Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
93f/393358.7a5974.pdf
PDF · 192.52 KB
No categories available
4ECdo/125/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 125/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej Z., bývajúcej
v K., pre vymoženie 203,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Čadca pod
sp. zn. 16 Er 643/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 28.
júna 2013 sp. zn. 10 CoE 68/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 22. marca 2012 podala súdnemu exekútorovi Mgr. JUDr. V. návrh na
vykonanie exekúcie na vymoţenie sumy 203,55 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so sídlom v B., z 11. novembra 2011, sp. zn. W.,
ktorým bola ţalovanej Z. uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi B. istinu 203,55 Eur
s príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Čadca o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Čadca uznesením z 1. októbra 2012 č.k. 16 Er 643/2012-20 zamietol
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel
k záveru, ţe ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo
sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, ţe úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec
treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská
doloţka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované
pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany
konečné a záväzné. Táto doloţka nebola dojednaná individuálne a spotrebiteľovi znemoţňuje
vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. To odôvodňuje záver
o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doloţky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3
ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Rozhodcovská doloţka v danej
veci je neprijateľná zmluvná podmienka, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností
z nej je v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa. Spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, preto
postupujúc podľa § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní ţiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
zamietol.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. júna 2013 sp. zn.
10 CoE 68/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Odvolací
súd dospel k záveru, ţe odvolanie oprávnenej nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretoţe je vo výroku vecne správne.
Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, ţe rozhodcovská doloţka
sa javí ako absolútne nevyváţená a nekalá. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú
na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto povaţujú za protiprávne, čím dochádza
k narušeniu sledovanej rovnováhy, medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech
spotrebiteľa (dlţníka). Predmetná zmluva o úvere, ktorá bola uzavretá 5. marca 2007,
je typizovanou spotrebiteľskou zmluvou. Súčasťou zmluvy o úvere, boli obchodné
podmienky, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené uţ vopred. Preto
na vec bolo nepochybne potrebné aplikovať ustanovenia či uţ Občianskeho zákonníka,
Zákona o ochrane spotrebiteľa, alebo aj iných predpisov, účelom ktorých je ochrana
spotrebiteľa a jeho práv.
Konštatoval, ţe postup súdu prvého stupňa bol v súlade s ustanovením § 44
ods. 2 Exekučného poriadku.
Toto uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom ţiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, ţe dovolací súd „poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podané dovolanie odôvodnila tým,
ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej
veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.). Tieto procesné vady vyvodzovala
dovolateľka z toho, ţe rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať
rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
umoţňuje v tam vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť
ţiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol
právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných
predpokladov, za ktorých môţe byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný
podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo uţ bolo predmetom skúmania rozhodcovského
súdu v rozhodcovskom konaní. Dovolanie ďalej odôvodňovala aj tým, ţe sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.) a odňala
sa oprávnenej moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo na (nútený) výkon
rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie,
je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým, ţe ho súdy odmietli
vykonať, neprípustne zasiahli do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť
a moţnosť pred exekučným súdom konať. Konanie sa zaťaţilo aj tzv. inou vadou konania
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
a rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ aţ c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, ţe súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov. Táto námietka dovolateľky, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní,
nie je opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo
sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7
ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred
bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo
ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania príslušnému orgánu.
O ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybne
rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku).
Dovolateľka tieţ namieta, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, ţe by o rovnakej
ţiadosti toho istého exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie
týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo uţ prv rozhodnuté. To vedie k záveru, ţe uvedená
námietka dovolateľky je neopodstatnená. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku
je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou súdneho sporového konania, totiţ vyplýva,
ţe jeho výsledkom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.
Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto
ním nemôţe byť zaloţená prekáţka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe v konaní na súdoch niţších stupňov
došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnená v dovolaní tvrdí, ţe v konaní došlo tieţ k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. ţe súdy rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon, ktorým sa začína konanie (porovnaj aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 3 Cdo 56/2005, 3 Cdo 186/2009 a 1 Cdo 180/2010).
V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, ţe by exekučný súd konal a rozhodoval bez
toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, ţe oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie
(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. e/ O.s.p., nemá preto ţiadne opodstatnenie.
Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali moţnosť konať. Pod
odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany
jeho práv.
Oprávnená v dovolaní naznačuje, ţe k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie
o ţiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu
uvádza, ţe po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 aţ § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov
pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Záverom tejto časti
dovolací súd konštatuje, ţe zo spisu nevyplýva, ţe by procesný postup súdov v danej veci
v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny a ţe by viedol k oprávnenou namietanej
procesnej vade.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tieţ v prípade zamietnutia
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, ţe doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
uţ nemoţno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na vyššie uvedené je exekučný
súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je uţ v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného
súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôţe naprávať chyby a nedostatky
exekučného titulu (porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli,
ţe ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok,
je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, ţe všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo
o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,
ţe účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyuţil moţnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku ţalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval
postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predloţený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď R 46/2012).
V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R. z 11. novembra 2011 sp. zn. W.,
ktorým bola povinnej uloţená povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 203,55 Eur
s príslušenstvom. V tomto rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, ţe „rozhodcovský súd má
právomoc rozhodovať o ţalobe doručenej ţalobcom (pozn. oprávnenou), pretoţe sa jedná
o spor medzi ţalobcom, právnym nástupcom banky a ţalovanou (pozn.: povinnou) ako
zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Ţalovaná (povinná) v zmysle Zmluvy o úvere z 28.
Februára 2007 svojím podpisom potvrdila, ţe sa oboznámila s OP pre úver a súhlasila s ich
obsahom, prijíma návrhy v nich predloţené a potvrdzuje ich prevzatie. Podľa bodu 9.2 OP
pre úver sa zmluvné strany dohodli, ţe akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a OP
pre úver budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody ţalovaná (povinná) prijala
návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so
zmluvou o úvere a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo OP,
v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R.“.
Zmluvné dojednanie, na ktoré v uvedenej časti poukázal označený rozhodcovský
rozsudok, treba povaţovať za rozhodcovskú doloţku (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Keďţe sa účastníci dohodli, ţe všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní, postupovali súdy niţších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či predmetné
ustanovenie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy niţších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 aţ § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd
konštatuje, ţe súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého
výklad uskutočnili v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.
Dovolací súd pripomína, ţe Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, ţe nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môţe byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, ţe vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, ţe vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doloţky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môţe takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleţí vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doloţkou viazaný.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere
uzatvorenej zmluvy o úvere, pretoţe právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej úver
v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú sluţbu prijala povinná
(ako spotrebiteľ), ktorá bola pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej
zmluvnej strany a nemala moţnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doloţku, ktorá bola
súdmi niţších stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol
účinnosť 1. apríla 2004, teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli, ţe uvedená právna
úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných
kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; takéto ustanovenia spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník označuje
za neplatné. Takým je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Keďţe neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doloţka) nevyvoláva
zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, ţe právna
predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli na tom, ţe ich vzájomné spory budú
riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doloţkou, ktorá vykazuje znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného
zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť zaloţená právomoc
rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť ţalobu oprávnenej proti povinnej vo veci sp. zn.
W. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. Na základe toho dovolací
súd konštatuje, ţe súdy niţších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne
nepovaţovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 aţ 46 Exekučného poriadku).
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotoţnil
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu
prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami
oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej,
keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej
súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje,
neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať
to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo o prípad
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
K námietke oprávnenej, ţe v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje,
ţe procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý moţno úspešne uplatniť iba vtedy,
keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama
takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p.
Dovolateľka napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/12).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však ţiadne trovy dovolacieho konania
nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. júna 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová