Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
45c/395112.63d216.pdf
PDF · 206.88 KB
No categories available
7Cdo/131/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 131/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ A. L., bývajúcej
v M.M., 2/ E. Š., bývajúcej v H. a 3/ J. U., bývajúceho v M.M., v dovolacom konaní
zastúpených Mgr. Janette Adamcovou, advokátkou so sídlom v M., Hodţova 261/1, proti
odporkyni J. Z., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Júliusom Fígerom,
advokátom so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6, o určenie vlastníckeho práva, ktorá
vec sa viedla na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 5C/220/1993, o dovolaniach
navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ a odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13.
novembra 2012 sp.zn. 9Co/343/2010, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. novembra 2012 sp.zn. 9Co/343/2010
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Senica (ďalej len „súd prvého stupňa“), po tom, ako boli jeho
predchádzajúce rozsudky zrušené odvolacím súdom, rozsudkom z 28. novembra 2007 č.k.
5C/220/93-462 (I.) zastavil konanie o návrhu na začatie konania v časti o určenie vlastníctva
2
k pozemku parc. č. 5136/9 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 14 m, zapísanému
na liste vlastníctva LV č. X. kat. územia J., (II.) určil, ţe podiel 3/8 na nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v kat. území J., zapísanej na LV č. X. ako pozemok parc. č. 5137/1 - záhrady
2
vo výmere 1866 m, patrí do dedičstva po nebohom J. U., zomrelom
X., (III.) určil, ţe podiel 3/8 na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území J., zapísanej na
2
LV č. X. ako pozemok parc. č. 5137/1 - záhrady vo výmere 1866 m, je v podielovom
spoluvlastníctve navrhovateľa 4. (vtedy ešte ţijúceho Š. U. - poznámka dovolacieho súdu),
(IV.) uloţil navrhovateľke 1/ povinnosť zaplatiť súdu prvého stupňa súdny poplatok za
odvolanie v sume 500 Sk, (V.) uloţil navrhovateľke 2/ zaplatiť súdu prvého stupňa súdny
poplatok „z predmetu konania“ v sume 705 Sk, (VI.) uloţil navrhovateľovi 3/ zaplatiť súdu
prvého stupňa súdny poplatok „z predmetu konania“ v sume 705 Sk, (VII.) uloţil
navrhovateľovi 4/ zaplatiť súdu prvého stupňa súdny poplatok
„z predmetu konania“ v sume 1 410 Sk, (VIII.) uloţil odporkyni povinnosť zaplatiť
navrhovateľke 1/, do rúk jej zástupcu, náhradu trov konania v sume 16 361 Sk a (IX.)
nepriznal navrhovateľom 2/, 3/ a 4/ náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal so záveru, ţe návrh
na určenie, ţe podiel 3/8 na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X. – parc. č. 5137/1 – záhrady
patrí do dedičstva po neb. J. U., Z.X., je dôvodný, pričom naliehavý právny záujem
u navrhovateľov na takomto určení videl v tom, ţe bez takéhoto určenia by nemohlo byť ich
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti zapísané do katastra nehnuteľností; ich otec - J.
U. (ktorý bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ale nebol takto vedený v príslušnej evidencii)
totiţ so svojim podielom 3/8-ín nikdy nenakladal
a navrhovateľ 4/ bez takéhoto určenia nemôţe vyporiadať vzťahy s navrhovateľmi 1/ aţ 3/,
ktorým predmetnú nehnuteľnosť predal, hoci taktieţ nebol vedený v príslušnej evidencii ako
jej vlastník. Súd opísal vlastnícky stav spornej nehnuteľnosti od roku 1927, v rámci čoho,
okrem iného, uviedol, ţe ku dňu 3. november 1949, teda ku dňu spísania zápisnice Čd 3430,
nehnuteľnosť parc. č. 5137 ešte nebola rozdelená; jej spoluvlastníkmi boli Š. U.,
N. (navrhovateľ 4/) v podiele 3/8, J. U. (právny predchodca navrhovateľov 1/ aţ 3/) v podiele
3/8, Š. Z. (starý otec odporkyne) v podiele 1/8, A. Z. (teta odporkyne) v podiele 1/24, P. Z.
(otec odporkyne) v podiele 1/24 a A. Z. (teta odporkyne) v podiele 1/24. Konštatoval, ţe
k uvedenému dňu Š. U., N. (starý otec navrhovateľov 1/ aţ 3/) a jeho manţelka A. R. uţ
neboli spoluvlastníkmi parcely č. 5137, lebo svoj podiel (6/8) darovacou zmluvou z 11. mája
1939 previedli na synov Š. U., N. (navrhovateľa 4/) a J. U., N.X. (otca navrhovateľov 1/ aţ
3/). Pokiaľ ide o zápisnicu z 3. novembra 1949, súd uviedol, ţe na jej základe malo dôjsť
k dohode o rozdelení viacerých nehnuteľností, pričom platnosťou tohto právneho úkonu sa
zaoberal len vo vzťahu k parcele vedenej v pozemnokniţnej vloţke
č. 12165 kat. území M.. Zameral sa na zistenie, či v danom prípade boli prítomné všetky
osoby, ktoré boli spoluvlastníkmi nehnuteľnosti – parc. č. 5137, ktorej rozdelením vznikla
parc. č. 5137/1 (ktorá je predmetom súdneho konania). Dospel k záveru, ţe tento právny úkon
je absolútne neplatný, lebo Š. U. z M. č. p. 2160 (ako ţiadateľ o predmetný právny úkon)
nebol osobou totoţnou s navrhovateľom 4/, a Š. U., N. (starý otec navrhovateľov 1/ aţ 3/)
k tomuto dňu uţ nebol spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti. Predmetnú zápisnicu teda
nepodpísal ani navrhovateľ 4/, ani právny predchodca navrhovateľov 1/ aţ 3/, ktorí v tomto
čase boli podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti (kaţdý v 3/8) a zo zápisnice nie
je zrejmé, ţe by na tento úkon menovaní splnomocnili inú osobu. Rovnako sa v zápisnici
nenachádzajú ani podpisy A. Š. – spoluvlastníčky v 1/24, ani A. Z. – spoluvlastníčky taktieţ
v podiele 1/24. Keďţe právny úkon z 3. novembra 1949 (Čd 3430/49) je neplatný, sú
neplatné všetky ďalšie právne úkony týkajúce sa tejto nehnuteľnosti. Z hľadiska posúdenia
procesných podmienok súd prvého stupňa zaujal stanovisko, ţe v predmetnej veci nejde
o prekáţku uţ rozsúdenej veci, lebo konania vedené na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 8 C
38/92 a pod sp.zn. 9C 94/83 sa priamo netýkali nehnuteľnosti parc. č. 5137 alebo sa týkali len
tej jej časti, ktorá nie je predmetom tohto konania. Navrhovatelia sa v tomto konaní
domáhajú určenia vlastníctva len k časti parcely č. 5137, t.j. k vyčlenenej časti parc. č.
5137/1, teda menšej neţ tá, ktorá bola predmetom zápisnice Čd 3430/49 z 3. novembra 1949.
Po ostatnej zmene návrhu na odvolacom pojednávaní Krajský súd v Trnave (ďalej
len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. septembra 2009, sp.zn. 9 Co 60/2008 rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe určil, ţe navrhovatelia 1/ aţ 3/,
kaţdý v 1/6, a navrhovateľ 4/ v polovici sú vlastníkmi novovytvorenej parcely č. 5137/1 –
záhrady vo výmere 1095 m² a odporkyňa je vlastníčkou novovytvorenej parcely č. 5137/5 –
záhrady vo výmere 771 m², ktoré nehnuteľnosti boli vytvorené geometrickým plánom
Geodézie Bratislava, a.s., prevádzky M. č. 243–009/09 zo 6. februára 2009 z parc.
č. 5137/1 – záhrada vo výmere 1866 m² v kat. úz. J., doposiaľ zapísanej na LV č. X.
Katastrálneho úradu Bratislava – Správa katastra M., k.ú. J., obec J..
Vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, navrhovateľom 1/ aţ 4/ nepriznal náhradu
trov konania.
Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, ţe zápisnica
z 3. novembra 1949 Čd 3430/1949 je neplatná pre rozpor so zákonom, lebo tohto úkonu sa
nezúčastnili J. U. a Š. U., ktorí v čase predmetného úkonu vlastnili po 3/8 ešte nerozdelenej
nehnuteľnosti. Ich otec Š. U., ktorý ich mal zastupovať, plnú moc na to nemal. Názor
odporkyne ohľadne zastupovania vlastníka inou osobou neakceptoval, lebo zastupovanie
vlastníka inou osobou bez splnomocnenia bolo moţné len vtedy, ak išlo o vpis vlastníckeho
práva skutočného drţiteľa, ak skutočný drţiteľ bol vzdialený alebo tu bola iná prekáţka.
V preskúmavanej veci o takýto prípad nešlo; predmetnou zápisnicou sa mali riešiť
spoluvlastnícke a uţívacie vzťahy, pričom vlastníci boli spôsobilí konať osobne. Zdôraznil, ţe
odporkyňou tvrdené dôvody zastupovania v zápisnici Čd 3430/1949 nie sú uvedené a pokiaľ
poukazovala na ťarchy Š. U., ktoré mali byť na základe zápisnice vymazané, uviedol, ţe ich
nemohol posudzovať oddelene od ostatných relevantných skutočností
(od uţívania nehnuteľností a faktického výkonu vlastníckeho práva). Ďalej odvolací súd
v odôvodnení rozhodnutia konštatoval obsah predmetnej zápisnice, ako aj to, ţe išlo o úradnú
listinu, na spísaní ktorej sa zúčastnili úradné osoby (sudca, „vloţkár“, zapisovateľ) a konali
podľa predpisov vzťahujúcich sa k zápisom v pozemkovej knihe. Na jej základe došlo
v pozemkovej knihe k intabulácii v súvislosti s rozdelením nehnuteľností v zápisnici
uvedených, hoci všetci spoluvlastníci pri predmetnom úkone neboli prítomní. Sporné
nehnuteľnosti boli v prírode zamerané a rozdelené pred spísaním predmetnej zápisnice. Š. U.
starší však na nich (ako na nehnuteľnostiach svojich detí) hospodáril a zúčastnil sa spísania
zápisnice Čd 3430/1949. Táto zápisnica tak rešpektovala skutočný uţívací vzťah. Odvolací
súd vyslovil názor, ţe pokiaľ právny predchodca navrhovateľov 1/ a 3/ (nebohý J. U.) a jeho
brat (navrhovateľ 4/) nevedeli o rozdelení spornej nehnuteľnosti na tri samostatné parcely
a o tom, ţe im pripadla len jedna parcela, dôleţitý bol len uţívací stav spornej nehnuteľnosti,
lebo vlastnícky stav bol zaloţený predmetnou zápisnicou. Odvolací súd dospel k záveru, ţe
k počiatku oprávnenej drţby u nadobúdateľov došlo bezprostredne
po intabulácii zápisnice Čd 3430/1949, preto 32 ročná doba začala plynúť uţ v roku 1949,
resp. 10 ročná vydrţacia lehota od 1. januára 1951. Vychádzajúc z tvrdenia navrhovateľov, ţe
rodina U. sa o zápisnici z roku 1949 nedozvedela, nehnuteľnosti uţívali bez zmeny, teda bez
ohľadu na obsah zápisnice. Účinky tejto zápisnice sa v uţívaní nehnuteľnosti vôbec
neprejavili; preto sa bolo treba zaoberať vývojom uţívacích vzťahov spornej nehnuteľnosti,
najmä či v jej uţívaní po roku 1949 nastala zmena, a ak áno, aká alebo či k ţiadnej zmene
nedošlo. Keďţe rodina U. sa o predmetnom vklade vlastníckeho práva nedozvedela a vydania
nehnuteľnosti od rodiny U. sa nedomáhala ani rodina Z., spochybnil moţnosť aplikácie
ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva
vydrţaním. Uvaţoval preto, či v predmetnej veci nedošlo „k navráteniu – obnoveniu“
pôvodného vlastníckeho práva rodiny U., o ktoré prišli na základe uţ uvedenej zápisnice.
Poukázal na ustálenú súdnu prax týkajúcu sa nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním,
najmä ohľadne dobromyseľného drţiteľa, ktorý vstúpi do drţby na základe domnelého
právneho titulu, ktorý v ňom vyvolal presvedčenie, ţe sa stal vlastníkom veci, hoci
skutočnosť bola iná. Pri následnom zisťovaní, či sa medzi rodinami U. a Z. po rozdelení
nehnuteľnosti zmenil aj ich uţívací (teda nielen právny) stav, vychádzal z toho, ţe rodina U.
nevedela o zápisnici Čd 3430/49 z 3. novembra 1949, ţe medzi parc. č. 5136 a parc. č.
5137/1 nebola ţiadna hranica, išlo o súvislé pozemky uţívané ako jeden celok a v ich strede
bola stodola. Aţ po smrti otca na jeseň v roku 1989 (keď išli predávať dom) zistili, ţe nimi
uţívaná parc. č. 5137/1 (v rozsahu 6/8) nie je ich vlastníctvom, ţe táto vlastnícky patrí
rodine Z.. Odvolací súd dospel k záveru, ţe návrh je dôvodný, lebo z výsledkov vykonaného
dokazovania moţno vyvodiť, ţe vkladom – intabuláciou vlastníckeho práva v prospech
právneho predchodcu odporkyne došlo k odňatiu vlastníckeho práva právnemu predchodcovi
navrhovateľov 1/ aţ 3/ a navrhovateľovi 4/. Stalo sa tak napriek skutočnosti, ţe rodina
navrhovateľov spornú parcelu uţívala. Na základe zápisnice Čd 3430/1949 z 3. novembra
1949 nikdy nedošlo k zmene uţívacích vzťahov k spornej nehnuteľnosti; jej spísaním malo
dôjsť k zosúladeniu uţívacieho stavu so stavom právnym (vlastníckym) a zdôraznil, ţe
geometrický plán, na základe ktorého sa tak malo stať, sa v spise nenachádza. Tvrdenie
odporkyne, ţe spornú nehnuteľnosť uţívala rodina U. ako záhumienok, povaţoval za účelové
a neopodstatnené. U navrhovateľov nastala dobromyseľná, slobodná a nikým nerušená drţba
spornej nehnuteľnosti (§ 566 ods. 1
Obč. zák. č. 141/1950 Zb.), ktorá začala plynúť 1. januára 1951 a skončila 31. decembra
1960, čím došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi
(t.j. pôvodnými vlastníkmi), ktorí sa aj v ďalšom období správali ako vlastníci spornej
nehnuteľnosti. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, lebo dospel k záveru,
ţe ide o rozhodnutie zásadného právneho významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Hoci výrok
rozhodnutia odvolací súd formuloval ako zmeňujúci, tento má povahu rozsudku
potvrdzujúceho, lebo v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa sa ním právne vzťahy
nekonštituovali iným spôsobom. Za otázku zásadného právneho významu povaţoval: 1/„či
nie je v súdenom prípade rozhodujúce prihliadnuť na uplynutie lehôt určených zákonom
o výmaz vlastníckeho práva z pozemkovej knihy, ktorý bol uskutočnený na základe zápisnice
Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949, a 2/ či po vklade vlastníckeho práva podľa zápisnice
Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949 k parc. č. 5137/1 – záhrady vo výmere 1866 m² v kat. úz.
J. s poukazom na potrebu stability vlastníckych vzťahov vytvorených zápisom
do pozemkovej knihy, moţno bez časového obmedzenia rozhodnúť o zmene takýchto
vlastníckych vzťahov.“
Tento rozsudok odvolacieho súdu bol na základe dovolania odporkyne preskúmaný
dovolacím súdom, ktorý ho rozsudkom z 29. októbra 2010 sp.zn. 1 Cdo 37/2010 ho zrušil
a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak majúc za to, ţe spôsob, akým
odvolací súd v predmetnej veci vymedzil otázky podľa neho zásadného právneho významu,
na ktoré mal dať odpoveď dovolací súd v konaní o pripustenom dovolaní, svedčí o zaťaţení
konania tzv. inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1
veta druhá O.s.p.). Dôvody smerujúce k vymedzeniu nastolenej otázky neboli podľa
dovolacieho súdu riadne, jasné a zrozumiteľné. Odôvodnenie odvolacieho súdu bolo značne
chaotické najmä preto, lebo za dôvod vyhovenia návrhu odvolací súd povaţuje obnovenie
pôvodného vlastníckeho stavu v dôsledku neplatnosti právneho úkonu – zápisnice
Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949 (z dôvodov, ktoré popisuje v dôvodoch svojho
rozhodnutia) a súčasne uzatvára, ţe navrhovatelia, resp. právny predchodca navrhovateľov 1/
aţ 3/ a navrhovateľ 4/, spornú nehnuteľnosť vydrţali podľa zákona č. 141/1950 Zb. Podľa
názoru dovolacieho súdu uvedené dôvody a argumentácia vedľa seba nemôţu obstáť; ak totiţ
existuje vlastníctvo pôvodných vlastníkov z dôvodu, ţe určitý právny úkon (v tomto prípade
zápisnica Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949) je neplatný a ţiadne právne účinky z neho
nenastali, nemoţno súčasne existujúce vlastníctvo deklarovať aj výrokom o tom, ţe ho
navrhovatelia nadobudli vydrţaním (navyše za situácie, keď existencia podmienok vydrţania
je vysoko sporná a teoreticky by bolo moţné skôr uvaţovať, či podmienky vydrţania nie sú
skôr splnené na strane odporkyne, resp. jej právnych predchodcov neţ u navrhovateľov, resp.
ich právnych predchodcov v prípade neplatnosti právneho úkonu). Podľa dovolacieho súdu
obsahuje rozsudok odvolacieho súdu tieţ rozličné úvahy a hypotézy, ktoré nemali ţiadnu
výpovednú hodnotu a vplyv na otázky uvedené v odôvodnení. To všetko robilo podľa
dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľným.
Odvolací súd, po tom, ako uznesením z 22. mája 2012 sp.zn. 9Co/343/2010 pripustil
späťvzatie návrhu na začatie konania navrhovateľkami 4/ a 5/ (právnymi nástupkyňami
pôvodného navrhovateľa 4/), rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa pôvodného
navrhovateľa 4/ v spojení s medzitým pripustenou zmenou návrhu v časti určenia, ţe polovica
spornej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po nebohom Š. U., zomrelom
X., zrušil a konanie zastavil, rozsudkom 13. novembra 2012 sp.zn. 9Co/343/2010 zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku tak, ţe návrh navrhovateľov 1/ aţ 3/ zamietol.
Stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti právneho úkonu urobeného
právnymi predchodcami účastníkov 3. novembra 1949. Nepovaţoval za dôvodnú obranu
odporkyne, ţe predmetná dispozícia s nehnuteľnosťami bola urobená v súlade s vtedy
platnými predpismi. Dospel však k záveru, ţe návrh na začatie konania je aj tak
neopodstatnený, pretoţe právny predchodca odporkyne nadobudol vlastníctvo k spornej
nehnuteľnosti vydrţaním. Tento svoj záver odôvodnil takto:
„Pred spísaním zápisnice Čd 3430/1949 zo dňa 3. novembra 1949 boli nehnuteľnosti
v prírode zamerané a rozdelené, teda noví nadobúdatelia nehnuteľností vedeli o tom, ktoré
nehnuteľnosti nadobudli a kde sa v prírode nachádzajú. Komisia na zakladanie pozemno-
kniţných vloţiek obce M. túto zápisnicu totiţ spísala na mieste samom. Rozdelenie
nehnuteľností sa uskutočňovalo podľa toho, ako boli nehnuteľnosti uţ v prírode rozdelené
na základe nákresu Katastrálneho meračského úradu v Novom Meste nad Váhom. Cieľom
spísania tejto zápisnice na mieste samom bola úprava vlastníckych vzťahov dovtedajších
spoluvlastníkov nehnuteľností, a to parciel č. 5131/1, 5131/2, 5131/3, 5136 a 5137.
Zo zápisnice vyplýva, ţe dôvodom spísania tejto zápisnice je skutočná a pokojná
drţba tak, ako sa tieto vlastnícke vzťahy usporiadali. Týka sa to preto i parc. č. 5137/1, ktorú
nadobudli vyššie uvedení vlastníci Š. Z. so svojimi deťmi v celku. Skutočná
a pokojná drţba bola dôvodom, prečo sa stali vlastníkmi tejto nehnuteľnosti, prečo sa
pristúpilo k spísaniu predmetnej zápisnice a tieto okolnosti potvrdzovali nielen vlastníci
ostatných nehnuteľností, ale dosvedčili ich i dôverníci prítomní pri spisovaní predmetnej
zápisnice. V samotnej zápisnici sa konštatuje, ţe delenie sa uskutočňuje na základe skutočnej
drţby a rodina Z. nadobudla parc. č. 5137/1 a 5137/2 tak, ţe Š. Z. nadobudol 3/6 a jeho tri
deti kaţdé po 1/6, pričom parc. č. 5137/1 predstavovala sad a stodolu a parc. č. 5137/2 dom
súpisné č. X. s dvorom. Parcelu č. 5137/3 - dvor a maštaľ nadobudla rodina U.. Preto moţno
uzavrieť, ţe v zmysle tejto zápisnice drţiteľmi
a uţívateľmi tejto nehnuteľnosti bola rodina Z.. Vlastníkmi tejto parcely sa preto stal Š. Z. so
svojimi deťmi.
Š. U. starší, otec vtedajších vlastníkov vedel o tom, ţe sporná nehnuteľnosť parcela č.
5137/1 pripadla rodine Z. a právni predchodcovia ţalovanej vedeli zasa
o tom, ţe parcela č. 5137/1 (ako aj parcela č. 5137/2, na ktorej je postavený ich rodinný dom),
pripadla do ich vlastníctva. V čase usporiadania vlastníctva týchto nehnuteľností boli
nehnuteľnosti v prírode rozdelené, kaţdý z nových nadobúdateľov vedel, kde sa jeho
nehnuteľnosť nachádza. Nebohý Š. U. starší mal všetky informácie o tom, ktoré nehnuteľnosti
rodina U. na základe rozdelenia nadobudla a ktoré pripadli
do vlastníctva rodine Z..
Po spísaní predmetnej zápisnice nastali zmeny i vo vlastníckych pomeroch a na ne
nadväzovali uţívacie pomery. Rodina U. a rodina Z. mala nehnuteľnosti medzi sebou vlastne
v prírode rozdelené, čo bolo dôvodom pre spísanie predmetnej zápisnice.
Pretrvávajúce spory o uţívanie týchto nehnuteľností a najmä o úrodu, ktorú rodiny
zberali zo sadov nachádzajúcich sa za záhradami, boli medzi rodinami dlhodobo.
Š. U. starší, ktorý sa zúčastnil spisovania zápisnice Čd 3430/1949 zo dňa
3. novembra 1949, na pozemkoch svojich detí (ktoré im daroval) hospodáril. Parcela
č. 5137/3 pripadla rodine U., celá ostatná výmera tvorená z parciel č. 5137/1
a č. 5137/2 patrila rodine Z.. Pritom rodina U. za parcelou č. 5137/3 uţívala hospodárske
budovy, pretoţe Š. U. starší bol hospodár a po ňom v hospodárení pokračoval i syn J. U..
Odvolací súd však v danom prípade viazaný i záverom vyjadreným v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky po výsluchu účastníkov konania i výsluchu svedka na poslednom
pojednávaní dňa 13. novembra 2012 zohľadnil, ţe Š. U. starší bol prítomný pri spisovaní
spornej zápisnice v roku 1949, a teda vedel
o tom, ţe rodina Z. získala takmer celú parc. č. 5137, t.j. 5137/1 a parc. č. 5137/2. Vedel o
tom, ţe parc. č. 5137/3 nadobudla rodina U., ktorá bola napojená na ich dom, postavený na
parc. č. 5136/2, kde bola súčasne maštaľ. Za ňou sa nachádzali hospodárske budovy a
obďaleč stodola. Dom Z. bol postavený na parc. č. 5137/2. Š. U. starší vedel o tom, ţe parc. č.
5137/1 patrí rodine Z., vedela o tom aj rodina Z..
Š. U. starší na časti uvedených nehnuteľností hospodáril, pričom ako on, tak i právni
predchodcovia ţalovanej, predovšetkým starý otec Š. Z. a otec P. Z. vedeli o tom, ţe
predmetné nehnuteľnosti pripadli do ich vlastníctva, pripadli rodine Z.. Pôvodný pozemno-
kniţní vlastníci J. U., nar. X. (právny predchodca ţalobcov) a Š. U., nar. X. (pôvodný ţalobca
v štvrtom rade) nehnuteľnosti neuţívali, resp. J. U. tieto uţíval a hospodáril na nich po smrti
svoj ho otca. Išlo však predovšetkým o hospodárenie na parcele 5136, ktorá pripadla rodine
U., pretoţe
na parcele 5137/1 mali obe rodiny dvor a záhrady. Rodina U. mala za domom dvor, maštaľ a
hospodárstvo - dve šopy, kurín, vedľajšie stavby sa nachádzali pred a za domom rodiny U. a
takto hospodáril nebohý Š. U. starší do roku 1965 aţ 1968 a potom hospodárstvo prebral syn
J.. Ploty medzi záhradami museli byť práve pre existujúce hospodárstvo, keďţe hospodárske
zvieratá rodine Z. robili problémy v záhrade,
z čoho pramenili aj spory medzi rodinami. Za záhradami sa nachádzal sad s ovocnými
stromami, pričom cez tento prechádzala cesta vedúca na spoločnú nezamapovanú
a obyvateľmi tohto územia vytvorenú a uţívanú cestu, ktorá viedla z jednej strany do lesa
a druhou stranou do polí a k štátnej ceste. Rodina Z. teda uţívala ako sad, tak i túto cestu,
prechádzala i cez parcelu rodiny U. č. 5135 a aţ v súčasnosti, ako vznikol medzi účastníkmi
tento spor, musela si ţalovaná vybudovať novú cestu. Táto skutočnosť svedčí o tom, ţe
dovtedy mohla rodina Z. uţívať práve túto cestu a sad, aţ po tom, ako rodina U. zamedzila
ţalovanej prechod cez parcelu 5135, nemohla túto nezamapovanú cestu pouţívať.
Podľa terajšieho stavu vlastníctvo spornej nehnuteľnosti je v evidencii nehnuteľností
vedené na ţalovanú. Odvolací súd povaţuje túto evidenciu súladnú so zákonom, pretoţe
vlastníkmi nehnuteľností po tom, ako bola spísaná predmetná zápisnica, sa stala rodina Z.
(starý otec, otec, tety ţalovanej), pričom v dôsledku právneho nástupníctva je aktuálne vedené
vlastníctvo na ţalovanú, ktorá ho nadobudla dedením po svojich právnych predchodcoch.
Vtedajší nadobúdatelia uvedených nehnuteľností, rodina Z. však bola presvedčená o tom, ţe
všetky skutočnosti, ktoré súviseli so spísaním predmetnej zápisnice, (ktorú pre rozpor so
zákonom odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa povaţuje za neplatnú), sú v
súlade so zákonom, ţe im vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe predmetnej zápisnice
patrí, ţe sú vlastníkmi uvedených nehnuteľností. Uţívali ich ale najmä
v časti, kde bol sad, pretoţe okrem zberu ovocia tu bola vybudovaná cesta, ktorú trvale uţívali
tak, aby sa dostali na nezamapovanú spoločnú cestu cez spornú parcelu a potom cez parcelu
rodiny U. č. 5135 aţ smerom do polí a na hradskú cestu. Toto bol jediný prístup
do domu Z., iný prístup nemali, čo je dôkazom toho, ţe parcelu č. 5137/1 pre svoju existenciu
potrebovali a museli pouţívať, a to v presvedčení, ţe im právom patrí.
Tento právny stav existoval ako pred spísaním, tak aj bezprostredne po spísaní
zápisnice, preto uţ pôvodný vlastník P. Z. (ktorý sa krátko po spísaní zápisnice stal
na základe darovacej zmluvy od svojho otca Š. Z. vlastníkom 3/6 a ktorý sa neskôr stal
vlastníkmi uvedených nehnuteľností i po A. a A. Z.), nadobudol vlastnícke právo k
predmetnej nehnuteľnosti vydrţaním podľa § 115 zákona č. 141/1950 Zb. od 3. novembra
1949 do 1. januára 1960 s pouţitím § 566 ods. 1 zákona, keďţe nehnuteľnosti uţíval, ako
svoje vlastné, pre potreby svoje a potreby svojej rodiny, uţíval ich v presvedčení, ţe mu toto
vlastnícke právo patrí, pretoţe pôvodne ho nadobudli na základe predmetnej zápisnice z roku
1949. Nebohý Š. U. starší, starý otec ţalobcov v prvom aţ treťom rade vedel o tom, ţe tieto
nehnuteľnosti patria rodine Z., keďţe ako účastník
pri spisovaní predmetnej zápisnice vedel, ţe práve táto časť nehnuteľností pripadla rodine Z.,
pričom odvolací súd súčasne vychádzal z toho, ţe v prípade pochybnosti sa drţba povaţuje za
oprávnenú (§§ 115, 116 zákona). Preto právni predchodcovia ţalovanej, a to jej otec
nadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti vydrţaním podľa Občianskeho zákonníka
č. 141/1950 Zb., a preto nebolo moţné ţalobe ţalobcov vyhovieť, a tak odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu ţalobcov zamietol, a to aj v časti výroku
o určení vlastníctva ţalovanej, pretoţe táto je v evidencii nehnuteľností ako vlastník vedená.“
Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ustanovenie § 150 O.s.p.
Dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov konania,
odvolací súd videl v tom, ţe „ţiaden z účastníkov sporu stav vzniknutý v roku 1949 jednak
dôsledne nepoznali, nezavinili, nespôsobili, nepodieľali sa na ňom a uţ len rešpektovali
úkony svojich právnych predchodcov a svoje vlastnícke nároky v súlade s ich konaním
prezentovali a bránili, pritom okolnosti spísania zápisnice sa objasnili aţ v priebehu tohto
sporu.“
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolania odporkyňa a aj navrhovatelia 1/ aţ
3/.
Odporkyňa napadla dovolaním výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách konania účastníkov tak, ţe sa jej nepriznalo právo na ich náhradu. Tvrdí,
ţe v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia o trovách konania, jej bola odňatá
moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a napadnutá časť
rozhodnutia odvolacieho súdu popritom spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa odporkyne spočíva vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v tom, ţe odvolací súd
pred svojím rozhodnutím jej neumoţnil, aby sa mohla vyjadriť k ním zamýšľanej aplikácii
ustanovenia § 150 O.s.p., pričom prieskumu jeho rozhodnutia sa nemohla domáhať ani
v odvolacom konaní. Takýmto postupom odvolací súd „sa súčasne zbavil moţnosti“ posúdiť
opodstatnenosť jej námietok a vyrovnať sa s nimi. Pochybenie odvolacieho súdu pri aplikácii
ustanovenia § 150 O.s.p. vidí odporkyňa v nesprávnom výklade dôvodov hodných osobitného
zreteľa odvolacím súdom, ktoré v prejednávanej veci podľa jej názoru na strane
navrhovateľov nie sú. Navrhla napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zmeniť tak, ţe
navrhovateľom 1/ aţ 3/ bude uloţená povinnosť zaplatiť odporkyni, na účet jej zástupcu,
náhradu trov konania.
Navrhovatelia 1/ aţ 3/ napadli rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej v dôvodov,
ţe okrem neprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd sa v konaní, ktoré predchádzalo
vydaniu rozsudku, dopustil aj „ďalších vád“ v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Uviedli, ţe
dovolanie podávajú okrem iného „na základe § 238 ods. 2 O.s.p.“ V dovolaní, po zhrnutí
podľa nich významných skutočností a doterajšieho priebehu konania, spochybňujú správnosť
skutkových záverov odvolacieho súdu obsiahnutých v jeho rozsudku, ktorý vychádzal
výlučne z tvrdení odporkyne dôkazne nepodloţených a nevzal do úvahy ich dôvody
a argumenty, hoci boli riadne podloţené dôkazmi. Z týchto zistení jednoznačne vyplynulo, ţe
„nemohla nastať dobromyseľná, slobodná, nikým nerušená drţba a uţívanie nehnuteľností
rodinou odporkyne“. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu trpí vnútornými rozpormi
a v ňom prijaté závery vôbec nekorešpondujú so skutkovými zisteniami. Odvolací súd
kompletne zmenil svoje skutkové zistenia a právne posúdenie veci ustálené v jeho skoršom,
dovolacím súdom zrušenom rozsudku, hoci pre takú zmenu tu neboli relevantné zákonné
dôvody. Z tých dôvodov navrhovatelia 1/ aţ 3/ navrhli, aby dovolací súd zrušil ich dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporkyňa navrhla dovolanie navrhovateľov 1/ aţ 3/ zamietnuť. V svojom vyjadrení
zotrvala na svojom tvrdení, ţe zápisnica Čd 3430/49 z 3. novembra 1949 je
nespochybniteľnou platnou verejnou listinou, zápis do pozemkovej knihy na jej základe mal
konštitutívne účinky. Nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu, ţe zápisnica je neplatná
a vytýka mu tieţ, ţe sa nezaoberal s jej námietkou, ţe v prípade neplatného vkladu sa mohol
skutočný vlastník poţadovať jeho zrušenie a obnovu predošlého pozemno-kniţného stavu
v zákonom určenej lehote, ktorá uţ márne uplynula. Ak by teda aj obstál záver odvolacieho
súdu o neplatnosti zápisnice, po 1. januári 1961, uţ nebolo moţné zvrátiť vlastnícke vzťahy
zapísané na základe predmetnej zápisnice.
Navrhovatelia 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu odporkyne vyjadrili tak, ţe podľa ich názoru
odvolací súd správne rozhodol o náhrade trov konania a jeho konanie v časti týkajúcej sa trov
konania nie je postihnuté ani vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolania boli podané včas osobami na tento procesný úkon oprávnenými,
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) v medziach určených zákonom (§ 242 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej treba zrušiť, pretoţe
konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu je postihnuté vadami, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Nosným dôvodom zrušenia skoršieho rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom
bolo, ţe dôvody odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o pripustení dovolania
v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. „nie sú riadne, jasné a zrozumiteľné“. V dôvodoch svojho
rozhodnutia dovolací súd podrobne vysvetlil predpoklady pripustenia dovolania odvolacím
súdom proti svojmu rozhodnutiu. Okrem iného tieţ zdôraznil, ţe ustanoveniu § 238 ods. 3
O.s.p. nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktoré sám
neriešil. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí viaceré otázky, ktorých riešenie
podľa jeho názoru prichádza do úvahy, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení rozhodnutia
nevysvetlí, je takého pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti odôvodnenia celého
rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia; v takomto
prípade moţno tieţ pripustenie dovolania povaţovať za náznak toho, ţe odvolací súd si nie je
istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore s prieskumnou povahou
dovolacieho konania očakáva, ţe príslušné právne závery vysloví dovolací súd. Dovolací súd
tieţ uviedol, ţe v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti
súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nastolenú právnu
otázku sám vyriešiť, musí vysvetliť, z akých dôvodov povaţoval z viacerých v konaní
vyslovených právnych názorov za správny práve ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal.
Ak tak neurobí, a iba hypoteticky, podmienene alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh
právnych otázok, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, čo treba povaţovať za tzv. inú vadu
konania, ktorá má za následok nesprávny rozhodnutie veci.
Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia z 29. októbra 2010 sp.zn. 1Cdo/37/2010
nespochybnil záver odvolacieho súdu, ţe ním nastolené právne otázky sú zásadného právneho
významu. Odvolací súd v ďalšom konaní, na ktoré mu bola vec vrátená dovolacím súdom, sa
uţ ale nezaoberal nápravou vady vytýkanej mu pri pripustení dovolania, právne otázky
vymedzené v zrušenom rozhodnutí ako otázky zásadného právneho významu uţ neriešil
a majúc za to, ţe je „viazaný i záverom vyjadreným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky“ (s.13, ods. 5 jeho rozsudku), po ustálení neplatnosti právneho úkonu pojatého
do zápisnice z 3. novembra 1949 Čd 3430/1949, sa zaoberal uţ iba otázkou vydrţania
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.
K odvolacím súdom uvádzanej „viazanosti“ odvolacieho súdu právnym názorom
vysloveným v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu z 29. októbra 2010 sp.zn.
1 Cdo/37/2010 povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe dovolací súd v označenom
uznesení právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný v ďalšom konaní ohľadne
vydrţania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, nevyslovil. Dovolací súd v dôvodoch
svojho uznesenia, reagujúc na odvolacím súdom ustálené dôvody nadobudnutia vlastníctva
navrhovateľmi (ktoré sa navzájom vylučujú) a na jeho záver o neplatnosti právneho úkonu
pojatého do zápisnice z 3. novembra 1949 Čd 3430/1949, len, aj to iba v zátvorke,
poznamenal: „ ...navyše za situácie, keď existencia podmienok vydrţania je vysoko sporná
a teoreticky by bolo moţné skôr uvaţovať, či podmienky vydrţania nie sú skôr splnené
na strane odporkyne, resp. jej právnych predchodcov v prípade neplatnosti právneho úkonu“ .
Takúto poznámku dovolacieho súdu nie je moţné povaţovať za záväzný právny názor
na podstatu veci.
Pre ďalšie odôvodnenie tohto uznesenia povaţuje dovolací súd za potrebné
pripomenúť, aké právne otázky povaţoval odvolací súd za otázky zásadného právneho
významu. Tie vymedzil odvolací súd takto: „1/ či nie je v súdenom prípade rozhodujúce
prihliadnuť na uplynutie lehôt určených zákonom o výmaz vlastníckeho práva z pozemkovej
knihy, ktorý bol uskutočnený na základe zápisnice Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949, a 2/ či
po vklade vlastníckeho práva podľa zápisnice Čd 3430/1949 z 3. novembra 1949 k parc.
č. 5137/1 – záhrady vo výmere 1866 m² v kat. úz. J. s poukazom na potrebu stability
vlastníckych vzťahov vytvorených zápisom do pozemkovej knihy, moţno bez časového
obmedzenia rozhodnúť o zmene takýchto vlastníckych vzťahov.“
Právne otázky vymedzené odvolacím súdom majú i podľa dovolacieho súdu zásadný
právny význam pre rozhodnutie o veci. Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu sa nimi
vyrovnať, a to aj z toho dôleţitého dôvodu, ţe tieto otázky boli v celom konaní významnou
súčasťou procesnej obrany odporkyne proti návrhu na začatie konania na určenie vlastníckeho
práva navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolaním
navrhovateľov napadnutý rozsudok odvolacieho súd vo veci samej naďalej trpí vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vo vzťahu k tejto otázke dovolací súd pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia
odvolaciemu súdu pripomína, ţe do 1. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného občianskeho
zákonníka), teda aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy, sa vlastníctvo nehnuteľností zapisovalo
do pozemkovej knihy. Právny poriadok, ktorý bol účinný v tom čase, poznal dva druhy
pozemkovokniţných zápisov, a to a/ vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia). Vklad
do pozemkovej knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok; vkladom totiţ právo
vznikalo alebo zanikalo. Vklad, ktorým právo zapísané v pozemkovej knihe zanikalo, sa
nazýval výmaz (viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej
Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935,
II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.123).
Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto
bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný (viď uvedenú publikáciu, str.128). Z tohto
všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydrţaní, dedení, draţbe, nadobudnutí
nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný
(viď uvedenú publikáciu, str. 132).
V zmysle Dočasných súdnych pravidiel prijatých Judexkuriálnou konferenciou z roku
1861 sa pri vedení pozemkovej knihy podporne vychádzalo z pozemkovokniţného nariadenia
z 15. decembra 1855 č. 222 r. z. (tzv. pozemkovokniţný poriadok). V súlade s týmto
nariadením sa pri vedení pozemkovej knihy uplatňoval princíp legality, podstatou ktorého
bolo, ţe zápisy do pozemkovej knihy sa mali vykonávať tak, aby sa do nej nedostal zápis
odporujúci zákonu. Keďţe ani zásada legality nemohla vţdy a v kaţdom prípade reálne
zabrániť moţnosti vzniku pozemkovokniţných zápisov, ktoré boli od počiatku neplatné,
uplatňoval sa spolu s ňou tieţ princíp publicity. Princíp publicity (materiálny) vyjadroval
zásadu dobrej viery v správnosť zápisov vyznačených v pozemkovej knihe, čím vnášal
do zápisov prvok právnej istoty. Existencia práva zapísaného v pozemkovej knihe platila
pre toho, kto o rozpore medzi obsahom pozemkovej knihy a skutočným právnym stavom
nevedel a vedieť nemusel. Všeobecná vierohodnosť pozemkovej knihy slúţila na ochranu
dobromyseľných nadobúdateľov (viď uvedenú publikáciu, str.134).
Vklad do pozemkovej knihy mal právotvorný význam a účinok. Podľa obyčajového
práva platného v tom čase na území Slovenska všetky práva, ktoré boli zriadené ako vecné,
vznikali, menili sa a zanikali dňom intabulácie – vykonania vkladu alebo výmazu (správne
vkladu výmazu – viď uvedenú publikáciu, str. 133). Uplatňovaním intabulačného princípu
(imponere in tabulas) sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná)
povaha zápisu vykonaného do pozemkovej knihy. Stanovením intabulačného princípu
(stotoţnením momentu nadobudnutia alebo zániku práva s jeho verejným publikovaním
v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi pravidlami pre zápis sa zabezpečoval
súlad medzi skutočným a evidovaným stavom.
Aj za účinnosti uhorského obyčajového práva sa v praxi vyskytovali prípady,
v ktorých právny stav nezodpovedal zapísanému stavu. V týchto prípadoch stáli proti sebe
dva záujmy: 1. záujem toho, právo ktorého bolo prevedené neplatným zápisom a 2. záujem
toho, kto právo neplatným zápisom nadobudol. Vtedajší právny poriadok počítal s moţnosťou
vzniku takýchto kolízií záujmov a upravoval postup pri ich riešení. Dotknutý vlastník mohol
predovšetkým ţiadať o zápis poznámky spornosti (§ 61 pozemkovokniţného poriadku).
Pokiaľ ten, koho právo bolo takto vloţené, súhlasil s výmazom vloţeného práva,
nevyţadovalo sa, aby listina, ktorou sa mal dosiahnuť výmaz, obsahovala platný právny
dôvod – stačil samotný súhlas s výmazom; iná však bola situácia, pokiaľ ten, koho právo bolo
takto vloţené, s výmazom vloţeného práva nesúhlasil. Ten, kto nadobudol v dobrej viere
práva zapísané v pozemkovej knihe, bol vo svojej dobrej viere chránený a zápis, o ktorý
sa jeho právo opieralo, platil pre neho bez zreteľa na dôvod neplatnosti zápisu (viď Právo
občanské, Část zvláštní – Právo knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý kompas
v Praze, 1947, str. 53). Kto vychádzal zo zápisov o nehnuteľnostiach v pozemkovej knihe,
konal v dobrej viere, ţe tieto zápisy zodpovedajú skutočnému stavu. Ak takto postupujúca
osoba nadobudla právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe,
zákon jej priznával ochranu tak, akoby toto právo nadobudla od skutočného vlastníka. Ak išlo
o zápis neplatný z hľadiska hmotného práva, mala dotknutá osoba moţnosť domáhať
sa nápravy ţalobou o výmaz.
Ţaloba o výmaz bola ţalobou, ktorou sa ten, kto sa nejakým vkladom cítil byť
„ukrátený“ na svojom zaknihovanom (intabulovanom) práve, domáhal určenia neplatnosti
tohto vkladu a obnovenia predchádzajúceho stavu (viď Právo občanské, Část zvláštní – Právo
knihovní, Prof. Dr. Emil Svoboda, Československý kompas v Praze, 1947, str. 54).
„Následkom tohto sporu (jestli ho ţalobník vyhrá) neplatný vklad z pozemkovej knihy
sa vymaţe (správne: vloţí jeho výmaz), takţe zas predošlý vlastník bude patrný v pozemkovej
knihe ako vlastník“ (viď Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej
Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935, II.
prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 133). Takáto
ţaloba smerovala predovšetkým proti tomu, kto na základe neplatného zápisu nadobudol
právo; ten, kto takúto ţalobu podal, v konaní musel tvrdiť a preukázať, ţe zápis je z určitého
dôvodu neplatný, a zároveň ţiadať, aby bol obnovený pôvodný pozemkovokniţný stav.
Na podanie ţaloby o výmaz bola určená lehota 32 rokov. Ak neplatne vloţená osoba
medzičasom nehnuteľnosť previedla na iného, bolo potrebné (pozn. dovolacieho súdu:
to znamená aj moţné) spor o výmaz rozšíriť tieţ proti „ostatným oprávneným osobám“
(viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi,
Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935,
II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.133); proti nim
ale, ak nehnuteľnosť nadobudli v dobrej viere, bolo moţné podať ţalobu o výmaz len
do 3 rokov (porovnaj § 64 pozemkovokniţného poriadku). Táto lehota sa v určitých
prípadoch skracovala na ešte kratšiu lehotu: ak totiţ bolo vlastníkovi doručené uznesenie
o zápise vlastníctva inej osoby a on povaţoval zápis za neplatný, musel do 60 dní oznámiť
úradu pozemkových kníh, ţe chce začať spor o výmaz a tento spor aj skutočne do 6 mesiacov
začať (viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi,
Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935,
II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str. 135). Treba
tieţ zdôrazniť, ţe ani prípadné podanie ţaloby o výmaz neviedlo ešte bez ďalšieho
k obnoveniu zápisu v pozemkovej knihe. Pôvodný zápis sa obnovoval aţ na základe
právoplatného rozhodnutia súdu – teda aţ v prípade úspešnosti účastníka tvrdiaceho v spore
o výmaz neplatnosť vkladu (viď tieţ vyššie „jestli ho ţalobník vyhrá“).
Odvolací súd po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku dovolacím súdom ale túto
otázku, zodpovedanie ktorej bolo relevantné pre ďalší priebeh konania a rozhodnutie o veci
samej, neriešil a rovno prikročil k riešeniu otázky nadobudnutia vlastníctva sporných
nehnuteľností (ich časti) vydrţaním, ktorú otázku naostatok tieţ nevyriešil správne, resp. jeho
konanie, ktoré predchádzalo jej riešeniu zaťaţil vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Kým odvolací súd v skoršom rozsudku z 29. septembra 2009 sp.zn. 9Co/60/2008,
ktorý bol zrušený uznesením dovolacieho súdu z 29. októbra 2010 sp.zn. 1 Cdo/37/2010,
vyhovel ostatne zmenenému návrhu na určenie vlastníctve k pozemku parc.č. 5137/1 (uţ len
2
vo výmere 1 095 m) okrem iného aj na tom skutkovom a právnom závere, ţe „rodina U.“
(právni predchodcovia navrhovateľov) predmetný pozemok dobromyseľne, slobodne
a nerušene uţívala po dobu potrebnú a tak nadobudla k nemu vlastnícke právo vydrţaním, na
rozdiel od toho v dovolaním napadnutom rozsudku dospel k záveru, ţe vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti na základe dobromyseľnej drţby nadobudol vydrţaním právny
predchodca odporkyne P. Z.. Pravda zmena v právnom posúdení veci odvolacím súdom
v podstatnej otázke je moţná, musí byť však náleţite odôvodnená, okrem iného, aj tomu
zodpovedajúcou zmenou v skutkovom stave veci zistenou v súlade
so zákonom. Tejto poţiadavke ale priebeh a výsledky konania odvolacieho súdu po zrušení
jeho skoršieho rozsudku dovolacím súdom nezodpovedajú. Na pojednávaniach konaných
19. júna 2012, 18. septembra 2012 a 13. novembra 2012, okrem výsluchu svedka M. U.,
vykonali dôkaz iba výsluchom navrhovateľov 1/ a 2/ a odporkyne, ktorí zotrvali
na svojich prednesoch urobených na pojednávaniach vykonaných pre vydaním dovolacím
súdom zrušeného rozsudku odvolacieho súdu z 29. septembra 2009 sp.zn. 9 Co/60/2008.
Svedok M. U. vypovedal na pojednávaní odvolacieho súdu konanom 13. novembra 2912 len
o uţívaní cesty vedúcej cez sporný pozemok k ich pozemkom, nie však o uţívaní celého
pozemku alebo k ďalším otázkam významným pre posúdenie opodstatnenosti tvrdení jednej
či druhej strany sporu o určenie vlastníctva. Odvolací súd dostatočne nevysvetlil, ako,
na základe akých dôkazov dospel k diametrálne odlišnému záveru o splnení podmienok
nadobudnutia vlastníckeho práva teraz uţ právnym predchodcom (predchodcami) odporkyne.
Na tomto mieste povaţuje dovolací súd za potrebné tieţ poznamenať, ţe od súdu
odôvodňujúceho svoje rozhodnutie sa dôvodne očakáva, ţe jeho skutkové a právne
formulácie budú jasné a zrozumiteľné, vychádzajúce z v právnej teórii a v rozhodovacej praxi
súdov všeobecne zhodne akceptovanej a pouţívanej terminológii a obsahu jednotlivých
právnych inštitútov. Podľa dovolacieho súdu ani nový rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje
tejto poţiadavke a trpí vnútornými rozpormi a obsahuje také právne nejasné závery, ktoré
odporujú konečnému posúdeniu či uţ skutkového ale aj právneho vzťahu. Tak napr.
v odôvodnení svojho rozsudku (s. 9 ods. 2) odvolací súd, po tom, ako sa stotoţnil so záverom
súdu prvého stupňa, ţe je neplatný právny úkon obsiahnutý v zápisnici z 3. novembra 1949
Čd 3430/49, a napriek tomu, ţe v ďalších častiach odôvodnenia svojho rozsudku dochádza
k záveru o nadobudnutí vlastníckeho práva vydrţaním právnym predchodcom odporkyne P.
Z., uviedol, ţe týmto úkonom „došlo k rozdeleniu nehnuteľností a k zmene vlastníckych
pomerov uvedených nehnuteľností, ktoré zmeny boli zavedené do príslušných vloţiek
pozemkovej knihy. Tieto zápisy zaloţili formálne vlastníctvo nadobúdateľov k uvedeným
nehnuteľnostiam, preto i parc.č. 5137/1 – záhrada bola zapísaná na právneho predchodcu
ţalovanej. V danom prípade však išlo o formálne nadobudnutie vlastníckeho práva bez
obsahu, pretoţe išlo o dispozíciu s predmetom vlastníctva bez toho, aby s nehnuteľnosťou
nakladal vlastník.“ Rovnako ustaľuje odvolací súd vlastníctvo rodiny Z. na základe vyššie
uvedenej zápisnice, keď na s. 14 ods. 2 svojho rozsudku uvádza: „Podľa terajšieho stavu
vlastníctvo spornej nehnuteľnosti je v evidencii nehnuteľnosti vedené na ţalovanú. Odvolací
súd povaţuje túto evidenciu súladnú so zákonom, pretoţe vlastníkmi nehnuteľností po tom, čo
bola spísaná predmetná zápisnica, sa stala rodina Z. (starý otec, otec, tety ţalovanej)...“.
Z uvedených častí odôvodnenia (ale aj z iných) vyplýva, ţe odvolací súd riadne neustálil
právny dôvod ani čas nadobudnutia vlastníctva právnym predchodcom odporkyne (na
niektorých miestach uvádza ako nadobúdateľov sporného pozemku Š. Z. i jeho deti, na iných
P. Z.).
Skutkové závery odvolacieho súdu o drţbe (faktickej drţbe) spornej nehnuteľnosti
právnymi predchodcami účastníkov, o jej dobromyseľnosti a o rozsahu uţívania sú značne
nejasné a aj protirečivé. Tak napr. so záverom odvolacieho súdu o dobromyseľnej, ničím
nerušenej drţbe po dobu potrebnú, na ktorom závere zaloţil svoje rozhodnutie je v rozpore
jeho konštatácia na s. 13 ods. 4 rozsudku, ţe „Pretrvávajúce spory o uţívanie týchto
nehnuteľností a najmä o úrodu, ktorú rodiny zberali zo sadov nachádzajúcich sa za záhradami,
boli medzi rodinami dlhodobo.“ Po konštatácie na s. 14, ods. 2 rozsudku, ţe „vtedajší
nadobúdatelia uvedených nehnuteľností, rodina Z. však bola presvedčená o tom, ţe všetky
skutočnosti, ktoré súviseli so spísaním predmetnej zápisnice, (ktorú pre rozpor
so zákonom odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa povaţuje za neplatnú), sú
v súlade so zákonom, ţe im vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe predmetnej zápisnice
patrí, ţe sú vlastníkmi uvedených nehnuteľností“ v ďalšej veta ohľadne rozsahu uţívania
uvádza, ţe „Uţívali ich ale najmä v časti, kde bol sad, pretoţe okrem zberu ovocia tu bola
vybudovaná cesta, ktorú trvale uţívali tak, aby sa dostali na nezamapovanú spoločnú cestu
cez spornú parcelu a potom cez parcelu rodiny U. č. 5135 aţ smerom do polí
a na hradskú cestu. Toto bol jediný prístup do domu Z., iný prístup nemali, čo je dôkazom
toho, ţe parcelu č. 5137/1 pre svoju existenciu potrebovali a museli pouţívať, a to
v presvedčení, ţe im právom patrí.“ Rovnako rozporne s konečným záverom o ničím
nerušenej faktickej, dobromyseľnej drţbe nehnuteľnosti právnymi predchodcami odporkyne
vyznieva konštatácia odvolacieho súdu na s. 13 ods. 6 a s.14 ods. 1, ţe „Š. U. starší na časti
uvedených nehnuteľností hospodáril, pričom ako on, tak i právni predchodcovia ţalovanej,
predovšetkým starý otec Š. Z. a otec P. Z. vedeli o tom, ţe predmetné nehnuteľnosti pripadli
do ich vlastníctva, pripadli rodine Z.. Pôvodný pozemno-kniţní vlastníci J. U., nar. X. (právny
predchodca ţalobcov) a Š. U., nar. X. (pôvodný ţalobca v štvrtom rade) nehnuteľnosti
neuţívali, resp. J. U. tieto uţíval a hospodáril na nich po smrti svoj ho otca. Išlo však
predovšetkým
o hospodárenie na parcele 5136, ktorá pripadla rodine U., pretoţe na parcele 5137/1 mali obe
rodiny dvor a záhrady. Rodina U. mala za domom dvor, maštaľ
a hospodárstvo - dve šopy, kurín, vedľajšie stavby sa nachádzali pred a za domom rodiny U. a
takto hospodáril nebohý Š. U. starší do roku 1965 aţ 1968 a potom hospodárstvo prebral syn
J.. Ploty medzi záhradami museli byť práve pre existujúce hospodárstvo, keďţe hospodárske
zvieratá rodine Z. robili problémy v záhrade,
z čoho pramenili aj spory medzi rodinami.“
So zreteľom na uvedené moţno uzavrieť, ţe konanie v predmetnej veci je postihnuté
vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktoré dovolací súd bol
povinný prihliadnuť aj vtedy, ak by táto vada v dovolaní nebola uplatnená (§ 242 ods. 1
O.s.p.).
Z uvedených dôvodov dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý výrok odvolacieho
súdu vo veci samej. Zrušil aj výrok o trovách konania, tento však len z dôvodu, ţe nemôţe
obstáť bez zrušeného výroku vo veci samej, a nie z dôvodu tvrdeného odporkyňou.
K dôvodom jej dovolania proti výroku o trovách konania dovolací súd poznamenáva, ţe
podľa jeho názoru postup odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku neprichádza do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom ustanovenia § 213
ods. 2 O.s.p. je totiţ primárne zabrániť prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu
z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva.
Rozhodnutie o trovách konania je vnútorne jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej
nemoţno samostatne hovoriť na jednej strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov
konania podľa zásady úspechu, resp. výsledku konania a na druhej strane o odlišných
ustanoveniach (v zmysle § 213 ods. 2 O.s,.p.) tieto princípy modifikujúcich (viď uznesenie
ÚS SR z 8. decembra 2011 sp.zn. II. ÚS 563/2011). Takýto názor je aj v súlade s názormi
prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (napr. Števček/Ficová a kol. Občiansky
súdny poriadok – Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, 2009, str. 635). Procesné rozhodnutie
odvolacieho súdu o trovách konania nemôţe mať atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia,
a preto postupom odvolacieho súdu nedošlo v prípade odporkyne k odňatiu moţnosti konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 25. júla 2013 sp.zn. 3 Cdo 120/2013, schválené občianskoprávnym
kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10. decembra 2013 na uverejnenie
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová