Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c52/399046.112a62.pdf
PDF · 174.25 KB
No categories available
4Cdo/367/2012
Najvyšší súd 4Cdo/367/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: D.,
nar. X., bytom S., o vymoženie pohľadávky 280,82 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4Er/3039/2008, o dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 08. augusta 2012 č. k. 13CoE/198/2012-
49, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 08. augusta 2012 č. k. 13CoE/198/2012-49 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi dňa 10. 03. 2008 návrh na vykonanie exekúcie
proti povinnej na vymoženie pohľadávky 280,82 eur (8 460 Sk) s príslušenstvom, a to
na základe exekučného titulu – rozsudku S. zriadeného zriaďovateľom S., a. s., K.,
IČO: X. zo dňa 22. 10. 2007 sp. zn. SR 7618/07. Súdny exekútor požiadal Okresný súd
Revúca o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora Okresný súd Revúca poverením
č. 5608*011417 zo dňa 15. 07. 2008.
Okresný súd Revúca uznesením z 15. 05. 2012 č. k. 4Er/3039/2008-27 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne zastavil s tým, že súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu
trov exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, § 52 a nasl. zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ako aj s poukazom na smernicu Rady č. 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
dojednanie rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje neprijateľnú podmienku, keďže
nebola s povinnou dohodnutá osobitne. Exekučný titul bol preto vydaný na základe
neplatného ustanovenia zmluvy v rozpore so zákonom, čím boli splnené podmienky
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením z 08. 08. 2012 č. k. 13CoE/198/2012-49 uznesenie súdu prvého
stupňa vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a vo výroku, ktorým zastavil
exekúciu ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením rozhodnutia, ktoré bolo vydané súdom prvého stupňa, preto sa v odôvodnení
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov, na ktorých bolo rozhodnutie súdu prvého
stupňa založené. Odvolací súd zdôraznil, že snaha dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej
zmluve podporne Obchodný zákonník naráža na prednosť ustanovení Občianskeho
zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež vykonávacích predpisov k nemu.
K námietke oprávneného smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok odvolací
súd vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) uviedol,
že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom
stanovených procesných predpokladov, za ktorých poverí exekútora vykonaním exekúcie je
oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), ale na uvedené je oprávnený a zároveň
povinný počas celého exekučného konania. Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má
predstavovať exekučný titul uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov
ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené
stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn.
3Cdo/122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen
pred vydaním poverenia podľa odvolacieho súdu plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Odvolací súd k otázke, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania
uznesením, ktorým bola exekúcia zastavená mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. 11. 2011). Dodal, že nie je
sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona
o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto
tvrdením odvolací súd uviedol vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul uvedený v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny názor
plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10
zo dňa 16. 11. 2010. Odvolací súd sa ďalej zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky
v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Na základe námietok oprávneného dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená
do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Rozhodcovská doložka sa neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis
spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale
na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej
zmluvy povinný ju mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej
rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Podľa odvolacieho súdu rozhodcovský
rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná a pokiaľ právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom, teda
nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na základe, ktorého by oprávnenému voči
povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie (ďalej len
„dovolanie“), ktoré odôvodnil tým, že:
- súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.),
- v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.),
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.),
- súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.),
- súd bol nesprávne obsadený (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237
písm. g/ O. s. p.),
- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie (ust. § 241 ods. 2 píms. b/ O. s. p.),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Oprávnený odvolaciemu súdu vytýkal predovšetkým to, že v rámci právneho
posúdenia veci sa odvolával na nekonkrétne ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych
noriem, v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46
odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).
Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že
rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva
z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, a preto
povinná ako dlžníčka nemohla jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej
zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť
vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto
od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu
spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“.
Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne
zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy
medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu
(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových
zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že
akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná je podľa dovolateľa
absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ani v smernici. Druhá veta
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú
podmienku, len konštatuje, že podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca
je prvá veta ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej musí súd jednoznačne
preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie na základe, ktorého odvolací súd
posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú je to, že „spotrebiteľ si len s ťažkosťou
mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení
spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho
vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to
však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené
a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len
všeobecné súdy.
Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali
s judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili prečo priamo aplikovali ustanovenia
Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, napriek transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej
republiky. Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou
a francúzskou) a výkladové pravidlá vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES. Podľa
týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých
jazykových verziách odlišný musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného
významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa z porovnania
všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva, že len taká
rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo a/ neposkytuje
spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd,
b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, c/ vyžaduje
od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi,
d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného
bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej
zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa ktorého sa javí ako
keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom, tak z ostatných
jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby
spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi
predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné
právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto rozhodcovské
konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. 2 ZRK sa v ňom rozhoduje
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré v dovolaní bližšie špecifikoval. Tento návrh dovolateľ
odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie
týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby
účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Napokon navrhol,
aby dovolací súd podľa § 243 O. s. p. rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého
uznesenia Krajského súdu.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. skúmal najskôr, či je
dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a dospel k záveru, že takýto návrh nie je dôvodný.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
oprávneným v dovolaní uvedené navrhované prejudiciálne otázky.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej
otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,
pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu
sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje preto rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno
aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené procesná
prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu
daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné i podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s.
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom
a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/, f/, g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr
osobitne zameral, či oprávnenému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tak ako to tvrdí
vo svojom dovolaní.
Vadou konania, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym
hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo podať, predniesť
(doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver
pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide tak aj vtedy, ak súd nerozhodol o procesnom návrhu
účastníka konania.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní (č. l. 34)
podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 /prvá a druhá veta/ Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 /prvá veta/ Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Z obsahu spisu dovolací súd tiež zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu
oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je
možné považovať za správne.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a rozhodne o ňom.
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného uvedenými
v dovolaní nezaoberal.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová