Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4f4/396144.211dfc.pdf
PDF · 213.41 KB
No categories available
2Oboer/170/2013
Najvyšší súd 2Oboer/170/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného
advokátskou kanceláriou F., proti povinnému: P., o vymoženie 89,62 eur s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 5447/10, vedenej na Okresnom súde Vranov
nad Topľou pod sp. zn. 7Er/347/2004, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove z 29. novembra 2012 č. k. 21CoE/35/2012-54, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 29. novembra 2012 č. k. 21CoE/35/2012-54 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
notárskej zápisnice spísanej 23. júla 2004 notárkou J. pod č. N 1114/2004, NZ 60371/2004
(ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Vranov nad Topľou uvedenej žiadosti vyhovel
a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 27. júna 2012 č. k. 7Er/347/2004-34
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Konštatoval, že o trovách exekučného
konania rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto uznesenia.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že preskúmaním exekučného titulu
a zmluvy o úvere č. 8240355 uzavretej medzi oprávneným a povinným 16. januára 2004
(ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“) zistil, že na základe tejto zmluvy oprávnený
poskytol povinnému úver vo výške 5 000 Sk. Keďže povinný bol v omeškaní s plnením
svojho záväzku M. ako splnomocnený zástupca povinného prostredníctvom ním
splnomocnenej osoby, a to M. uznal do vyššie uvedenej notárskej zápisnice v mene
povinného dlh v celkovej výške 17 816 Sk s príslušenstvom. V notárskej zápisnici zástupca
povinného zároveň súhlasil, aby v prípade neplnenia povinnosti zo strany povinného bola
notárska zápisnica exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že
notárska zápisnica bola spísaná na žiadosť M. zastupujúceho na základe substitučnej plnej
moci M., advokáta splnomocneného dlžníkom (povinným) v zmluve o úvere. Celý text
splnomocnenia vrátane osoby splnomocnenca je v štandardnej formulárovej zmluve o úvere
predtlačený. Povinný týmto splnomocnením splnomocnil M. okrem iného aj na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo
exekúciu na celý majetok povinného do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
Uviedol, že povinný nebol prítomný pri spísaní notárskej zápisnice. Splnomocnenie, ktoré
udelil povinný v zmluve o úvere je koncipované široko a všeobecne. Zo splnomocnenia nie je
možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú. Povinný
splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala jeho záväzok, ktorého konkrétnu výšku
nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať
prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase
odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok
v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať či
omeškanie dlžníka a v akom rozsahu vôbec nastane. Súd poukázal aj na rozpor záujmov
povinného a „ním zvoleného“ zástupcu (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Keďže meno
zástupcu bolo zakomponované vopred priamo do predtlače zmluvy o úvere, nemožno hovoriť
o slobodnej vôli dlžníka pri zvolení si zástupcu. Tým je spochybnený základný predpoklad
pri udelení plnej moci, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného ako aj slobodná
voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Všetky uvedené skutočnosti majú za následok
vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného splnomocnenia. Vzhľadom na uvedené
a na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 183/2011-16 dospel súd prvého stupňa
k záveru, že takto spísaná notárska zápisnica v danom prípade nezodpovedá požiadavkám,
ktoré na ňu ako na spôsobilý exekučný titul kladie § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Súd dospel k záveru, že daný prejav vôle nie je možné urobiť v zastúpení, a to ani na základe
udeleného plnomocenstva splnomocnenému zástupcovi. S poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pričom úkon vychádzajúci
z neprijateľnej podmienky je neplatný.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým uznesením návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol a na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený navrhol konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie odvolací súd
uviedol. Odvolací súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá nepodporuje právny
názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom
prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudky Súdneho
dvora EÚ vo veciach C-243/08, C-237/02). Odvolací súd sa zaoberal otázkou či označená
zmluvná podmienka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uviedol, že právny úkon
zastupovania vzhľadom na kolíziu záujmov je v rozpore so zákonom (§ 39 Občianskeho
zákonníka). Ďalej uviedol, že notárska zápisnica je ako procesno-právny inštitút uznaná ako
exekučný titul, ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní
dlhu, resp. záväzku. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej
podstatnou náležitosťou. Tento prejav dlžníka robí z notárskej zápisnice právny titul
spôsobilý na exekúciu. Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo
k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného (povinného). Aspekt zjavnosti vyplýva
zo skutočnosti, že oprávnený predformuloval M. vo formulárovej zmluve, a teda nešlo
o výber zástupcu zo strany povinného. Zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak
podpísal zápisnicu za povinného. Keďže ide o neplatné splnomocnenie, povinný nemohol
plnomocenstvo kedykoľvek odvolať. Neplatný právny úkon sa neodvoláva, pretože nemá
žiadne účinky. Súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu, pretože na splnenie podmienok
exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/164/1996). S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2010
a II. ÚS 498/2010 uviedol, že v tomto smere sú odvolacie námietky neopodstatnené.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie,
ktoré odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z.; ustanovením § 237
písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy s oprávneným nekomunikovali
o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho námietky proti prejednaniu
veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo, aby jeho
právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho
právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva
EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležite dokazovanie, ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súdy
nesprávne aplikovali a interpretovali ustanovenia § 44 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992
Zb. ochrane spotrebiteľa a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania
a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky:
1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť ho kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby
v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi?
Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva
a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Oprávnený svoje dovolanie doplnil podaním doručeným Najvyššiemu súd Slovenskej
republiky 9. augusta 2013, v ktorom rozšíril argumentáciu k dovolaciemu dôvodu podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p. Namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom konania (osobitne
oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská
k skutkovým, ale aj právnym otázkam v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Tieto procesné nedostatky neboli odstránené ani revíznou činnosťou odvolacieho súdu
na základe podaného opravného prostriedku, a to napriek tomu, že oprávnený v odvolaní túto
vadu konania - odňatie možnosti konať pred súdom namietal.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré sú
uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej
otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie,
o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade
štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je
inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu
vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa
dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje preto rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať
ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, procesná prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, f/, O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje
návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 40)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (č. l. 42). V tejto
súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného
uvedenými v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. júna 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová