Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)0e3/394279.7d3d0a.pdf
PDF · 188.2 KB
No categories available
4ECdo/159/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 159/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr.
B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej A., bývajúcej v T., o vymoženie 192,52 Eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5 Er 90/2006, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2013 sp. zn. 11 CoE
52/2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Ing. JUDr. K. ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Humenné (ďalej
len „exekučný súd“) 7. februára 2006 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§
44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na
základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 17. septembra 2005 pod číslom N.
notárom JUDr. O.. Exekučný súd poverením z 13. februára 2006 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Humenné uznesením z 3. novembra 2012, č.k. 5 Er 90/2006-26, exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení uviedol, ţe exekučný titul, ktorým
je notárska zápisnica zo 17. septembra 2005 č. N., má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva
povinného obsiahnutého priamo v zmluve o úvere uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou
(ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinná splnomocnila advokáta Mgr. T. na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V bliţšom zdôvodnení súd uviedol, ţe pri
zastupovaní povinnej došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretoţe za ňu uznala záväzok
osoba, ktorej záujmy boli v rozpore s jej záujmami a zástupca konal zákonom nedovoleným
spôsobom. Bola obmedzená zmluvná voľnosť povinnej pri výbere zástupcu, keď tento bol
dopredu určený oprávnenou v zmluve, ktorá bola formulárová, a splnomocnenie bolo
súčasťou predtlače. Len na základe toho, ţe povinná ako dlţník podpísala zmluvu o úvere,
nemoţno konštatovať, ţe mienila uzavrieť aj zmluvu o plnej moci s určeným advokátom. Súd
dospel k záveru, ţe notárska zápisnica bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej
moci, je preto nevykonateľná a nemôţe byť v exekučnom konaní spôsobilým exekučným
titulom. Súd preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zastavil
z dôvodu, ţe rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. O náhrade trov exekúcie rozhodol
podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením z 28. marca 2013, sp. zn.
11 CoE 52/2012, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
jeho správnosti uviedol, ţe udelené plnomocenstvo je absolútne neplatným právnym úkonom.
Absolútnu neplatnosť súd videl v tom, ţe právny vzťah zastúpenia nevznikol platne, nedošlo
k slobodnému výberu zástupcu povinnej, čo vyplýva z predtlače zmluvy o úvere a preto podľa
§ 37 Občianskeho zákonníka takýto úkon neplatný svojím obsahom odporuje zákonu a prieči
sa dobrým mravom.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237
písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd
jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla,
ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal
náleţité dokazovanie, a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Doplneným dovolaním z 25. septembra 2013, poukazovala
na to, ţe súd nerešpektoval jej procesný návrh na prerušenie konania (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
a tieţ, ţe súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.), keď sa pred vnútroštátnym
súdom nepodieľal výkladom komunitárny sudca. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom
dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č.k.
I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia
povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek 21 a 22) vyplýva, ţe v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia exekučným súdom predchádza preskúmanie
exekučného titulu ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu
na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka
spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47
Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu,
predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade
Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky
náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť.
Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie
len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala
na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený
o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a § 240a, podľa ktorého na notárske zápisnice vyhotovené
pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila,
ţe ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej
zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,
nemôţe byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani
ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba
neprevzala ţiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva
či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu
oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú
výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí
jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53
ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec
nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky,
z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.
Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný
právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých
podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne
nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor
Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ s poukazom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, č.k. IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla,
ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Súdny exekútor ani povinná sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, ţe ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor
EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný
vyhovieť kaţdému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je moţné
za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady
93/13/EHS zabráni reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiaden dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2013, sp. zn. 11 CoE 52/2012, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ – c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej
preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,
R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne
namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide
súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila
názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností
námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďţe
súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o námietku existencie prekáţky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto
rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov
nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
proti povinnej A., bývajúcej v T., o vymoţenie 192,52 Eur s príslušenstvom, na základe
notárskej zápisnice číslo N. vyhotovenej notárom JUDr. O. 17. septembra 2005,
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie
nezaťaţila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Namietala, ţe súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych
a skutkových návrhoch, nemala moţnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, ţe nebolo vytýčené ústne pojednávanie, hoci to bolo povinnosťou
súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. K odňatiu
jej moţnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tieţ tým, ţe súd prvého
stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju, v dôsledku čoho jej bolo znemoţnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako
exekučného titulu v exekučnom konaní. Rovnako argumentovala tým, ţe v súdnom konaní
nebol rešpektovaný jej procesný návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci exekučný
i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného
konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska
jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne
vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku v znení do 31. augusta 2005, teda preto, ţe exekúcia sa začala
a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci
za nespôsobilý, sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje
na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri
preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, ţe obsah práva
na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom
tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
a rovnako do neho nemoţno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne
vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. nález sp. zn. III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto
ustanovenie totiţ (v čase účinnosti do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť
pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/.
Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, ţe tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa § 57
ods. 1 písm. a/.
Nedôvodnou bola aj námietka oprávnenej, ţe súd nerozhodol o jej procesnom návrhu
na prerušenie konania. Z obsahu spisu sa síce javí, ţe bolo oprávnenou urobené podanie
s návrhom na prerušenie konania (prijaté okresným súdom podľa prezenčnej pečiatky
dňa 7. septembra 2012, a ktoré je zaevidované aţ na č.l. 52, po rozhodnutí odvolacieho súdu)
a ţe o tomto podaní nebolo rozhodnuté, ale táto skutočnosť nezakladá takú vadu konania,
ţe by bolo potrebné dôjsť k záveru, ţe došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom.
Tým, ţe oprávnená navrhla prerušiť konanie aj v dovolacom konaní, pričom jej návrh
dovolací súd povaţoval za nedôvodný, tak prípadné zrušenie uznesenia krajského súdu
z dôvodu, aby rozhodol o návrhu na prerušenie konania, by bolo nadbytočné a neefektívne.
Tento návrh oprávnenej úzko súvisí s jej dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. g/ O.s.p.,
ktorý dovolací súd nepovaţoval za dôvodný, práve z dôvodov, pre ktoré aj zamietol návrh
na prerušenie konania v súvislosti s predloţením predbeţnej otázky.
Napokon prerušenie konania a predloţenie predbeţnej otázky, sú nezávislé úvahy
súdu, t.z., ţe tento spôsob rozhodnutia, nie je procesným právom účastníka.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľka ďalej v dovolaní namietala, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v § 237 písm. g/ O.s.p.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením.
Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemoţno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a poţiadať súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto
námietke oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky oprávnenej –
návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolacím súdom.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. augusta 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Lenka Pošová