sluţobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného

poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní

so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce

jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice

z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou

kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom

otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej

kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho

vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapoţičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej

úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu

k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umoţniť poverenému zamestnancovi

správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky

na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať poţadované informácie sám alebo ním určenou

osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie

a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov,

ktorých vedenie bolo správcom dane uloţené, a podávať k nim ústne alebo písomné

10 2Sžf/28-31/2013

vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky

preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umoţňovať

vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov

a umoţňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapoţičať doklady a iné veci mimo sídla

alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy,

prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom. Jednou zo základných zásad daňového konania

je v zmysle o správe daní a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi ( ). V zmysle zásady súčinnosti (

ods. 2 ) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších

zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ), podľa

ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,

ktorý vedie daňové konanie.

11 2Sžf/28-31/2013

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Odvolací súd sa nemôţe stotoţniť s názorom ţalobcu v tom zmysle, ţe v danom

prípade by nebol dôvod na určenie dane podľa pomôcok zo strany správcu dane.

Ako vyplýva z administratívneho spisu ţalovaného, tak skutočne i podľa názoru

Najvyššieho súdu SR daňový subjekt neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť a preto

za takejto skutkovej a právnej situácie nič nebránilo správcovi dane, aby v súlade so zákonom

č. v znení neskorších predpisov určil ţalobcovi daňovú povinnosť v zmysle

pomôcok, ktoré si sám zadováţil.

Podľa veta posledná v znení neskorších predpisov,

ak daňový subjekt neumoţní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť

základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o takomto postupe je správca dane povinný

vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa ods. 10-13

s výnimkou ods. 11 písm. g/ a h/; v tomto prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré pouţil.

Podľa § 29 ods. 6 uvedeného zákona, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním

uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno

daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa ods. 5, alebo ak daňový subjekt

vykonal úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo

ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane alebo v prípadoch podľa § 15

ods. 2, je správca dane pri určení daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky, ktoré má

k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito

pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných

daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach,

správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení

a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu ako aj jemu

podobných daňových subjektov.

Podľa § 48 ods. 4 uvedeného zákona, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani

určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných podmienok na pouţitie

12 2Sžf/28-31/2013

tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí,

ţe tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodrţaný, odvolanie pre jeho

neodôvodnenosť zamietne.

NS SR povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe pre prípad, kedy daňový subjekt v rámci

výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú preňho

dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, ktorú

skutočnosť si ţalobca pravdepodobne neuvedomil, keď správcovi dane neumoţnil vykonať

daňovú kontrolu.

Odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu vyjadrenom v napadnutom

rozsudku v celom rozsahu, nakoľko krajský súd sa podrobne vysporiadal so všetkými

námietkami uvádzanými ţalobcom v ţalobe, ktoré boli v podstate rovnaké ako námietky

ţalobcu uvedené v podanom odvolaní a na zdôraznenie jeho správnosti povaţuje za potrebné

doplniť nasledovné:

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe pri výkone daňovej kontroly

je predovšetkým povinnosťou daňového subjektu spolupracovať so správcom dane,

navrhovať a predkladať dôkazy svedčiace o splnení si daňových povinností a umoţniť

správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Aţ po nesplnení týchto povinností zo strany

daňového subjektu je správca dane oprávnený, za účelom splnenia povinností,

ktoré mu ukladá zákon, pristúpiť k náhradnému spôsobu výpočtu dane s pouţitím pomôcok,

ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. V danom

prípade došlo práve k tejto situácii, keď ţalobca ako platiteľ DPH neumoţnil správcovi dane

vykonanie daňovej kontroly za príslušné zdaňovacie obdobia.

Odvolací súd povaţuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, pretoţe z odvolania

podaného ţalobcom je zrejmé, ţe ţalobca túto skutočnosť opomína a snaţí sa vyvolať dojem,

ţe nie on, ale v prvom rade správca dane porušil svoje zákonné povinnosti pri kontrole

správnosti uplatnenia práva ţalobcu na odpočítanie DPH, keď podľa názoru ţalobcu

nevykonal príslušné dokazovanie, hoci podľa ţalobcu ho vykonať mal aj hoci v štádiu

vyrubovacieho konania.

13 2Sžf/28-31/2013

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR zdôrazňuje, ţe ak je daňový

subjekt zákonným spôsobom správcom dane vyzvaný výzvou k preukázaniu konkrétnych

skutočností a z výzvy je zrejmé o akých skutočnostiach má správca dane pochybnosti, je

potom na daňovom subjekte, aby v rámci svojej dôkaznej povinnosti preukázal správnosť

svojich tvrdení. Ak takto daňový subjekt neurobí, potom dôkazné bremeno nesplnil

a tým sú pre správcu dane zároveň i dané zákonné podmienky pre určenie dane podľa

pomôcok a to postupom podľa ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Pre takýto postup správcu dane potom zo zákona nevyplýva ani ďalšia povinnosť opakovane

vyzývať daňový subjekt k tomu, aby doplňoval a preukazoval skutočnosti, k čomu bol

uţ predtým vyzvaný a takúto povinnosť si nesplnil a teda neuniesol príslušné dôkazné

bremeno. Na daňovom subjekte spočíva teda dôkazné bremeno a pokiaľ nepreukáţe,

čo je podľa zákona povinný, je potom správca dane oprávnený určiť daň podľa pomôcok,

ktoré obstaráva správca dane bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýto postup

je i prelomom do základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov,

ktorá zaručuje daňovému subjektu právo spolupracovať so správcom dane pri správnom

určení dane. Dôsledkom toho potom je, ţe odvolací orgán, ak je základ dane a daň stanovená

podľa pomôcok, môţe skúmať iba dodrţanie zákonných procesných podmienok pre pouţitie

tohto spôsobu určenia dane podľa pomôcok a pokiaľ sú zákonné podmienky dodrţané,

odvolací orgán pre nedôvodnosť odvolanie daňového subjektu zamietne.

Zo systematiky zaradenia jednotlivých spôsobov stanovenia daňovej povinnosti

v rámci zákona o správe daní a poplatkov je evidentné, ţe zákonodarca za základnú metódu

povaţuje dokazovanie, pretoţe daňový základ a daň sú týmto postupom stanovené

najpresnejšie. Ďalšie dve metódy, to je stanovenie daňovej povinnosti za pouţitia pomôcok

a dohodou, sú metódami náhradnými, ktoré prichádzajú do úvahy aţ pri vylúčení moţnosti

stanoviť daň dokazovaním. Pre pouţitie pomôcok vyţaduje zákon splnenie jedinej

podmienky, ţe totiţ daňovú povinnosť nemoţno určiť dokazovaním. K predpokladom

pre dohodnutie základu dane je popri splnení tejto podmienky (t.j. nemoţno stanoviť daňovú

povinnosť dokazovaním) nevyhnutné splniť i ďalšiu zákonnú poţiadavku, ţe totiţ základ

a výšku dane nemoţno dostatočne spoľahlivo určiť ani podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii

správca dane. Zákon teda predpokladá, ţe ku stanoveniu daňovej povinnosti dôjde na základe

dokazovania, prípadne za pouţitia pomôcok, či na základe dohody, pričom pouţitie kaţdej

ďalšej metódy je moţné iba pri vylúčení predchádzajúcej metódy. Preto pokiaľ správca dane

určí daň podľa pomôcok v súlade so zákonom, nemôţe potom správca dane uţ prihliadať

14 2Sžf/28-31/2013

k ďalším okolnostiam, na ktoré poukazuje daňový subjekt a to obzvlášť, keď správcovi dane

neumoţnil vykonať daňovú kontrolu (§ 15 ods. 2), ktorá skutočnosť následne nepredpokladá

dohodovať daň podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov.

V danom prípade je odvolací súd zhodne s názorom ţalovaného, ţe rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré ţalobca poukazuje vo svojom odvolaní proti

rozsudku krajského súdu, nie je moţné na daný prípad aplikovať. Ţalobca si totiţ musí

ako daňový subjekt uvedomiť, ţe práve on neumoţnil správcovi dane riadne vykonať daňovú

kontrolu a so správcom dane vôbec nespolupracoval a neposkytol mu ţiadnu súčinnosť.

Naviac aj v rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. sa jedná o úplne iný skutkový

a právny stav, kde si daňový subjekt nesplnil svoju povinnosť v rámci dokazovania

ním uvádzaných skutočností vo vzťahu ku správcovi dane. V danom posudzovanom prípade

ide o jednoznačne iný skutkový a právny stav, ktorý nepredpokladá, aby správca dane

dohodoval daň s daňovým subjektom podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov.

Pokiaľ daňový subjekt poukazoval na nález Ústavného súdu SR zo dňa

16.12.2008, tak podľa názoru Najvyššieho súdu SR nie je moţné právne závery Ústavného

súdu SR aplikovať na daný posudzovaný prípad, pretoţe Ústavný súd SR, ako je zjavné

a nesporné z obsahu uvedeného nálezu, zaoberal sa právami daňového subjektu, ktoré daňový

subjekt má právo uplatňovať v priebehu výkonu daňovej kontroly. V danom prípade ide

o diametrálne odlišný skutkový a právny stav, pretoţe daňový subjekt správcovi dane

ani len neumoţnil daňovú kontrolu vykonať. Ako vyplýva z administratívneho spisu

správneho orgánu, je potom potrebné dať za pravdu ţalovanému, ţe ţalobca ako daňový

subjekt nebol ukrátený o ţiadne svoje práva v súvislosti s procesným postupom správcu dane,

pretoţe daňový subjekt si neuplatnil ani svoje právo vyjadriť sa k protokolu o určení dane

podľa pomôcok a voči tomuto protokolu nevzniesol a neuplatnil ţiadne námietky.

Námietku ţalobcu, ţe krajský súd a ani ţalovaný nezaujal vo vyjadrení k ţalobe

stanovisko k námietkam voči správnosti výšky určenej dane z pridanej hodnoty za okolností,

za ktorých správca dane daň vypočítal (v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH), je tieţ podľa

názoru odvolacieho súdu právne irelevantná, pretoţe takúto námietku by mohol daňový

subjekt logicky uplatniť iba vtedy, ak by správca dane k príslušnej dani dospel dokazovaním

a to na základe zistení v priebehu výkonu daňovej kontroly. V danom posudzovanom prípade

pred odvolacím súdom však správca dane určil daň podľa pomôcok a nie na základe

príslušného dokazovania, ktorú skutočnosť si musí uvedomiť i ţalobca.

15 2Sžf/28-31/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval

námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako

vecne správny podľa veta druhá a potvrdil, stotoţniac

sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s veta

prvá ), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého

rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok ţalobcu a tieţ s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch

rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR nezistil ţiaden relevantný dôvod,

aby sa od právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena

právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného

zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. , za pouţitia

ust. napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k

ods. 1 v spojení s ust. za pouţitia ust. veta prvá .

Ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona

neprináleţí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 21. mája 2014

JUDr. Jozef M i l u č k ý , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková