Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
460/398629.799a7f.pdf
PDF · 170.24 KB
No categories available
2Oboer/103/2013
Najvyšší súd 2Oboer/103/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., s. r. o.,
so sídlom A., IČO X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: V., s. r. o., so sídlom K., IČO:
X., proti povinnému: A., nar. X., bytom N., o vymoženie 1 621,05 eur s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom Mgr. J. so sídlom E. v Bratislave, A. pod sp. zn. EX 486/12,
vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3Er/997/2012, o dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 20. decembra 2012 č. k. 14CoE/116/2012-25,
takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 15. mája 2012 sp. zn.
WH-B/0411/0257, ktorý vydal S. zriadený pri R., a. s., so sídlom T., IČO: X. (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Kežmarok uznesením z 5. októbra 2012 č. k. 3Er/997/2012-13 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným 20. apríla 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“) je
spotrebiteľskou zmluvou na základe, ktorej bol povinnému poskytnutý spotrebiteľský úver
v zmysle § 2 písm. a/ Zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch. Súčasťou zmluvy
o úvere sú aj Obchodné podmienky pre úver, v ktorých je v čl. 11.2 upravená rozhodcovská
doložka. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je
neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatná. Uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho
viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby podstatným
spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uviedol,
že neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve sa považuje za neplatnú a teda
rozhodcovský súd nemal právomoc takýto spor rozhodovať. Ďalej uviedol, že z ustanovenia
§ 93b Zákona o bankách vyplýva povinnosť banky a pobočky zahraničných bánk ponúknuť
svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, a to tak, aby klient
mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy. Banky a pobočky zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia
navrhovanej rozhodcovskej zmluvy. Poučenie spotrebiteľa a jeho voľbu nenapĺňa taký postup
dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných
podmienok. Uviedol, že z obsahu spisu nevyplýva, že by si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku
individuálne dojednal.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že Najvyšší súd SR už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu
preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy (sp. zn. 3Cdo/146/2011, 6Cdo/143/2011,
2Cdo/245/2010, uznesenie Ústavného súdu SR vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011).
Odvolací súd poukázal na stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Krajského súdu v Prešove z 27. septembra 2010 v zmysle, ktorého zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Uviedol, že súd prvého
stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Ďalej uviedol, že s oprávneným nie je možné súhlasiť, že
išlo o naplnenie § 93b Zákona o bankách. Toto ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie
rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho
rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom
vyžadované poučenie spotrebiteľa nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská
doložka uvedie len ako súčasť zmluvy alebo ako súčasť obchodných podmienok. Oprávnený
v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. V danom prípade nešlo o individuálne vyjednanie
rozhodcovskej doložky. Súhlasil preto so súdom prvého stupňa, ak takúto podmienku
v spotrebiteľskej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú, neplatnú a tak nezakladajúcu právomoc
rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci. Uviedol, že samotná zmluva o úvere neobsahuje
rozhodcovskú doložku. Obchodné podmienky pre úver nie sú povinným podpísané a z listín,
ktoré sú obsahom spisu je zrejmé, že Obchodné podmienky pre úver netvorili jeden
nedeliteľný dokument s uzavretou zmluvou o úvere. Uviedol, že to by mohlo zvádzať
k záveru, že neboli splnené ani podmienky písomnej formy dohody o rozhodcovskom súde,
či rozhodcovskej doložke.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Prípustnosť
a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s 237 písm. a/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, ustanovením § 237 písm. e/
O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením
§ 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred ním. Prípustnosť dovolania odvodzoval aj z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. Ďalej svoje
dovolanie odôvodňoval ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním
napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania nevyplýva ani z ust. § 238 ods. 3 O. s. p., nakoľko v danej veci
súd rozhodol uznesením, pričom odvolací súd nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len,
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného: B., s. r. o.,
so sídlom A., IČO X., proti povinnému: A., nar. X., bytom N., o vymoženie 1 621,05 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3Er/997/2012 na základe
rozhodcovského rozsudku z 15. mája 2012 sp. zn. WH-B/0411/0257, ktorý vydal S. zriadený
pri R., a. s. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm.
d/ O. s. p.).
K ostatným obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje
prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 2Oboer/77/2013, 2Oboer/103/2013, 2Oboer/49/2013,
2Oboer /0/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú
plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 44 ods. 1 Exekučného
poriadku).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy len, ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní; súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul; pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj
neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného, rozhodli o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, tým neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.).
Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd
sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade zamietnutím žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších
stupňov nebola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s .p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 a § 238 ods. 3
O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová