Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ffb/434748.3c726c.pdf
PDF · 225.33 KB
No categories available
2Sžf/31/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 2Sžf/28-31/2013
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Milučkého a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD.,
v právnej veci ţalobcu: J., L., zast. JUDr. Ivanom Babjakom, advokátom, so sídlom vo
Svidníku, Sovietskych hrdinov 200/33, proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného
zo dňa 1. júna 2011, č. I /225/8366-60330/2011/994136-r, č. I/225/8367-60554/2011/994136-
r, č. I/225/8369-60557/2011/994136-r a č. I/225/8370-60559/2011/994136-r, o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/47/2011–38 zo dňa 26. októbra
2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č.k. 3S/47/2011-38 zo dňa 26. októbra 2012 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí ţalovaného uvedených v záhlaví tohto rozsudku,
ktorými podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ţalovaný
ako odvolací orgán zamietol odvolania ţalobcu pre ich nedôvodnosť a potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Vranov nad Topľou č. 744/230/3169/11/PiţB zo dňa 7. februára 2011,
ktorým určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok
2005 v sume 9 621,32 € a to na základe ustanovenia § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.,
rozhodnutie Daňového úradu Vranov nad Topľou č. 744/230/3176/11/PiţB zo dňa
7. februára 2011, ktorým určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie II. štvrťrok 2005 na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v sume 12 719,64 €,
rozhodnutie Daňového úradu Vranov nad Topľou č. 744/230/3177/11/PiţB zo dňa
7. februára 2011, ktorým určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie III. štvrťrok 2005 na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v sume 3 962,78 €,
a rozhodnutie Daňového úradu Vranov nad Topľou č.744/230/3178/11/PiţB zo dňa
7. februára 2011, ktorým určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie IV. štvrťrok 2005 na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v sume 4 699,42 €.
Krajský súd v Prešove takto rozhodol, keď sa stotoţnil so ţalovaným ako i správcom
dane, ţe ţalobca v priebehu daňovej kontroly ako daňový subjekt neumoţnil správcovi dane
vykonať daňovú kontrolu a preto Daňový úrad Vranov nad Topľou bol oprávnený určiť daň
podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 v spojení s § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb..
Z administratívneho spisu tieţ vyplýva, ţe správca dane dodrţal postup podľa § 15 ods. 2
uvedeného zákona, lebo ţalobcovi oznámil, ţe bude vykonaná daňová kontrola a vyhovel
aj jeho ţiadosti, aby sa daňová kontrola vykonávala v priestoroch daňového úradu.
Po tom čo sa ţalobca nedostavil na daňový úrad v čase začatia daňovej kontroly (21.9.2009)
a ani nepoţiadal o zmenu termínu začatia daňovej kontroly, bol správcom dane vyzvaný dňa
7.10.2009, aby v lehote 8 dní splnil svoju povinnosť v zmysle § 15 ods. 6 písm. d/ zákona
č. 511/1992 Zb. s uvedením konkrétnych dokladov, ktoré má predloţiť, ţiadne doklady však
nepredloţil. Ţalobca sa na daňový úrad nedostavil ani dňa 6.11.2009 tak, ako to telefonicky
oznámil po tom, čo sa dňa 5. novembra 2009 s ním snaţil telefonicky skontaktovať správca
dane a preto mu správca dane zaslal opakovanú výzvu zo dňa 9.11.2009 na predloţenie
dokladov k výkonu daňovej kontroly, ktoré nepredloţil a preto je nesporné, ţe ţalobca
neumoţnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Krajský súd ďalej dôvodil, ţe námietky
ţalobcu, ţe k nepredloţeniu dokladov k daňovej kontrole nedošlo úmyselne, ale z dôvodu
pracovnej zaneprázdnenosti sú nedôvodné, lebo zákon č. 511/1992 Zb. na takéto dôvody
neumoţňuje prihliadať. Ţalobcovi tieţ okrem toho museli byť jeho povinnosti vyplývajúce
mu z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty
známe a teda museli mu byť známe aj následky spojené s nesplnením si týchto povinností,
3 2Sžf/28-31/2013
čo predstavuje aj nesplnenie si dôkaznej povinnosti. Krajský súd sa stotoţnil so ţalovaným,
ţe ţalobcovi nič nebránilo ustanoviť si zástupcu. Tieţ nemoţno súhlasiť ani s námietkou
ţalobcu, ţe určeniu dane podľa pomôcok mala predchádzať dohoda. Z § 29 ods. 6 zákona
č. 511/1992 Zb. vyplýva, ţe len v prípade, ţe si daňový subjekt pri dokazovaní
ním uvádzaných skutočností nesplní niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku
čoho nemoţno daňovú povinnosť určiť správne, je podmienkou určenia dane podľa pomôcok
postup podľa § 29 ods. 5 uvedeného zákona, t.j. takto určenej dani musí predchádzať úkon
smerujúci k dohode o výške dane. V danom prípade skutočným dôvodom na určenie dane
podľa pomôcok bola skutočnosť, ţe ţalobca s poukazom na § 15 ods. 2 zákona o správe daní,
daňovú kontrolu neumoţnil. Krajský súd sa nestotoţnil ani s námietkou ţalobcu,
ţe by po prvom zrušení rozhodnutí správcu dane ţalovaným malo byť vykonané vo veci
dokazovanie vzhľadom na to, ţe ţalobca v pôvodných odvolaniach zo dňa 1.10.2010 uviedol,
ţe v daňovom konaní predloţí všetky doklady. V tejto súvislosti krajský súd uviedol,
ţe správca dane v novom konaní ţiadne dokazovanie správne uţ nevykonával a jeho úlohou
po zrušení jeho pôvodných rozhodnutí v odvolacom konaní ţalovaným bolo odstrániť
iba procesné nedostatky rozhodnutí bez vykonania nejakých ďalších úkonov. V danom
prípade bolo bez právneho významu, ţe ţalobca v odvolaniach zo dňa 1.10.2010 uviedol,
ţe predloţí všetky účtovné doklady potrebné pre správne určenie dane, keďţe podľa § 15
ods. 2 zákona č. 511 /1992 Zb. moţno prihliadať len na doklady predloţené daňovým
subjektom do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok a protokol o určení dane
podľa pomôcok bol ţalobcovi doručený dňa 7.7.2010 a prerokovaný dňa 27.7.2010.
Tieţ zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 27.7.2010, ktorej predmetom bolo
prerokovanie protokolu vyplýva, ţe ţalobca v stanovenej lehote 8 dní nepredloţil ţiadne
vyjadrenie k protokolu, k protokolu nemal námietky, čo na znak súhlasu potvrdil svojím
podpisom zápisnici. Podľa právneho názoru krajského súdu ţalovaný nepochybil,
ak sa v odvolacom konaní zameral len na skúmanie dodrţania zákonných podmienok
pre určenie dane podľa pomôcok, pretoţe takýto postup vyplýva zo zákonnej úpravy uvedenej
v § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb..
Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal odvolanie ţalobca a ţiadal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní zmenil napadnutý rozsudok
krajského súdu tak, ţe zruší rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 1.6.2011 a vec
vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a zároveň zaviaţe ţalovaného
k náhrade trov konania. V danom prípade sa krajský súd nevysporiadal s právnym názorom
4 2Sžf/28-31/2013
vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR 5Sţf/35/2009 zo dňa 9.3.2010, na ktorý
rozsudok poukázali a tento právny názor nebral krajský súd do úvahy a bez akéhokoľvek
bliţšieho zdôvodnenia zaujal rozdielne stanovisko, pričom skutkový stav veci, o ktorej
rozhodoval najvyšší súd, je úplne totoţný so skutkovým stavom, o ktorom sa pojednávalo,
pretoţe daňový subjekt v daňovej kontrole tieţ nepredloţil účtovné doklady, čo správca dane
vyhodnotil ako neumoţnenie vykonať daňovú kontrolu. Rozhodnutie krajského súdu je preto
v rozpore so základným princípom právneho štátu a tým je princíp právnej istoty,
čím dochádza k porušeniu článku 1 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky. Ţalobca poukázal
tieţ na rozhodovaciu prax v Českej republike. Ţalobca ďalej uviedol, ţe v písomnej ţalobe
poukázal i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008, v ktorom
ústavný súd okrem iného uviedol, ţe „sa stotoţňuje s názorom najvyššieho súdu,
ktorý vo svojom rozsudku sp.zn. 5 Sţ-o-KS 139/05 zo dňa 24. novembra 2006 konštatoval,
ţe samotná daňová kontrola nemôţe a ani zákonodarca nemal na mysli, aby nahradila
prvostupňové daňové konanie so všetkými svojimi procesnými právami a povinnosťami
účastníka konania. Z ústavných princípov je najdôleţitejší princíp právneho štátu (článok 1
ods. 1 Ústavy SR). Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia
skutočnosť, ţe daňový subjekt nesmie byť v ţiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich
konaniach zbavený alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv.“ Ţalobca v tejto
súvislosti uviedol, ţe po zrušení predmetných dodatočných platobných výmerov ţalovaným
a vrátení veci na ďalšie konanie, sa vec vrátila do vyrubovacieho konania, ktoré je štádiom
daňového konania. Ţalobca ďalej poukázal na základné zásady daňového konania. Nakoľko
sa vec vrátila do štádia vyrubovacieho konania, bolo povinnosťou správcu dane, aby umoţnil
ţalobcovi vo vyrubovacom konaní uplatniť svoje právo úzko spolupracovať so správcom
dane a aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinností boli zistené
čo najúplnejšie a preto neobstojí tvrdenie krajského súdu, ţe uţ nemoţno prihliadať na ďalšie
dôkazy, ktoré by daňový subjekt v záujme správneho určenia daňovej povinnosti správcovi
dane chcel predloţiť, pretoţe ustanovenie § 15 ods. 2 zákona o správe daní, ktorým
argumentuje krajský súd, sa vzťahuje len na tú časť daňového konania, ktorá sa končí
doručením protokolu o určení dane podľa pomôcok. Ak po následnom vydaní dodatočných
platobných výmerov o určení dane podľa pomôcok došlo k ich zrušeniu, vec sa v ţiadnom
prípade nemohla vrátiť do štádia určenia dane podľa pomôcok, ale výlučne do štádia
vyrubovacieho konania t.j. do štádia daňového konania, v ktorom si daňový subjekt môţe
uplatňovať všetky svoje zákonné práva, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Ak sa daňová kontrola nemôţe vykonať,
5 2Sžf/28-31/2013
potom zákon umoţňuje správcovi dane zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok (§ 29
ods. 6), avšak po predchádzajúcom pokuse o dohodu o výške dane (§ 29 ods. 5). Preto, ak boli
pôvodné dodatočné platobné výmery zrušené bolo potrebné na vec aplikovať ust. § 29 ods. 8
zák. č. 511/1992 Zb. Podľa ţalobcu mal krajský súd uviesť, ţe prečo na daný prípad
nie moţné aplikovať uvedený nález ústavného súdu I. ÚS 238/06 dňa 16. 12. 2008. Ďalej
ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe rozsudok krajského súdu nie je náleţite odôvodnený,
poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ako i Ústavného súdu SR. Ţalobca taktieţ
poukázal i na rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9.12.1994.
Tým, ţe rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, bolo porušené i právo ţalobcu
na spravodlivý proces. Správca dane pri určení dane ako pomôcky pouţil údaje z podaného
daňového priznania na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie, pričom
zákon č. 511/1992 Zb. podané daňové priznanie povaţuje za dôkaz (§ 29 ods. 4 )
a nie za pomôcku (§ 29 ods. 6). Ak teda správca dane pri určení dane pouţil údaje z daňového
priznania, s týmito údajmi nesúhlasil, hodnotil ich a posúdil podľa svojej úvahy, jednalo
sa z jeho strany o hodnotenie dôkazu a v ţiadnom prípade nemohol určiť daň podľa § 29
ods. 6. Ak správca dane chcel pouţiť toto daňové priznanie ako pomôcku, vtedy bolo jeho
povinnosťou údaje v tomto daňovom priznaní akceptovať tak, ako boli uvedené, pretoţe
ţiadny právny predpis mu neumoţňuje hodnotiť pomôcky pri určení dane podľa pomôcok.
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa ku odvolaniu ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove písomne vyjadrilo a ţiadalo, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu ako zákonný potvrdil. Finančné
riaditeľstvo SR námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku povaţuje za nedôvodné
a svojim obsahom sú identické s dôvodmi uvedenými v ţalobách. Ani v odvolaní nenamieta
nedodrţanie zákonných podmienok na pouţitie tohto spôsobu určenia dane zo strany správcu
dane. V danom prípade boli splnené zákonné procesné podmienky pre určenie dane podľa
pomôcok a preto správca dane bol oprávnený pouţiť tento spôsob určenia dane, nakoľko
daňový subjekt neumoţnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Pokiaľ ţalobca vyčítal
krajskému súdu, ţe nevzal do úvahy závery z rozsudku Najvyššieho súdu SR 5 Sţf 35/2009,
nie je ţalovanému známe, ţe prečo v tomto rozsudku NS SR podporne poukazuje na rozsudok
NS SR 5 Sţf 33/2007 ako na ustálenú judikatúru pre účely aj tohto prípadu, keď v týchto
dvoch veciach ide o odlišný procesný stav. Podľa ţalovaného v konaní 5 Sţf 35/2009 riešil
NS SR otázku, či správca dane za okolností, keď odvolateľ neumoţnil výkon kontroly,
predtým, ako určil daň podľa pomôcok, mal daň dohodovať alebo nie. S poukazom
na rozsudok 5 Sţf 33/2007 (ako na ustálenú judikatúru) rozhodol o povinnosti daň dohodovať
aj pri určení dane podľa pomôcok z dôvodu neumoţnenia výkonu kontroly. Podľa ţalovaného
takýto právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj napriek tomu, ţe v konaní 5 Sţf 33/2007
určil správca dane daň podľa pomôcok z dôvodu nesplnenia pri dokazovaní ním uvádzaných
skutočností svoje zákonné povinnosti, v dôsledku čoho nemoţno správne určiť daň. Podľa
ţalovaného tu ide o úplne odlišné procesné okolnosti a to také, ktoré sú uvedené v § 29 ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb. a ktoré priamo v zmysle tohto ustanovenia predpokladajú daň
dohodovať podľa § 29 ods. 5 tohto zákona. Na rozdiel od okolností uvedených v § 15 ods. 2
tohto zákona (neumoţnenie výkonu kontroly), ktoré podľa § 29 ods. 6 daň dohodovať
zo zákona nepredpokladajú.
Čo sa týka námietok odvolateľa k vyrubovaciemu konaniu, tak ţalovaný závery
krajského súdu týkajúce sa vyrubovacieho konania povaţuje za zákonné. Poukázal na to,
ţe zákonodarca priznal „vyrubovaciemu konaniu“ špecificky, prísne formálny charakter,
ktorý spočíva výlučne vo vydaní platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru
(§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Výkon daňovej kontroly totiţ priamo predpokladá
uplatnenie práv daňového subjektu pri samotnom jej výkone a vzhľadom na povinnosť
dodrţania zásady legality, tak môţu daňové orgány konať iba tak, ako im to zákon ukladá
a teda môţu vo vyrubovacom konaní vykonať iba tie úkony, ktoré určil zákon, t.j. vydať
platobný výmer alebo dodatočný platobný výmer. Na rozdiel od uvedených skutočností
odvolateľ v tomto prípade neumoţnil vykonať daňovú kontrolu a preto správca dane určil daň
podľa pomôcok a pri tomto spôsobe určenia dane je vylúčené vôbec uvaţovať o uplatňovaní
práv spôsobom a rozsahom ako v prípade výkonu daňovej kontroly. Podľa ţalovaného
v danom prípade nie je moţné na daný prípad aplikovať ani nález Ústavného súdu SR
I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008, ako sa to mylne domnieva ţalobca. Totiţ uplatniť práva,
ktorých sa doţaduje ţalobca vo vyrubovacom konaní, priznal zákonodarca daňovému
subjektu v priebehu výkonu kontroly. Ústavný súd sa v tomto náleze zaoberal uplatňovaním
práv daňového subjektu práve v priebehu výkonu kontroly, ktorú však v preskúmavanom
prípade daňový subjekt ani neumoţnil vykonať. V danom prípade preto daňový subjekt nebol
ukrátený o ţiadne práva, pretoţe tie, ktoré mu zákon priznáva si ani neuplatnil, totiţ
k protokolu o určení dane podľa pomôcok sa nevyjadril, voči obsahu protokolu nenamietal.
Podľa ţalovaného názor ţalobcu, ţe daňové priznanie je nutné povaţovať za dôkaz
podľa § 29 ods. 4, ktorý správca dane hodnotil podľa svojej úvahy a preto nemohol určiť daň
podľa pomôcok, je nesprávny, pretoţe čokoľvek správca dane zistí počas procesu určenia
dane podľa pomôcok, stáva sa v zmysle § 29 ods. 6 zákona pomôckou a potom neplatí ani to,
ţe správca dane „hodnotí“ pomôcky.
Pokiaľ ţalobca namieta, ţe krajský súd nezaujal stanovisko k námietkam ţalobcu voči
správnosti výšky určenej dane z pridanej hodnoty za okolností, za ktorých správca dane daň
vypočítal (v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH ), stalo sa tak podľa ţalovaného oprávnene,
pretoţe práve takáto námietka ţalobcu by mala opodstatnenie iba vtedy, ak by daň bola
vypočítaná ako výsledok zistení v priebehu výkonu daňovej kontroly, v ktorej prebieha
dokazovanie. Ak však daň bola určená podľa pomôcok, takáto námietka v danom prípade
môţe smerovať iba k posúdeniu, či správca dane v danom prípade splnil všetky zákonné
podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane podľa pomôcok. V danom prípade týmto
spôsobom určená daň je preskúmateľná iba v intenciách moţnosti pouţitia tohto spôsobu
a nijako inak.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu
ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie ţalobcu prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu
ţalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je moţné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov:
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods.1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,
len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
8 2Sžf/28-31/2013
Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne
zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami ţalobcu, ako aj vyjadreniami
správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotoţňuje
s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody
si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.
Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny
potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom
podaného odvolania, ktoré sú prakticky totoţné s dôvodmi samotnej ţaloby a s ktorými
sa krajský súd náleţite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí
dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.
Podľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku
nasledovne:
Podľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia
daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne
a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov
vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné
konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto zákona alebo
osobitných zákonov.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
9 2Sžf/28-31/2013
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom
konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel
kontroly vyţaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný
na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu
sa povaţuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia
daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola pouţitia tovaru oslobodeného
od dane podľa osobitných zákonov.
Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu
dane právo a) na predloţenie sluţobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného
poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní
so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice
z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou
kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom
otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapoţičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej
úradnej dobe.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umoţniť poverenému zamestnancovi
správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky
na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať poţadované informácie sám alebo ním určenou
osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie
a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov,
ktorých vedenie bolo správcom dane uloţené, a podávať k nim ústne alebo písomné
10 2Sžf/28-31/2013
vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umoţňovať
vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov
a umoţňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapoţičať doklady a iné veci mimo sídla
alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy,
prípadne kópie (§ 14 ods. 3).
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom. Jednou zo základných zásad daňového konania
je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje
povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2
ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa
ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,
ktorý vedie daňové konanie.
11 2Sžf/28-31/2013
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Odvolací súd sa nemôţe stotoţniť s názorom ţalobcu v tom zmysle, ţe v danom
prípade by nebol dôvod na určenie dane podľa pomôcok zo strany správcu dane.
Ako vyplýva z administratívneho spisu ţalovaného, tak skutočne i podľa názoru
Najvyššieho súdu SR daňový subjekt neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť a preto
za takejto skutkovej a právnej situácie nič nebránilo správcovi dane, aby v súlade so zákonom
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov určil ţalobcovi daňovú povinnosť v zmysle
pomôcok, ktoré si sám zadováţil.
Podľa § 15 ods. 2 veta posledná zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
ak daňový subjekt neumoţní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť
základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o takomto postupe je správca dane povinný
vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa ods. 10-13
s výnimkou ods. 11 písm. g/ a h/; v tomto prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré pouţil.
Podľa § 29 ods. 6 uvedeného zákona, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním
uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno
daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa ods. 5, alebo ak daňový subjekt
vykonal úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo
ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane alebo v prípadoch podľa § 15
ods. 2, je správca dane pri určení daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky, ktoré má
k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito
pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných
daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach,
správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení
a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu ako aj jemu
podobných daňových subjektov.
Podľa § 48 ods. 4 uvedeného zákona, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani
určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných podmienok na pouţitie
12 2Sžf/28-31/2013
tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí,
ţe tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodrţaný, odvolanie pre jeho
neodôvodnenosť zamietne.
NS SR povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe pre prípad, kedy daňový subjekt v rámci
výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú preňho
dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, ktorú
skutočnosť si ţalobca pravdepodobne neuvedomil, keď správcovi dane neumoţnil vykonať
daňovú kontrolu.
Odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu vyjadrenom v napadnutom
rozsudku v celom rozsahu, nakoľko krajský súd sa podrobne vysporiadal so všetkými
námietkami uvádzanými ţalobcom v ţalobe, ktoré boli v podstate rovnaké ako námietky
ţalobcu uvedené v podanom odvolaní a na zdôraznenie jeho správnosti povaţuje za potrebné
doplniť nasledovné:
Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe pri výkone daňovej kontroly
je predovšetkým povinnosťou daňového subjektu spolupracovať so správcom dane,
navrhovať a predkladať dôkazy svedčiace o splnení si daňových povinností a umoţniť
správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. Aţ po nesplnení týchto povinností zo strany
daňového subjektu je správca dane oprávnený, za účelom splnenia povinností,
ktoré mu ukladá zákon, pristúpiť k náhradnému spôsobu výpočtu dane s pouţitím pomôcok,
ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. V danom
prípade došlo práve k tejto situácii, keď ţalobca ako platiteľ DPH neumoţnil správcovi dane
vykonanie daňovej kontroly za príslušné zdaňovacie obdobia.
Odvolací súd povaţuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, pretoţe z odvolania
podaného ţalobcom je zrejmé, ţe ţalobca túto skutočnosť opomína a snaţí sa vyvolať dojem,
ţe nie on, ale v prvom rade správca dane porušil svoje zákonné povinnosti pri kontrole
správnosti uplatnenia práva ţalobcu na odpočítanie DPH, keď podľa názoru ţalobcu
nevykonal príslušné dokazovanie, hoci podľa ţalobcu ho vykonať mal aj hoci v štádiu
vyrubovacieho konania.
13 2Sžf/28-31/2013
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR zdôrazňuje, ţe ak je daňový
subjekt zákonným spôsobom správcom dane vyzvaný výzvou k preukázaniu konkrétnych
skutočností a z výzvy je zrejmé o akých skutočnostiach má správca dane pochybnosti, je
potom na daňovom subjekte, aby v rámci svojej dôkaznej povinnosti preukázal správnosť
svojich tvrdení. Ak takto daňový subjekt neurobí, potom dôkazné bremeno nesplnil
a tým sú pre správcu dane zároveň i dané zákonné podmienky pre určenie dane podľa
pomôcok a to postupom podľa ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.
Pre takýto postup správcu dane potom zo zákona nevyplýva ani ďalšia povinnosť opakovane
vyzývať daňový subjekt k tomu, aby doplňoval a preukazoval skutočnosti, k čomu bol
uţ predtým vyzvaný a takúto povinnosť si nesplnil a teda neuniesol príslušné dôkazné
bremeno. Na daňovom subjekte spočíva teda dôkazné bremeno a pokiaľ nepreukáţe,
čo je podľa zákona povinný, je potom správca dane oprávnený určiť daň podľa pomôcok,
ktoré obstaráva správca dane bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýto postup
je i prelomom do základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov,
ktorá zaručuje daňovému subjektu právo spolupracovať so správcom dane pri správnom
určení dane. Dôsledkom toho potom je, ţe odvolací orgán, ak je základ dane a daň stanovená
podľa pomôcok, môţe skúmať iba dodrţanie zákonných procesných podmienok pre pouţitie
tohto spôsobu určenia dane podľa pomôcok a pokiaľ sú zákonné podmienky dodrţané,
odvolací orgán pre nedôvodnosť odvolanie daňového subjektu zamietne.
Zo systematiky zaradenia jednotlivých spôsobov stanovenia daňovej povinnosti
v rámci zákona o správe daní a poplatkov je evidentné, ţe zákonodarca za základnú metódu
povaţuje dokazovanie, pretoţe daňový základ a daň sú týmto postupom stanovené
najpresnejšie. Ďalšie dve metódy, to je stanovenie daňovej povinnosti za pouţitia pomôcok
a dohodou, sú metódami náhradnými, ktoré prichádzajú do úvahy aţ pri vylúčení moţnosti
stanoviť daň dokazovaním. Pre pouţitie pomôcok vyţaduje zákon splnenie jedinej
podmienky, ţe totiţ daňovú povinnosť nemoţno určiť dokazovaním. K predpokladom
pre dohodnutie základu dane je popri splnení tejto podmienky (t.j. nemoţno stanoviť daňovú
povinnosť dokazovaním) nevyhnutné splniť i ďalšiu zákonnú poţiadavku, ţe totiţ základ
a výšku dane nemoţno dostatočne spoľahlivo určiť ani podľa pomôcok, ktoré má k dispozícii
správca dane. Zákon teda predpokladá, ţe ku stanoveniu daňovej povinnosti dôjde na základe
dokazovania, prípadne za pouţitia pomôcok, či na základe dohody, pričom pouţitie kaţdej
ďalšej metódy je moţné iba pri vylúčení predchádzajúcej metódy. Preto pokiaľ správca dane
určí daň podľa pomôcok v súlade so zákonom, nemôţe potom správca dane uţ prihliadať
14 2Sžf/28-31/2013
k ďalším okolnostiam, na ktoré poukazuje daňový subjekt a to obzvlášť, keď správcovi dane
neumoţnil vykonať daňovú kontrolu (§ 15 ods. 2), ktorá skutočnosť následne nepredpokladá
dohodovať daň podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov.
V danom prípade je odvolací súd zhodne s názorom ţalovaného, ţe rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré ţalobca poukazuje vo svojom odvolaní proti
rozsudku krajského súdu, nie je moţné na daný prípad aplikovať. Ţalobca si totiţ musí
ako daňový subjekt uvedomiť, ţe práve on neumoţnil správcovi dane riadne vykonať daňovú
kontrolu a so správcom dane vôbec nespolupracoval a neposkytol mu ţiadnu súčinnosť.
Naviac aj v rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. 5 Sţf 33/2007 sa jedná o úplne iný skutkový
a právny stav, kde si daňový subjekt nesplnil svoju povinnosť v rámci dokazovania
ním uvádzaných skutočností vo vzťahu ku správcovi dane. V danom posudzovanom prípade
ide o jednoznačne iný skutkový a právny stav, ktorý nepredpokladá, aby správca dane
dohodoval daň s daňovým subjektom podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov.
Pokiaľ daňový subjekt poukazoval na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 238/06 zo dňa
16.12.2008, tak podľa názoru Najvyššieho súdu SR nie je moţné právne závery Ústavného
súdu SR aplikovať na daný posudzovaný prípad, pretoţe Ústavný súd SR, ako je zjavné
a nesporné z obsahu uvedeného nálezu, zaoberal sa právami daňového subjektu, ktoré daňový
subjekt má právo uplatňovať v priebehu výkonu daňovej kontroly. V danom prípade ide
o diametrálne odlišný skutkový a právny stav, pretoţe daňový subjekt správcovi dane
ani len neumoţnil daňovú kontrolu vykonať. Ako vyplýva z administratívneho spisu
správneho orgánu, je potom potrebné dať za pravdu ţalovanému, ţe ţalobca ako daňový
subjekt nebol ukrátený o ţiadne svoje práva v súvislosti s procesným postupom správcu dane,
pretoţe daňový subjekt si neuplatnil ani svoje právo vyjadriť sa k protokolu o určení dane
podľa pomôcok a voči tomuto protokolu nevzniesol a neuplatnil ţiadne námietky.
Námietku ţalobcu, ţe krajský súd a ani ţalovaný nezaujal vo vyjadrení k ţalobe
stanovisko k námietkam voči správnosti výšky určenej dane z pridanej hodnoty za okolností,
za ktorých správca dane daň vypočítal (v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH), je tieţ podľa
názoru odvolacieho súdu právne irelevantná, pretoţe takúto námietku by mohol daňový
subjekt logicky uplatniť iba vtedy, ak by správca dane k príslušnej dani dospel dokazovaním
a to na základe zistení v priebehu výkonu daňovej kontroly. V danom posudzovanom prípade
pred odvolacím súdom však správca dane určil daň podľa pomôcok a nie na základe
príslušného dokazovania, ktorú skutočnosť si musí uvedomiť i ţalobca.
15 2Sžf/28-31/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval
námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,
ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotoţniac
sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p.), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok ţalobcu a tieţ s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch
rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR nezistil ţiaden relevantný dôvod,
aby sa od právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena
právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného
zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. za pouţitia
ust. § 246c ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k
ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p..
Ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona
neprináleţí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 21. mája 2014
JUDr. Jozef M i l u č k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková