Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)9c1/393455.2bbe51.pdf
PDF · 136.65 KB
No categories available
4Cdo/137/2013
Najvyšší súd 4 Cdo 137/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. H., bývajúceho
v Dunajskej Strede, Sv. J. č. 1173/15, podnikajúceho pod obchodným menom „J.J. proti
ţalovanej S., bývajúcej v Dunajskej Strede, Sv. J. č. 1173/15, zastúpenej Kanisová & Kanis
Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 10, o vypratanie
nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9 C 161/2009, v
konaní o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra 2012,
sp. zn. 10 Co 175/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra
2012, sp. zn. 10 Co 175/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo 14. marca 2011, č. k. 9 C 161/2009-77
uloţil ţalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosť zapísanú na LV č. X. v katastrálnom území
2
D., a to parcelu č..X., zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 511 ma bufet s terasou, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku (ďalej len „nehnuteľnosť“). Zároveň ju zaviazal
k povinnosti nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 469,84 eur na adresu jeho právneho
zástupcu. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, ţe medzi účastníkmi
bola 1. januára 2005 uzavretá na dobu neurčitú zmluva o nájme nehnuteľnosti (ďalej len
„zmluva“), ktorou ţalobca ako prenajímateľ prenajal ţalovanej ako nájomcovi na dočasné
uţívanie nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území D., vedenú na LV č. X. Správou
2
katastra D. ako parcela č..X., zastavané plochy vo výmere pribliţne 150 mspolu s bufetom
a s terasou na uvedenej parcele; ţalovaná bola oprávnená predmet nájmu uţívať na účely
prevádzkovania bufetu a pohostinstva; zmluvné strany sa dohodli, ţe prenajímateľ môţe
zmluvu vypovedať v prípadoch uvedených v čl. VI zmluvy s 1-mesačnou výpovednou
lehotou, ktorá začína plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede;
a ţe zmluva je opatrená podpisom a pečiatkou ţalobcu a podpisom a pečiatkou ţalovanej ako
podnikateľky. Súd prvého stupňa ďalej zistil, ţe ţalobca listom z 29. mája 2009 (podaného na
pošte 30. mája 2009) vypovedal zmluvu s poukazom na § 10 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) s tým, ţe podľa § 12
tohto zákona je výpovedná lehota trojmesačná a začína plynúť prvým dňom mesiaca
nasledujúceho po doručení výpovede; ţalobca vyzval ţalovanú, aby po skončení výpovednej
lehoty odovzdala nehnuteľnosť v stave spôsobilom na ďalšie vyuţitie s prihliadnutím na
obvyklé opotrebenie; pošta oznámila, ţe zásielka bola dodaná a prevzatá adresátom
(ţalovanou) 1. júna 2009, avšak podpis na pripojenom poštovom doručovacom hárku, po jeho
porovnaní s podpisom ţalovanej na zmluve a súdnej doručenke o zaslaní ţaloby na vyjadrenie
ţalovanej, evidentne nepatrí ţalovanej, ktorú skutočnosť aj sama tvrdila. Súd prvého stupňa
tieţ zistil, ţe ţalobca listom zo 17. júla 2009 oznámil ţalovanej, ţe na výpovedi trvá
a opätovne ju vyzval, aby po uplynutí výpovednej lehoty vypratala nehnuteľnosť, pretoţe
v prvý deň nasledujúceho mesiaca sa začína na nehnuteľnosti rekonštrukcia a búracie práce
a dôjde k odpojeniu elektriny a prívodu vody. K tomuto listu bol pripojený opis výpovede
z 29. mája 2009 a plná moc pre právneho zástupcu ţalobcu. Na tento list reagovala ţalovaná
listom z 24. júla 2009 (doručeným právnemu zástupcovi ţalobcu 3. augusta 2009)
oznámením, ţe jej nebola výpoveď doručená a právny vzťah zaloţený zmluvou naďalej trvá.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 663, § 676 ods. 1 a § 677 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, ţe preskúmavaný zmluvný vzťah nepodlieha
právnemu reţimu nájmu nebytových priestorov podľa osobitného zákona č. 116/1990 Zb.
(bez bliţšie odôvodnenia). Podľa názoru súdu prvého stupňa, keď ţalovanej po doručení
výpovede najneskôr v júli 2009 začala dňom doručenia plynúť trojmesačná výpovedná lehota,
ktorá uplynula najneskôr 24. októbra 2009, ţalovaná bola povinná nehnuteľnosť vypratať.
Pretoţe tak neurobila a nehnuteľnosť naďalej uţívala bez právneho titulu, ţaloba bola podaná
dôvodne. S prihliadnutím na § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)
rozhodol podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku. O trovách konania rozhodol súd prvého
stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytnutie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004
Z. z.“) a úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania voči ţalovanej, ktorá úspech
nemala.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovanej rozsudkom zo 6. novembra 2012,
sp. zn. 10 Co 175/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, vo výroku
o náhrade trov konania ho zmenil tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi náhradu trov
prvostupňového konania v sume 469,84 eur k rukám advokáta ţalobcu do troch dní
a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume
143,61 eur k rukám advokáta ţalobcu do troch dní. Odvolací súd dospel k záveru,
ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je potrebné povaţovať síce za vecne
správny vo výroku, avšak z iného, neţ súdom prvého stupňa uvedeného dôvodu. Podľa
názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nemôţe obstáť výpoveď z 29. mája 2009,
ktorá neobsahuje výpovedný dôvod. Ţalobu v danej veci však povaţoval za dôvodnú
na základe výpovede z 27. januára 2011, v ktorej ţalobca ako dôvod výpovede uviedol
neochotu ţalovanej sprístupniť mu predmet nájmu a neplatenie nájomného v celej dojednanej
výške po dostatočne dlhý čas presahujúci ako uviedol odvolací súd „ten uvedený v zmluve“,
pričom dôkazné bremeno pri tomto výpovednom dôvode bolo podľa názoru odvolacieho súdu
na ţalovanej, ktorá toto bremeno neuniesla, súdu nepredloţila ţiadne dôkazy, z ktorého
dôvodu výpoveď povaţoval za platnú. Odvolací súd vec právne posúdil podľa § 665 ods. 1,
§ 671 ods. 1, § 673 a § 675 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie vo výroku o trovách
prvostupňového konania odôvodnil nesprávnou formuláciou výroku súdom prvého stupňa,
keď pri ukladaní povinnosti na peňaţné plnenie sa ukladá povinnosť zaplatiť náhradu trov
konania a nie nahradiť trovy konania a nie na adresu právneho zástupcu, ale nanajvýš k jeho
rukám, pretoţe voľba spôsobu splnenia uloţenej povinnosti je na ţalovanej ako povinnej
osobe. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. a úspešnému ţalobcovi priznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná z dôvodu podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., z dôvodu inej vady konania,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky navrhla rozsudok krajského súdu a rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jej názoru jej bola postupom
súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, keď odvolací súd povaţoval za platnú výpoveď
z 27. januára 2011, ku ktorej sa nemala moţnosť vyjadriť v rámci dokazovania, ani k právnej
stránke veci, a to ani pred súdom prvého stupňa, ktorý túto výpoveď povaţoval
za nadbytočnú, vzhľadom na podľa jeho názoru platnú výpoveď z 29. mája 2009
a ani pred odvolacím súdom, ktorý obsah druhej výpovede, na ktorej zaloţil dôvodnosť
ţaloby, posúdil čisto „akademicky“ bez vykonania dokazovania. Odôvodnenie odvolacieho
súdu o neunesení dôkazného bremena ţalovanou ohľadom druhej výpovede nemôţe
byť namieste v prípade, keď odvolací súd ţiadne dokazovanie k tejto skutočnosti
nevykonával. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd v rozpore so zásadou dvojinštančnosti
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa na základe iných skutkových a právnych
dôvodov ako súd prvého stupňa, čím znemoţnil účastníkom konania uplatnenie práva
domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych
záverov prvýkrát pouţitých aţ v konečnom rozsudku odvolacieho súdu. Keď odvolací súd
nevyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu ustanovení právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli pouţité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
bol povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu týchto ustanovení
vyjadrili. Ak tak neurobil, zaťaţil konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. aj z tohto
dôvodu, pretoţe jeho rozhodnutie je prekvapivé. Na záver ţalovaná zdôraznila, ţe nie
je pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, ţe druhú výpoveď z nájmu posunula na samostatné
konanie.
Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 237 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel
k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudky
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 238 ods. 1, 2 a 3
O.s.p. Podané dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
ţiadneho z rozhodnutí uvedených v týchto ustanoveniach. Prípustnosť dovolania ţalovanej
preto nemoţno vyvodiť z týchto ustanovení.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či v konaní
nedošlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania i svoju zákonnú povinnosť osobitne
skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd nečakane zaloţil svoje
rozhodnutie na inom právnom ustanovení. Dospel pritom k záveru, ţe konanie je takouto
vadou postihnuté.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7. Podľa § 213 ods. 4,
odvolací súd môţe doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom
konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo
za podmienok ustanovených v § 205a.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. Podľa § 120 ods. 3 a 4 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môţe
osvojiť skutkové zistenia zaloţené na zhodnom tvrdení účastníkov. Súd je povinný okrem
vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,
v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej, pretoţe na dôkazy a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada.
Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených
v § 205a.
V preskúmavanej veci bola na pojednávaní pred súdom prvého stupňa predloţená
výpoveď z nájmu z 27. januára 2011, ku ktorej sa ţalovaná vyjadrila v tom zmysle, ţe táto
výpoveď len preukazuje skutočnosť, ţe sám ţalobca povaţuje zmluvu za platnú a ţe jej bránil
uţívať nehnuteľnosť (uvedené tvrdila i v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa). Na pojednávaní pred odvolacím súdom právna zástupkyňa ţalovanej poukázala na to,
ţe súd prvého stupňa sa touto výpoveďou nezaoberal. Právny zástupca ţalobcu trval na tom,
ţe predmetom konania nie je nová výpoveď (ku ktorej pristúpil preto, lebo ţalovaná
mu neumoţňovala prístup do prenajatých priestorov), ale skoršia výpoveď, ktorú doručoval
ţalovanej dvakrát a ktorá je podľa jeho názoru platná. Podľa zápisnice z pojednávania,
odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením zmluvy, oboch výpovedí a zápisnice
z rokovania právnych zástupcov. V zápisnici odvolací súd uviedol, ţe účastníkom poskytol
poučenie o tom, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané z vykonaného dokazovanie (bez
bliţšieho uvedenia). Návrhy na doplnenie dokazovania predloţené neboli.
Na základe uvedeného je dovolací súd toho názoru, ţe odvolací súd sa nad rámec
návrhov účastníkov a nad rámec odvolania ţalovanej zaoberal výpoveďou z 27. januára 2011,
danej ţalobcom ţalovanej po podaní ţaloby (ktorá skutočnosť zakladá tzv. inú vadu konania,
ktorá sama o sebe nezakladá prípustnosť dovolania). Napriek uvedenému konštatovaniu,
pokiaľ ide o samotné vykonanie dokazovania, odvolací súd na pojednávaní vykonal dôkaz
výpoveďou a umoţnil aj účastníkom vyjadriť sa k tomuto dôkazu, a teda im neodňal moţnosť
konať pred súdom. Nie je tak daná z tohto dôvodu vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorá by zakladala prípustnosť dovolania ţalovanej.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité
a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
V prejednávanej veci odvolací súd vec posúdil podľa ustanovenia právneho predpisu,
ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol podľa
§ 663, § 676 ods. 1 a § 677 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na § 154 ods. 1
O.s.p. podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku. Naproti tomu, odvolací súd svoj potvrdzujúci
rozsudok zaloţil (pozn. NS SR - nad rámec odvolania) na iných skutkových a právnych
dôvodoch. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý za platnú povaţoval výpoveď z 29. mája
2009, odvolací súd dôvodnosť ţaloby zaloţil na výpovedi z 27. januára 2011 a vec právne
posúdil podľa § 665 ods. 1, § 671 ods. 1, § 673 a § 675 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí
ísť o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité
a 2/ toto ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho
predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť
právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky,
je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k moţnej aplikácii tohto ustanovenia
vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné
kvalifikovať ako odňatie moţnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok
stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému
predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci
by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho,
aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru
a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov
konania môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov
konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné
skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom
zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej
správy k novele O.s.p. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza
sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ
nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje
právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie
argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade,
ţe mieni vec posúdiť podľa iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov,
aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením
osobitného druhu tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto
povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť
riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbeţného
právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním
sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali
príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým
by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť
V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací
súd zaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) právnych
dôvodoch neţ súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal
moţnosť namietať správnosť iného právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní.
V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili
k moţnému pouţitiu ustanovení iného právneho predpisu, podľa ktorých mienil danú vec
posúdiť. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom nevytvoril
procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci neboli pouţité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce.
Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu navyše ani neobsahuje náleţitosti rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
V odôvodnení rozhodnutia, ktorým odvolací súd vo výroku potvrdzuje rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ale z iných skutkových a právnych dôvodov, a teda ho v celom rozsahu
nahrádza, musí odvolací súd uviesť, čoho sa domáha ţalobca a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril ţalovaný, stručne, jasne a výstiţne musí vysvetliť, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako rozhodol súd prvého
stupňa a z akých skutkových a právnych dôvodov, kto a z akých dôvodov podal odvolanie,
ako sa k odvolaniu vyjadril druhý účastník a ţe rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z iného
skutkového dôvodu (výpovede z 27. januára 2011, ktorá obsahovala výpovedné dôvody,
z ktorých dôvod spočívajúci v neplatení nájomného bol daný) a z iných právnych dôvodov.
V rozhodnutí odvolacieho súdu tak nie je uvedené, čoho sa domáhal ţalobca, z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadrila ţalovaná. Ohľadom skutočnosti, výpovede z nájmu
z 27. januára 2011, nie je zrejmé, kedy bola táto výpoveď doručená ţalovanej; aká bola
výpovedná lehota; kedy výpovedná lehota začala plynúť; kedy výpovedná lehota uplynula;
odkedy, za akú dobu a v akej výške ţalovaná nezaplatila nájomné; ako sa odvolací súd
vysporiadal s § 154 ods. 1 O.s.p., s prihliadnutím na ktoré ustanovenie rozhodoval súd prvého
stupňa; ďalej je nepreskúmateľné označenie účastníkov konania v záhlaví rozhodnutia
v spojení s ich označením v zmluve a v ţalobe; nepreskúmateľné je tieţ označenie
nehnuteľnosti, ktorú je ţalovaná povinná vypratať – ţalobca sa domáha vypratania parcely
2
č..X., zastavaná plocha a nádvorie a bufetu s terasou vo výmere 511 m, nachádzajúcich sa
v katastrálnom území D., ktoré majú byť evidované na LV č. X., zatiaľ čo predmetom zmluvy
je nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území D., parcela č..X., zastavaná plocha
2
o výmere cca 150 mspolu s bufetom a terasou na parcele č..X., ktoré nehnuteľnosti by mali
byť vedené na LV č. X.. Odvolací súd vyhovel návrhu ţalobcu v zmysle petitu, pričom
z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k uvedenému
záveru. Totiţ podľa LV č. X. na č. l. 17, na tomto nie je evidovaná parcela č..X. o výmere 150
2
ma podľa LV č. X. na č. l. 16, na ktorom je evidovaná parcela č..X., táto je o výmere 511
2
m, pričom v ňom nie je uvedené, ţe by sa na tejto parcele nachádzala stavba, bufet s terasou.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či a akým spôsobom došlo
k zmene čísla LV a výmery parcely, a teda či ide o totoţnú nehnuteľnosť, ktorej vypratania sa
domáha ţalobca, či a akým súpisným číslo je označený bufet s terasou, ktorého vypratania sa
tieţ domáha a na akej parcele sa nachádzajú a prečo odvolací súd neaplikoval ustanovenia
zákona č. 116/1990 Zb., upravujúce nájom nebytových priestorov.
Na základe vyššie uvedeného, keď rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
náleţitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval jeho
rozhodnutie za nepreskúmateľné. Takýmto rozhodnutím bola tieţ ţalovanej odňatá moţnosť
konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd vo výroku potvrdzuje
rozhodnutie súdu niţšieho stupňa z iných skutkových a právnych dôvodov (za predpokladu
viazanosti dôvodmi odvolania), musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., pretoţe tento súd svojim rozhodnutím nahrádza
napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto
musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne
závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov
a vnútorných protirečení vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia, k akým
skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval
a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie
je odôvodnené v zmysle § 157 O.s.p., ide o procesne nesprávne rozhodnutie, ktoré
je nepreskúmateľné a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať
pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť
a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť
postupu.
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/
O.s.p. je tieţ okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť,
pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe
byť povaţované za správne.
Pokiaľ ţalovaná ako dovolací dôvod uvádzala aj inú vadu konania (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd
napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nemohol v dovolacom konaní
podrobiť prieskumu z týchto dôvodov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených rozhodol
tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová