Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-175-2011.pdf
PDF · 95.02 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/175/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: X. Z., nar. X. E. XXXX, bytom P. W., S. X. XXXX/XX, podnikajúci pod obchodným menom „Juraj Hrobárek - AUTOBAZÁR SISI", s miestom podnikania Dunajská Streda, Železničná 4, zast. advokátom: JUDr. Marian Zányi, Dunajská Streda, Alžbetínske námestie 2, proti žalovanej: W. J., nar. X. U. XXXX, trvale bytom ako žalobca, zast. advokátkou: JUDr. Eva Skačániová, Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 14. marca 2011 č. k. 9C/161/2009 - 77 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 469,84 eur k rukám advokáta žalobcu do 3 dní.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 143,61 eur k rukám advokáta žalobcu do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX v katastrálnom území P. W. identifikovanú tiež ako parcela č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 511 m2 a bufet s terasou a to do 3 dní. Žalovanej potom uložil tiež povinnosť „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) žalobcovi „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 469,84 eur „na adresu“ (správne „k rukám“) advokáta žalobcu (v tomto prípade bez uvedenia lehoty plnenia). Rozhodol tak prakticky rovnako ako v poradí prvým rozsudkom v tejto veci z 20. januára 2010, ktorý bol ale predovšetkým pre zmätočnosť skoršieho označovania účastníkov (najmä žalobcu) a tiež pre nestotožnenie sa odvolacieho súdu s kľúčovým názorom súdu prvého stupňa (o neplatnosti tzv. nájomnej zmluvy účastníkov, ďalej tiež len „nájomná zmluva“) a nevykonanie okresným súdom ďalšieho potrebného dokazovania zrušený s vrátením veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (k čomu došlo uznesením Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 č. k. 10Co/141/2010-57). Tentoraz súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 663, § 676 ods. 1 a § 677 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne mal potom popri osvojení si záveru tunajšieho súdu (vysloveného v tzv. zrušujúcom uznesení) o potrebe usudzovania na nájomný vzťah k celej nehnuteľnosti (nie teda k nebytovým priestorom či priestoru) za to, že žaloba bola dôvodnou. Medzi účastníkmi bol totiž nájomnou zmluvou z 1. januára 2005 založený nájomný vzťah na dobu neurčitú, ten však žalobca vypovedal výpoveďou s trojmesačnou výpovednou lehotou doručenou žalovanej (v prílohe k listu právneho zástupcu) najneskôr v júli 2009 a keďže k uplynutiu
výpovednej lehoty takto došlo najneskôr 24. októbra 2009, v čase rozhodovania (tentoraz napadnutým rozsudkom) už neexistoval právny dôvod užívania nehnuteľnosti žalovanou a zároveň bolo nadbytočným ako urobenie (žalobcom) ďalšej výpovede z nájmu, tak i dokazovanie k presnému určeniu dňa doručenia zásielky s výpoveďou a k presnému určeniu času uplynutia výpovednej lehoty. Rozhodnutie o trovách konania bolo potom odôvodnené právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (tzv. advokátska tarifa, ďalej len „tarifa“) a vecne trovami žalobcu na súdnom poplatku a na trovách právneho zastúpenia (v sumách uvedených v odôvodnení).
Aj proti tomuto rozsudku (obdobne ako proti rozsudku tomuto predchádzajúcemu) podala včas odvolanie len žalovaná a navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že v rozpore s pokynom odvolacieho súdu z tzv. zrušujúceho uznesenia neboli odstránené vady v označení účastníkov a súd prvého stupňa ani nedoplnil v potrebnom rozsahu dokazovanie za účelom objasnenia času skončenia nájomného vzťahu účastníkov a toho, či k tomuto vôbec došlo (keďže prílohu listu zo 17. júla 2009, tvorenú prvou výpoveďou z 29. mája 2009, nemožno považovať za platnú výpoveď, ak táto sa odvoláva na zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov a navyše neobsahuje ani žiadne dôvody, tobôž nie dôvody účastníkmi dohodnuté v nájomnej zmluve), pričom i z dôvodu pomerne promptného pristúpenia súdu prvého stupňa k opätovnému rozhodnutiu sa jeho rozsudok javí i predčasný a nepreskúmateľný.
Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi i pre názor o neopodstatnenosti odvolacích námietok žalovanej. Pokiaľ šlo o procesnú stránku veci, nesprávnosť v označení oboch strán sporu (najmä jeho samého) bolo možné podľa názoru odvolacieho súdu z tzv. zrušujúceho uznesenia odstrániť i bez pričinenia žalobcu (jednoduchým neprihliadaním na označenie tej istej fyzickej osoby za až dvoch žalobcov) a neobstojí ani argumentácia nedostatkom dokazovania na ďalšiu výpoveď z nájmu (tú z 27. januára 2011), ak táto nebola priamym predmetom konania a slúžila len na ilustráciu pretrvávania stavu ignorovania žalovanou jeho (žalobcu) ako vlastníka.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom žalovanej a dokazovanie tiež čiastočne zopakoval oboznámením listín predložených už v konaní na súde prvého stupňa (predovšetkým obsahom nájomnej zmluvy a oboch výpovedí z nájmu, ktoré podľa žalovanej tejto boli doručené - tu rozumej písomnosti datované 29. mája 2009 a 27. januára 2011, žalovanej doručené v rokoch 2009 a 2011) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej treba síce považovať za vecne správny, pre dôvodnosť odvolacích námietok týkajúcich sa nie celkom dôsledného vysporiadania sa súdu prvého stupňa s obsahom výpovede z nájmu považovanej týmto (okresným súdom) za právny dôvod skončenia nájomného vzťahu a nevysporiadania sa s ďalšou výpoveďou z nájmu vôbec ale principiálne z iného, než súdom prvého stupňa uvedeného dôvodu.
Podľa § 665 ods. 1 O. z. nájomca je oprávnený užívať vec spôsobom určeným v zmluve; ak sa nedohodlo inak, primerane povahe a určeniu veci a prenajímateľ je oprávnený požadovať prístup k veci za účelom kontroly, či nájomca užíva vec riadnym spôsobom.
Podľa § 671 ods. 1 rovnakého zákona nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania.
Podľa § 673 O. z. nájomca nie je povinný platiť nájomné, pokiaľ pre vady veci, ktoré nespôsobil, nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom alebo ak sa spôsob užívania nedohodol primerane povahe a určeniu veci; podľa § 674 vety prvej takéhoto zákona ak nájomca môže užívať prenajatú vec z dôvodov uvedených v § 673 iba obmedzene, má nárok na primeranú zľavu z nájomného a napokon podľa § 675 O. z. právo na odpustenie alebo na poskytnutie zľavy z nájomného sa musí uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu (veta prvá) a právo zanikne, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim (veta druhá).
Podľa čl. VI vodu 2 nájomnej zmluvy zmluvu môže prenajímateľ vypovedať v prípade, že a) nájomca užíva prenajatú nehnuteľnosť v rozpore so zmluvou, b) nájomca prenechal ním užívanú nehnuteľnosť,
alebo jej časť do podnájmu tretej osobe bez prechádzajúceho písomného súhlasu prenajímateľa a/alebo c) nájomca mešká viac ako dva mesiace s platením nájomného.
Z vyššie citovaných ustanovení treba vyvodiť nielen základné práva a povinnosti nájomcu a prenajímateľa z nájomnej zmluvy (ktorými sú na strane nájomcu najmä právo užívať prenajatú vec a povinnosť platiť za ňu prenajímateľovi zmluvne dohodnuté nájomné, pokiaľ nejde o prípad včas nájomcom uplatneného práva na odpustenie nájomného či zľavu z neho a na strane prenajímateľa povinnosť postarať sa o užívaniaschopnosť predmetu nájmu a práva na prístup k veci za účelom overenia jej riadneho užívania v súlade so zmluvou a na dohodnuté nájomné), ale tiež možnosť prispôsobenia úpravy niektorých otázok týkajúcich sa nájmu dohodou účastníkov (keďže tu s výnimkou ustanovenia o zániku práva na odpustenie nájomného, resp. zľavy z neho a zrejme aj u už okresným súdom prvého stupňa citovaného ustanovenia o dĺžke výpovednej lehoty pri nájmoch nehnuteľností, tu však podľa všetkého len v smere nemožnosti skrátenia zákonom ustanovenej lehoty nemožno usudzovať na kogentný alebo tiež kategorický či donucujúci charakter úpravy v zákone, pri ktorom by sa nemohol uplatniť princíp zmluvnej voľnosti).
Práve o potrebu takéhoto nazerania na vec šlo aj v prípade vymienenia si účastníkmi v nájomnej zmluve, že právo prenajímateľa vypovedať nájom bude oproti zákonnej úprave nevyžadujúcej pre takýto krok uvedenie žiadnych dôvodov limitované dôvodmi pojatými do zmluvy. Ak teda účastníci si dohodli takéto obmedzenie, právne úkony smerujúce k skončeniu ich nájomného vzťahu bolo treba posudzovať i v jeho svetle (samozrejme s výhradou možného kladenia niektorou stranou vzťahu tej druhej za vinu aj porušenia inej a to priamo zákonom predpokladanej povinnosti, pri ktorom by ďalšie zotrvávanie v nájomnom vzťahu bolo treba rovnako považovať za vylúčené) a práve to musel byť dôvod, pre ktorý výpoveď z nájmu datovaná žalobcom 29. mája 2009 a žalovanej nesporne doručená v prílohe listu advokáta žalobcu zo 17. júla 2009 nemohla obstáť (byť platnou) - tu pominúc žalovanou namietané odvolanie sa v nej na ustanovenia na vec nedopadajúceho zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov predovšetkým preto, že neobsahovala absolútne žiadne dôvody.
Takto ale samozrejme na význame musela nabrať výpoveď ďalšia (súdom prvého stupňa nepovažovaná za významnú), teda výpoveď z 27. januára 2011 (ďalej tiež len „druhá výpoveď“), ktorej doručenie žalovaná taktiež nepoprela a v ktorej dôvody vedúce žalobcu k takémuto kroku už uvedené boli.
Žalobca totiž takouto zdanlivou duplicitou výpovedí z nájmu (hocako druhej výpovedi on sám ani súd prvého stupňa nepripisovali význam) za už opísanej situácie urobil jedinú rozumnú vec, ktorú v danom prípade urobiť mohol - teda že pre prípad spochybňovania a vyššie opísaným spôsobom i účinného spochybnenia skoršej výpovede si svoj pretrvávajúci úmysel so žalovanou nájomný vzťah skončiť takpovediac poistil. Takýto jeho postup predstavoval síce okresným súdom zadefinované riziko nadbytočnosti druhej výpovede, takéto riziko by sa však naplnilo len v prípade platnosti prvšej výpovede a keďže o ten tu nešlo, druhá výpoveď bola práve tým právnym úkonom, ktorý mal (za predpokladu nespochybnenia aj jeho alebo i neschopnosti tak urobiť) nájomný vzťah skončiť.
Ako už bolo spomenuté vyššie, druhá výpoveď už dôvody obsahovala a to hneď dva, pričom jedným z nich (inak v chronologickom poradí vyplývajúcom z textu výpovede tým druhým) bola neochota žalovanej (ako nájomníčky) sprístupniť žalobcovi (tomu vystupujúcemu v pozícii prenajímateľa) objekt tvoriaci predmet nájmu a druhým (týmto uvedeným vo výpovedi ako dôvod prvý) neplatenie nájomného (v celej dojednanej výške po dostatočne dlhý čas presahujúci ten uvedený v zmluve).
I keď právo prenajímateľa požadovať prístup k predmetu nájmu za účelom kontroly riadneho užívania takého predmetu v súlade so zmluvou je jedným zo zákonných práv prenajímateľa a porušenie takéhoto práva zjavne môže zakladať dôvod pre výpoveď z nájmu, v prejednávanej veci nešlo dosť dobre z podkladov predložených pred rozhodovaním odvolacieho súdu ustáliť, či bol naplnený aj legitímny (zákonom aprobovaný) cieľ, ktorého dosiahnutiu realizácia príslušného oprávnenia prenajímateľa slúži. Takýto cieľ (rozumej uplatnenie požiadavky na sprístupnenie prenajatého objektu práve a len za účelom kontroly riadneho užívania v súlade so zmluvou) je v záujme vyvrátenia pochybností o možnom šikanóznom výkone práva povinný preukazovať ten, kto porušenie povinnosti tvrdí a pretože takýmto účastníkom bol v prejednávanej veci žalobca a ten si pomerne laxným prístupom už k otázke potreby zaoberania sa aj jeho druhou výpoveďou z nájmu nesplnil ani povinnosť tvrdenia (nieto ešte žeby uniesol dôkazné bremeno), pochybnosti o inom cieli žalobcom si vynucovanej „kontroly“ než o záujme takto
pokračovať v eskalácii konfliktu medzi účastníkmi pretrvali, s prihliadnutím k uzavretiu možnosti ďalšieho dopĺňania dokazovania sa stali neodstrániteľnými a takto aj otázka naplnenia tohto výpovedného dôvodu ostala otázkou čisto akademickou.
To by však samo osebe na záver o neplatnosti aj druhej výpovede postačovať nemohlo, keďže výpovedné dôvody tu boli dva, u toho druhého dôkazné bremeno zaťažovalo naopak žalovanú a bola to tak práve táto účastníčka, na ktorej vrub muselo ísť jeho neunesenie (dôkazného bremena) a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k tomuto prišlo (tu rozumej najmä bezvýznamnosť rozdielu medzi situáciou, kedy účastník s dôkazným bremenom toto neuniesol pre objektívnu neschopnosť tak urobiť a tou, v ktorej sa rozhodné skutočnosti preukazovať a dokonca i tvrdiť ani nepokúsil).
Ak totiž ustanovenie § 671 ods. 1 O. z. povinnosť nájomcu na platenie nájomného vymedzuje tak, že nájomným sa tu rozumie primárne oboma stranami nájomného vzťahu dohodnuté a do zmluvy zanesené nájomné (o prípad neurčenia nájomného takto a potreby jeho určenia alternatívnym spôsobom taktiež predpokladaným tu spomínaným ustanovením tu nešlo), treba z toho logicky vyvodiť aj praktickú nemožnosť pripustiť, aby si nájomca určoval svojvoľne výšku nájomného (i tak, že prenajímateľovi bude platiť len časť dohodnutého nájomného). Aj neplatenie celého nájomného podľa zmluvy preto treba považovať za naplnenie výpovedného dôvodu, spočívajúceho v meškaní s platením nájomného.
Pretože potom dôkaznému konaniu je vlastný princíp možnosti preukazovania len pozitívnych skutočností (teda toho, že sa niečo stalo a nie naopak, že sa niečo nestalo), musí byť zjavné, že pri uplatnení výpovedného dôvodu predstavovaného neplatením nájomného alebo meškaním s jeho platením je to nájomca, kto je povinný preukazovať neexistenciu použitého výpovedného dôvodu (tým, že spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti vyvráti predbežný záver o pravdivosti tvrdenia prenajímateľa, podľa ktorého nájomné nebolo zaplatené buď vôbec, bolo zaplatené len sčasti, prípadne že nebolo platené včas).
Práve možné neuvedomenie si takéhoto charakteru dôkaznej povinnosti bolo evidentnou príčinou istej pasivity žalovanej pri dokazovaní a keďže tu neboli ani žiadne dôkazy preukazujúce zbavenie sa povinnosti tejto účastníčky platiť nájomné buď celkom alebo aspoň sčasti (pri ktorom by jedine mohlo byť zohľadnené iba čiastočné platenie nájomného), muselo to viesť k tomu, že druhú výpoveď bolo treba považovať za platnú.
Ak sa potom z ničoho nepodávalo ani to, žeby žalovaná otázku platnosti takejto (druhej) výpovede urobila predmetom samostatného konania a zároveň žalovaná ostala nečinnou i v smere preukazovania prípadného iného právneho dôvodu užívania ňou nehnuteľnosti pôvodne užívanej v režime nájmu, muselo to mať za následok jej podľahnutie v spore.
Odvolací súd vedený týmito úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako rozhodnutie vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
To sa netýkalo rozhodnutia o trovách konania, ktoré bolo vecne správnym len v jeho podstate, teda pokiaľ šlo o osobu z rozhodnutia oprávnenú i povinnú a čo do výšky určenej náhrady trov konania (pretože bolo treba vychádzať z toho, že trovy v takejto výške úspešnému žalobcovi skutočne vznikli a boli i preukázanými). Súd prvého stupňa však nesprávne formuloval príslušný čiastkový výrok svojho rozsudku, pretože pri ukladaní povinnosti na peňažné plnenie sa ukladá povinnosť zaplatiť a nie nahradiť (len prvý spôsob zodpovedá požiadavke vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, v tejto súv. por. najmä návetie § 63 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, teda exekučného poriadku), náhradu trov konania a nie trovy (ktoré si platí každý účastník sám, tu por. i § 140 ods. 1 O. s. p.) a nie na adresu právneho zástupcu, ale nanajvýš k jeho rukám, pretože voľba spôsobu splnenia uloženej povinnosti je na osobe z rozhodnutia povinnej a tou bola v tu uvádzanej súvislosti žalovaná (takže je to ona, kto má mať možnosť vybrať si, akým spôsobom splní jej uloženú povinnosť a nemôže byť donucovaná, aby príslušný obnos buď fyzicky doniesla advokátovi žalobcu do jeho kancelárie alebo mu ho tam posielala poštou - keďže je tu napr. ešte i možnosť platiť bankovým prevodom). Súd prvého stupňa okrem toho opomenul do tzv. náhradového výroku rozsudku (na rozdiel od rozhodnutia vo veci samej) uviesť aj lehotu plnenia a i keď na možnosť takéhoto opomenutia pamätá zákonná úprava (pri neuvedení lehoty platí zákonná trojdňová, tu por. i § 160 ods. 1 O. s. p.), pri potrebe nápravy aj ostatných formulačných nesprávností bol priestor pre nápravu i takéhoto opomenutia a odvolací súd
preto napadnutý rozsudok v časti trov konania formálne potvrdil, právne ho však podľa § 220 O. s. p. musel zmeniť spôsobom vyplývajúcim z druhého čiastkového výroku tohto svojho rozsudku.
Žalobca bol takto plne úspešný aj v odvolacom konaní (keď povaha jeho požiadavky vylučovala možnosť len čiastočného úspechu či neúspechu niektorej strany sporu) a bol to preto on, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Po priznaní náhrady vyhláseným rozsudkom a ponechaní jej vyčíslenia na toto písomné vyhotovenie rozsudku (§ 151 ods. 5 veta druhá O. s. p.) žalobca trovy mu vzniknuté v zákonom ustanovenej lehote vyčíslil (§ 151 ods. 3 O. s. p.) a z takéhoto vyčíslenia vyplynul vznik trov na právnej službe advokáta za 2 úkony (1. písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanej a 2. účasť na pojednávaní odvolacieho súdu podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a d/ tarify) v sume 57 eur za prvý z roku 2011 a 58,69 eur za druhý z roku 2012 (§ 11 ods. 1 písm. a/ a § 1 ods. 3 tarify), na paušálnych náhradách advokáta k prvému úkonu v sume 7,41 eur a k druhému 7,63 eur (§ 16 ods. 3 a § 1 ods. 3 tarify) a napokon i na 20% dani z pridanej hodnoty len k prvému úkonu a paušálnej náhrade k nemu zhora (§ 18 ods. 3 tarify). Pretože správnosť takéhoto vyčíslenia nevznikol dôvod spochybňovať, odvolací súd uložil neúspešnej žalovanej povinnosť na zaplatenie výslednej sumy náhrady (57 + 58,69 + 7,41 + 7,63 + 12,88 /ako 20% zo 64,41/ = 143,61) za rovnakých podmienok ako sumu náhrady trov prvostupňového konania (v prospech rovnakého platobného miesta a v rovnakej lehote podľa § 149 ods. 1 a § 160 ods. 1 O. s. p.), ako to napokon vyplýva z ostatného (tretieho) čiastkového výroku tohto jeho rozsudku.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom odvolacieho súdu, resp. i rozsudkom odvolacieho súdu samotným nebudú splnené dobrovoľne v lehote v ňom určenej (počítanej od právoplatnosti rozsudku), možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.