Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)cff/391165.a5f29f.pdf
PDF · 129.73 KB
No categories available
3Cdo/29/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 29/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ MVDr. I. H., PhD.,
bývajúceho v P., 2/ Prom. biol. J. U., bývajúcej v D., zastúpených JUDr. V. N., advokátom
so sídlom v P., proti ţalovanej MVDr. M. K., PhD., bývajúcej v L., zastúpenej advokátskou
kanceláriou JUDr. J., s.r.o., so sídlom v D., IČO: X., o uloženie povinnosti uverejniť
ospravedlnenie a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde
Ruţomberok pod sp. zn. 5 C 73/2008, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 30. marca 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 v spojení s jeho doplňujúcim uznesením
z 27. apríla 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným uznesením z 18. júna 2010
sp. zn. 8 Co 195/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 30. marca 2010
sp. zn. 8 Co 195/2009 v spojení s jeho doplňujúcim uznesením z 27. apríla 2010
sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným uznesením z 18. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009
z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Ţiline na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia 1/ a 2/ sa v konaní domáhali ochrany ich spoluautorských práv tvrdiac, ţe
ţalovaná vo svojej dizertačnej práci s názvom „Faktory virulencie niektorých potravinových
patogénnych baktérii a ich význam v diagnostike“ (ďalej len „dizertačná práca“), ktorú
predloţila Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach, pouţila bez ich súhlasu text článku
„Identifikácia génov virulencie kmeňov E.coli izolovaných zo syrov z nepasterizovaného
ovčieho mlieka“, ktorý bol publikovaný v časopise V. č. X. (ďalej len „článok“),
spoluautormi ktorého boli okrem ţalobcov 1/ a 2/ tieţ MVDr. A. N. a Prof. MVDr. V. K.,
DrSc. Článok vypracoval ţalobca 1/ z vlastnej iniciatívy po skončení jeho
štátnozamestnaneckého pomeru so Š. (ďalej len „Š.“) v júli 2002. Článok bol vedecké
slovesné dielo, ktoré vychádzalo z údajov získaných v rámci výskumu zameraného na
detekciu toxínov produkujúcich kmene baktérie Escherichia coli v potravinách a fekálnych
vzorkách zvierat, ktorý realizoval Š. na základe objednávky Ministerstva pôdohospodárstva
Slovenskej republiky (ďalej len „výskum“). Vzhľadom na porušenie spoluautorských práv
ţalobcovia 1/ a 2/ ţiadali, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť: a/ uverejniť ospravedlnenie
(štyrom spoluautorom) v znení uvedenom v ţalobnom petite a b/ zaplatiť ţalobcovi 1/
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk.
Ţalovaná poukazovala na to, ţe text obsiahnutý v článku bol pouţitý ako príloha
správy o plnení výskumu a získala ho v máji 2002 vo forme jeho rukopisu od externého
konzultanta Prof. MVDr. V. K. DrSc. Namietala, ţe ţalobcovia nie sú v danom prípade
aktívne vecne legitimovaní, lebo výskum bol súčasťou plnenia úloh ţalobcov, ktoré im
vyplývali z ich štátnozamestnaneckého vzťahu. Aj preto výstup z tohto výskumu – text
pouţitý v článku mal právnu povahu zamestnaneckého diela.
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom z 26. marca 2009 č.k. 5 C 73/2008-165 ţalobe
sčasti vyhovel. Ţalovanej uloţil povinnosť uverejniť v periodiku R. ospravedlnenie v znení:
„Vo svojej dizertačnej práci Faktory virulencie niektorých potravinových a patogénnych
baktérii a ich význam v diagnostike v roku 2004 na Univerzite veterinárneho lekárstva
v Košiciach som neoprávnene pouţila dielo autora MVDr. I. H. PhD. a jeho spoluautorov A.
N., J. U., V. K., čím som neoprávneným spôsobom zasiahla do ich autorského práva. Za toto
svoje konanie sa im touto cestou ospravedlňujem“. Vo zvyšnej časti (týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy) súd ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol o trovách konania. Vychádzal
z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe duševnou tvorivou
činnosťou ţalobcov 1/ a 2/ a ďalších dvoch spoluautorov bol vytvorený článok, ktorý nemá
povahu zamestnaneckého diela v zmysle § 5 ods. 22 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 618/2003 Z.z.“), lebo nebol vytvorený pri plnení pracovných povinnosti. V rámci
plnenia pracovných úloh bol ţalobcami realizovaný len účelový odborný výskum, výstupom
z ktorého bola iba určitá štatistika, nie však samotný článok. Článok bol vytvorený duševnou
tvorivou činnosťou ţalobcov mimo plnenia pracovných úloh. Z dokazovania mal súd ďalej
preukázané, ţe dizertačná práca ţalovanej obsahovala na stranách č. 77 a 83 v bode 5.2. text
totoţný s textom článku. Námietku ţalovanej o nedostatku vecnej legitimácie ţalobcov
nepovaţoval súd za opodstatnenú. Uviedol, ţe spoluautorstvo k dielu zakladá síce
z procesného hľadiska nerozlučné spoločenstvo, to sa ale týka len nakladania dielom. Osobné
práva autora (§ 17 zákona č. 618/2003 Z.z.) a rovnako majetkové práva autora (§ 18 zákona č.
618/2003 Z.z.) môţe uplatňovať kaţdý zo spoluautorov samostatne. Ţalovaná tým, ţe bez
súhlasu pouţila spoluautorské dielo ţalobcov, porušila ich práva vyplývajúce z duševného
vlastníctva článku. Súd prvého stupňa preto ţalobe sčasti (pokiaľ v nej išlo o poskytnutie
zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia) vyhovel. Vo zvyšnej časti (v časti o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch) ţalobu zamietol s odôvodnením, ţe nebol preukázaný vznik
závaţnej ujmy ţalobcu 1/ ako predpoklad pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a 3 O.s.p.
Výrok uvedeného rozsudku, ktorým bolo ţalobe vo veci samej vyhovené, napadla
ţalovaná odvolaním. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 30. marca 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009
v spojení s doplňujúcim uznesením z 27. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 a opravným
uznesením z 18. júna 2010 sp. zn. 8 Co 195/2009 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil; rozhodol tieţ o trovách prvostupňového a odvolacieho konania.
V odôvodnení uviedol, ţe rozsudok je v časti napadnutej odvolaním vecne správny.
Odvolací súd sa stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods.1 a 2
O.s.p.) a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, ţe sama ţalovaná v dizertačnej práci
v zozname pouţitej literatúry pod poradovým č. 70 uviedla, ţe pouţila aj text článku.
Aj s poukazom na to konštatoval, ţe nemôţe ísť o zamestnanecké dielo. Odvolací súd podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie,
pričom za zásadného právneho významu označil otázku, či: 1/ „moţno povaţovať
za zamestnanecké dielo také, ktoré bolo vytvorené popri plnení pracovných úloh, pričom
k jeho vytvoreniu došlo na základe poznatkov, ktoré jeho tvorcovia získali v rámci plnenia
pracovných úloh“ a tieţ otázku, 2/ „ak dielo bolo vytvorené tvorivou činnosťou viacerých
osôb, je potrebné, aby všetci títo autori vystupovali ako nerozlučné spoločenstvo autorov“.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a 2 O.s.p. a podľa
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Uviedla, ţe
v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva ne nesprávnom právnom poúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa jej názoru súdy nesprávne posúdili právnu povahu
článku, lebo ide o zamestnanecké dielo. V prospech tohto názoru nasvedčuje to, ţe v záhlaví
článku bol uvedený zamestnávateľ Š., a tieţ to, ţe ţalobcovi 1/ bola v bliţšie
nekonkretizovanom výplatnom termíne vyplatená pracovná odmena 15 000 Sk. Naďalej
namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie ţalobcov a v súvislosti s tým poukazovala
aj na skutočnosť, ţe ţalobcami neboli všetci tí (spoluautori), ktorí nimi mali byť, pričom
v konaní o ochranu autorských práv tvoria spoluautori nerozlučné procesné spoločenstvo.
Rozhodnutiam súdov niţšieho stupňa vytýkala tieţ to, ţe jej uloţili povinnosť ospravedlniť
sa aj ďalším (dvom) osobám, ktoré ţalobu nepodali a vôbec neboli účastníkmi konania.
Z týchto dôvodov ţiadala zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdený výrok
prvostupňového rozsudku a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe článok: a/ vznikol iba
z vlastnej iniciatívy ţalobcu 1/, ktorý ako zamestnanec Š. nemal publikačnú činnosť vo svojej
pracovnej náplni, b/ vychádzal síce z výsledkov výskumu, ţalobca 1/ ho ale vypracoval aţ po
skončení štátnozamestnaneckého vzťahu, c/ vypracoval ţalobca 1/ sám a iba z vlastnej vôle
uviedol v ňom ako spoluautorov aj iné osoby, d/ obsahoval kvantifikáciu veličín a vlastností
analýzy, sama táto kvantifikácia ale nepredstavuje výsledok duševnej tvorivej činnosti, e/ bol
výsledkom duševnej tvorivej činnosti ţalobcu 1/. K otázke aktívnej vecnej legitimácie
ţalobcovia 1/ a 2/ uviedli, ţe v prípade diela spoluautorov práva spojené s dielom patria
všetkým spoluautorom spoločne a nerozdielne, čo znamená, ţe kaţdý z nich sa môţe
domáhať ochrany svojich osobnostných a majetkových práv individuálne. Z uvedených
dôvodov ţiadali dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., proti rozhodnutiu uvedenému v § 238
ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok
odvolacieho súdu treba zrušiť.
V preskúmavanej veci odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil
prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len
z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne
vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom
predmetom posudzovania môţe byť len správnosť riešenia uvedenej právnej otázky.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva pritom povinnosť dovolacieho súdu prihliadať
vţdy (aj bez osobitnej námietky dovolateľa) na procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p.
a tzv. iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto povinnosť
má teda dovolací súd aj v konaní o dovolaní, prípustnosť ktorého bola zaloţená výrokom
odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
1. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. v dovolaní nenamietala
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
2. Inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1
písm. b/ O.s.p.) je také porušenie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré nemoţno
podriadiť pod § 237 O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý
je formulovaný vo výroku meritórneho rozhodnutia súdu. Pri hodnotení konkrétne namietanej
vady súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, ak by k predmetnej vade konania
nedošlo (viď tieţ IV. ÚS 35/2012).
Judikatúra najvyššieho súdu za inú vadu konania povaţuje tieţ nepreskúmateľnosť
rozhodnutia (viď R 111/1998). Podľa názoru dovolacieho súdu došlo v preskúmavanej veci
k tejto procesnej vade. Podstatu a dôsledky tejto procesnej nesprávnosti vysvetľuje najvyšší
súd v bode 3. tohto uznesenia spolu so závermi, ku ktorým dospel pri posudzovaní správnosti
právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
3. Dovolateľka namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
V prípade dovolania, prípustnosť ktorého bola zaloţená odvolacím súdom v zmysle
§ 238 ods. 3 O.s.p., môţe byť v dovolacom konaní preskúmaná správnosť právneho
posúdenia veci odvolacím súdom len v rámci vymedzenom tzv. dovolacou otázkou. Odvolací
súd v danom prípade pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej moţnosti preskúmať
správnosť riešenia otázok, či: l/ „moţno povaţovať za zamestnanecké dielo, také ktoré bolo
vytvorené popri plnení pracovných úloh, pričom k jeho vytvoreniu došlo na základe
poznatkov, ktoré jeho tvorcovia získali v rámci plnenia pracovných úloh – výskumná
činnosť realizovaná na podklade rezortnej zmluvy s objednávateľom výskumnej činnosti“
(viď ďalej 3.1.) a tieţ otázky, 2/ „ak dielo bolo vytvorené tvorivou činnosťou viacerých osôb,
je potrebné, aby všetci títo autori vystupovali ako nerozlučné spoločenstvo autorov“
(viď ďalej 3.2.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
3.1. Článok bol napísaný a publikovaný v roku 2002 [za účinnosti zákona
č. 383/1997 Z.z. Autorského zákona a zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č 383/1997 Z.z.“)], k ţalobcami tvrdenému zásahu
do autorských práv došlo ale v roku 2004 (za účinnosti zákona č. 618/2003 Z.z.). Vzhľadom
na to bolo potrebné aplikovať § 87 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z.z., v zmysle ktorého
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho
účinnosti; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 383/1997 Z.z. pôvodným nositeľom práva dielo pouţiť
je autor. Podľa § 17 ods. 5 zákona č. 383/1997 Z.z. pri diele vytvorenom zamestnancom
na plnenie jeho povinností a pod vedením zamestnávateľa je pôvodným nositeľom práva dielo
pouţiť autor, ak zmluva neurčuje inak; právo dielo pouţiť sa však povaţuje za prevedené
na zamestnávateľa v rozsahu nevyhnutnom pre beţné aktivity zamestnávateľa.
Pre právny záver o tom, či určité dielo má povahu zamestnaneckého diela vytvoreného
zamestnancom na splnenie jeho povinností a pod vedením zamestnávateľa je okrem
zisťovania danosti základných pojmových znakov zamestnaneckého diela (existencia diela
ako výsledku duševnej tvorivej činnosti a tieţ existencia pracovnoprávneho prípadne
obdobného vzťahu k zamestnávateľovi) potrebné aj zistenie, či príslušné dielo bolo vytvorené
autorom za účelom splnenia povinností vyplývajúcich z jeho právneho vzťahu
k zamestnávateľovi. Okolnosťami, ktoré môţu byť podstatné pre zistenie, či ide
o zamestnanecké dielo, sú najmä rozsah a povahu pracovných povinností autora
vyplývajúcich z druhu a charakteristiky vzájomne dojednaných prác, prípadne z popisu
činnosti zamestnanca.
Zo spisu vyplýva, ţe ţalobcovia boli zamestnancami Š. (ţalobca 1/ v období od 1.
októbra 1999 do 28. februára 2002 pracoval ako veterinárny lekár a ţalobkyňa 2/ ako vedúca
odboru hygieny potravín. Zmluvou o riešení a poskytnutí účelových prostriedkov štátneho
rozpočtu z 20. februára 2001 sa Š. zaviazal vyriešiť a realizovať úlohu: „Molekulárna
biologická diagnostika kmeňov E.coli pouţiteľná v našich podmienkach“. Na prácach
spojených s touto úlohou sa podieľali ţalobca 1/, ţalobkyňa 2/ a okrem nich aj MVDr. A. N..
Externým odborným konzultantom bol prof. MVDr. V. K., DrSc. z Ústavu fyziológie
hospodárskych zvierat SAV v Košiciach, ktorý potvrdil, ţe ţalovanej na poţiadanie poskytol
rukopis článku, ktorý potom ţalovaná prevzala do svojej dizertačnej práce. Ţalovaná na
pojednávaní pred súdom prvého stupňa 17. apríla 2008 sama uviedla, ţe po odchode ţalobcu
1/ z ústavu v januári 2001 výstupy výskumu ešte neboli definitívne spracované.
Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe je plne opodstatnený záver odvolacieho súdu,
v zmysle ktorého článok nemá znaky zamestnaneckého diela (§ 17 ods. 5 zákona
č. 383/1997 Z.z.); článok nebol vytvorený za účelom plnenia pracovných povinností ţalobcov
1/ a 2/ ani na príkaz zamestnávateľa. Sama skutočnosť, ţe bývalý zamestnanec po skončení
pracovného pomeru u zamestnávateľa vytvoril také dielo, pri ktorom vychádzal
zo svojich poznatkov alebo skúseností, ku ktorým dospel alebo ktoré získal pri plnení
pracovných úloh vyplývajúcich z uţ skončeného pracovného pomeru (v danom prípade
z výsledkov výskumu), nezakladá právnu povahu ním vytvoreného diela ako
zamestnaneckého diela.
3.2. Pojem „dielo“ definoval § 6 zákona č. 383/1997 Z.z. Ustanovenie § 7 zákona
č. 383/1997 Z.z. za dielo spoluautorov označovalo dielo, ktoré vzniklo vlastnou tvorivou
duševnou činnosťou dvoch alebo viacerých autorov ako dielo jediné, ku ktorému patria práva
všetkým autorom spoločne a nerozdielne.
Za spoluautorov moţno povaţovať len subjekty, ktorých vlastná tvorivá činnosť
sa stala súčasťou vytvoreného diela, pričom túto činnosť všetky zúčastnené osoby vykonali
pred dokončením diela.
Súdy v danom prípade povaţovali článok za spoluautorské dielo. Vychádzali teda
z toho, ţe článok bol výsledkom tvorivej duševnej činnosti viacerých (spolu)autorov. Pritom
je ale uţ v ţalobe (č.l. 3 spisu) uvedené, ţe „predmetný článok inicioval a napísal sám“
ţalobca 1/. Na pojednávaní 2. júna 2008 sa ţalobca 1/ pred prvostupňovým súdom vyjadril, ţe
článok napísal on (č.l. 87 spisu) spolu s ostatnými autormi (č.l. 88 spisu). Vo vyjadrení
k odvolaniu ţalovanej (č.l. 129 spisu) bol ţalobca 1/ označený za „hlavného autora“, v tom
istom podaní je však konštatované, ţe „je bezpochyby jediným iniciátorom vzniku autorského
diela a aj ho sám napísal“, pričom „ţiadna osoba z trojice U., N., K. nespochybňuje túto
zásluhu MVDr. H.“ (č.l. 131 spisu). Ţalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k inému odvolaniu
ţalovanej (č.l. 190 spisu) konštatovali, ţe uţ dávnejšie vysvetlili „pozadie vzniku
predmetného diela, ktoré napísal sám MVDr. I. H.“ s tým, ţe „pri uverejňovaní diela
v časopise V. X. uviedol len z dobrej vôle mená ostatných osôb (hoci to naozaj urobiť
nemusel)“.
V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd poukazuje na to, ţe aj odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.).
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale
tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom
konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.,
je nepreskúmateľný.
Ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. by v danom prípade zodpovedalo také odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré by vysvetľovalo, so zreteľom na ktoré skutkové
okolnosti a za aplikácie ktorých ustanovení zákona treba článok (napriek opakovaným
vyjadreniam ţalobcu 1/, ţe ho napísal sám) povaţovať za výsledok tvorivej činnosti viacerých
fyzických osôb. Napadnutý rozsudok ale, na úkor preskúmateľnosti, také odôvodnenie
neobsahuje. Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu
je v tomto smere nepreskúmateľný.
Iná vada (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a R 111/1998, ako aj III. ÚS 551/2012),
ku ktorej v preskúmavanej veci došlo, má v dovolacom konaní za následok, ţe dovolací súd
nemá moţnosť posúdiť správnosť právneho posúdenia veci. Pokiaľ napadnutý rozsudok jasne,
zreteľne, presvedčivo a preskúmateľne nevysvetľuje, prečo je článok spoluautorské dielo,
a nie dielo (iba) ţalobcu 1/, nemá najvyšší súd moţnosť posúdiť, či odvolací súd sám správne
vyriešil otázku č. 2, ktorú vymedzil v súvislosti s pripustením dovolania. Ak článok nebol
spoluautorské dielo, ale dielo ţalobcu 1/ (rozhodnutie odvolacieho súdu náleţite nevysvetľuje,
prečo táto moţnosť neprichádza do úvahy), nemalo ţiadne opodstatnenie pripustenie
dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.) na zodpovedanie dovolacej otázky týkajúcej sa právneho
postavenia spoluautorov.
4. Vzhľadom na to, ţe v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.)
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková