Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/37/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov:

1/A. L., bytom M., 2/ E. S., bytom H. 3/ J. U., bytom M., 4/ Š. U., bytom P., proti

odporkyni J. Z., bytom B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. J. F. advokátom v B.,

o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde v Senici pod sp. zn. 5 C

220/93, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. septembra

2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

z 29. septembra 2009, sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom z 12. októbra 1993, ktorý pôvodne smeroval proti odporcom P. Z.

(zomrelému X.), A. Z., rodenej M., K. U. a A.U. sa iba A. L. pôvodne domáhala

„zistenia vlastníckeho práva k pozemku – parc. č. X. prípadným vydrţaním podľa § 11

, určenia hranice pozemku, ktoré budú v teréne vytýčené tak, aby

bolo prihliadnuté na prístupovú cestu a aby mohla pozemok oplotiť.“ Súčasne sa

domáhala jednoznačného určenia hranice pozemku – parc. č. X.

V priebehu konania na súde bol návrh niekoľkokrát zmenený, pričom na súde prvého

stupňa pred vydaním rozsudku sa uţ (po príslušnej zmene okruhu účastníkov konania)

navrhovatelia 1/ aţ 4/ domáhali určenia, ţe podiel nehnuteľnosti v kat. úz. J., vedenej

na LV č. X. parc. č. X. – záhrady vo výmere X. m² a parc. č X. – zastavanej plochy vo

výmere X. m² v 3/8 – inách patrí do dedičstva na nebohom J. U. zomrelom X.

a navrhovateľ 4/ je spoluvlastníkom v 3/8 – inách.

Okresný súd v Senici rozsudkom z 27. novembra 2007, č. k. – 462

zastavil konanie v časti o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa

v kat. úz. J., zapísaným na LV č. X. parc. č X... – zastavané plochy a nádvoria vo výmere

X. m² , určil, ţe podiel 3/8 – ín v nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. J., zapísanej

na LV č. X. X. – záhrady vo výmereX. m² patrí do dedičstva po nebohom J. U.,

zomretom X., ďalej určil, ţe podiel 3/8 – v nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. J.,

zapísanej na LV č. X. parc. č. X. – záhrady vo výmere 1866 m² je v podielovom

spoluvlastníctve navrhovateľa 4/. Navrhovateľke 1/ uložil povinnosť zaplatiť na účet

Okresného súdu v Senici súdny poplatok za odvolanie v sume 500 Sk do 10 dní od

právoplatnosti rozsudku, navrhovateľke 2/ povinnosť zaplatiť Okresnému súdu v Senici

súdny poplatok z predmetu konania v sume 705 Sk taktieţ do 10 dní od právoplatnosti

rozsudku, navrhovateľovi 4/ povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu v Senici

z predmetu konania sumu 1410 Sk do 10 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporkyni

uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke 1/ trovy konania v sume 16 361 Sk do 3

dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jej právnej zástupkyni prom. práv. Jany

Kurucovej a navrhovateľom 2/, 3/ a 4 nepriznal náhradu trov konania.

Vychádzal so záveru, ţe návrh na určenie (ţe podiel 3/8 v nehnuteľnosti zapísanej

na LV č. X. – parc. č. X. – záhrady) patrí do dedičstva po neb. J. U. zomrelom X.) je

dôvodný, pričom naliehavý právny záujem u navrhovateľov na takomto určení videl

v tom, ţe bez takéhoto určenia by nemohlo byť ich vlastnícke právo k predmetnej

nehnuteľnosti zapísané do katastra nehnuteľností; ich otec - J. U. (ktorý bol vlastníkom

spornej nehnuteľnosti, ale nebol takto vedený v príslušnej evidencii) totiţ so

svojim podielom 3/8 nikdy nenakladal a navrhovateľ 4/ bez takéhoto určenia nemôţe

vysporiadať vzťahy s navrhovateľmi 1/ aţ 3/, ktorým predmetnú nehnuteľnosť predal,

hoci taktieţ nebol vedený v príslušnej evidencii ako jej vlastník. Popísal vlastnícky stav

spornej nehnuteľnosti od roku 1927 a (okrem iného), uviedol ţe ku dňu 3. 11. 1949, teda

ku dňu spísania zápisnice Čd 3430 nehnuteľnosť (parc. č. X.) ešte nebola rozdelená; jej

spoluvlastníkmi boli Š. U, nar. X. (navrhovateľ 4/) v podiele ¾ - ín, J. U. v podiele ¾ -

ín (právny predchodca navrhovateľov 1/ aţ 3/),.Š. Z. (otec starý otec odporkyne)

v podiele 1/8 – iny, A.Z. (teta odporkyne) v podiele 1/24 – iny, P. Z. (otec odporkyne)

v podiele 1/24 a A.Z. (teta odporkyne) v podiele 1/24 – iny. Konštatoval, ţe k tomuto

dňu Š. U., nar. X. (starý otec navrhovateľov 1/ aţ 3/) a jeho manţelka A.V. uţ neboli

spoluvlastníkmi parcely č.X., lebo svoj podiel (6/8 – in) darovacou zmluvou z 11. 5.

1939 previedli na synov Š. U., nar. X. (navrhovateľa 4/) a J. U., nar. X. zomrelom X.

(otcovi navrhovateľov 1/ aţ 3/). Pokiaľ ide o zápisnicu z 3. 11. 1949 uviedol, ţe na jej

základe malo dôjsť k dohode o rozdelení viacerých nehnuteľností, pričom platnosťou

tohto právneho úkonu sa zaoberal len vo vzťahu k parcele vedenej v pozemnokniţnej

vloţke X. kat. úz M.. Zameral sa na zistenie, či v danom prípade boli prítomné všetky

osoby, ktoré boli spoluvlastníkmi nehnuteľnosti – X., ktorej rozdelením vznikla parc. č.

X. (ktorá je predmetom súdneho konania). Dospel k záveru, ţe tento právny úkon je

absolútne neplatný, lebo Š. U z M. č. p. X. (ako ţiadateľ o predmetný právny úkon)

nebol osobou totoţnou a s navrhovateľom 4/, a Š. U., nar. X. (starý otec navrhovateľov

1/ aţ 3/) k tomuto dňu uţ nebol spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti. Teda predmetnú

zápisnicu nepodpísal ani navrhovateľ 4/, ani právny predchodca navrhovateľov 1/ aţ 3/,

ktorí v tomto čase boli podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti (kaţdý v 3/8

– inách) a zo zápisnice nie je zrejmé, ţe by na tento úkon menovaní splnomocnili inú

osobu. Rovnako sa v zápisnici nenachádzajú ani podpisy A.S. – spoluvlastníčky v 1/24

ani A.Z. – spoluvlastníčky (taktieţ) v podiele 1/24 – iny. Keďţe právny úkon z 3. 11.

1949 (Čd 3430/49) je neplatný, všetky ďalšie právne úkony týkajúce sa tejto

nehnuteľnosti sú neplatné. Z hľadiska posúdenia procesných podmienok súd prvého

stupňa zaujal stanovisko, ţe v predmetnej veci nejde o prekážku rei iudicatae, lebo

konania vedené na OS v Senici pod sp. zn. a pod sp. zn. sa priamo

netýkali nehnuteľnosti – parc. č. X. alebo sa týkali len tej jej časti, ktorá nie je

predmetom tohto konania. Navrhovatelia sa v tomto konaní domáhajú určenia

vlastníctva len k časti parcely č. Y., t. j. k vyčlenenej časti parc. č. X., teda menšej neţ

tej, ktorá bola predmetom zápisnice Čd 3430/49 z 3. 11. 1949. O súdnych poplatkoch

rozhodol v zmysle v znení platnom k 15. 12. 2001, t. j. ku dňu

právoplatnosti uznesenia OS Senica z 11. 9. 2001, ktorým súd pripustil do konania

navrhovateľov 2/, 3/ a 4/. O trovách účastníkov konania súd rozhodol podľa

.

Po ostatnej zmene návrhu na odvolacom pojednávaní Krajský súd v Trnave na

odvolanie odporkyne rozsudkom z 29. septembra 2009, sp. zn. rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej – vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe určil,

ţe navrhovatelia 1/ aţ 3/, kaţdý v 1/6 a navrhovateľ 4/ v polovici sú vlastníkmi

novovytvorenej parcely X. – záhrady vo výmere X. m², odporkyňa je vlastníčkou

novovytvorenej parcely č.X. – záhrady vo výmere X. celosti v kat. úz. J., ktoré

nehnuteľnosti boli vytvorené geometrickým plánom Geodézie Bratislava , a. s.,

prevádzky Myjava č. 243 – 009/09 zo 6. februára 2009 z parc. č. X. – záhrady vo výmere

X. m² nachádzajúcej sa v kat. úz. J., doposiaľ zapísanej na LV č. X. Katastrálneho úradu

Bratislava – Správa katastra M., k. ú. J., obec J., vo zvyšku rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil, navrhovateľom 1/ až 4/ nepriznal náhradu trov konania.

Odvolací súd rozhodol v súlade s navrhovanou zmenou návrhu, pričom (rovnako ako

súd prvého stupňa) dospel k záveru, ţe zápisnica z 3. 11. 1949 Čd 3430/1949 (ktorá je

základom pre vyriešenie predmetného sporu) je neplatná pre rozpor so zákonom, lebo

tohto úkonu sa nezúčastnili J. U. a Š.U., ktorí (v čase predmetného úkonu vlastnili

(kaţdý 3/8 - iny ešte nerozdelenej nehnuteľnosti. Ich otec - Š.U., ktorý ich mal

zastupovať, plnú moc nemal. Názor odporkyne (ohľadne zastupovania vlastníka inou

osobou) neakceptoval, lebo zastupovanie vlastníka inou osobou bez splnomocnenia bolo

moţné len vtedy, ak išlo o vpis vlastníckeho práva skutočného drţiteľa, ak skutočný

drţiteľ bol vzdialený alebo tu bola iná prekáţka. V danom prípade o takýto prípade

nešlo, ale išlo o vyriešenie spoluvlastníckych a uţívacích vzťahov, pričom vlastníci boli

spôsobilý konať osobne. Zdôraznil, ţe odporkyňou tvrdené dôvody zastupovania

v zápisnici Čd 3430/1949 nie sú uvedené a pokiaľ poukazovala na ťarchy Š. U., ktoré

boli zápisnicou vymazané, uviedol, ţe ich nemohol posudzovať oddelene od ostatných

relevantných skutočností (od uţívania nehnuteľností a faktického výkonu vlastníckeho

práva). Ďalej odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval obsah predmetnej

zápisnice, ako aj to, ţe išlo o úradnú listinu, na spísaní ktorej sa zúčastnili úradné osoby

(sudca, vloţkár, zapisovateľ) a konali podľa predpisov vzťahujúcich sa k zápisom

v pozemkovej knihe. Na jej základe došlo v pozemkovej knihe k intabulácii k rozdeleniu

nehnuteľností v zápisnici uvedených, hoci všetci spoluvlastníci pri predmetnom úkone

neboli prítomní. Sporné nehnuteľnosti boli v prírode zamerané a rozdelené pred spísaním

predmetnej zápisnice. Š.U. starší však na nich (ako na predmetných nehnuteľnostiach

svojich detí) hospodáril a zúčastnil sa spísania zápisnice Čd 3430/1949. Táto zápisnica

tak rešpektovala skutočný uţívací vzťah. Odvolací súd vyslovil názor, ţe pokiaľ právny

predchodca navrhovateľov 1/ a 3/ (nebohý J. U.) a jeho brat (navrhovateľ 4/) nevedeli

o rozdelení spornej nehnuteľnosti na tri samostatné parcely a o tom, ţe im z vlastníckeho

práva pripadla len jedna parcela, dôleţitý bol len uţívací stav spornej nehnuteľnosti, lebo

vlastnícky stav bol zaloţený predmetnou zápisnicou. Odvolací súd dospel k záveru, ţe

k počiatku oprávnenej drţby u nadobúdateľov došlo bezprostredne po intabulácii

zápisnice Čd 3430/1949, preto 32 ročná lehota začala plynúť uţ v roku 1949, resp.

od 1. 1. 1951 - 10 ročná vydrţacia lehota. Vychádzajúc z tvrdenia navrhovateľov, ţe

rodina U. sa o zápisnici z roku 1949 nedozvedela, nehnuteľnosti uţívali bez zmeny, teda

bez ohľadu na obsah zápisnice. Účinky tejto zápisnice sa v uţívaní nehnuteľnosti vôbec

neprejavili; preto sa bolo treba zaoberať vývojom uţívacích vzťahov spornej

nehnuteľnosti, najmä či v jej uţívaní po roku 1949 nastala zmena, (ak áno), aká alebo či

k ţiadnej zmene nedošlo. Keďţe rodina U. sa o predmetnom vklade vlastníckeho práva

nedozvedela a vydania nehnuteľnosti od rodiny U. sa nedomáhala ani rodina Z.,

spochybnil moţnosť aplikácie ustanovení upravujúcich

nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním. Uvaţoval preto, či v predmetnej veci

nedošlo „k navráteniu – obnoveniu“ pôvodného vlastníckeho práva rodiny U., o ktoré

prišli na základe uţ uvedenej zápisnice. Poukázal na ustálenú súdnu prax týkajúcu sa

nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním, najmä ohľadne dobromyseľného drţiteľa,

ktorý vstúpi do drţby na základe domnelého právneho titulu, ktorý v ňom vyvolal

presvedčenie, ţe sa stal vlastníkom veci, hoci skutočnosť bola iná. Pri následnom

zisťovaní, či sa medzi rodinami U. a Z. po rozdelení nehnuteľnosti zmenil aj ich uţívací

(teda nielen právny) stav, vychádzal z toho, ţe rodina U. nevedela o zápisnici Čd

3430/49 z 3. 11. 1949, ţe medzi parc. č. X. a parc. č. X. nebola ţiadna hranica, išlo

o súvislé pozemky uţívané ako jeden celok a v ich strede bola stodola. Aţ po smrti otca

na jeseň v roku 1989 (keď išli predávať dom) zistili, ţe nimi uţívaná parc. č. X. (v

rozsahu 6/8 – in) nie je ich vlastníctvom, ţe táto vlastnícky patrí rodine Zemanovej).

Odvolací súd dospel k záveru, ţe návrh je dôvodný, lebo z výsledkov vykonaného

dokazovania moţno vyvodiť, ţe vkladom – intabuláciou vlastníckeho práva

v prospech právneho predchodcu odporkyne došlo k odňatiu vlastníckeho práva

právnemu predchodcovi navrhovateľov 1/ až 3/ a navrhovateľovi 4/. Stalo sa tak

napriek skutočnosti, ţe rodina navrhovateľov spornú parcelu uţívala. Na základe

zápisnice Čd 3430/1949 z 3. 11. 1949 nikdy nedošlo k zmene uţívacích vzťahov

k spornej nehnuteľnosti; jej spísaním malo dôjsť k zosúladeniu uţívacieho stavu so

stavom právnym (vlastníckym) a zdôraznil, ţe geometrický plán, na základe ktorého sa

tak malo stať sa v spise nenachádza. Tvrdenie odporkyne v tom, ţe spornú nehnuteľnosť

uţívala rodina U. ako záhumienok, povaţoval za účelové a neopodstatnené.

U navrhovateľov nastala dobromyseľná, slobodná a nikým nerušená drţba spornej

nehnuteľnosti ( Ob. ), ktorá začala plynúť 1. 1. 1951

a skončila 31. 12. 1960, čím došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti navrhovateľmi

(t. j. pôvodnými vlastníkmi), ktorí sa aj v ďalšom období správali ako vlastníci spornej

nehnuteľnosti. Proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie, lebo dospel k záveru, ţe ide

o rozhodnutie zásadného právneho významu ( ). Hoci výrok

rozhodnutia odvolací súd formuloval ako zmeňujúci, tento má povahu rozsudku

potvrdzujúceho, lebo v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa sa ním právne

vzťahy nekonštituovali iným spôsobom. Za otázku zásadného právneho významu

povaţoval: „1/ či nie je v súdenom prípade rozhodujúce prihliadnuť na uplynutie

lehôt určených zákonom o výmaz vlastníckeho práva z pozemkovej knihy, ktorý bol

uskutočnený na základe zápisnice Čd 3430/1949 z 3. 11. 1949, a 2/ či po vklade

vlastníckeho práva podľa zápisnice Čd 3430/1949 z 3. 11. 1949 k parc.

č. X. – záhrady vo výmere X. m² v kat. úz. J. s poukazom na potrebu stability

vlastníckych vzťahov vytvorených zápisom do pozemkovej knihy, možno bez

časového obmedzenia rozhodnúť o zmene takýchto vlastníckych vzťahov.“

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla, aby

Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Trnave zmenil tak, konanie vo veci zastaví,

prípadne aby tento rozsudok zmenil tak, ţe návrh zamietne (a navrhovateľom uloţí

povinnosť nahradiť jej trovy konania) z dôvodu, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v

( ), a ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Poukázala na obsah

listu vlastníctva č. X. kat. úz. J., v obci J., podľa ktorého je vlastníčkou (okrem iného)

spornej nehnuteľnosti – parc. č. X. vo výmere X. m² na základe dedenia po otcovi P. Z..

Z hľadiska rodinných vzťahov účastníkov uviedla, ţe jej stará matka a otec navrhovateľa

4/ (a starý otec navrhovateľov 1/ aţ 3/) boli súrodenci. Poukázala na vývin vlastníckych

vzťahov vyplývajúcich z pozemnokniţných vloţiek č. X., X. a X. a zdôraznila, ţe

v vloţkách X., X. (v obidvoch – časti B a C) boli na podiely spoluvlastníkov (Š. U. –

navrhovateľa 4/ a J. U. – právneho predchodcu navrhovateľov 1/ aţ 3/) poznamenaná

odporčia ţaloba Dr. O. J. – advokáta na M. pre Ks 1554 a dňa 6. 3. 1940 bolo vloţené

exekučné záloţné právo pre pohľadávku 3350 Ks (= vo vl. č. X.: C/5 – čís. 357 + vo vl.

Č. X. C/5 – čís. 357). So zreteľom na vek obdarovaných nemoţno predpokladať, ţe išlo

o vymáhanie nimi spôsobených dlhov. Trvala na tom, ţe išlo o dlh Š. U. (otca synov Š.

a J.) ako aj na tom, ţe jej starý otec mu pomohol dlh vyrovnať. Dňa 3. 11. 1949 bola

spísaná zápisnica týkajúca sa rozdelenia nehnuteľností (zapísaných v pozemnokniţných

vloţkách č. X. X., X. a X. kat. úz.M. – parcely č. X., X., X., X. a X.) na menšie celky

a ich rozdelenie medzi vlastníkov, resp. spoluvlastníkov, s čím súvisela aj nová úprava

vlastníckych vzťahov. Pokiaľ ide o vznik parciel č. X./1,X./2, X./3 a parciel č. ..X....X.,

X./2 a X./3 kat. úz. J. poukázala na zápis pod por. č. 12 na liste B vloţky X., z ktorého je

zrejmé, ţe podľa zápisnice napísanej komisiou pre nápravu pozemnokniţných vloţiek

kat. úz.M. č. 3492/Kom a poľného nákresu vyhotoveného Katastrálnym meračským

úradom v Novom meste nad Váhom pripojeného k výkazu zmien pod pol. 8055 – 8057

rozdeľuje sa parc. č. X. na parc. č. X./1 – záhrada, parc. č. X./2 dom č. X. s dvorom

a parc. č. X./3 sad. Podľa zápisu č. rad. č. 10 na LV č. X. (vl. B) bola na tom istom

podklade rozdelená pôvodná jediná parc. č. X. na parc. č. X. – sad, parc. č. X./2 dom sp.

X. s dvorom a parc. č. X./3 dvor a maštaľ. Zo zápisu pod por. č. 11 tejto pozemnokniţnej

vloţky je zrejmé, ţe parcela č. X./3 bola odpísaná z pozemnokniţnej vl. čX. a zapísaná

do vl. č. X., čo je zrejmé zo zápisov pod číslami 12 a 13 spoluvlastníkmi tejto novej

parcely (ako aj parciel č.X./1, č X./2 č. X./3 sa stali na základe skutočnej drţby

a rozdelenia Š. Z. (ţenatý s A.P.) na ½ a J. Z. (ţenatý s K. S.) na ½. V dôsledku týchto

zápisov zaniklo vlastnícke právo ostatných spoluvlastníkov uvedených

v predchádzajúcich záznamoch na liste B vloţky č. X., ktorým boliŠ. Z. – otec

odporkyne, A. Z. – teta odporkyne, ale aj Š.U. (J.) – ţenatý s K. rod. P.. Spoluvlastníctvo

k parc. č. X./3 Š. U. bolo zrušené v súdnom konaní vedenom na OS v Senici pod sp. zn.

rozsudok zo 14. novembra 1983 tak, ţe podiel Š. U. bol prikázaný dedičom

jeho brata J. U.. Parcely č. X. a X./2 bola na základe skutočnej drţby a rozdelenia

zapísané na Š. Z. (ţenatého s A.U. na 3/6 – iny, na A. S., rod. Z., USA na 1/6 – inu, ma

P. Z. (syna Š.) na 1/6 – inu a na A. Z. (dcéru Š.) č. d. X. na 1/6 – inu. V dôsledku týchto

zápisov zaniklo vlastnícke právo ostatných spoluvlastníkov uvedených

v predchádzajúcich záznamoch na liste B vloţky X., t. j. navrhovateľa 4/ a právneho

predchodcu navrhovateľov 1/ aţ 3/. Trvala na tom, ţe na základe zápisnice z 3. 11. 1949

nadobudli jej právni predchodcovia (podľa vtedy platných právnych predpisov)

vlastnícke právo k parcelám č. X. a X./2, ktoré potom prešlo na ňu dedením. Parcela čX.

kat. úz. M. t. č. kat. úz. J. vznikla v roku X. z parc. č. X. (spolu s parc. č. X./2 a čX./3).

Ţiaden z účastníkov konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

vedenom na OS v Senici pod sp. zn. nespochybňoval zápisy vo vyššie

uvedených pozemnokniţných vloţkách a nik neuvaţoval ani o tom, ţe by

spoluvlastníkmi „rozdeľovaných“ parciel boli aj iné osoby (zapísané pred 3. 11. 1949).

V konaní vedenom na OS v Senici pod sp. zn. (týkajúceho sa vydrţania časti

parcely č. X.) neboli ţiadne pochybnosti o výlučnom vlastníctve P. Z. a jeho manţelky

k celej parc. č. X.. Zdôraznila aj ďalšie skutočnosti; ţe v prebiehajúcom spore vedenom

na OS v Senici pod sp. zn. navrhovatelia v konaní uplatnili voči nej nároky

ako voči výlučnej vlastníčke parc. č. X., ţe podľa niektorých konštatovaní uvedených

v dovolaním napadnutom rozsudku odvolací súd uznáva vznik vlastníckeho práva v

zmysle zápisnice z 3. 11. 1949 (str.7, str. 8, str. 18, str. 19 tohto rozsudku). Z hľadiska

platnosti zápisnice z 3. 11. 1949 a oprávnenia Š. U. staršieho konať za synov Štefana

a Jána poukázala na publikáciu: „Predpisy o sostavovaní (zakladaní) pozemnokniţných

vloţiek na Slovensku“ a z nej na „Dodatok – Základné články XXIX:1889, XVI:1891 a

– čiastočne – zák. člnok XXIX:1892. Predmetná zápisnica bola spísaná podľa § 20 zákl.

čl. XVI z roku 1891. Uviedla, ţe zmeny o rozdelení parciel boli doplnené (vykonané

podľa nákresu Kat. mer. Úradu v N. Meste n/Váhom v patričných vloţkách a zavedené

do výkazu zmien pod poloţkami č. 8055 – 8057; i keď tento doklad zadováţený nebol,

moţno predpokladať, ţe vyjadruje vôľu účastníkov, s ktorými bola zápisnica spísaná

a ktorá bola uskutočnená zápismi do pozemkovej knihy. Poukázala na ustanovenia § 65

Úpravy k prevedeniu zákonných článkov XXIX:1886, XXXVIII:1889 a XVI:1891

znejúcich o zakladaní pozemnokniţných vloţiek, na ustanovenie § 66 a § 68 tejto

úpravy, ďalej na ustanovenie § 21 zák. čl., na ustanovenie § 15 písm. d/ zák. čl.

XVI/1891 a trvala na tom, ţe všetky tieto ustanovenia boli dodrţané a vyplýva z nich

oprávnenie Š. U. zastupovať svojich synov, ako aj oprávnenie jej starého otca ţiadať

o výpis vlastníckeho práva v prospech jej tiet A. a A. ktoré sa na rokovaní nezúčastnili.

Odporkyňa vytýkala odvolaciemu súdu, ţe spochybnil jej stanovisko, ţe ňou tvrdená

právna úprava na predmetný prípad nedopadá, a ţe ňou tvrdené dôvody nie sú uvedené

v predmetnej zápisnici. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 19 zák. č

XXIX/1886, v zmysle ktorého sa za skutočného drţiteľa povaţuje ten, kto si

nehnuteľnosť nadobudol právnym úkonom medzi ţivými alebo následkom dedenia, má

ju ako svoju vlastnú v drţbe, leţ jeho vlastnícke právo v pozemkovej knihe nie je

vpísané; v tomto zmysle poukázala na znenie predmetnej zápisnice (z 3. 11. 1949).

Z hľadiska právneho posúdenia veci vyslovila názor, ţe platnosť právneho úkonu

nemoţno posudzovať iba vo vzťahu k vtedajším vlastníkom, ale vo vzťahu k všetkým

jeho účastníkom, pričom treba rešpektovať zásadu, ţe nevyuţitie určitého oprávnenia

v určenej lehote (vrátane moţnosti podania ţaloby o výmaz zápisu do pozemkovej

knihy) sa nemôţe stať na úkor ostatných účastníkov, ktorí nadobudli práva

dobromyseľne. Ak by právne úkony, o ktorých bola spísaná zápisnica 3. 11. X. boli

absolútne neplatné, nemoţno ich neplatnosť, resp. neúčinnosť vzťahovať len na

niektorých účastníkov. Trvala na tom, ţe Š. U. platne zastúpil svojich synov Štefana

a Jána pri právnych úkonoch o ktorých bola spísaná zápisnica 3. 11. 1949, pričom

menovaný rovnakým spôsobom v iných prípadoch taktieţ zastupoval a to nielen svojich

synov, ale aj iných členov svojej rodiny; ide o úkony z roku 1948, o ktorých komisia

v tom istom zloţení (ako v roku 1949) spísala zápisnicu a za účasti tých istých

dôverníkov (Čd 3169/48, Čd 3170/48, Čd 3171/48, Čd 3713/48, Čd 3174/48/; ide pritom

o nehnuteľnosti zapísané vo vloţkách č. X. kat. úz. M. (vrátane zriadenia

spoluvlastníctva pre syna Š. U. a Š. U. i jeho detí ohľadne parc. č.X.. Komisia, ktorá tieto

zápisnice spisovala nespochybňovala oprávnenie Š. U zastupovať neprítomných

účastníkov. Zápisnicou z 3. 11. 1949 a zápismi vykonanými na jej podklade sa delili

pôvodné parcely č. X., X. na menšie celky bez toho, ţe by došlo k zmene hraníc – parc.

č. 5137/1X. voči susediacim parcelám. Uviedla, ţe odvolací súd na viacerých miestach

na viacerých miestach odôvodnenia rozsudku vyjadril svoju mienku, v zmysle ktorej

úmyslom spoluvlastníkov bola legalizácia uţívacieho stavu so stavom vlastníckym, ţe

v zápisnici sa nekonštatuje ţiadna zmena ňou zaloţených právnych vzťahov, ţe rodina

U. nestratila to, čo uţívala a rodina Z. nenadobudla viac, ako uţívala dovtedy a ţe stav

uţívací sa legalizoval na stav vlastnícky (str. 13, prvý ods., posledný odsek, str. 14,

prvých osem riadkov zhora). Za týchto okolností sa uţívací stav legalizoval na stav

vlastnícky, podľa ktorého rodina Z. uţíva celú parcelu č. X. a parc. č. X./2. Tvrdenia

navrhovateľov o uţívaní parc. č. X. sa v priebehu konania neustále menili. V dôsledku

usporiadania vlastníckych vzťahov podľa zápisnice z 3. 11. 1949 J U. – právny

predchodca navrhovateľov a navrhovateľ 4/ neboli ukrátení; nadobudli spoluvlastnícke

podiely z parc. č. X. zapísanej vo vl. č. zapísanej vo vl. č. X. a z parc. č. X. zapísanej vo

vl. Č. X. nadobudli parc. č. X./3. Úprava vlastníckych vzťahov podľa predmetnej

zápisnice bola všeobecne rešpektovaná (aj pri rozdelení spoluvlastníctva v súdnom

konaní v roku 1983, ako aj pri predaji domu rodine H.). Pokiaľ by Š. U. bol uţíval po

3.11. 1949 časť parc. č. X., nemohol predpokladať, ţe mu vec patrí a preto nemohol byť

ani dobromyseľný, lebo svoj spoluvlastnícky podiel daroval svojim synom ešte pred

rokom 1949 a z podpísania zápisnice z 3. 11. 1949 vedel, ţe jeho synovia uţ nie sú

vlastníkmi novovytvorenej parc. č X.. Ďalej odporkyňa vytýkala odvolaciemu súdu, ţe

spochybnil vyjadrenie o tom, ţe J. U. uţíval časť parc. č. ....X. ako „záhumienku“

napriek tomu, ţe navrhovatelia sa o „záhumienke“ zmienili uţ v konaní vedenom na OS

v Senici pod sp. zn. ., ktorého účastníkmi boli len navrhovatelia. Odvolací súd

sa tieţ nevysporiadal s oznámením starostu obce J. z 10. 4. 1995, podľa ktorého bola

predmetná parcela po HTÚP pridelená J. U.. Poukázala na právnu úpravu nadobudnutia

vlastníckeho práva vydrţaním platnú na území Slovenskej republiky od roku 1949

a zdôraznila, ţe podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva týmto spôsobom neboli

splnené. Uviedla, ţe predmetom vydrţania nie je „vec“, ale iba časť veci (pruh

pozemku) a v predmetnej veci odvolací súd ani neidentifikuje osobu, ktorá mala

nehnuteľnosť v oprávnenej drţbe; naznačuje len, ţe sa „obnovilo“ vlastnícke právo

pôvodných spoluvlastníkov. V tejto súvislosti zdôraznila, ţe oprávneným drţiteľom

nemohol byť Š. U. starší, ktorý na nehnuteľnosti hospodáril do roku 1965, resp. 1968,

pretoţe vedel, ţe podľa zápisnice z 3. 11. 1949 je vlastníkom parcely .Š.Z. a jeho deti. Š.

U. mladší sa v roku 1944 odsťahoval do P. a odvtedy nehnuteľnosti v J. neuţíval. Pokiaľ

J. U. „uţíval“ časť parcely čX., robil tak ako člen rodiny hospodára, ktorým bol jeho

otec. Aj za predpokladu, ţe by obstálo tvrdenie spočívajúce v tom, ţe synovia Š. U.

staršieho (Š. a J.) sa o zápisnici z 3. 11. 1949 nedozvedeli (čo je ale veľmi

nepravdepodobné), išlo by o vydrţanie spoluvlastníckeho podielu na úkor ostatných

spoluvlastníkov a tu chýba dobromyseľnosť. Napokon trvala na tom, ţe prejednaniu

predmetnej veci bráni prekáţka veci rozhodnutej ( ), keď vo veci

vedenej na OS v Senici pod sp. zn. , ako aj vo veci sp. zn. sa

vychádzalo zo stavu, podľa ktorého jej matka a otec boli (v tom čase) vlastníkmi celej

X..

Navrhovatelia sa v dovolacom konaní nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu,

ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok podľa bez nariadenia pojednávania

( ) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok treba zrušiť.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak

rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho

obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania, pokiaľ mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť

dovolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie niţších súdov nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g/ .

Vadu vytýkanú dovolateľkou, ţe v predmetnom konaní ide o prekáţku veci

rozhodnutej dovolací súd nezistil. Predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom

súde v Senici pod sp. zn. bolo zrušenie spoluvlastníctva na návrh

Š. U. (nar. X.) proti: J. U. (nar. X.), 2/ E. S., rod U. a A.L. rod. U. a týkalo sa iných

nehnuteľností neţ tých, ktoré sú predmetnom tohto konania. Vo veci vedenej pod sp. zn.

išlo o zistenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (stodole na parc. č. X./8);

návrh podala A. L. a smeroval proti 1/ P. Z. a a manţelke, 2/ A. Z. rod. M., 3/ Š. UŠ., 4/

J. U. a 5/ E. S.. Ako je zrejmé z rozsudku OS v Senici z 13. 1. 1993, sp. zn. ,

predmetom určenia vlastníckeho práva bola taktieţ iná nehnuteľnosť neţ tá, ktorá je

predmetom tohto konania. So zreteľom na rozdielny okruh účastníkov v obidvoch

spomínaných konaniach, ako aj so zreteľom na ich rozdielny predmet, dovolací súd

dospel k záveru, ţe nie je zachovaná ani totoţnosť predmetu konania, ani totoţnosť

okruhu účastníkov súdneho sporu a tak rozsudky vo vyššie uvedených veciach nemohli

zaloţiť dovolateľkou uvádzanú procesnú prekáţku konania spočívajúcu v nedostatku

podmienky konania ( ) a nemohli spôsobiť ani vadu konania v zmysle

ustanovenia .

Keďţe dovolanie v predmetnej veci je prípustné podľa ,

t. j. len preto, ţe jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku

odvolací súd, ktorý zároveň v dôvodoch rozhodnutia vymedzil otázku podľa neho

po právnej stránke zásadného významu bola dovolateľka oprávnená napadnúť jeho

rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo

dovolanie pripustené.

V zmysle ustanovenia je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, ods. 4.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe upravuje dva dôvody prípustnosti dovolania

v prípade potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu: Prvým dôvodom je prípustnosť

dovolania zaloţená výrokom odvolacieho súdu a druhým dôvodom je povaha

prejednávanej veci súvisiacej s ochranou spotrebiteľa (vyslovenie neplatnosti zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3, ods. 4).

V predmetnej veci ide o prvý z uvedených dôvodov, teda o prípustnosť dovolania

zaloţeného výrokom odvolacieho súdu ( ).

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe odvolaciemu súdu je zverené

oprávnenie výrokom rozsudku zaloţiť prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto

rozhodnutie je zásadného právneho významu. Táto moţnosť však neznamená, ţe by

odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne ľubovoľne; zákon jeho

úvahu v tomto smere ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej

stránke. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie ani

v tomto smere viesť prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd

dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe odvolací súd je

oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj moţnosť preskúmania správnosti riešenia

niektorej právnej otázky) len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú právnu otázku

zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Ustanoveniu

nezodpovedá, pokiaľ pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí

právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa pritom musí vysporiadať so všetkými

rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj

s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ

odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí viaceré otázky, ktorých riešenie podľa

jeho názoru prichádza do úvahy, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení rozhodnutia

nevysvetlí, je takého pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti odôvodnenia

celého rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia;

v takomto prípade moţno tieţ pripustenie dovolania povaţovať za náznak toho, ţe

odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore

s prieskumnou povahou dovolacieho konania očakáva, ţe príslušné právne závery

vysloví dovolací súd. Navyše Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v rozsudku z

28. februára 2001 sp. zn. (viď R 6/2004) uviedol, ţe v súlade so zásadou

preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí musí odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nastolenú právnu otázku sám vyriešiť, musí

vysvetliť, z akých dôvodov z viacerých (v konaní vyslovených právnych názorov)

povaţoval za správny ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí, a iba

hypoteticky, podmienene alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je

jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, čo treba povaţovať za tzv. inú vadu konania, ktorá

má za následok nesprávny rozhodnutie veci. Dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré

odvolací súd pripustil dovolanie, má osobitný význam, lebo dovolateľ je v tomto prípade

oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu výlučne len z dôvodu, ţe spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke,

pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Predmetnom súdneho posudzovania môţu byť

potom len právne otázky súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva na

správnom posúdení veci. Na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je ani

oprávnený, ani vybavený procesnými prostriedkami (, veta druhá ).

Vo všeobecnosti treba pripomenúť, ţe platnosť, či neplatnosť právneho úkonu sa vţdy

posudzuje so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu so zreteľom na právnu úpravu

platnú v čase jeho uskutočnenia.

V predmetnej veci odvolací súd vymedzil rozsah prípustnosti dovolania dvoma

otázkami: „1/ či nie je v súdenom prípade rozhodujúce prihliadnuť na uplynutie

lehôt určených zákonom o výmaz vlastníckeho práva z pozemkovej knihy, ktorý bol

uskutočnený na základe zápisnice Čd 3430/1949 z 3. 11. 1949, a 2/ či po vklade

vlastníckeho práva podľa zápisnice Čd 3430/1949 z 3. 11. 1949 k parc. č. X. –

záhrady vo výmere X. m² v kat. úz. J. s poukazom na potrebu stability vlastníckych

vzťahov vytvorených zápisom do pozemkovej knihy, možno bez časového

obmedzenia rozhodnúť o zmene takýchto vlastníckych vzťahov.“

V nadväznosti na vyššie uvedený výklad ustanovenia a po

zohľadnení vyššie uvedených otázok, dovolací súd dospel k záveru, ţe spôsob, akým

odvolací súd v predmetnej veci vymedzil tieto e otázky svedčí o zaťaţení konania

tzv. inou vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( veta druhá ). Dôvody, smerujúce k vymedzeniu nastolenej otázky

nie sú riadne, jasné a zrozumiteľné. Odôvodnenie odvolacieho súdu je značne chaotické

najmä preto, lebo za dôvod vyhovenia návrhu odvolací súd povaţuje obnovenie

pôvodného vlastníckeho stavu v dôsledku neplatnosti právneho úkonu – zápisnice

Čd 3430/1949 z 3. 11. 1949 (z dôvodov, ktoré popisuje v dôvodoch svojho rozhodnutia)

a súčasne uzatvára, ţe navrhovatelia, resp. právny predchodca navrhovateľov 1/ aţ 3/

a navrhovateľ 4/ spornú nehnuteľnosť vydrţali podľa zákona

č. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené dôvody a argumentácia vedľa

seba nemôţu obstáť; ak totiţ existuje vlastníctvo pôvodných vlastníkov z dôvodu, ţe

určitý právny úkon (v tomto prípade zápisnica Čd 3430/1949

z 3. 11. 1949) je neplatný a ţiadne právne účinky z neho nenastali, nemoţno súčasne

existujúce vlastníctvo deklarovať aj výrokom o tom, ţe ho navrhovatelia nadobudli

vydrţaním (navyše za situácie, keď existencia podmienok vydrţania je vysoko sporná

a teoreticky by bolo moţné skôr uvaţovať, či podmienky vydrţania nie sú skôr splnené

na strane odporkyne, resp. jej právnych predchodcov neţ u navrhovateľov, resp. ich

právnych predchodcov v prípade neplatnosti právneho úkonu). Rozsudok odvolacieho

súdu tieţ obsahuje rozličné úvahy a hypotézy, ktoré nemajú ţiadnu výpovednú hodnotu

a otázky uvedené v odôvodnení, (napr. na str. 13 ods. 2 „Prečo Š. U. st. prenechal túto

časť vlastníctva svojich synov rodine Zemanovej nie je celkom jasné..., ďalej na str. 16,

druhý odsek „... aký bol dôvod myslieť si, ţe parcela za vedľajšími stavbami –

hospodárskymi budovami, prípadne za stodolou je pozemkom rodiny Zemanovej...“)

spochybňujú jeho vlastné závery. To všetko robí dovolaním napadnutý rozsudok

nepreskúmateľným.

So zreteľom na uvedené moţno uzavrieť, ţe konanie v predmetnej veci je postihnuté

tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) , na ktoré dovolací súd bol povinný prihliadnuť aj vtedy, ak by

táto vada v dovolaní nebola uplatnená. Vzhľadom na výskyt tejto procesnej vady

konania, nemal dovolací súd moţnosť pristúpiť k posúdeniu, či napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( 241 ods. 2 písm. c/ ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. októbra 2010

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta