Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/131/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ A. L., bývajúcej

v M.M., 2/ E. Š., bývajúcej v H. a 3/ J. U., bývajúceho v M.M., v dovolacom konaní

zastúpených Mgr. Janette Adamcovou, advokátkou so sídlom v M., Hodţova 261/1, proti

odporkyni J. Z., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Júliusom Fígerom,

advokátom so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6, o určenie vlastníckeho práva, ktorá

vec sa viedla na Okresnom súde Senica pod sp.zn. , o dovolaniach

navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ a odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13.

novembra 2012 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. novembra 2012 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Senica (ďalej len „súd prvého stupňa“), po tom, ako boli jeho

predchádzajúce rozsudky zrušené odvolacím súdom, rozsudkom z 28. novembra 2007 č.k.

-462 (I.) zastavil konanie o návrhu na začatie konania v časti o určenie vlastníctva

2

k pozemku parc. č. 5136/9 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 14 m, zapísanému

na liste vlastníctva LV č. X. kat. územia J., (II.) určil, ţe podiel 3/8 na nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v kat. území J., zapísanej na LV č. X. ako pozemok parc. č. 5137/1 - záhrady

2

vo výmere 1866 m, patrí do dedičstva po nebohom J. U., zomrelom

X., (III.) určil, ţe podiel 3/8 na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území J., zapísanej na

2

LV č. X. ako pozemok parc. č. 5137/1 - záhrady vo výmere 1866 m, je v podielovom

spoluvlastníctve navrhovateľa 4. (vtedy ešte ţijúceho Š. U. - poznámka dovolacieho súdu),

(IV.) uloţil navrhovateľke 1/ povinnosť zaplatiť súdu prvého stupňa súdny poplatok za

odvolanie v sume 500 Sk, (V.) uloţil navrhovateľke 2/ zaplatiť súdu prvého stupňa súdny

2

poplatok „z predmetu konania“ v sume 705 Sk, (VI.) uloţil navrhovateľovi 3/ zaplatiť súdu

prvého stupňa súdny poplatok „z predmetu konania“ v sume 705 Sk, (VII.) uloţil

navrhovateľovi 4/ zaplatiť súdu prvého stupňa súdny poplatok

„z predmetu konania“ v sume 1 410 Sk, (VIII.) uloţil odporkyni povinnosť zaplatiť

navrhovateľke 1/, do rúk jej zástupcu, náhradu trov konania v sume 16 361 Sk a (IX.)

nepriznal navrhovateľom 2/, 3/ a 4/ náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal so záveru, ţe návrh

na určenie, ţe podiel 3/8 na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X. – parc. č. 5137/1 – záhrady

patrí do dedičstva po neb. J. U., Z.X., je dôvodný, pričom naliehavý právny záujem

u navrhovateľov na takomto určení videl v tom, ţe bez takéhoto určenia by nemohlo byť ich

vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti zapísané do katastra nehnuteľností; ich otec - J.

U. (ktorý bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ale nebol takto vedený v príslušnej evidencii)

totiţ so svojim podielom 3/8-ín nikdy nenakladal

a navrhovateľ 4/ bez takéhoto určenia nemôţe vyporiadať vzťahy s navrhovateľmi 1/ aţ 3/,

ktorým predmetnú nehnuteľnosť predal, hoci taktieţ nebol vedený v príslušnej evidencii ako

jej vlastník. Súd opísal vlastnícky stav spornej nehnuteľnosti od roku 1927, v rámci čoho,

okrem iného, uviedol, ţe ku dňu 3. november 1949, teda ku dňu spísania zápisnice Čd 3430,

nehnuteľnosť parc. č. 5137 ešte nebola rozdelená; jej spoluvlastníkmi boli Š. U.,

N. (navrhovateľ 4/) v podiele 3/8, J. U. (právny predchodca navrhovateľov 1/ aţ 3/) v podiele

3/8, Š. Z. (starý otec odporkyne) v podiele 1/8, A. Z. (teta odporkyne) v podiele 1/24, P. Z.

(otec odporkyne) v podiele 1/24 a A. Z. (teta odporkyne) v podiele 1/24. Konštatoval, ţe

k uvedenému dňu Š. U., N. (starý otec navrhovateľov 1/ aţ 3/) a jeho manţelka A. R. uţ

neboli spoluvlastníkmi parcely č. 5137, lebo svoj podiel (6/8) darovacou zmluvou z 11. mája

1939 previedli na synov Š. U., N. (navrhovateľa 4/) a J. U., N.X. (otca navrhovateľov 1/ aţ

3/). Pokiaľ ide o zápisnicu z 3. novembra 1949, súd uviedol, ţe na jej základe malo dôjsť

k dohode o rozdelení viacerých nehnuteľností, pričom platnosťou tohto právneho úkonu sa

zaoberal len vo vzťahu k parcele vedenej v pozemnokniţnej vloţke

č. 12165 kat. území M.. Zameral sa na zistenie, či v danom prípade boli prítomné všetky

osoby, ktoré boli spoluvlastníkmi nehnuteľnosti – parc. č. 5137, ktorej rozdelením vznikla

parc. č. 5137/1 (ktorá je predmetom súdneho konania). Dospel k záveru, ţe tento právny úkon

je absolútne neplatný, lebo Š. U. z M. č. p. 2160 (ako ţiadateľ o predmetný právny úkon)

nebol osobou totoţnou s navrhovateľom 4/, a Š. U., N. (starý otec navrhovateľov 1/ aţ 3/)

k tomuto dňu uţ nebol spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti. Predmetnú zápisnicu teda

3

nepodpísal ani navrhovateľ 4/, ani právny predchodca navrhovateľov 1/ aţ 3/, ktorí v tomto

čase boli podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti (kaţdý v 3/8) a zo zápisnice nie

je zrejmé, ţe by na tento úkon menovaní splnomocnili inú osobu. Rovnako sa v zápisnici

nenachádzajú ani podpisy A. Š. – spoluvlastníčky v 1/24, ani A. Z. – spoluvlastníčky taktieţ

v podiele 1/24. Keďţe právny úkon z 3. novembra 1949 (Čd 3430/49) je neplatný, sú

neplatné všetky ďalšie právne úkony týkajúce sa tejto nehnuteľnosti. Z hľadiska posúdenia

procesných podmienok súd prvého stupňa zaujal stanovisko, ţe v predmetnej veci nejde

o prekáţku uţ rozsúdenej veci, lebo konania vedené na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 8 C

38/92 a pod sp.zn. sa priamo netýkali nehnuteľnosti parc. č. 5137 alebo sa týkali len

tej jej časti, ktorá nie je predmetom tohto konania. Navrhovatelia sa v tomto konaní

domáhajú určenia vlastníctva len k časti parcely č. 5137, t.j. k vyčlenenej časti parc. č.

5137/1, teda menšej neţ tá, ktorá bola predmetom zápisnice Čd 3430/49 z 3. novembra 1949.

Po ostatnej zmene návrhu na odvolacom pojednávaní Krajský súd v Trnave (ďalej

len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. septembra 2009, sp.zn. rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe určil, ţe navrhovatelia 1/ aţ 3/,

kaţdý v 1/6, a navrhovateľ 4/ v polovici sú vlastníkmi novovytvorenej parcely č. 5137/1 –

záhrady vo výmere 1095 m² a odporkyňa je vlastníčkou novovytvorenej parcely č. 5137/5 –

záhrady vo výmere 771 m², ktoré nehnuteľnosti boli vytvorené geometrickým plánom

Geodézie Bratislava, a.s., prevádzky M. č. zo 6. februára 2009 z parc.

č. 5137/1 – záhrada vo výmere 1866 m² v kat. úz. J., doposiaľ zapísanej na LV č. X.

Katastrálneho úradu Bratislava – Správa katastra M., k.ú. J., obec J..

Vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, navrhovateľom 1/ aţ 4/ nepriznal náhradu

trov konania.

Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, ţe zápisnica

z 3. novembra 1949 Čd 3430/1949 je neplatná pre rozpor so zákonom, lebo tohto úkonu sa

nezúčastnili J. U. a Š. U., ktorí v čase predmetného úkonu vlastnili po 3/8 ešte nerozdelenej

nehnuteľnosti. Ich otec Š. U., ktorý ich mal zastupovať, plnú moc na to nemal. Názor

odporkyne ohľadne zastupovania vlastníka inou osobou neakceptoval, lebo zastupovanie

vlastníka inou osobou bez splnomocnenia bolo moţné len vtedy, ak išlo o vpis vlastníckeho

práva skutočného drţiteľa, ak skutočný drţiteľ bol vzdialený alebo tu bola iná prekáţka.

V preskúmavanej veci o takýto prípad nešlo; predmetnou zápisnicou sa mali riešiť

spoluvlastnícke a uţívacie vzťahy, pričom vlastníci boli spôsobilí konať osobne. Zdôraznil, ţe

odporkyňou tvrdené dôvody zastupovania v zápisnici Čd 3430/1949 nie sú uvedené a pokiaľ

poukazovala na ťarchy Š. U., ktoré mali byť na základe zápisnice vymazané, uviedol, ţe ich

nemohol posudzovať oddelene od ostatných relevantných skutočností

(od uţívania nehnuteľností a faktického výkonu vlastníckeho práva). Ďalej odvolací súd

v odôvodnení rozhodnutia konštatoval obsah predmetnej zápisnice, ako aj to, ţe išlo o úradnú

listinu, na spísaní ktorej sa zúčastnili úradné osoby (sudca, „vloţkár“, zapisovateľ) a konali

podľa predpisov vzťahujúcich sa k zápisom v pozemkovej knihe. Na jej základe došlo

v pozemkovej knihe k intabulácii v súvislosti s rozdelením nehnuteľností v zápisnici

uvedených, hoci všetci spoluvlastníci pri predmetnom úkone neboli prítomní. Sporné

nehnuteľnosti boli v prírode zamerané a rozdelené pred spísaním predmetnej zápisnice. Š. U.

starší však na nich (ako na nehnuteľnostiach svojich detí) hospodáril a zúčastnil sa spísania

zápisnice Čd 3430/1949. Táto zápisnica tak rešpektovala skutočný uţívací vzťah. Odvolací

súd vyslovil názor, ţe pokiaľ právny predchodca navrhovateľov 1/ a 3/ (nebohý J. U.) a jeho

brat (navrhovateľ 4/) nevedeli o rozdelení spornej nehnuteľnosti na tri samostatné parcely

a o tom, ţe im pripadla len jedna parcela, dôleţitý bol len uţívací stav spornej nehnuteľnosti,

lebo vlastnícky stav bol zaloţený predmetnou zápisnicou. Odvolací súd dospel k záveru, ţe

k počiatku oprávnenej drţby u nadobúdateľov došlo bezprostredne

po intabulácii zápisnice Čd 3430/1949, preto 32 ročná doba začala plynúť uţ v roku 1949,

resp. 10 ročná vydrţacia lehota od 1. januára 1951. Vychádzajúc z tvrdenia navrhovateľov, ţe

rodina U. sa o zápisnici z roku 1949 nedozvedela, nehnuteľnosti uţívali bez zmeny, teda bez

ohľadu na obsah zápisnice. Účinky tejto zápisnice sa v uţívaní nehnuteľnosti vôbec

neprejavili; preto sa bolo treba zaoberať vývojom uţívacích vzťahov spornej nehnuteľnosti,

najmä či v jej uţívaní po roku 1949 nastala zmena, a ak áno, aká alebo či k ţiadnej zmene

nedošlo. Keďţe rodina U. sa o predmetnom vklade vlastníckeho práva nedozvedela a vydania

nehnuteľnosti od rodiny U. sa nedomáhala ani rodina Z., spochybnil moţnosť aplikácie

ustanovení upravujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva

vydrţaním. Uvaţoval preto, či v predmetnej veci nedošlo „k navráteniu – obnoveniu“

pôvodného vlastníckeho práva rodiny U., o ktoré prišli na základe uţ uvedenej zápisnice.

Poukázal na ustálenú súdnu prax týkajúcu sa nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním,

najmä ohľadne dobromyseľného drţiteľa, ktorý vstúpi do drţby na základe domnelého

právneho titulu, ktorý v ňom vyvolal presvedčenie, ţe sa stal vlastníkom veci, hoci

skutočnosť bola iná. Pri následnom zisťovaní, či sa medzi rodinami U. a Z. po rozdelení

nehnuteľnosti zmenil aj ich uţívací (teda nielen právny) stav, vychádzal z toho, ţe rodina U.

nevedela o zápisnici Čd 3430/49 z 3. novembra 1949, ţe medzi parc. č. 5136 a parc. č.

5137/1 nebola ţiadna hranica, išlo o súvislé pozemky uţívané ako jeden celok a v ich strede

bola stodola. Aţ po smrti otca na jeseň v roku 1989 (keď išli predávať dom) zistili, ţe nimi

uţívaná parc. č. 5137/1 (v rozsahu 6/8) nie je ich vlastníctvom, ţe táto vlastnícky patrí

rodine Z.. Odvolací súd dospel k záveru, ţe návrh je dôvodný, lebo z výsledkov vykonaného

dokazovania moţno vyvodiť, ţe vkladom – intabuláciou vlastníckeho práva v prospech

právneho predchodcu odporkyne došlo k odňatiu vlastníckeho práva právnemu predchodcovi

navrhovateľov 1/ aţ 3/ a navrhovateľovi 4/. Stalo sa tak napriek skutočnosti, ţe rodina

navrhovateľov spornú parcelu uţívala. Na základe zápisnice Čd 3430/1949 z 3. novembra

1949 nikdy nedošlo k zmene uţívacích vzťahov k spornej nehnuteľnosti; jej spísaním malo

dôjsť k zosúladeniu uţívacieho stavu so stavom právnym (vlastníckym) a zdôraznil, ţe

geometrický plán, na základe ktorého sa tak malo stať, sa v spise nenachádza. Tvrdenie

odporkyne, ţe spornú nehnuteľnosť uţívala rodina U. ako záhumienok, povaţoval za účelové

a neopodstatnené. U navrhovateľov nastala dobromyseľná, slobodná a nikým nerušená drţba

spornej nehnuteľnosti (§ 566 ods. 1

Obč. ), ktorá začala plynúť 1. januára 1951 a skončila 31. decembra

1960, čím došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi

(t.j. pôvodnými vlastníkmi), ktorí sa aj v ďalšom období správali ako vlastníci spornej

nehnuteľnosti. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, lebo dospel k záveru,

ţe ide o rozhodnutie zásadného právneho významu ( ). Hoci výrok

rozhodnutia odvolací súd formuloval ako zmeňujúci, tento má povahu rozsudku

potvrdzujúceho, lebo v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa sa ním právne vzťahy

nekonštituovali iným spôsobom. Za otázku zásadného právneho významu povaţoval: 1/„či

nie je v súdenom prípade rozhodujúce prihliadnuť na uplynutie lehôt určených zákonom

o výmaz vlastníckeho práva z pozemkovej knihy, ktorý bol uskutočnený na základe zápisnice

Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949, a 2/ či po vklade vlastníckeho práva podľa zápisnice

Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949 k parc. č. 5137/1 – záhrady vo výmere 1866 m² v kat. úz.

J. s poukazom na potrebu stability vlastníckych vzťahov vytvorených zápisom

do pozemkovej knihy, moţno bez časového obmedzenia rozhodnúť o zmene takýchto

vlastníckych vzťahov.“

Tento rozsudok odvolacieho súdu bol na základe dovolania odporkyne preskúmaný

dovolacím súdom, ktorý ho rozsudkom z 29. októbra 2010 sp.zn. ho zrušil

a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak majúc za to, ţe spôsob, akým

odvolací súd v predmetnej veci vymedzil otázky podľa neho zásadného právneho významu,

6

na ktoré mal dať odpoveď dovolací súd v konaní o pripustenom dovolaní, svedčí o zaťaţení

konania tzv. inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1

veta druhá ). Dôvody smerujúce k vymedzeniu nastolenej otázky neboli podľa

dovolacieho súdu riadne, jasné a zrozumiteľné. Odôvodnenie odvolacieho súdu bolo značne

chaotické najmä preto, lebo za dôvod vyhovenia návrhu odvolací súd povaţuje obnovenie

pôvodného vlastníckeho stavu v dôsledku neplatnosti právneho úkonu – zápisnice

Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949 (z dôvodov, ktoré popisuje v dôvodoch svojho

rozhodnutia) a súčasne uzatvára, ţe navrhovatelia, resp. právny predchodca navrhovateľov 1/

aţ 3/ a navrhovateľ 4/, spornú nehnuteľnosť vydrţali podľa Podľa

názoru dovolacieho súdu uvedené dôvody a argumentácia vedľa seba nemôţu obstáť; ak totiţ

existuje vlastníctvo pôvodných vlastníkov z dôvodu, ţe určitý právny úkon (v tomto prípade

zápisnica Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949) je neplatný a ţiadne právne účinky z neho

nenastali, nemoţno súčasne existujúce vlastníctvo deklarovať aj výrokom o tom, ţe ho

navrhovatelia nadobudli vydrţaním (navyše za situácie, keď existencia podmienok vydrţania

je vysoko sporná a teoreticky by bolo moţné skôr uvaţovať, či podmienky vydrţania nie sú

skôr splnené na strane odporkyne, resp. jej právnych predchodcov neţ u navrhovateľov, resp.

ich právnych predchodcov v prípade neplatnosti právneho úkonu). Podľa dovolacieho súdu

obsahuje rozsudok odvolacieho súdu tieţ rozličné úvahy a hypotézy, ktoré nemali ţiadnu

výpovednú hodnotu a vplyv na otázky uvedené v odôvodnení. To všetko robilo podľa

dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľným.

Odvolací súd, po tom, ako uznesením z 22. mája 2012 sp.zn. pripustil

späťvzatie návrhu na začatie konania navrhovateľkami 4/ a 5/ (právnymi nástupkyňami

pôvodného navrhovateľa 4/), rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa pôvodného

navrhovateľa 4/ v spojení s medzitým pripustenou zmenou návrhu v časti určenia, ţe polovica

spornej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po nebohom Š. U., zomrelom

X., zrušil a konanie zastavil, rozsudkom 13. novembra 2012 sp.zn. zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku tak, ţe návrh navrhovateľov 1/ aţ 3/ zamietol.

Stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti právneho úkonu urobeného

právnymi predchodcami účastníkov 3. novembra 1949. Nepovaţoval za dôvodnú obranu

odporkyne, ţe predmetná dispozícia s nehnuteľnosťami bola urobená v súlade s vtedy

platnými predpismi. Dospel však k záveru, ţe návrh na začatie konania je aj tak

neopodstatnený, pretoţe právny predchodca odporkyne nadobudol vlastníctvo k spornej

nehnuteľnosti vydrţaním. Tento svoj záver odôvodnil takto:

„Pred spísaním zápisnice Čd 3430/1949 zo dňa 3. novembra 1949 boli nehnuteľnosti

v prírode zamerané a rozdelené, teda noví nadobúdatelia nehnuteľností vedeli o tom, ktoré

nehnuteľnosti nadobudli a kde sa v prírode nachádzajú. Komisia na zakladanie pozemno-

kniţných vloţiek obce M. túto zápisnicu totiţ spísala na mieste samom. Rozdelenie

nehnuteľností sa uskutočňovalo podľa toho, ako boli nehnuteľnosti uţ v prírode rozdelené

na základe nákresu Katastrálneho meračského úradu v Novom Meste nad Váhom. Cieľom

spísania tejto zápisnice na mieste samom bola úprava vlastníckych vzťahov dovtedajších

spoluvlastníkov nehnuteľností, a to parciel č. 5131/1, 5131/2, 5131/3, 5136 a 5137.

Zo zápisnice vyplýva, ţe dôvodom spísania tejto zápisnice je skutočná a pokojná

drţba tak, ako sa tieto vlastnícke vzťahy usporiadali. Týka sa to preto i parc. č. 5137/1, ktorú

nadobudli vyššie uvedení vlastníci Š. Z. so svojimi deťmi v celku. Skutočná

a pokojná drţba bola dôvodom, prečo sa stali vlastníkmi tejto nehnuteľnosti, prečo sa

pristúpilo k spísaniu predmetnej zápisnice a tieto okolnosti potvrdzovali nielen vlastníci

ostatných nehnuteľností, ale dosvedčili ich i dôverníci prítomní pri spisovaní predmetnej

zápisnice. V samotnej zápisnici sa konštatuje, ţe delenie sa uskutočňuje na základe skutočnej

drţby a rodina Z. nadobudla parc. č. 5137/1 a 5137/2 tak, ţe Š. Z. nadobudol 3/6 a jeho tri

deti kaţdé po 1/6, pričom parc. č. 5137/1 predstavovala sad a stodolu a parc. č. 5137/2 dom

súpisné č. X. s dvorom. Parcelu č. 5137/3 - dvor a maštaľ nadobudla rodina U.. Preto moţno

uzavrieť, ţe v zmysle tejto zápisnice drţiteľmi

a uţívateľmi tejto nehnuteľnosti bola rodina Z.. Vlastníkmi tejto parcely sa preto stal Š. Z. so

svojimi deťmi.

Š. U. starší, otec vtedajších vlastníkov vedel o tom, ţe sporná nehnuteľnosť parcela č.

5137/1 pripadla rodine Z. a právni predchodcovia ţalovanej vedeli zasa

o tom, ţe parcela č. 5137/1 (ako aj parcela č. 5137/2, na ktorej je postavený ich rodinný dom),

pripadla do ich vlastníctva. V čase usporiadania vlastníctva týchto nehnuteľností boli

nehnuteľnosti v prírode rozdelené, kaţdý z nových nadobúdateľov vedel, kde sa jeho

nehnuteľnosť nachádza. Nebohý Š. U. starší mal všetky informácie o tom, ktoré nehnuteľnosti

rodina U. na základe rozdelenia nadobudla a ktoré pripadli

do vlastníctva rodine Z..

Po spísaní predmetnej zápisnice nastali zmeny i vo vlastníckych pomeroch a na ne

nadväzovali uţívacie pomery. Rodina U. a rodina Z. mala nehnuteľnosti medzi sebou vlastne

v prírode rozdelené, čo bolo dôvodom pre spísanie predmetnej zápisnice.

Pretrvávajúce spory o uţívanie týchto nehnuteľností a najmä o úrodu, ktorú rodiny

zberali zo sadov nachádzajúcich sa za záhradami, boli medzi rodinami dlhodobo.

Š. U. starší, ktorý sa zúčastnil spisovania zápisnice Čd 3430/1949 zo dňa

3. novembra 1949, na pozemkoch svojich detí (ktoré im daroval) hospodáril. Parcela

č. 5137/3 pripadla rodine U., celá ostatná výmera tvorená z parciel č. 5137/1

a č. 5137/2 patrila rodine Z.. Pritom rodina U. za parcelou č. 5137/3 uţívala hospodárske

budovy, pretoţe Š. U. starší bol hospodár a po ňom v hospodárení pokračoval i syn J. U..

Odvolací súd však v danom prípade viazaný i záverom vyjadreným v uznesení Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky po výsluchu účastníkov konania i výsluchu svedka na poslednom

pojednávaní dňa 13. novembra 2012 zohľadnil, ţe Š. U. starší bol prítomný pri spisovaní

spornej zápisnice v roku 1949, a teda vedel

o tom, ţe rodina Z. získala takmer celú parc. č. 5137, t.j. 5137/1 a parc. č. 5137/2. Vedel o

tom, ţe parc. č. 5137/3 nadobudla rodina U., ktorá bola napojená na ich dom, postavený na

parc. č. 5136/2, kde bola súčasne maštaľ. Za ňou sa nachádzali hospodárske budovy a

obďaleč stodola. Dom Z. bol postavený na parc. č. 5137/2. Š. U. starší vedel o tom, ţe parc. č.

5137/1 patrí rodine Z., vedela o tom aj rodina Z..

Š. U. starší na časti uvedených nehnuteľností hospodáril, pričom ako on, tak i právni

predchodcovia ţalovanej, predovšetkým starý otec Š. Z. a otec P. Z. vedeli o tom, ţe

predmetné nehnuteľnosti pripadli do ich vlastníctva, pripadli rodine Z.. Pôvodný pozemno-

kniţní vlastníci J. U., nar. X. (právny predchodca ţalobcov) a Š. U., nar. X. (pôvodný ţalobca

v štvrtom rade) nehnuteľnosti neuţívali, resp. J. U. tieto uţíval a hospodáril na nich po smrti

svoj ho otca. Išlo však predovšetkým o hospodárenie na parcele 5136, ktorá pripadla rodine

U., pretoţe

na parcele 5137/1 mali obe rodiny dvor a záhrady. Rodina U. mala za domom dvor, maštaľ a

hospodárstvo - dve šopy, kurín, vedľajšie stavby sa nachádzali pred a za domom rodiny U. a

takto hospodáril nebohý Š. U. starší do roku 1965 aţ 1968 a potom hospodárstvo prebral syn

J.. Ploty medzi záhradami museli byť práve pre existujúce hospodárstvo, keďţe hospodárske

zvieratá rodine Z. robili problémy v záhrade,

9

z čoho pramenili aj spory medzi rodinami. Za záhradami sa nachádzal sad s ovocnými

stromami, pričom cez tento prechádzala cesta vedúca na spoločnú nezamapovanú

a obyvateľmi tohto územia vytvorenú a uţívanú cestu, ktorá viedla z jednej strany do lesa

a druhou stranou do polí a k štátnej ceste. Rodina Z. teda uţívala ako sad, tak i túto cestu,

prechádzala i cez parcelu rodiny U. č. 5135 a aţ v súčasnosti, ako vznikol medzi účastníkmi

tento spor, musela si ţalovaná vybudovať novú cestu. Táto skutočnosť svedčí o tom, ţe

dovtedy mohla rodina Z. uţívať práve túto cestu a sad, aţ po tom, ako rodina U. zamedzila

ţalovanej prechod cez parcelu 5135, nemohla túto nezamapovanú cestu pouţívať.

Podľa terajšieho stavu vlastníctvo spornej nehnuteľnosti je v evidencii nehnuteľností

vedené na ţalovanú. Odvolací súd povaţuje túto evidenciu súladnú so zákonom, pretoţe

vlastníkmi nehnuteľností po tom, ako bola spísaná predmetná zápisnica, sa stala rodina Z.

(starý otec, otec, tety ţalovanej), pričom v dôsledku právneho nástupníctva je aktuálne vedené

vlastníctvo na ţalovanú, ktorá ho nadobudla dedením po svojich právnych predchodcoch.

Vtedajší nadobúdatelia uvedených nehnuteľností, rodina Z. však bola presvedčená o tom, ţe

všetky skutočnosti, ktoré súviseli so spísaním predmetnej zápisnice, (ktorú pre rozpor so

zákonom odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa povaţuje za neplatnú), sú v

súlade so zákonom, ţe im vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe predmetnej zápisnice

patrí, ţe sú vlastníkmi uvedených nehnuteľností. Uţívali ich ale najmä

v časti, kde bol sad, pretoţe okrem zberu ovocia tu bola vybudovaná cesta, ktorú trvale uţívali

tak, aby sa dostali na nezamapovanú spoločnú cestu cez spornú parcelu a potom cez parcelu

rodiny U. č. 5135 aţ smerom do polí a na hradskú cestu. Toto bol jediný prístup

do domu Z., iný prístup nemali, čo je dôkazom toho, ţe parcelu č. 5137/1 pre svoju existenciu

potrebovali a museli pouţívať, a to v presvedčení, ţe im právom patrí.

Tento právny stav existoval ako pred spísaním, tak aj bezprostredne po spísaní

zápisnice, preto uţ pôvodný vlastník P. Z. (ktorý sa krátko po spísaní zápisnice stal

na základe darovacej zmluvy od svojho otca Š. Z. vlastníkom 3/6 a ktorý sa neskôr stal

vlastníkmi uvedených nehnuteľností i po A. a A. Z.), nadobudol vlastnícke právo k

predmetnej nehnuteľnosti vydrţaním podľa od 3. novembra

1949 do 1. januára 1960 s pouţitím § 566 ods. 1 zákona, keďţe nehnuteľnosti uţíval, ako

svoje vlastné, pre potreby svoje a potreby svojej rodiny, uţíval ich v presvedčení, ţe mu toto

vlastnícke právo patrí, pretoţe pôvodne ho nadobudli na základe predmetnej zápisnice z roku

1949. Nebohý Š. U. starší, starý otec ţalobcov v prvom aţ treťom rade vedel o tom, ţe tieto

10

nehnuteľnosti patria rodine Z., keďţe ako účastník

pri spisovaní predmetnej zápisnice vedel, ţe práve táto časť nehnuteľností pripadla rodine Z.,

pričom odvolací súd súčasne vychádzal z toho, ţe v prípade pochybnosti sa drţba povaţuje za

oprávnenú (§§ 115, 116 zákona). Preto právni predchodcovia ţalovanej, a to jej otec

nadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti vydrţaním podľa

č. , a preto nebolo moţné ţalobe ţalobcov vyhovieť, a tak odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu ţalobcov zamietol, a to aj v časti výroku

o určení vlastníctva ţalovanej, pretoţe táto je v evidencii nehnuteľností ako vlastník vedená.“

Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ustanovenie

Dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov konania,

odvolací súd videl v tom, ţe „ţiaden z účastníkov sporu stav vzniknutý v roku 1949 jednak

dôsledne nepoznali, nezavinili, nespôsobili, nepodieľali sa na ňom a uţ len rešpektovali

úkony svojich právnych predchodcov a svoje vlastnícke nároky v súlade s ich konaním

prezentovali a bránili, pritom okolnosti spísania zápisnice sa objasnili aţ v priebehu tohto

sporu.“

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolania odporkyňa a aj navrhovatelia 1/ aţ

3/.

Odporkyňa napadla dovolaním výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách konania účastníkov tak, ţe sa jej nepriznalo právo na ich náhradu. Tvrdí,

ţe v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia o trovách konania, jej bola odňatá

moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia a napadnutá časť

rozhodnutia odvolacieho súdu popritom spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa odporkyne spočíva vada konania podľa v tom, ţe odvolací súd

pred svojím rozhodnutím jej neumoţnil, aby sa mohla vyjadriť k ním zamýšľanej aplikácii

ustanovenia , pričom prieskumu jeho rozhodnutia sa nemohla domáhať ani

v odvolacom konaní. Takýmto postupom odvolací súd „sa súčasne zbavil moţnosti“ posúdiť

opodstatnenosť jej námietok a vyrovnať sa s nimi. Pochybenie odvolacieho súdu pri aplikácii

ustanovenia vidí odporkyňa v nesprávnom výklade dôvodov hodných osobitného

zreteľa odvolacím súdom, ktoré v prejednávanej veci podľa jej názoru na strane

navrhovateľov nie sú. Navrhla napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zmeniť tak, ţe

11

navrhovateľom 1/ aţ 3/ bude uloţená povinnosť zaplatiť odporkyni, na účet jej zástupcu,

náhradu trov konania.

Navrhovatelia 1/ aţ 3/ napadli rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej v dôvodov,

ţe okrem neprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd sa v konaní, ktoré predchádzalo

vydaniu rozsudku, dopustil aj „ďalších vád“ v zmysle Uviedli, ţe

dovolanie podávajú okrem iného „na základe “ V dovolaní, po zhrnutí

podľa nich významných skutočností a doterajšieho priebehu konania, spochybňujú správnosť

skutkových záverov odvolacieho súdu obsiahnutých v jeho rozsudku, ktorý vychádzal

výlučne z tvrdení odporkyne dôkazne nepodloţených a nevzal do úvahy ich dôvody

a argumenty, hoci boli riadne podloţené dôkazmi. Z týchto zistení jednoznačne vyplynulo, ţe

„nemohla nastať dobromyseľná, slobodná, nikým nerušená drţba a uţívanie nehnuteľností

rodinou odporkyne“. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu trpí vnútornými rozpormi

a v ňom prijaté závery vôbec nekorešpondujú so skutkovými zisteniami. Odvolací súd

kompletne zmenil svoje skutkové zistenia a právne posúdenie veci ustálené v jeho skoršom,

dovolacím súdom zrušenom rozsudku, hoci pre takú zmenu tu neboli relevantné zákonné

dôvody. Z tých dôvodov navrhovatelia 1/ aţ 3/ navrhli, aby dovolací súd zrušil ich dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporkyňa navrhla dovolanie navrhovateľov 1/ aţ 3/ zamietnuť. V svojom vyjadrení

zotrvala na svojom tvrdení, ţe zápisnica Čd 3430/49 z 3. novembra 1949 je

nespochybniteľnou platnou verejnou listinou, zápis do pozemkovej knihy na jej základe mal

konštitutívne účinky. Nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu, ţe zápisnica je neplatná

a vytýka mu tieţ, ţe sa nezaoberal s jej námietkou, ţe v prípade neplatného vkladu sa mohol

skutočný vlastník poţadovať jeho zrušenie a obnovu predošlého pozemno-kniţného stavu

v zákonom určenej lehote, ktorá uţ márne uplynula. Ak by teda aj obstál záver odvolacieho

súdu o neplatnosti zápisnice, po 1. januári 1961, uţ nebolo moţné zvrátiť vlastnícke vzťahy

zapísané na základe predmetnej zápisnice.

Navrhovatelia 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu odporkyne vyjadrili tak, ţe podľa ich názoru

odvolací súd správne rozhodol o náhrade trov konania a jeho konanie v časti týkajúcej sa trov

konania nie je postihnuté ani vadou podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolania boli podané včas osobami na tento procesný úkon oprávnenými,

preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) v medziach určených zákonom ( ) a dospel k záveru,

ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej treba zrušiť, pretoţe

konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu je postihnuté vadami, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Nosným dôvodom zrušenia skoršieho rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom

bolo, ţe dôvody odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o pripustení dovolania

v zmysle „nie sú riadne, jasné a zrozumiteľné“. V dôvodoch svojho

rozhodnutia dovolací súd podrobne vysvetlil predpoklady pripustenia dovolania odvolacím

súdom proti svojmu rozhodnutiu. Okrem iného tieţ zdôraznil, ţe ustanoveniu § 238 ods. 3

nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktoré sám

neriešil. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí viaceré otázky, ktorých riešenie

podľa jeho názoru prichádza do úvahy, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení rozhodnutia

nevysvetlí, je takého pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti odôvodnenia celého

rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia; v takomto

prípade moţno tieţ pripustenie dovolania povaţovať za náznak toho, ţe odvolací súd si nie je

istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore s prieskumnou povahou

dovolacieho konania očakáva, ţe príslušné právne závery vysloví dovolací súd. Dovolací súd

tieţ uviedol, ţe v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti

súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nastolenú právnu

otázku sám vyriešiť, musí vysvetliť, z akých dôvodov povaţoval z viacerých v konaní

vyslovených právnych názorov za správny práve ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal.

Ak tak neurobí, a iba hypoteticky, podmienene alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh

právnych otázok, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, čo treba povaţovať za tzv. inú vadu

konania, ktorá má za následok nesprávny rozhodnutie veci.

Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia z 29. októbra 2010 sp.zn.

nespochybnil záver odvolacieho súdu, ţe ním nastolené právne otázky sú zásadného právneho

významu. Odvolací súd v ďalšom konaní, na ktoré mu bola vec vrátená dovolacím súdom, sa

uţ ale nezaoberal nápravou vady vytýkanej mu pri pripustení dovolania, právne otázky

vymedzené v zrušenom rozhodnutí ako otázky zásadného právneho významu uţ neriešil

13

a majúc za to, ţe je „viazaný i záverom vyjadreným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky“ (s.13, ods. 5 jeho rozsudku), po ustálení neplatnosti právneho úkonu pojatého

do zápisnice z 3. novembra 1949 Čd 3430/1949, sa zaoberal uţ iba otázkou vydrţania

vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

K odvolacím súdom uvádzanej „viazanosti“ odvolacieho súdu právnym názorom

vysloveným v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu z 29. októbra 2010 sp.zn.

povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe dovolací súd v označenom

uznesení právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný v ďalšom konaní ohľadne

vydrţania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, nevyslovil. Dovolací súd v dôvodoch

svojho uznesenia, reagujúc na odvolacím súdom ustálené dôvody nadobudnutia vlastníctva

navrhovateľmi (ktoré sa navzájom vylučujú) a na jeho záver o neplatnosti právneho úkonu

pojatého do zápisnice z 3. novembra 1949 Čd 3430/1949, len, aj to iba v zátvorke,

poznamenal: „ ...navyše za situácie, keď existencia podmienok vydrţania je vysoko sporná

a teoreticky by bolo moţné skôr uvaţovať, či podmienky vydrţania nie sú skôr splnené

na strane odporkyne, resp. jej právnych predchodcov v prípade neplatnosti právneho úkonu“ .

Takúto poznámku dovolacieho súdu nie je moţné povaţovať za záväzný právny názor

na podstatu veci.

Pre ďalšie odôvodnenie tohto uznesenia povaţuje dovolací súd za potrebné

pripomenúť, aké právne otázky povaţoval odvolací súd za otázky zásadného právneho

významu. Tie vymedzil odvolací súd takto: „1/ či nie je v súdenom prípade rozhodujúce

prihliadnuť na uplynutie lehôt určených zákonom o výmaz vlastníckeho práva z pozemkovej

knihy, ktorý bol uskutočnený na základe zápisnice Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949, a 2/ či

po vklade vlastníckeho práva podľa zápisnice Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949 k parc.

č. 5137/1 – záhrady vo výmere 1866 m² v kat. úz. J. s poukazom na potrebu stability

vlastníckych vzťahov vytvorených zápisom do pozemkovej knihy, moţno bez časového

obmedzenia rozhodnúť o zmene takýchto vlastníckych vzťahov.“

Právne otázky vymedzené odvolacím súdom majú i podľa dovolacieho súdu zásadný

právny význam pre rozhodnutie o veci. Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu sa nimi

vyrovnať, a to aj z toho dôleţitého dôvodu, ţe tieto otázky boli v celom konaní významnou

súčasťou procesnej obrany odporkyne proti návrhu na začatie konania na určenie vlastníckeho

práva navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov.

14

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolaním

navrhovateľov napadnutý rozsudok odvolacieho súd vo veci samej naďalej trpí vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vo vzťahu k tejto otázke dovolací súd pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia

odvolaciemu súdu pripomína, ţe do 1. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného občianskeho

zákonníka), teda aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy, sa vlastníctvo nehnuteľností zapisovalo

do pozemkovej knihy. Právny poriadok, ktorý bol účinný v tom čase, poznal dva druhy

pozemkovokniţných zápisov, a to a/ vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia). Vklad

do pozemkovej knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok; vkladom totiţ právo

vznikalo alebo zanikalo. Vklad, ktorým právo zapísané v pozemkovej knihe zanikalo, sa

nazýval výmaz (viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej

Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935,

II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.123).

Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto

bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný (viď uvedenú publikáciu, str.128). Z tohto

všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydrţaní, dedení, draţbe, nadobudnutí

nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný

(viď uvedenú publikáciu, str. 132).

V zmysle Dočasných súdnych pravidiel prijatých Judexkuriálnou konferenciou z roku

1861 sa pri vedení pozemkovej knihy podporne vychádzalo z pozemkovokniţného nariadenia

z 15. decembra 1855 č. 222 r. z. (tzv. pozemkovokniţný poriadok). V súlade s týmto

nariadením sa pri vedení pozemkovej knihy uplatňoval princíp legality, podstatou ktorého

bolo, ţe zápisy do pozemkovej knihy sa mali vykonávať tak, aby sa do nej nedostal zápis

odporujúci zákonu. Keďţe ani zásada legality nemohla vţdy a v kaţdom prípade reálne

zabrániť moţnosti vzniku pozemkovokniţných zápisov, ktoré boli od počiatku neplatné,

uplatňoval sa spolu s ňou tieţ princíp publicity. Princíp publicity (materiálny) vyjadroval

zásadu dobrej viery v správnosť zápisov vyznačených v pozemkovej knihe, čím vnášal

do zápisov prvok právnej istoty. Existencia práva zapísaného v pozemkovej knihe platila

pre toho, kto o rozpore medzi obsahom pozemkovej knihy a skutočným právnym stavom

nevedel a vedieť nemusel. Všeobecná vierohodnosť pozemkovej knihy slúţila na ochranu

dobromyseľných nadobúdateľov (viď uvedenú publikáciu, str.134).

15

Vklad do pozemkovej knihy mal právotvorný význam a účinok. Podľa obyčajového

práva platného v tom čase na území Slovenska všetky práva, ktoré boli zriadené ako vecné,

vznikali, menili sa a zanikali dňom intabulácie – vykonania vkladu alebo výmazu (správne

vkladu výmazu – viď uvedenú publikáciu, str. 133). Uplatňovaním intabulačného princípu

(imponere in tabulas) sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná)

povaha zápisu vykonaného do pozemkovej knihy. Stanovením intabulačného princípu

(stotoţnením momentu nadobudnutia alebo zániku práva s jeho verejným publikovaním

v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi pravidlami pre zápis sa zabezpečoval

súlad medzi skutočným a evidovaným stavom.

Aj za účinnosti uhorského obyčajového práva sa v praxi vyskytovali prípady,

v ktorých právny stav nezodpovedal zapísanému stavu. V týchto prípadoch stáli proti sebe

dva záujmy: 1. záujem toho, právo ktorého bolo prevedené neplatným zápisom a 2. záujem

toho, kto právo neplatným zápisom nadobudol. Vtedajší právny poriadok počítal s moţnosťou

vzniku takýchto kolízií záujmov a upravoval postup pri ich riešení. Dotknutý vlastník mohol

predovšetkým ţiadať o zápis poznámky spornosti (§ 61 pozemkovokniţného poriadku).

Pokiaľ ten, koho právo bolo takto vloţené, súhlasil s výmazom vloţeného práva,

nevyţadovalo sa, aby listina, ktorou sa mal dosiahnuť výmaz, obsahovala platný právny

dôvod – stačil samotný súhlas s výmazom; iná však bola situácia, pokiaľ ten, koho právo bolo

takto vloţené, s výmazom vloţeného práva nesúhlasil. Ten, kto nadobudol v dobrej viere

práva zapísané v pozemkovej knihe, bol vo svojej dobrej viere chránený a zápis, o ktorý

sa jeho právo opieralo, platil pre neho bez zreteľa na dôvod neplatnosti zápisu (viď Právo

občanské, Část zvláštní – Právo knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý kompas

v Praze, 1947, str. 53). Kto vychádzal zo zápisov o nehnuteľnostiach v pozemkovej knihe,

konal v dobrej viere, ţe tieto zápisy zodpovedajú skutočnému stavu. Ak takto postupujúca

osoba nadobudla právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe,

zákon jej priznával ochranu tak, akoby toto právo nadobudla od skutočného vlastníka. Ak išlo

o zápis neplatný z hľadiska hmotného práva, mala dotknutá osoba moţnosť domáhať

sa nápravy ţalobou o výmaz.

Ţaloba o výmaz bola ţalobou, ktorou sa ten, kto sa nejakým vkladom cítil byť

„ukrátený“ na svojom zaknihovanom (intabulovanom) práve, domáhal určenia neplatnosti

tohto vkladu a obnovenia predchádzajúceho stavu (viď Právo občanské, Část zvláštní – Právo

16

knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý kompas v Praze, 1947, str. 54).

„Následkom tohto sporu (jestli ho ţalobník vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy

sa vymaţe (správne: vloţí jeho výmaz), takţe zas predošlý vlastník bude patrný v pozemkovej

knihe ako vlastník“ (viď Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej

Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935, II.

prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 133). Takáto

ţaloba smerovala predovšetkým proti tomu, kto na základe neplatného zápisu nadobudol

právo; ten, kto takúto ţalobu podal, v konaní musel tvrdiť a preukázať, ţe zápis je z určitého

dôvodu neplatný, a zároveň ţiadať, aby bol obnovený pôvodný pozemkovokniţný stav.

Na podanie ţaloby o výmaz bola určená lehota 32 rokov. Ak neplatne vloţená osoba

medzičasom nehnuteľnosť previedla na iného, bolo potrebné (pozn. dovolacieho súdu:

to znamená aj moţné) spor o výmaz rozšíriť tieţ proti „ostatným oprávneným osobám“

(viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi,

Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935,

II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.133); proti nim

ale, ak nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere, bolo moţné podať ţalobu o výmaz len

do 3 rokov (porovnaj § 64 pozemkovokniţného poriadku). Táto lehota sa v určitých

prípadoch skracovala na ešte kratšiu lehotu: ak totiţ bolo vlastníkovi doručené uznesenie

o zápise vlastníctva inej osoby a on povaţoval zápis za neplatný, musel do 60 dní oznámiť

úradu pozemkových kníh, ţe chce začať spor o výmaz a tento spor aj skutočne do 6 mesiacov

začať (viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi,

Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935,

II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 135). Treba

tieţ zdôrazniť, ţe ani prípadné podanie ţaloby o výmaz neviedlo ešte bez ďalšieho

k obnoveniu zápisu v pozemkovej knihe. Pôvodný zápis sa obnovoval aţ na základe

právoplatného rozhodnutia súdu – teda aţ v prípade úspešnosti účastníka tvrdiaceho v spore

o výmaz neplatnosť vkladu (viď tieţ vyššie „jestli ho ţalobník vyhrá“).

Odvolací súd po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku dovolacím súdom ale túto

otázku, zodpovedanie ktorej bolo relevantné pre ďalší priebeh konania a rozhodnutie o veci

samej, neriešil a rovno prikročil k riešeniu otázky nadobudnutia vlastníctva sporných

nehnuteľností (ich časti) vydrţaním, ktorú otázku naostatok tieţ nevyriešil správne, resp. jeho

konanie, ktoré predchádzalo jej riešeniu zaťaţil vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

17

Kým odvolací súd v skoršom rozsudku z 29. septembra 2009 sp.zn. ,

ktorý bol zrušený uznesením dovolacieho súdu z 29. októbra 2010 sp.zn. ,

vyhovel ostatne zmenenému návrhu na určenie vlastníctve k pozemku parc.č. 5137/1 (uţ len

2

vo výmere 1 095 m) okrem iného aj na tom skutkovom a právnom závere, ţe „rodina U.“

(právni predchodcovia navrhovateľov) predmetný pozemok dobromyseľne, slobodne

a nerušene uţívala po dobu potrebnú a tak nadobudla k nemu vlastnícke právo vydrţaním, na

rozdiel od toho v dovolaním napadnutom rozsudku dospel k záveru, ţe vlastnícke právo

k predmetnej nehnuteľnosti na základe dobromyseľnej drţby nadobudol vydrţaním právny

predchodca odporkyne P. Z.. Pravda zmena v právnom posúdení veci odvolacím súdom

v podstatnej otázke je moţná, musí byť však náleţite odôvodnená, okrem iného, aj tomu

zodpovedajúcou zmenou v skutkovom stave veci zistenou v súlade

so zákonom. Tejto poţiadavke ale priebeh a výsledky konania odvolacieho súdu po zrušení

jeho skoršieho rozsudku dovolacím súdom nezodpovedajú. Na pojednávaniach konaných

19. júna 2012, 18. septembra 2012 a 13. novembra 2012, okrem výsluchu svedka M. U.,

vykonali dôkaz iba výsluchom navrhovateľov 1/ a 2/ a odporkyne, ktorí zotrvali

na svojich prednesoch urobených na pojednávaniach vykonaných pre vydaním dovolacím

súdom zrušeného rozsudku odvolacieho súdu z 29. septembra 2009 sp.zn. .

Svedok M. U. vypovedal na pojednávaní odvolacieho súdu konanom 13. novembra 2912 len

o uţívaní cesty vedúcej cez sporný pozemok k ich pozemkom, nie však o uţívaní celého

pozemku alebo k ďalším otázkam významným pre posúdenie opodstatnenosti tvrdení jednej

či druhej strany sporu o určenie vlastníctva. Odvolací súd dostatočne nevysvetlil, ako,

na základe akých dôkazov dospel k diametrálne odlišnému záveru o splnení podmienok

nadobudnutia vlastníckeho práva teraz uţ právnym predchodcom (predchodcami) odporkyne.

Na tomto mieste povaţuje dovolací súd za potrebné tieţ poznamenať, ţe od súdu

odôvodňujúceho svoje rozhodnutie sa dôvodne očakáva, ţe jeho skutkové a právne

formulácie budú jasné a zrozumiteľné, vychádzajúce z v právnej teórii a v rozhodovacej praxi

súdov všeobecne zhodne akceptovanej a pouţívanej terminológii a obsahu jednotlivých

právnych inštitútov. Podľa dovolacieho súdu ani nový rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje

tejto poţiadavke a trpí vnútornými rozpormi a obsahuje také právne nejasné závery, ktoré

odporujú konečnému posúdeniu či uţ skutkového ale aj právneho vzťahu. Tak napr.

v odôvodnení svojho rozsudku (s. 9 ods. 2) odvolací súd, po tom, ako sa stotoţnil so záverom

súdu prvého stupňa, ţe je neplatný právny úkon obsiahnutý v zápisnici z 3. novembra 1949

18

Čd 3430/49, a napriek tomu, ţe v ďalších častiach odôvodnenia svojho rozsudku dochádza

k záveru o nadobudnutí vlastníckeho práva vydrţaním právnym predchodcom odporkyne P.

Z., uviedol, ţe týmto úkonom „došlo k rozdeleniu nehnuteľností a k zmene vlastníckych

pomerov uvedených nehnuteľností, ktoré zmeny boli zavedené do príslušných vloţiek

pozemkovej knihy. Tieto zápisy zaloţili formálne vlastníctvo nadobúdateľov k uvedeným

nehnuteľnostiam, preto i parc.č. 5137/1 – záhrada bola zapísaná na právneho predchodcu

ţalovanej. V danom prípade však išlo o formálne nadobudnutie vlastníckeho práva bez

obsahu, pretoţe išlo o dispozíciu s predmetom vlastníctva bez toho, aby s nehnuteľnosťou

nakladal vlastník.“ Rovnako ustaľuje odvolací súd vlastníctvo rodiny Z. na základe vyššie

uvedenej zápisnice, keď na s. 14 ods. 2 svojho rozsudku uvádza: „Podľa terajšieho stavu

vlastníctvo spornej nehnuteľnosti je v evidencii nehnuteľnosti vedené na ţalovanú. Odvolací

súd povaţuje túto evidenciu súladnú so zákonom, pretoţe vlastníkmi nehnuteľností po tom, čo

bola spísaná predmetná zápisnica, sa stala rodina Z. (starý otec, otec, tety ţalovanej)...“.

Z uvedených častí odôvodnenia (ale aj z iných) vyplýva, ţe odvolací súd riadne neustálil

právny dôvod ani čas nadobudnutia vlastníctva právnym predchodcom odporkyne (na

niektorých miestach uvádza ako nadobúdateľov sporného pozemku Š. Z. i jeho deti, na iných

P. Z.).

Skutkové závery odvolacieho súdu o drţbe (faktickej drţbe) spornej nehnuteľnosti

právnymi predchodcami účastníkov, o jej dobromyseľnosti a o rozsahu uţívania sú značne

nejasné a aj protirečivé. Tak napr. so záverom odvolacieho súdu o dobromyseľnej, ničím

nerušenej drţbe po dobu potrebnú, na ktorom závere zaloţil svoje rozhodnutie je v rozpore

jeho konštatácia na s. 13 ods. 4 rozsudku, ţe „Pretrvávajúce spory o uţívanie týchto

nehnuteľností a najmä o úrodu, ktorú rodiny zberali zo sadov nachádzajúcich sa za záhradami,

boli medzi rodinami dlhodobo.“ Po konštatácie na s. 14, ods. 2 rozsudku, ţe „vtedajší

nadobúdatelia uvedených nehnuteľností, rodina Z. však bola presvedčená o tom, ţe všetky

skutočnosti, ktoré súviseli so spísaním predmetnej zápisnice, (ktorú pre rozpor

so zákonom odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa povaţuje za neplatnú), sú

v súlade so zákonom, ţe im vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe predmetnej zápisnice

patrí, ţe sú vlastníkmi uvedených nehnuteľností“ v ďalšej veta ohľadne rozsahu uţívania

uvádza, ţe „Uţívali ich ale najmä v časti, kde bol sad, pretoţe okrem zberu ovocia tu bola

vybudovaná cesta, ktorú trvale uţívali tak, aby sa dostali na nezamapovanú spoločnú cestu

cez spornú parcelu a potom cez parcelu rodiny U. č. 5135 aţ smerom do polí

a na hradskú cestu. Toto bol jediný prístup do domu Z., iný prístup nemali, čo je dôkazom

19

toho, ţe parcelu č. 5137/1 pre svoju existenciu potrebovali a museli pouţívať, a to

v presvedčení, ţe im právom patrí.“ Rovnako rozporne s konečným záverom o ničím

nerušenej faktickej, dobromyseľnej drţbe nehnuteľnosti právnymi predchodcami odporkyne

vyznieva konštatácia odvolacieho súdu na s. 13 ods. 6 a s.14 ods. 1, ţe „Š. U. starší na časti

uvedených nehnuteľností hospodáril, pričom ako on, tak i právni predchodcovia ţalovanej,

predovšetkým starý otec Š. Z. a otec P. Z. vedeli o tom, ţe predmetné nehnuteľnosti pripadli

do ich vlastníctva, pripadli rodine Z.. Pôvodný pozemno-kniţní vlastníci J. U., nar. X. (právny

predchodca ţalobcov) a Š. U., nar. X. (pôvodný ţalobca v štvrtom rade) nehnuteľnosti

neuţívali, resp. J. U. tieto uţíval a hospodáril na nich po smrti svoj ho otca. Išlo však

predovšetkým

o hospodárenie na parcele 5136, ktorá pripadla rodine U., pretoţe na parcele 5137/1 mali obe

rodiny dvor a záhrady. Rodina U. mala za domom dvor, maštaľ

a hospodárstvo - dve šopy, kurín, vedľajšie stavby sa nachádzali pred a za domom rodiny U. a

takto hospodáril nebohý Š. U. starší do roku 1965 aţ 1968 a potom hospodárstvo prebral syn

J.. Ploty medzi záhradami museli byť práve pre existujúce hospodárstvo, keďţe hospodárske

zvieratá rodine Z. robili problémy v záhrade,

z čoho pramenili aj spory medzi rodinami.“

So zreteľom na uvedené moţno uzavrieť, ţe konanie v predmetnej veci je postihnuté

vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktoré dovolací súd bol

povinný prihliadnuť aj vtedy, ak by táto vada v dovolaní nebola uplatnená (§ 242 ods. 1

).

Z uvedených dôvodov dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý výrok odvolacieho

súdu vo veci samej. Zrušil aj výrok o trovách konania, tento však len z dôvodu, ţe nemôţe

obstáť bez zrušeného výroku vo veci samej, a nie z dôvodu tvrdeného odporkyňou.

K dôvodom jej dovolania proti výroku o trovách konania dovolací súd poznamenáva, ţe

podľa jeho názoru postup odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku neprichádza do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom ustanovenia § 213

ods. 2 je totiţ primárne zabrániť prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva.

Rozhodnutie o trovách konania je vnútorne jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej

nemoţno samostatne hovoriť na jednej strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov

konania podľa zásady úspechu, resp. výsledku konania a na druhej strane o odlišných

20

ustanoveniach (v zmysle § 213 ods. 2 O.s,.p.) tieto princípy modifikujúcich (viď uznesenie

ÚS SR z 8. decembra 2011 sp.zn. ). Takýto názor je aj v súlade s názormi

prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (napr. Števček/Ficová a kol. Občiansky

súdny poriadok – Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, 2009, str. 635). Procesné rozhodnutie

odvolacieho súdu o trovách konania nemôţe mať atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia,

a preto postupom odvolacieho súdu nedošlo v prípade odporkyne k odňatiu moţnosti konať

pred súdom v zmysle ustanovenia (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 25. júla 2013 sp.zn. , schválené občianskoprávnym

kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10. decembra 2013 na uverejnenie

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová