Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/159/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr.

B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej A., bývajúcej v T., o vymoženie 192,52 Eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. , o dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2013 sp. zn. 11 CoE

52/2012, takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor Ing. JUDr. K. ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Humenné (ďalej

len „exekučný súd“) 7. februára 2006 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§

44 ods. 1 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na

základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 17. septembra 2005 pod číslom N.

notárom JUDr. O.. Exekučný súd poverením z 13. februára 2006 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Humenné uznesením z 3. novembra 2012, č.k. -26, exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení uviedol, ţe exekučný titul, ktorým

je notárska zápisnica zo 17. septembra 2005 č. N., má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva

2

povinného obsiahnutého priamo v zmluve o úvere uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou

(ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinná splnomocnila advokáta Mgr. T. na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V bliţšom zdôvodnení súd uviedol, ţe pri

zastupovaní povinnej došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretoţe za ňu uznala záväzok

osoba, ktorej záujmy boli v rozpore s jej záujmami a zástupca konal zákonom nedovoleným

spôsobom. Bola obmedzená zmluvná voľnosť povinnej pri výbere zástupcu, keď tento bol

dopredu určený oprávnenou v zmluve, ktorá bola formulárová, a splnomocnenie bolo

súčasťou predtlače. Len na základe toho, ţe povinná ako dlţník podpísala zmluvu o úvere,

nemoţno konštatovať, ţe mienila uzavrieť aj zmluvu o plnej moci s určeným advokátom. Súd

dospel k záveru, ţe notárska zápisnica bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej

moci, je preto nevykonateľná a nemôţe byť v exekučnom konaní spôsobilým exekučným

titulom. Súd preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zastavil

z dôvodu, ţe rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. O náhrade trov exekúcie rozhodol

podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením z 28. marca 2013, sp. zn.

, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení

rozhodnutia sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

jeho správnosti uviedol, ţe udelené plnomocenstvo je absolútne neplatným právnym úkonom.

Absolútnu neplatnosť súd videl v tom, ţe právny vzťah zastúpenia nevznikol platne, nedošlo

k slobodnému výberu zástupcu povinnej, čo vyplýva z predtlače zmluvy o úvere a preto podľa

takýto úkon neplatný svojím obsahom odporuje zákonu a prieči

sa dobrým mravom.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným

3

v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (

písm. a/ ), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ) a súd

jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom ( ). Ďalej uviedla,

ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal

náleţité dokazovanie, a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci ( ). Doplneným dovolaním z 25. septembra 2013, poukazovala

na to, ţe súd nerešpektoval jej procesný návrh na prerušenie konania ( )

a tieţ, ţe súd bol nesprávne obsadený ( ), keď sa pred vnútroštátnym

súdom nepodieľal výkladom komunitárny sudca. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom

dovolania poukázala na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č.k.

-12, v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia

povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek 21 a 22) vyplýva, ţe v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia exekučným súdom predchádza preskúmanie

exekučného titulu ako aj ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu

na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej

stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka

spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47

Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu,

predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky

náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej

osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť.

Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov

z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie

len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala

na , ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený

o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a § 240a, podľa ktorého na notárske zápisnice vyhotovené

4

pred 15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila,

ţe ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej

zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,

nemôţe byť neprijateľnou podmienkou v zmysle ani

ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba

neprevzala ţiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva

či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu

oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba

nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú

výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho

zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí

jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53

ods. 4 písm. a/ aţ r/ . Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec

nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky,

z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.

Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný

právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých

podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne

nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor

Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ s poukazom na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, č.k. -80. Uviedla,

ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu

úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Súdny exekútor ani povinná sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

5

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.

K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS

a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie

v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, ţe ustanovenie

ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdny dvor

EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho

práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný

vyhovieť kaţdému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je moţné

za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý

má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS zabráni reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej

6

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiaden dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2013, sp. zn. , smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod

prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie

súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , – c/ ). Dovolanie oprávnenej

preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

7

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,

R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne

namietaných procesných vád podľa , ,

Nedostatok právomoci súdu ( a ) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide

súčasne o vadu konania podľa , ktorú však dovolateľka v predmetnej veci

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke

preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila

názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej

zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania ( )

namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne

právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností

námietka dovolateľky o existencii vady podľa nie je dôvodná, keďţe

súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Pokiaľ ide o námietku existencie prekáţky rei iudicatae ( ), táto

rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu

konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá

8

vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,

o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený

(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov

nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

proti povinnej A., bývajúcej v T., o vymoţenie 192,52 Eur s príslušenstvom, na základe

notárskej zápisnice číslo N. vyhotovenej notárom JUDr. O. 17. septembra 2005,

nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom

na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa konanie

nezaťaţila.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov

konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,

zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej

normy. Namietala, ţe súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych

9

a skutkových návrhoch, nemala moţnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci

rozhodnuté. Ďalej vytýkala, ţe nebolo vytýčené ústne pojednávanie, hoci to bolo povinnosťou

súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. K odňatiu

jej moţnosti pred súdom konať a k porušeniu jen práv malo dôjsť tieţ tým, ţe súd prvého

stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil

ju, v dôsledku čoho jej bolo znemoţnené uplatňovať svoje práva z notárskej zápisnice ako

exekučného titulu v exekučnom konaní. Rovnako argumentovala tým, ţe v súdnom konaní

nebol rešpektovaný jej procesný návrh na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci exekučný

i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre zastavenie exekučného

konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade

s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy preskúmavali exekučný titul z hľadiska

jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne

vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,

bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/

Exekučného poriadku v znení do 31. augusta 2005, teda preto, ţe exekúcia sa začala

a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci

za nespôsobilý, sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje

na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri

preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, takţe námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, ţe obsah práva

na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe osobám

10

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom

tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (),

a rovnako do neho nemoţno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi

(). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne

vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. nález sp. zn. -30, ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov

niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

11

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred

nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Toto

ustanovenie totiţ (v čase účinnosti do 31. decembra 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť

pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/.

Z rozhodnutia exekučného súdu však vyplýva, ţe tento exekúciu zastavil z dôvodu podľa § 57

ods. 1 písm. a/.

Nedôvodnou bola aj námietka oprávnenej, ţe súd nerozhodol o jej procesnom návrhu

na prerušenie konania. Z obsahu spisu sa síce javí, ţe bolo oprávnenou urobené podanie

s návrhom na prerušenie konania (prijaté okresným súdom podľa prezenčnej pečiatky

dňa 7. septembra 2012, a ktoré je zaevidované aţ na č.l. 52, po rozhodnutí odvolacieho súdu)

a ţe o tomto podaní nebolo rozhodnuté, ale táto skutočnosť nezakladá takú vadu konania,

ţe by bolo potrebné dôjsť k záveru, ţe došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom.

Tým, ţe oprávnená navrhla prerušiť konanie aj v dovolacom konaní, pričom jej návrh

dovolací súd povaţoval za nedôvodný, tak prípadné zrušenie uznesenia krajského súdu

z dôvodu, aby rozhodol o návrhu na prerušenie konania, by bolo nadbytočné a neefektívne.

Tento návrh oprávnenej úzko súvisí s jej dovolacím dôvodom podľa ,

ktorý dovolací súd nepovaţoval za dôvodný, práve z dôvodov, pre ktoré aj zamietol návrh

na prerušenie konania v súvislosti s predloţením predbeţnej otázky.

Napokon prerušenie konania a predloţenie predbeţnej otázky, sú nezávislé úvahy

súdu, t.z., ţe tento spôsob rozhodnutia, nie je procesným právom účastníka.

Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

12

Dovolateľka ďalej v dovolaní namietala, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v

K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.

, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym

súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením.

Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci

samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemoţno

na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné

konanie prerušiť podľa a poţiadať súdny dvor Európskej únie

o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto

námietke oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky oprávnenej –

návrh na prerušenie konania v zmysle dovolacím súdom.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

13

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. augusta 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Lenka Pošová