Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
702/392335.a5e57a.pdf
PDF · 126.69 KB
No categories available
5Cdo/364/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 364/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnych veciach navrhovateľky Lawyer
Partners a.s., IČO: 35 944 471, so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 37, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Chabadová, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pri starej prachárni č. 13,
proti odporcom 1/ Š. O., bývajúcemu v P., 2/ F. V., bývajúcemu V., 3/ V. B., bývajúcemu vo
V., 4/ L. P., bývajúcemu v S., 5/ J. B., bývajúcemu v N., o zaplatenie peňažných súm,
vedených na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 9 Ro 205/2013, 1 Ro 122/2013, 1 Ro
99/2013, 2 Ro 199/2013, 2 Ro 146/2013, o dovolaniach navrhovateľky proti uzneseniam
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. augusta 2013, sp.zn. 13 Co 481/2013, z 1. júla 2013,
sp.zn. 13 Co 364/2013, z 15. augusta 2013, sp.zn.12 Co 215/2013, z 5. septembra 2013, sp.zn.
16 Co 323/2013, z 5. septembra 2013, sp.zn. 16 Co 322/2013, takto
rozhodol:
Veci vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 5 Cdo 332/2013, 5 Cdo 338/2013,
5 Cdo 372/2013, 5 Cdo 378/2013, 5 Cdo 364/2013 spája na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp.zn. 5 Cdo 332/2013.
Dovolania o d m i e t a .
Odporcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš vo vyššie uvedených konaniach uznesením zastavil konanie
z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania [§ 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“)] po zistení, že výzvu na zaplatenie súdneho
poplatku prevzala navrhovateľka a súdny poplatok 16,50 € v určenej lehote 10 dní
od doručenia výzvy nezaplatila napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia súdneho
poplatku. Súd prvého stupňa nerozhodoval v uvedených konaniach o trovách konania.
Proti zastavujúcim uzneseniam podala navrhovateľka odvolania, v ktorých navrhla,
aby odvolací súd napadnuté uznesenia zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Podľa názoru navrhovateľky jej postupom prvostupňového súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Namietala, že v tejto veci podala návrh na začatie konania
už v roku 2006 v elektronickej podobe a podpísala zaručeným elektronickým podpisom.
Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil navrhovateľke
späť. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 2. júna 2008
sp.zn. II. ÚS 148/08 (ďalej len „nález“) konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu
bolo porušené základné právo navrhovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd zároveň
prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného podania navrhovateľky, lebo
návrh na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme. Dodal, že právne účinky
tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania; na tomto zásadnom závere
nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť, že z technických príčin nemôže súd podanie
navrhovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Navrhovateľka v odvolaní uviedla
ďalej to, že súdu prvého stupňa opätovne doručila podania, o ktorých ústavný súd rozhodol
nálezom. Navrhovateľka mala za to, že účinky podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu
jej podania. Poukázala na to, že v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok
za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1 písm. a/
zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok
alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho
roka, v ktorom sa stal splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti a tiež rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993, sp.zn.
4 Cdo 70/1993 odvolateľka namietla, že súd prvého stupňa jej odňal možnosť pred súdom
konať, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup –
podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny poplatok nebolo možné vyrubiť. Tento poplatok
bol totiž splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd v záhlaví označenými uzneseniami
potvrdil ako vecne správne napadnuté prvostupňové uznesenia o zastavení konania.
V odôvodnení rozhodnutia sp.zn.13 Co/364/2013 sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Doplnil, že aj keď účastník konania podá v jednej veci dva
úplne totožné návrhy, je povinnosťou súdu o každom z nich konať a osobitne spoplatniť,
pokiaľ takýto návrh podlieha poplatkovej povinnosti. V odôvodnení ostatných rozhodnutí
uviedol, že návrhom na začatie konania s dátumom vyhotovenia v roku 2006 sa
navrhovateľka voči protistrane domáhala zaplatenia sumy predstavujúcej dosiaľ nezaplatené
koncesionárske poplatky; podľa podacej pečiatky súdu prvého stupňa bol tento návrh
doručený súdu 11. marca 2013. Súd prvého stupňa v súlade so zákonom vyzval
navrhovateľku, aby do 10 dní zaplatila súdny poplatok za podanie návrhu vo výške 16,50 €
(položka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992
Zb.) s poučením, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10
ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, že táto výzva bola navrhovateľke riadne
doručená, navrhovateľka ju nerešpektovala. Súd prvého stupňa preto konanie správne
zastavil. Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 82 ods. 1 O.s.p., § 2 ods. 1 písm. a/ § 5
ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. a vyslovil názor, že na splnenie
príkazu vysloveného v náleze, aby súd priznal právne účinky podaniu z roku 2006, bola
navrhovateľka povinná preukázať, že návrh na začatie konania, je totožný s návrhom
doručeným súdu v roku 2006. Navrhovateľka to ale nepreukázala. Podľa názoru odvolacieho
súdu bola navrhovateľka povinná preukázať, že návrhy na začatie konania doručené
okresnému súdu v roku 2013 sú totožné s návrhmi doručenými okresnému súdu v roku 2006
napr. predložením originálu nosiča DVD alebo iným spôsobom s porovnateľnou výpovednou
hodnotou. Lehota na vyrubenie súdneho poplatku navrhovateľke za návrh podaný na súd
v roku 2013 doposiaľ neuplynula. Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii
konanie zastavil, bol jeho postup v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb. Odvolací súd na tomto
základe uzavrel, že odvolanie navrhovateľky nebolo dôvodné, a preto napadnuté uznesenie
potvrdil ako vecne správne (§ 219 O.s.p.). Odvolací súd v konaniach vedených pod sp.zn.
16 Co 323/2013 a 16 Co 322/2013 rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania a v konaniach vedených pod sp.zn. 13 Co 481/2013,
13 Co 364/2013 a 12 Co 215/2013 nerozhodoval o trovách odvolacieho konania analogicky
podľa § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti týmto uzneseniam odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolania s tým, že
jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V podstate sa
pridržala dôvodov, ktoré uviedla už v odvolaní a za základ dovolaní považovala to, že
podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené 11. marca 2013, nie je žiadnym novým
návrhom na začatie konania, ale ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného
v elektronickej podobe na DVD nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať
mu právne účinky návrhu na začatie konania. V súvislosti s tým navrhovateľka uviedla, že
prvostupňový aj odvolací súd na jednej strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013
a 2006), na druhej strane ale aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu
na podanie z roku 2006. V danom prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť
postupu súdu prvého stupňa, preto navrhovateľku nemala zaťažovať povinnosť preukazovať,
že podanie z roku 2013 je podaním z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať
právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku
2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť,
ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD
nosiči, obsahom ktorého sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo – predovšetkým
so zreteľom na nález – potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade
so zákonom podaný už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už
nebolo možné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku, má postup súdu za následok odňatie možnosti navrhovateľke pred súdom
konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania. So zreteľom na to
navrhovateľka žiadala napadnuté uznesenie, a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Podľa § 112 ods. 1 O.s.p., v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na totožnosť predmetu konania, totožnosť v osobe dovolateľky
a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom
pod sp.zn. 5 Cdo 332/2013, 5 Cdo 338/2013, 5 Cdo 372/2013, 5 Cdo 378/2013,
5 Cdo 364/2013, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“), aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. tak, že
predmetné veci spojil do jedného spoločného konania ako je to uvedené v prvom výroku tohto
rozhodnutia.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolania podala
včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smerujú dovolania proti
uzneseniam odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenia ale
nevykazujú znaky niektorého z nich, preto jej dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie sú.
Prípustnosť podaných dovolaní by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998, a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolaní preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru navrhovateľky jej postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia možnosti
pred súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku
podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod
(R 50/1997). So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli
v danom prípade dané procesné predpoklady.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,
ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie
návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je
splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona
č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo
dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí
spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol
zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť
poplatník vo výzve poučený.
V preskúmavanej veci argumentovala navrhovateľka tým, že návrh na začatie konania,
ktorý bol doručený súdu prvého stupňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania,
ktorý doručila tomuto súdu ešte v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči
podpísané zaručeným elektronickým podpisom), a že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty
uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. jej už nemožno vyrubiť súdny poplatok
za návrh na začatie konania.
V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. podanie možno urobiť písomne, ústne
do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh
vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené
elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr
do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť
netreba.
V náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľka právne účinným spôsobom podala
v roku 2006 návrh na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne
účinky, ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uložené viaceré návrhy
navrhovateľky proti rôznym odporcom. Nález ale neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne
ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie týkalo. Navrhovateľka, ktorá 11. marca 2013
doručila súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu
ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu s náhradou trov
konania, ničím nedoložila, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým podaním
doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený
príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného
doručenia. V danej procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, že nález a príkaz
ústavného súdu sa týka aj preskúmavanej veci (t. j. že na daných DVD nosičoch bol uložený
aj návrh navrhovateľky proti tomu, kto je uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho
súdu) a z ničoho nevyplývala totožnosť navrhovateľkou tvrdeného podania z roku 2006
s podaním z roku 2013, nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať ako
nesprávny procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej veci
vyvolalo právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu
ktorého nemožno mať pochybnosti – to znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu
prvého stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie
konania bol podaný už v roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého
nemožno mať žiadne pochybnosti. K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú
totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku
2006, dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel
od totožnosti návrhov na začatie konania z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti.
V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu
ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,
ktorého sa predmetný nález týkal. Z logiky veci potom vyplýva, že bolo na navrhovateľke,
aby preukázala totožnosť návrhu podaného v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom
podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ navrhovateľka v súvislosti s tým
poukazovala na to, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku
2006 a vytýkala súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť
návrhov na začatie konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza. že je
predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich
podcenením, či zanedbaním môžu o ne prísť. V súlade so zásadou, že právo patrí bdelým,
pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne
a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú
aj možnosti vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich praktické
uplatnenie, bolo práve na navrhovateľke, aby – najmä po „neprijatí“ jej návrhov podaných
v roku 2006 v elektronickej podobe – uchovala pôvodné DVD, neuvážene sa ich nezbavila
a nevystavila sa tým sama riziku, že v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne
doložiť, konkrétne aký návrh na začatie konania podala v roku 2006.
Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, že poplatková
povinnosť navrhovateľky vznikla podaním návrhu dňa 11. marca 2013, a že – vzhľadom
na nerešpektovanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku – sú splnené predpoklady
pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani
postup odvolacieho súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo
dôjsť k znemožneniu realizácie procesných oprávnení navrhovateľky spôsobom, ktorý by bol
významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp.zn. 3 Cdo 355/2013, 3 Cdo 368/2013, 3 Cdo 386/2013, 4 Cdo 431/2013,
4 Cdo 433/2013, 8 Cdo 39/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaných dovolaní nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolania podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2014
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová