Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoE/105/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧ sslingova č. 4, IČO: 36 864

421, proti povinnej I. K., bytom J., o vymoženie 1306,49 eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Galanta pod sp. zn. o odvolaní a dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu Trnava zo dňa 27. novembra 2013, sp. zn. 24 CoE

299/2012, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu Trnava zo dňa 27.novembra 2013,

sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Komárno dňa 20.3.2007

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761,

zo dňa 21.11.2008, sp. zn. SR 11675/08. Okresný súd Galanta poverením zo dňa 25.3.2009

2

č. 5202056552 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením zo 24.4.2012, č. k. -16 exekúciu zastavil.

Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, ţe oprávnený ako dodávateľ a povinná ako

spotrebiteľ uzavreli dňa 30.4.2008 zmluvu o úvere vo formulárovej podobe, ktorá má povahu

spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na ust. a nasl. a zákona

o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky

poskytnutia úveru, ktoré v článku 17(Rozhodcovská doloţka) upravujú rozhodcovskú

doloţku, v súvislosti s ktorou sa dohodli, ţe pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá

ţalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu

o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, povaţuje sa táto skutočnosť

za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doloţky, ustanovenie tejto vety sa nepouţije

v prípade, ak pred podaním ţaloby na súde bola podaná ţaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je touto rozhodcovskou doloţkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu zaloţená právomoc rozhodcovského súdu. Súd dospel k záveru, ţe dojednanie

rozhodcovskej doloţky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá

je v zmysle neplatná z dôvodu, ţe spotrebiteľ

sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ

ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu

na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky nachádzajúcej

sa v zmluve o úvere uzavretej dňa 30.4.2008 z dôvodu, ţe rozhodcovská doloţka zakladá

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,

preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5

. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť

v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na následne

vydaný rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt, ktorý nemôţe tvoriť spôsobilý

exekučný titul v exekučnom konaní. Keďţe exekučný súd skonštatoval, ţe v prebiehajúcej

exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, exekúciu zastavil.

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním zo dňa 27.9.2012 a ţiadal

napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a tieţ navrhol konanie prerušiť

3

podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ, pretoţe existuje zákonný

dôvod na prerušenie konania.

Krajský súd Trnava ako súd odvolací ( ) uznesením zo dňa

27.novembra 2013, sp. zn. návrh na prerušenie konania zamietol

a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (, ). Vo vzťahu

k návrhu na prerušenie konania podľa prijal záver, ţe v tomto

konaní nebola preukázaná potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej

únie, lebo nie je pre daný prípad relevantná; nič by sa nezmenilo na podstatnom dôvode,

pre ktorý súd exekúciu zastavil. Vo veci samej sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého

uznesenia a konštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých

prvostupňový súd rozhodol. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade

uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku.

Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať

spor oprávneného s povinnou, preto označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný

exekučný titul. Odvolací súd zdôraznil, ţe prihliadať na splnenie podmienok konania

je úlohou súdu v kaţdom štádiu konania a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu bola

predloţená v priebehu exekúcie zmluva o úvere a z tej zistil, ţe nárok je vymáhaný v rozpore

so zákonom, v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 zákona

č. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zamietol návrh

oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia

a článku 267 Zmluvy o fungovaní EU podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať ( ). Tvrdil,

ţe napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci ( ), spočíva na zlej interpretácii

a je nepreskúmateľné, pre nedostatok dôvodov. Ţiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa, podal oprávnený dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

4

na ďalšie konanie a odloţil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušil podľa

a navrhol predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval

v podanom dovolaní. Dôvodil tým, ţe v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení § 237

, keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci

sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný ( ), súd mu svojím postupom odňal moţnosť

konať pred súdom ( ), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli

povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Ďalej uviedol, ţe konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie

a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). V dovolaní uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom

právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinnou. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská

doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ

si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto

/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo

poţadovať, aby porozumel jej významu), nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe

je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľa,

ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné

aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávneného nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica nepovaţuje riešenie

sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané

a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Poukázal na znenie

smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/jej prílohy v slovenskom, anglickom,

českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej

verzie, uvedeného ustanovenia smernice, je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné

skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej sa súd nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere. Uviedol, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Tvrdil, ţe súd mu svojím postupom odňal (ako účastníkovi konania) moţnosť konať

pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1

písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Oprávnený dôvody dovolania bliţšie špecifikoval právnou argumentáciou - porušenie

práva EÚ a interpretácie práve EÚ Súdnym dvorom EÚ, vzhľadom k rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 21.2.2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai. Oprávnený poukázal na to, ţe dovolanie podal aj z dôvodu

pre odňatie moţnosti konať pred súdom, keď exekučný súd neumoţnil účastníkom

exekučného konania, najmä oprávnenému viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal moţnosť

predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť

súdne rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závaţnými procesnými nedostatkami,

ktoré neboli odstránené ani revíznou činnosťou krajského súdu na základe podaného

opravného prostriedku, a to napriek tomu, ţe oprávnený v odvolaní namietal odňatie

moţnosti konať pred súdom. Pokiaľ exekučný súd zaloţil svoje rozhodnutie na aplikácii

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách a krajský súd podporil právnu a ústavnú udrţateľnosť tejto aplikácie, musela byť

táto aplikácia zaloţená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej

Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

6

sp. zn. a v súvislosti s tým uviedol, ţe výklad práva EÚ obsiahnutý

v rozsudku Súdneho dvora tvorí súčasť právneho základu rozhodnutia vo veci samej.

V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí

uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie

záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko

v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. Pri zohľadnení analyzovaných právnych

záverov, ako vyplýva z doplnenia dovolania, je nutné konštatovať, ţe v danom prípade

nastalo činnosťou súdov oboch stupňov ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne,

oprávnený tvrdí, ţe súdy nezohľadnili pri aplikácii smernice 93/13/ES povinnosť súdu

upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku, a dať im tak moţnosť

vyjadriť sa k nej, rovnako dať moţnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku

alebo reakcii povinnej. Podľa názoru oprávneného exekučný súd a aj krajský súd sa mali

obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom

zmysle, či rozhodcovská doloţka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom,

ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/

neprijateľnou podmienkou, pretoţe pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky

by nemohol dodrţať jednu z podmienok acte clair, ţe výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyţaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, pouţívania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, ţe výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súdy si túto povinnosť nesplnili.

Zároveň oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia európskych súdov, ktoré v doplnení

dovolania uvedenú právnu argumentáciu podporujú. S poukazom na doplnenie dovolania

a uvedenú záväznú interpretáciu práva EÚ ţiadal oprávnený, aby dovolací súd zrušil

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je zaloţené na nesprávnom právnom základe

a je vydané v konaní, v ktorom došlo k odňatiu moţnosti účastníkovi konať pred súdom.

Povinná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podal oprávnený proti

uzneseniu Krajského súdu Trnava zo dňa 27.11.2013, sp. zn. , proti tomu

výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jeho návrh na prerušenie konania

7

zamietol, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe o podanom

odvolaní konať.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Podľa prvá veta ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemoţno mať

pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávneného zo dňa 17.1.2014, ktorým napadol

uvedené uznesenie krajského súdu, je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa , na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2

).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na prerušenie

konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávneného

preto nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu Trnava zo dňa 27.novembra 2013, zastavil podľa v spojení

s bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu Trnava zo dňa 27. novembra 2013, sp. zn.

, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený zastúpený v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), potom čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním)

napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia , skúmal, či je dôvodný návrh

na prerušenie dovolacieho konania.

V súvislosti s posúdením návrhu oprávneného na prerušenie konania o dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa pre konanie

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie

na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie preruší,

9

ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom

poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,

ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia

Spoločenstva, alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,

ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť

na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom

a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný

obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva

Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná

alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo ţe správne

uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnený podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

podľa § 57 ods. 2 a 3, §58 ods. 1, § 196, § 197 ods. 1, § 200 a § 203 Exekučného poriadku

v súlade s § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní, v spojení s § 103

a , a . Zo strany súdov

10

niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

Dovolací súd následne skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu Trnava zo dňa 27. novembra 2013, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

11

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a

netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

V súvislosti s namietanou vadou konania podľa treba uviesť,

ţe právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom, rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľa o existencii vady konania v zmysle preto nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých

bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

12

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej: I. K., bytom J., o

vymoţenie 1306,49 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod

sp. zn. , na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v

Bratislave, Karloveské rameno 8, zo dňa 21.11.2008, sp. zn. SR 11675/08 nepredchádzalo

ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené

dovolateľom vytýkaná vada podľa konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávneného ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza

v súvislosti s otázkou zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa

13

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd aj prvostupňový súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

14

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom

prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto

súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012,

sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná,

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

15

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávneného

v podanom odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a

a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

16

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Rovnako nie je dôvodná námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili

vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, a to zákonom

č. účinným od 08. augusta 2012, ktorým bol novelizovaný Exekučný

poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle

ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/.

Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie

dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nebol povinný postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2

Exekučného poriadku uznesením zo dňa 24.4.2012 a uvedené zákonné ustanovenie, na ktoré

poukazuje dovolateľ bolo účinné od 8. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Odvolací súd

v danom prípade postupoval v súlade s ust. ak o odvolaní oprávneného

rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu

odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody,

pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa alebo

pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť,

ţe v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44

ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie

exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 aţ § 124

), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinnej.

17

V súvislosti s námietkou dovolateľa, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (, , a ), nevyšli

najavo ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

odmietol dovolanie oprávneného podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie o jeho odvolaní muselo

zastaviť a vznikla mu povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (

v spojení s ). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej

právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal

( v spojení s a ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal,

lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania ( ).

18

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 22. júla 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová