Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/54/2013

Identifikačné číslo spisu: 4012200658 Dátum vydania rozhodnutia: 18.07.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Hargaš Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:4012200658.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: MT PLUS TRADE s.r.o., so sídlom Komjatická 1455/35, Nové Zámky, IČO: 36 815 471, zast. Mgr. Filipom Osvaldom, advokátom so sídlom vo Zvolene, Trhová 1, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 10205041/1/986643/2012 z 15. mája 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. -42 zo dňa 27. februára 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -42 zo dňa 27. februára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. -42 zo dňa 27. februára 2013, podľa ust. (ďalej v texte rozhodnutia len „“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 10205041/1/986643/2012 z 15. mája 2012, ktorým žalovaný potvrdil podľa ust. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo „“) rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nové Zámky č. 9412301/OSD6/3545/2012/Re z 2. februára 2012, ktorým správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2010 v sume 5700 €, ktorý bol žalobcovi odpočítaný od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období 1. štvrťrok 2011. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na ust. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd s poukazom na základné zásady daňového konania uviedol, že zásadnou námietkou žalobcu v konaní bola skutočnosť, že dôkazné bremeno žalobcu nemožno vykladať natoľko extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. V tejto súvislosti poukázal na veľmi rozsiahle dokazovanie a zisťovanie skutkového stavu zo strany jednak prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, pričom v daňovom konaní boli vypočutí viacerí svedkovia, a to S., X., konateľ obchodnej

spoločnosti SALVO s.r.o., W., pričom z výpovedí predmetných svedkov nebola potvrdená skutočnosť o poskytnutí zdaniteľného plnenia spoločnosťou SALVO s.r.o. žalobcovi. Súd taktiež považoval za podstatnú skutočnosť v neprospech žalobcu to, že uzavretie zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou SALVO s.r.o. nasledovalo potom, ako došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, dohody o započítaní pohľadávok, resp. tejto zmluve predchádzalo zasadnutie mestského zastupiteľstva Mesta Levoča, ktoré prijalo návrh kúpnej zmluvy medzi žalobcom a Mestom Levoča. Prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie a , ktoré citoval, dospel k záveru, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal skutočnosti, ktoré by odôvodňovali a preukazovali nárok na odpočítanie dane z faktúry č. z 30. novembra 2010 za sprostredkovanie obchodu. Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie žalovaného a jeho postup pri jeho vydávaní sú v súlade so zákonom.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zruší, vec mu vráti na ďalšie konanie a zároveň mu prizná náhradu trov konania, ktoré vyčíslil v rámci prílohy pripojenej k odvolaniu. Žalobca namietal, že žalovaný napadnutým rozhodnutím porušil jeho práva a oprávnené záujmy. Poukázal na extenzívny výklad dôkazného bremena správcom dane s tým, že poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ktorú citoval. Uviedol, že správca dane spochybnil reálne uskutočnenie plnenia podľa ust. § 9 ods.1 zákona o DPH, a to bez existencie zákonného dôvodu, nakoľko toto plnenie bolo priznané samotným dodávateľom, ktorý ho zahrnul do daňového priznania. Správca dane sa dostatočne nevysporiadal s účasťou ďalšej osoby pri dojednávaní prevodu nehnuteľností, o čom mal vedomosť, pričom S. svojím vyjadrením nevyvrátila skutočnosť, že sa mohlo jednať o osobu W. zastupujúceho spoločnosť SALVO s.r.o., keďže meno osoby nevedela uviesť. Uviedol, že vyjadrenie menovanej nie je dôkazom skutočnosti, že by k sprostredkovaniu obchodu nedošlo, pričom nie je možné tolerovať situáciu, kedy by správca dane vychádzal iba z teoretických špekulácií a konštrukcií akokoľvek pravdepodobných. Správca dane sa taktiež nevysporiadal so skutočnosťou, že podstatnú časť činností týkajúcich sa rokovania, preberania a odovzdávania nehnuteľností vykonával za Mesto Levoča W., ktorý však už v čase výkonu daňovej kontroly bol nebohý, skutočnosť ktorá nemôže byť použitá proti daňovému subjektu. Správca dane sa vôbec nevysporiadal s vyjadrením žalobcu o kontakte pána C. poslancami, ako aj s účasťou W.. Správca dane sa dopustil porušenia a , nakoľko v daňovom konaní neprihliadol na všetko, čo v ňom vyšlo najavo, ako aj nedbal o to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane mal minimálne preveriť kontakt pána C. a pána Z. s poslancami mestského zastupiteľstva Levoča, ktorí mali rozhodnúť o prevode majetku Mesta Levoča. Žalobca taktiež namietal, že mu ako daňovému subjektu bolo porušené právo zakotvené v , klásť počas daňovej kontroly svedkom otázky. Záverom odvolania žalobca uviedol, že za najdôležitejšiu v tomto konaní považoval smrť p. W., skutočnosť ktorú on ako daňový subjekt skutočne nemohol predpokladať, osoba, ktorá v prípade, že by bola nažive, potvrdila by kontakt so spoločnosťou SALVO s.r.o. a v dnešnej dobe by tento spor neexistoval. V predmetnej dobe totiž žalobca nepovažoval skutočnosti (napr. mená členov mestského zastupiteľstva) na ktoré bol dotazovaný v rámci daňového konania, za relevantné, lebo si bol istý, že osoba p. Z. by predmetné kontakty so spoločnosťou SALVO s.r.o. v prípade problému potvrdila.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, uviedol, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa už vyjadril. Preto sa v plnom rozsahu pridržiaval obsahu svojho písomného vyjadrenia k žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení s ) preskúmal rozsudok krajského súdu podľa , prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa a , a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť podľa a podľa vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v jeho nedostatočnom odôvodnení.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (, ).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona ( vety prvej ).

Podľa , ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len ,,v medziach žaloby“) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

V zmysle citovaného ustanovenia príslušný súd rozhodne vo veci samej tak, že žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom sa týka rozsahu a dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná.

Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele SR (predovšetkým , ) a v Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. , , , ).

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé ( ).

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Odvolací súd z obsahu odvolania zistil, že v podstate v celom rozsahu kopíruje obsah žaloby, v rozsahu

ktorej bol prvostupňový súd povinný zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmať.

Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd zistil, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku s námietkami žalobcu dôsledne nevysporiadal, resp. prevažnú časť z nich ponechal úplne bez povšimnutia.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ ().

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa v spojení s veta druhá zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie ( ), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania ( v spojení s veta prvej ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.