Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sži/19/2013

Potvrdené rozhodnutím 2Sži/18/2013
„Najvyšší súd 2Sži/18/2013 Slovenskej republiky 2Sži/19/2013 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., v právnej veci žalobcu: JUDr. E. B., nar. X., Z., (adresa na doručovanie: H.), proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. PPZ- KA-OKAP-196-007/2011 zo dňa 22. septembra 2011 a č. PPZ-KA-OKAP-196-003/2011 zo dňa 15. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/198/2011-25 zo dňa 26. júla 2013, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/198/2011-25 zo dňa 26. júla 2013 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Milučkého a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD.,

v právnej veci žalobcu: JUDr. E. B., nar. X., Z., (adresa na doručovanie: H.), proti

žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru,

Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. PPZ-

KA-OKAP-196-007/2011 zo dňa 22. septembra 2011 a č. PPZ-KA-OKAP-196-003/2011 zo

dňa 15. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č.k. -25 zo dňa 26. júla 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -25 zo dňa 26. júla 2013 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.8.2011, ktorým žalovaný

na základe odvolania žalobcu zrušil rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 6.7.2011 týkajúce

sa infožiadosti žalobcu a vec vrátil povinnej osobe – Krajskému riaditeľstvu Policajného

2

zboru v Bratislave na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň krajský súd napadnutým

rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. PPZ-KA-OKAP-196-007/2011 zo dňa 22.9.2011, ktorým rozhodnutím žalovaný zamietol

odvolanie žalobcu a potvrdil napadnuté rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 25.8.2011,

ktorým povinná osoba žalobcovi nesprístupnila záznamy z vyjadrení jednotlivých členov

policajnej hliadky PMJ, OO PZ a posádky RZP vykonané v rámci prešetrovania sťažnosti

žalobcu vedeného pod č. KRP-K-Sť-72/2011 s poukazom na ust.

Z.z. o sťažnostiach, v zmysle ktorého informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca

s vybavovaním sťažnosti, sa nesprístupňujú.

Krajský súd v Bratislave vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného zo dňa 15.8.2011

zastavil konanie, keď mal za to, že rozhodnutie žalovaného, ktorým pôvodné napadnuté

rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 6.7.2011 zrušil a vec vrátil Krajskému riaditeľstvu

Policajného zboru v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie, je rozhodnutím procesného

charakteru, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci a ktorým žalobca nebol ukrátený

na svojich právach, pretože rozhodnutím žalovaného zo dňa 15.8.2011 sa vec opäť vrátila

do štádia správneho konania pred orgán 1. stupňa a preto sa nemení nič s konečnou

platnosťou na subjektívnych právach žalobcu. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal

i na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.

Krajský súd v Bratislave vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného zo dňa 22.9.2011 dospel

k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, pretože povinná osoba správne žalobcovi

nesprístupnila záznamy z vyjadrení jednotlivých členov hliadky PMJ, OO PZ a posádky RZP,

nakoľko v zmysle zákona o sťažnostiach, ktorý je osobitným právnym predpisom vo vzťahu

k zákonu o slobode informácií, vyplýva, že § 7 ods. 2 vylúčil zo sprístupnenia všetky

informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca SIM s vybavovaním sťažností

a vyjadrenia jednotlivých členov hliadky PMJ, OO PZ a posádky RZP predstavujú súčasť

dokumentácie súvisiacej s vybavovaním sťažností a preto sú zo zákona vylúčené

zo sprístupnenia a preto na tejto skutočnosti podľa názoru krajského súdu nemôže nič zmeniť

ani okolnosť, či osoby podávajúce v rámci prešetrovania sťažnosti vyjadrenie, súhlasia s jeho

sprístupnením. Krajský súd ďalej poukázal na § 12 zákona o slobode informácií, v zmysle,

ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní

požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,

pri ktorých to ustanovuje zákon. Krajský súd ďalej dôvodil tým, že § 7 ods. 2 zákona

3

o sťažnostiach obsahuje odkaz na ustanovenie až 12 o slobodnom

prístupe k informáciám, pričom podľa § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak požadovaná

informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom

bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ

nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný

právny predpis.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd SR

v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a z hľadiska obsahu odvolania

žiadal vec vrátiť krajskému súdu s tým, že prikáže povinnej osobe poskytnúť žalobcovi

požadované informácie. Výrok rozsudku krajského súdu, ktorým zastavil konanie

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.8.2011 považoval žalobca

za nesprávny a týmto rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach. Poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 15.12.2011 a uviedol, že žalobcovi bol

rozhodnutím zo dňa 15.8.2011 znemožnený včasný prístup k vyjadreniam, ktoré mohli byť

nepravdivé a tým bolo porušené jeho právo na slobodný prístup k informáciám.

Čo sa týka výroku, ktorým súd zamietol žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného zo dňa 22.9.2011, je taktiež nesprávny, nakoľko informácie,

ktoré žiadal žalobca sprístupniť, nie sú utajovanými skutočnosťami a žalovaný neposkytnutie

informácií neodôvodnil tým, že sa jedná o utajované skutočnosti. Nesúhlasil s názorom

krajského súdu, že zákon o sťažnostiach označuje v § 7 ods. 2 predmetné informácie

za utajované skutočnosti a poukázal na to, že utajované skutočnosti sú definované

v a že žalobcom žiadané informácie nemajú taký charakter.

Poukázal na znenie § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach v spojení s § 8 až 12 zákona

o slobodnom prístupe k informáciám. Podľa žalobcu pri uplatnení princípu „čo nie je tajné,

je verejné“ je z doslovného výkladu zrejmé, že dokumentácia súvisiaca s vybavovaním

sťažností sa sprístupňuje a výnimkou sú len tie informácie, ktoré zodpovedajú kritériám

uvedeným v § 8 až 12 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Výklad, podľa ktorého

by sa nesprístupňovali všetky informácie, teda celá dokumentácia, by nezodpovedal článku 26

ods. 4 SR. V závere svojho odvolania poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho

súdu SR zo dňa 16.12.2004, v zmysle, ktorého štátne orgány a obce majú

informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde

o informácie podľa §§ 8 až 11.

4

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sa písomne ku odvolaniu žalobcu vyjadrilo

a žiadalo, aby Najvyšší súd SR v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako súladný so zákonom potvrdil. Uviedlo, že sa v plnom rozsahu pridržiava

svojich argumentov uvedených v dôvodoch svojich rozhodnutí zo dňa 22.9.2011 a zo dňa

15.8.2011, nakoľko svoje rozhodnutia považuje za správne a vydané v súlade so zákonom

a zároveň zotrváva na svojom písomnom vyjadrení vo veci zaslanom Krajskému súdu

v Bratislave zo dňa 14.12.2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu

ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212

ods. 1 v spojení s veta prvá ); odvolanie žalobcu prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta prvá ), keď deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

a ods. 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je možné vyhovieť

a to z nasledovných dôvodov:

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods.1 ).

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,

len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie

rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne

zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami

správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje

s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody

si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

5

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa , ako vecne správny

potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom

podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými

sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí

dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku

nasledovne:

Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého

subjektu garantovanými , Listinou základných práv a slobôd

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť

informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu

verejného zdravia a mravnosti ( ). Výkladovým

pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie

Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Zákon

č. potom v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného

prístupu k informáciám.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou

je aj administratívny spis žalovaného zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 24. júna 2011

požiadal podľa o sprístupnenie informácie zo sťažnostného spisu,

keď požadoval informáciu „ako bolo ukončené disciplinárne konanie, prípadne aké opatrenia

boli prijaté na základe uznesenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, ČVS: SKIS-170/IS-1-V-2011 zo dňa 10.5.2011 a oznámenia

o výsledku prešetrovania sťažnosti SKIS MV SR pod sp.zn. SKIS-OK-OS-Sť-56/2011 zo dňa

6.4.2011. Žalobca zároveň žiadal, aby mu bolo umožnené nahliadnuť do záznamov

a vyhotoviť si ich fotokópie“.

Povinná osoba druhej časti navrhovateľovej žiadosti týkajúcej sa vyhotovenia fotokópií

zo spisu žiadosti žalobcu čiastočne nevyhovela v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona

6

o slobodnom prístupe k informáciám, keď mala povinná osoba za to, že sťažnosťou dotknutí

príslušníci policajného zboru nedali k tomu súhlasné stanovisko. Povinná osoba čiastočne

nesprístupnila ani záznamy osôb, ktoré poskytli súčinnosť podľa § 17 ods. 3 zákona

č. o sťažnostiach, pretože tieto obsahujú osobné údaje, na sprístupnenie ktorých

dotknuté osoby nedali písomný súhlas.

Primárne je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona

č. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto

zákona všeobecné predpisy o správnom konaní, t.j. o správnom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok).

V ustanovení je osobitne upravené odvolacie konanie

proti rozhodnutiam povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie alebo proti

fiktívnym rozhodnutiam povinnej osoby podľa

Ide o úpravu miesta podania odvolania (rozkladu), lehoty na podanie odvolania (rozkladu),

určenie subjektu, ktorý rozhodne o odvolaní (rozklade), lehoty na rozhodnutie o podanom

odvolaní (rozklade) a o možnosti preskúmania rozhodnutia súdom.

Lehota na rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorá je v predmetnej právnej veci sporná,

je upravená v ustanovení Citované ustanovenie

ju upravuje nasledovne: „Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia

odvolania povinnou osobou.“ Ide o jednoznačné určenie lehoty, ktorá sa nezačína počítať

od doručenia odvolania žalobcu odvolaciemu orgánu, ale až od doručenia odvolania

odvolaciemu orgánu povinnou osobou, v tomto prípade prvostupňovým správnym orgánom

žalovanému, resp. jeho osobitnej komisii na prípravu návrhov rozhodnutí o rozkladoch.

osobitne nerieši dobu od podania odvolania (rozkladu) povinnej osobe

do predloženia odvolania (rozkladu) odvolaciemu orgánu.

V zmysle ustanovenia § 57 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie

a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní

účastníci konania súhlasia (ods. 1). Ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania

7

a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa,

keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania (ods. 2).

Až v tomto okamihu, po predložení veci odvolaciemu orgánu, začína odvolaciemu

orgánu plynúť 15-dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní (rozklade) zakotvená v § 19 ods. 3

, pretože až v tomto štádiu odvolacieho konania sa uplatní zásada

lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon

alebo ustanovenie). Inak povedané, odvolací správny orgán je povinný o odvolaní (rozklade)

rozhodnúť v lehote 15 dní od jeho doručenia od prvostupňového správneho orgánu,

ktorý už vykonal potrebné úkony v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 22

ods. 1 Uvedený právny názor je totožný aj s názorom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyjadrený v jeho rozsudkoch sp.zn. 2 Sž-o-KS 259/2004 zo dňa

28. septembra 2005 a sp.zn. zo dňa 21. marca 2012.

V danom prípade nemohol odvolací súd prisvedčiť názoru žalobcu, že poskytnutie

súčinnosti nie je prejavom osobnej povahy ale úradnej povahy, pričom získané informácie

sa majú týkať služobnej činnosti policajtov a nie ich súkromia, a že preto by mu mali byť

požadované informácie poskytnuté. V danom prípade mal odvolací súd za preukázané

z administratívneho spisu, tak ako to tvrdí povinná osoba, že sťažnosťou dotknutí príslušníci

policajného zboru nedali súhlasné stanovisko podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o slobodnom

prístupe k informáciám na zverejnenie svojich vyjadrení poskytnutých odboru kontroly podľa

o sťažnostiach. Povinná osoba taktiež dôvodne dôvodila tým,

že čiastočne nesprístupňuje ani záznamy osôb, ktoré poskytli súčinnosť podľa § 17 ods. 3

zákona o sťažnostiach, nakoľko obsahujú osobné údaje, ktoré sú uvedené v § 9 ods. 1, 2

a v § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám, na ktoré dotknuté osoby

nedali písomný súhlas.

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR správne povinná osoba skúmala, či zverejnením

osobných údajov príslušných policajtov, by sa nedopustila postupu, ktorý by bol v rozpore

so zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o ochrane osobných údajov vychádza

zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24. októbra 1995, o ochrane

jednotlivcov v súvislosti so spracovávaním osobných údajov a o voľnom pohybe týchto

údajov. Zmyslom uvedenej smernice bolo podchytiť v rámci ochrany osobných údajov

akékoľvek informácie, ktoré môžu súvisieť s jednotlivcom. Výraz „akékoľvek“ informácie,

8

ktorý je použitý v texte smernice jednoznačne svedčí o širokej ochrane osobných údajov

dotýkajúcich sa súkromného a rodinného života jednotlivca v úzkom zmysle, ale tiež

informácie o akomkoľvek druhu činnosti, ktorou sa jednotlivec zaoberá, napríklad informácia

o jeho pracovných vzťahoch alebo ekonomickom či spoločenskom správaní sa, a zahŕňa tiež

informácie o jednotlivcoch bez ohľadu na postavenie alebo úlohu, v akej daná osoba

vystupuje, a to ako zamestnanec, zákazník a pod. V danom prípade správne povinná osoba

aktívne skúmala súhlas dotknutých subjektov na zverejnenie ich osobných údajov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že zverejnením príslušných

údajov o dotknutých policajtoch žalobcovi, by došlo k zverejneniu citlivých osobných

údajov vypovedajúcich o dodržiavaní služobnej disciplíny a prejavoch morálno

vôľových vlastností príslušných policajtov pri plnení služobných úloh, ktoré údaje

sú v danom prípade nesporne i chránenými osobnými údajmi v zmysle zákona

o ochrane osobných údajov, ako i zákona o slobodnom prístupe k informáciám,

k zverejneniu ktorých dotknuté subjekty nedali súhlas, a preto povinná osoba

postupovala v súlade so zákonom, ak v tejto časti info-žiadosti oprávnenej osoby

nevyhovela.

Za týchto skutkových a právnych okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného

je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného

skutkového stavu.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,

je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal

so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom

administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite

vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil

právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

9

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami,

ktoré žalobca namietal v podstate už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd

náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súladný so zákonom podľa a

potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal

z ustanovení a tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol

v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 2. júla 2014

JUDr. Jozef M i l u č k ý , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková