Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
025/434765.5d6484.pdf
PDF · 168.32 KB
No categories available
2Sži/18/2013
Najvyšší súd 2Sži/18/2013
Slovenskej republiky 2Sži/19/2013
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Milučkého a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD.,
v právnej veci žalobcu: JUDr. E. B., nar. X., Z., (adresa na doručovanie: H.), proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru,
Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. PPZ-
KA-OKAP-196-007/2011 zo dňa 22. septembra 2011 a č. PPZ-KA-OKAP-196-003/2011 zo
dňa 15. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4S/198/2011-25 zo dňa 26. júla 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4S/198/2011-25 zo dňa 26. júla 2013 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.8.2011, ktorým žalovaný
na základe odvolania žalobcu zrušil rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 6.7.2011 týkajúce
sa infožiadosti žalobcu a vec vrátil povinnej osobe – Krajskému riaditeľstvu Policajného
zboru v Bratislave na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň krajský súd napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. PPZ-KA-OKAP-196-007/2011 zo dňa 22.9.2011, ktorým rozhodnutím žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil napadnuté rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 25.8.2011,
ktorým povinná osoba žalobcovi nesprístupnila záznamy z vyjadrení jednotlivých členov
policajnej hliadky PMJ, OO PZ a posádky RZP vykonané v rámci prešetrovania sťažnosti
žalobcu vedeného pod č. KRP-K-Sť-72/2011 s poukazom na ust. § 7 ods. 2 zákona č. 9/2010
Z.z. o sťažnostiach, v zmysle ktorého informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca
s vybavovaním sťažnosti, sa nesprístupňujú.
Krajský súd v Bratislave vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného zo dňa 15.8.2011
zastavil konanie, keď mal za to, že rozhodnutie žalovaného, ktorým pôvodné napadnuté
rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 6.7.2011 zrušil a vec vrátil Krajskému riaditeľstvu
Policajného zboru v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie, je rozhodnutím procesného
charakteru, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci a ktorým žalobca nebol ukrátený
na svojich právach, pretože rozhodnutím žalovaného zo dňa 15.8.2011 sa vec opäť vrátila
do štádia správneho konania pred orgán 1. stupňa a preto sa nemení nič s konečnou
platnosťou na subjektívnych právach žalobcu. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal
i na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.
Krajský súd v Bratislave vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného zo dňa 22.9.2011 dospel
k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, pretože povinná osoba správne žalobcovi
nesprístupnila záznamy z vyjadrení jednotlivých členov hliadky PMJ, OO PZ a posádky RZP,
nakoľko v zmysle zákona o sťažnostiach, ktorý je osobitným právnym predpisom vo vzťahu
k zákonu o slobode informácií, vyplýva, že § 7 ods. 2 vylúčil zo sprístupnenia všetky
informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca SIM s vybavovaním sťažností
a vyjadrenia jednotlivých členov hliadky PMJ, OO PZ a posádky RZP predstavujú súčasť
dokumentácie súvisiacej s vybavovaním sťažností a preto sú zo zákona vylúčené
zo sprístupnenia a preto na tejto skutočnosti podľa názoru krajského súdu nemôže nič zmeniť
ani okolnosť, či osoby podávajúce v rámci prešetrovania sťažnosti vyjadrenie, súhlasia s jeho
sprístupnením. Krajský súd ďalej poukázal na § 12 zákona o slobode informácií, v zmysle,
ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní
požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,
pri ktorých to ustanovuje zákon. Krajský súd ďalej dôvodil tým, že § 7 ods. 2 zákona
o sťažnostiach obsahuje odkaz na ustanovenie § 8 až 12 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom
prístupe k informáciám, pričom podľa § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak požadovaná
informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom
bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ
nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný
právny predpis.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd SR
v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a z hľadiska obsahu odvolania
žiadal vec vrátiť krajskému súdu s tým, že prikáže povinnej osobe poskytnúť žalobcovi
požadované informácie. Výrok rozsudku krajského súdu, ktorým zastavil konanie
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.8.2011 považoval žalobca
za nesprávny a týmto rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011 a uviedol, že žalobcovi bol
rozhodnutím zo dňa 15.8.2011 znemožnený včasný prístup k vyjadreniam, ktoré mohli byť
nepravdivé a tým bolo porušené jeho právo na slobodný prístup k informáciám.
Čo sa týka výroku, ktorým súd zamietol žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 22.9.2011, je taktiež nesprávny, nakoľko informácie,
ktoré žiadal žalobca sprístupniť, nie sú utajovanými skutočnosťami a žalovaný neposkytnutie
informácií neodôvodnil tým, že sa jedná o utajované skutočnosti. Nesúhlasil s názorom
krajského súdu, že zákon o sťažnostiach označuje v § 7 ods. 2 predmetné informácie
za utajované skutočnosti a poukázal na to, že utajované skutočnosti sú definované
v § 2 zákona č. 215/2004 Z.z. a že žalobcom žiadané informácie nemajú taký charakter.
Poukázal na znenie § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach v spojení s § 8 až 12 zákona
o slobodnom prístupe k informáciám. Podľa žalobcu pri uplatnení princípu „čo nie je tajné,
je verejné“ je z doslovného výkladu zrejmé, že dokumentácia súvisiaca s vybavovaním
sťažností sa sprístupňuje a výnimkou sú len tie informácie, ktoré zodpovedajú kritériám
uvedeným v § 8 až 12 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Výklad, podľa ktorého
by sa nesprístupňovali všetky informácie, teda celá dokumentácia, by nezodpovedal článku 26
ods. 4 Ústavy SR. V závere svojho odvolania poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho
súdu SR 4Sž/4/2004 zo dňa 16.12.2004, v zmysle, ktorého štátne orgány a obce majú
informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde
o informácie podľa §§ 8 až 11.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sa písomne ku odvolaniu žalobcu vyjadrilo
a žiadalo, aby Najvyšší súd SR v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave ako súladný so zákonom potvrdil. Uviedlo, že sa v plnom rozsahu pridržiava
svojich argumentov uvedených v dôvodoch svojich rozhodnutí zo dňa 22.9.2011 a zo dňa
15.8.2011, nakoľko svoje rozhodnutia považuje za správne a vydané v súlade so zákonom
a zároveň zotrváva na svojom písomnom vyjadrení vo veci zaslanom Krajskému súdu
v Bratislave zo dňa 14.12.2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu
ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212
ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie žalobcu prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je možné vyhovieť
a to z nasledovných dôvodov:
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods.1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,
len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne
zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami
správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje
s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody
si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.
Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny
potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom
podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými
sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí
dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.
Podľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku
nasledovne:
Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého
subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť
informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým
pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Zákon
č. 211/2000 Z.z. potom v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného
prístupu k informáciám.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou
je aj administratívny spis žalovaného zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 24. júna 2011
požiadal podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o sprístupnenie informácie zo sťažnostného spisu,
keď požadoval informáciu „ako bolo ukončené disciplinárne konanie, prípadne aké opatrenia
boli prijaté na základe uznesenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, ČVS: SKIS-170/IS-1-V-2011 zo dňa 10.5.2011 a oznámenia
o výsledku prešetrovania sťažnosti SKIS MV SR pod sp.zn. SKIS-OK-OS-Sť-56/2011 zo dňa
6.4.2011. Žalobca zároveň žiadal, aby mu bolo umožnené nahliadnuť do záznamov
a vyhotoviť si ich fotokópie“.
Povinná osoba druhej časti navrhovateľovej žiadosti týkajúcej sa vyhotovenia fotokópií
zo spisu žiadosti žalobcu čiastočne nevyhovela v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, keď mala povinná osoba za to, že sťažnosťou dotknutí
príslušníci policajného zboru nedali k tomu súhlasné stanovisko. Povinná osoba čiastočne
nesprístupnila ani záznamy osôb, ktoré poskytli súčinnosť podľa § 17 ods. 3 zákona
č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach, pretože tieto obsahujú osobné údaje, na sprístupnenie ktorých
dotknuté osoby nedali písomný súhlas.
Primárne je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona
č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto
zákona všeobecné predpisy o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok).
V ustanovení § 19 zákona č. 211/2000 Z.z. je osobitne upravené odvolacie konanie
proti rozhodnutiam povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie alebo proti
fiktívnym rozhodnutiam povinnej osoby podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.
Ide o úpravu miesta podania odvolania (rozkladu), lehoty na podanie odvolania (rozkladu),
určenie subjektu, ktorý rozhodne o odvolaní (rozklade), lehoty na rozhodnutie o podanom
odvolaní (rozklade) a o možnosti preskúmania rozhodnutia súdom.
Lehota na rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorá je v predmetnej právnej veci sporná,
je upravená v ustanovení § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. Citované ustanovenie
ju upravuje nasledovne: „Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia
odvolania povinnou osobou.“ Ide o jednoznačné určenie lehoty, ktorá sa nezačína počítať
od doručenia odvolania žalobcu odvolaciemu orgánu, ale až od doručenia odvolania
odvolaciemu orgánu povinnou osobou, v tomto prípade prvostupňovým správnym orgánom
žalovanému, resp. jeho osobitnej komisii na prípravu návrhov rozhodnutí o rozkladoch.
Zákon č. 211/2000 Z.z. osobitne nerieši dobu od podania odvolania (rozkladu) povinnej osobe
do predloženia odvolania (rozkladu) odvolaciemu orgánu.
V zmysle ustanovenia § 57 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie
a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní
účastníci konania súhlasia (ods. 1). Ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania
a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa,
keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania (ods. 2).
Až v tomto okamihu, po predložení veci odvolaciemu orgánu, začína odvolaciemu
orgánu plynúť 15-dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní (rozklade) zakotvená v § 19 ods. 3
zákona č. 211/2000 Z.z., pretože až v tomto štádiu odvolacieho konania sa uplatní zásada
lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon
alebo ustanovenie). Inak povedané, odvolací správny orgán je povinný o odvolaní (rozklade)
rozhodnúť v lehote 15 dní od jeho doručenia od prvostupňového správneho orgánu,
ktorý už vykonal potrebné úkony v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 22
ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Uvedený právny názor je totožný aj s názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyjadrený v jeho rozsudkoch sp.zn. 2 Sž-o-KS 259/2004 zo dňa
28. septembra 2005 a sp.zn. 2 Sži 7/2011 zo dňa 21. marca 2012.
V danom prípade nemohol odvolací súd prisvedčiť názoru žalobcu, že poskytnutie
súčinnosti nie je prejavom osobnej povahy ale úradnej povahy, pričom získané informácie
sa majú týkať služobnej činnosti policajtov a nie ich súkromia, a že preto by mu mali byť
požadované informácie poskytnuté. V danom prípade mal odvolací súd za preukázané
z administratívneho spisu, tak ako to tvrdí povinná osoba, že sťažnosťou dotknutí príslušníci
policajného zboru nedali súhlasné stanovisko podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o slobodnom
prístupe k informáciám na zverejnenie svojich vyjadrení poskytnutých odboru kontroly podľa
§ 15 zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach. Povinná osoba taktiež dôvodne dôvodila tým,
že čiastočne nesprístupňuje ani záznamy osôb, ktoré poskytli súčinnosť podľa § 17 ods. 3
zákona o sťažnostiach, nakoľko obsahujú osobné údaje, ktoré sú uvedené v § 9 ods. 1, 2
a v § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám, na ktoré dotknuté osoby
nedali písomný súhlas.
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR správne povinná osoba skúmala, či zverejnením
osobných údajov príslušných policajtov, by sa nedopustila postupu, ktorý by bol v rozpore
so zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o ochrane osobných údajov vychádza
zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24. októbra 1995, o ochrane
jednotlivcov v súvislosti so spracovávaním osobných údajov a o voľnom pohybe týchto
údajov. Zmyslom uvedenej smernice bolo podchytiť v rámci ochrany osobných údajov
akékoľvek informácie, ktoré môžu súvisieť s jednotlivcom. Výraz „akékoľvek“ informácie,
ktorý je použitý v texte smernice jednoznačne svedčí o širokej ochrane osobných údajov
dotýkajúcich sa súkromného a rodinného života jednotlivca v úzkom zmysle, ale tiež
informácie o akomkoľvek druhu činnosti, ktorou sa jednotlivec zaoberá, napríklad informácia
o jeho pracovných vzťahoch alebo ekonomickom či spoločenskom správaní sa, a zahŕňa tiež
informácie o jednotlivcoch bez ohľadu na postavenie alebo úlohu, v akej daná osoba
vystupuje, a to ako zamestnanec, zákazník a pod. V danom prípade správne povinná osoba
aktívne skúmala súhlas dotknutých subjektov na zverejnenie ich osobných údajov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že zverejnením príslušných
údajov o dotknutých policajtoch žalobcovi, by došlo k zverejneniu citlivých osobných
údajov vypovedajúcich o dodržiavaní služobnej disciplíny a prejavoch morálno
vôľových vlastností príslušných policajtov pri plnení služobných úloh, ktoré údaje
sú v danom prípade nesporne i chránenými osobnými údajmi v zmysle zákona
o ochrane osobných údajov, ako i zákona o slobodnom prístupe k informáciám,
k zverejneniu ktorých dotknuté subjekty nedali súhlas, a preto povinná osoba
postupovala v súlade so zákonom, ak v tejto časti info-žiadosti oprávnenej osoby
nevyhovela.
Za týchto skutkových a právnych okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného
je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného
skutkového stavu.
Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného,
je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal
so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom
administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite
vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil
právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami,
ktoré žalobca namietal v podstate už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd
náležite vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súladný so zákonom podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP
potvrdil.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal
z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol
v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 2. júla 2014
JUDr. Jozef M i l u č k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková