Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f6d/392538.5be53b.pdf
PDF · 185.57 KB
No categories available
6ECdo/208/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 208/2013
Slovenskej republiky 6 CoE 82/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej A. P.,
bývajúcej v P.P., o vymoženie 908,18 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Námestovo pod sp. zn. 4 Er 1292/2008, o odvolaní a o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Ţiline z 30. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 96/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania
z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 30. januára 2013,
sp. zn. 3 CoE 96/2012 v jeho potvrdzujúcej časti, o d m i e t a.
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline
z 30. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 96/2012 v jeho zamietajúcej časti z a s t a v u j e.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Námestovo 4. júna 2004
poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného
titulu - notárskej zápisnice z 22. februára 2004 č. N 860/2004, NZ 15363/2004 vydanej
notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Okresný súd poverením zo 16. júna 2004 poveril
súdneho exekútora Bc. Máriu Krasňanovú vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Okresný súd Námestovo uznesením z 2. marca 2012, č. k. 4 Er 1292/2008-41
exekúciu zastavil, keď predtým uznesením z 9. marca 2011 č. k. 4 Er 1292/2008-15 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú (uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10.10.2011).
Vychádzal zo zistenia, ţe oprávnená a povinná uzavreli zmluvu o úvere, ktorej súčasťou bolo
aj splnomocnenie, ktorým dala povinná ako dlţník advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi,
okrem iného, oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej
mene uznal jej záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre
súdny výkon rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva. Za povinnú zápisnicu podpísal Mgr. Bruno Ţlnay, na základe
substitučnej plnej moci od splnomocneného advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Uvedené
plnomocenstvo pre advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu ako aj
uznanie záväzku spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice povaţoval
za neplatné. Splnomocnenie, na podklade ktorého advokát ako splnomocnenec uznal za
povinnú vo forme vykonateľnej notárskej zápisnice dlh, urobil splnomocnený zástupca
povinnej v rozpore s jej záujmami. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a o splnomocnení
neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška. V tomto čase nemohla preto povinná
realizovať svoje právo dlh uznať a taktieţ nemohla ani splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na
takéto právo. Plnomocenstvo je preto neplatné v zmysle § 39 OZ. Notárska zápisnica teda
nezodpovedá zákonným poţiadavkám, lebo neobsahuje jej základnú zákonnú náleţitosť
v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, a to súhlas (prejav vôle) povinnej s jej
vykonateľnosťou. Povaţoval notársku zápisnicu za nespôsobilý exekučný titul a exekúciu
vykonávanú na jej podklade za neprípustnú. Keďţe uznesenie, ktorým vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, nadobudlo právoplatnosť, exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil.
Krajský súd v Ţiline uznesením z 30. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 96/2012
na odvolanie oprávnenej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení
exekúcie potvrdil, návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a rozhodol o náhrade trov
odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţňuje s postupom
exekučného súdu, ktorý v danej veci správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a po právoplatnosti tohto uznesenia správne exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku zastavil. Súhlasil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, na ktoré odkázal.
Na zdôraznenie správnosti jeho postupu doplnil, ţe odvolacie dôvody, ktoré oprávnená
uvádza proti rozhodnutiu o zastavení konania, nie sú vzhľadom na vydanie samostatného
rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie (proti nemu oprávnená mala moţnosť sa odvolať,
čo aj urobila), ktoré nadobudlo právoplatnosť, relevantné. Súd prvého stupňa totiţ nemal inú
moţnosť ako po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, exekúciu zastaviť. Návrhu oprávnenej na prerušenie konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b/ O.s.p. nevyhovel z dôvodu, ţe citované ustanovenie nie je moţné aplikovať
v exekučnom konaní s poukazom na znenie ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenia odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne v dovolaní navrhla, aby dovolací
súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré
bliţšie v dovolaní špecifikovala. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla, ţe
v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O. s. p., keď súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), keď o tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo
(§ 237 písm. d/ O. s. p.), keď sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.) a keď jej súdy svojím postupom odňali moţnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a ţe
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. V súvislosti s argumentáciou
týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu
hmotného práva poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.
I. ÚS 120/2012-12, z ktorého okrem iného vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmava právny
vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázala na zákon
č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové
ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa však
tento zákon, resp. jeho novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, ţe ustanovenie
Zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby
v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenia
§ 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzal
ţiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh
vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená,
a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše,
povinná mohola plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka
kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť,
na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod
akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho
zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil
z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení
právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo
povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým
dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa
v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné
poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Uviedla,
ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
V odvolaní proti uzneseniu, ktorým odvolací súd jej návrh na prerušenie konania
zamietol uviedla, ţe súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, ţe
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď
súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok
267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,
a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,
arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre
odloţenie vykonateľnosti dovolaniami napadnutých rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 243
O. s. p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.
Konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme
integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré
je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
(viď R 61/2013).
V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov nevzťahovali na vec
právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyţadovali výklad Súdnym dvorom
Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bliţšie špecifikované prejudiciálne otázky
neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. Obidve oprávnenou navrhnuté
otázky sa totiţ týkajú posúdenia súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym
právom a nie výkladu komunitárneho práva. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý
by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a k postúpeniu veci inému orgánu. Ide
súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p., ktorú však dovolateľka v predmetnej
veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Jeho
právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom
po vecnej stránke preskúmavali notárske zápisnice, ktoré sú v danom prípade exekučným
titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania
(§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp.
namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného
poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/
O. s. p. nie je dôvodná, lebo súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má
v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní
ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak
ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných
tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je
daná táto prekáţka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý
bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po
právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska
totoţnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa
týkalo tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené, dovolateľka
neopodstatnene namieta, ţe konanie pred exekučným súdom bolo postihnuté vadou podľa
Konanie nebolo zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky
konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiţ začal konať
na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej
bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto
prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) zo strany oprávnenej
ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237
písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti
a vecnej správnosti postupu a právneho záveru súdu (jeho právneho posúdenia veci),
na ktorom v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho jej
nebolo umoţnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ materiálnu
nevykonateľnosť zistili aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom
na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda
preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú)
nemoţno vykonať. Exekučný súd má totiţ povinnosť počas celého exekučného konania
skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu
(viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 3 Cdo 210/2011,
Oprávnená odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnila tieţ tým, ţe súdy vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým jej
znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
prípadne ďalších oprávneným predloţených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiţ,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho zaloţených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma
otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.
V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu notárskej zápisnice a ďalších
listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doloţku) zamerané na posúdenie, či daný
exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať na pojednávaní,
za prítomnosti oprávnenej a povinnej. Napokon, notársku zápisnicu ako aj úverovú zmluvu,
ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom,
predkladala súdu oprávnená, a teda obsah týchto listín jej bol bezpochyby známy.
Treba dodať, ţe z pohľadu „materiálneho“ oprávnená mala moţnosť vyjadriť sa
k postupu okresného súdu, čo aj vyuţila v rámci ňou podaného opravného prostriedku
(odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal aj krajský súd.
Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, ţe sa
konajúce súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj dôvodmi uvádzanými oprávnenou
v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, aj keď nie podľa predstáv oprávnenej.
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, ţe exekučný súd
nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase
rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiţ
rozhodol 2. marca 2012 a novela zákona č. 230/2012 ukladajúca povinnosť nariadiť
pojednávanie nadobudla účinnosť aţ 8. augusta 2012.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru
Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Preskúmaním vecí dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia
súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
K tvrdeniu dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky
boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého
uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy
nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej
republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O. s. p.) a dospel
k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno
odstrániť.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Oprávnená napadla odvolaním uznesenie krajského súdu vydané týmto súdom
v pozícii odvolacieho súdu, z ktorého dôvodu funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná. Najvyšší
súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243 c O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., so zreteľom na skutočnosť, ţe
odvolacie konanie bolo zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková