Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a1a/398239.08780b.pdf
PDF · 147.74 KB
No categories available
8ECdo/132/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 132/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K.,
IČO: X., zastúpenej JUDr. G. G., advokátom v K., proti povinnej A. Š., bývajúcej v G., pre
vymoženie 15,49 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn.
4 Er 31/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. júla
2013, sp. zn. 16 CoE 158/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Mgr. A. D. (ďalej
len „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie sumy
15,49 € s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť vymáhanú sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom A. z 21. septembra 2010, sp. zn. X.. Súdny exekútor následne
v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) požiadal Okresný súd Rožňava (ďalej len „exekučný súd“) o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Exekučný súd uznesením z 30. marca 2012, č. k. 4 Er 31/2012-42 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý je v danej veci pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, sa
týka životného a úrazového poistenia v zmysle poistnej zmluvy „EurokapitálPlus“ uzavretej
účastníkmi konania 4. marca 2010, súčasťou ktorej boli aj Všeobecné poistné podmienky
(ďalej len „poistná zmluva“). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že poistná zmluva je
spotrebiteľská zmluva. Zohľadnil, že účastníci sa v zmysle čl. XV. Všeobecných poistných
podmienok dohodli, že všetky prípadné spory medzi nimi vzniknuté z tohto právneho vzťahu,
budú prejednané pred rozhodcovským súdom. V nadväznosti na to pristúpil k posúdeniu, či tu
nejde o neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Táto doložka narušuje
rovnováhu účastníkov daného právneho vzťahu, dodávateľa zvýhodňuje na úkor spotrebiteľa
a vytvára nerovnaké faktické podmienky ochrany ich práv. Dospel k záveru, že spotrebiteľ sa
v danom prípade v rozpore s princípmi právneho štátu vopred vzdal svojho práva na účinnú
ochranu, lebo pristúpil na to, že spory medzi účastníkmi budú riešené výlučne
v rozhodcovskom konaní. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná,
napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je
v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Navyše trovy
rozhodcovského konania sa javia ako neprípustné trestanie spotrebiteľa. To odôvodňuje záver
o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky. Z týchto dôvodov dospel súd prvého
stupňa k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je neplatná (§ 53 ods. 1 a 5, § 54
Občianskeho zákonníka účinného v znení v čase uzavretia poistnej zmluvy). Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať
rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný titul (nemá legitimitu a je
materiálne nevykonateľný). Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. júla 2013,
sp. zn. 16 CoE 158/2012 napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení
exekučného súdu, na ktoré v podrobnostiach poukázal a na zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia uviedol ďalšie dôvody. Poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 4 ods. 1 a 2, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„zákon č. 244/2002 Z.z.“), § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka a dospel k záveru, že postup prvostupňového súdu bol v súlade so zákonom. Pri
posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z týchto ustanovení bol aj podľa
názoru odvolacieho súdu opodstatnený záver, že účastníci konania uzavreli v danom prípade
spotrebiteľskú zmluvu, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvého stupňa
bol oprávnený a zároveň povinný skúmať, či je rozhodnutie, ktoré oprávnená pripojila
k návrhu na vykonanie exekúcie vykonateľné. Rozhodcovskú doložku správne považoval
za neplatnú o čom svedčí aj fakt, že bola dohodnutá už podpisom samotnej zmluvy ako
pokračovanie predtlačených všeobecných povinných podmienok odkazujúce na rozhodcovskú
doložku. Ak teda nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a nemohol vydať ani rozhodcovský rozsudok. Odvolací súd nevyhovel ani
námietke vykonania dokazovania súdu prvého stupňa bez nariadenia pojednávania, pretože
v štádiu exekučného konania či je možné vyhovieť žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa vychádza len z tvrdení oprávneného a z exekučného titulu
a dokazovanie neprichádza do úvahy. V takom prípade exekučný súd správne dospel
k záveru, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné
zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie (spolu s jeho doplneniami
z 26.5.2014) oprávnená. Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie exekučného súdu zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie.
Namietala, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), súd jej
svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, že súdy
rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci, lebo súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený skúmať (ne)prijateľnosť rozhodcovskej doložky a nesmie ani preskúmavať vecnú
správnosť rozhodnutia označeného za exekučný titul. Odňatie možnosti konať pred súdom
vyvodzovala z toho, že súdy neuviedli, v čom konkrétne bola povinná v procese vydania
exekučného titulu hrubo a značne nerovnovážne oproti oprávnenej znevýhodnená tak, aby to
založilo neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Pre tento nedostatok sú rozhodnutia nižších
súdov nepreskúmateľné, čo spôsobuje ich arbitrárnosť a porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Taktiež namietala, že sa nemala možnosť vyjadriť k tomu, ako rozhodcovskú doložku
obsiahnutú v osobitných zmluvných podmienkach s povinnou individuálne dojednala a preto
ide o platnú zmluvnú podmienku a že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo doručené jej
právnemu zástupcovi, ktorý ju od 2.8.2012 v tomto konaní právne zastupuje. Exekučné súdy
vyžiadaním dôkazov od súdneho exekútora a vlastnou činnosťou nanovo konštruovali
skutkový stav veci a nepripustili kontradiktórne prístup oprávnenej k novým dôkazným
prostriedkom a porušili tak ústavné právo oprávnenej rovnako ako vo veci podľa nálezu
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 499/2012, a aj to, že exekučné súdy nenariadili vo veci pojednávanie.
Uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) preto, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci.
Taktiež súdy nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) otázku neplatnosti
rozhodcovskej doložky. Nakoniec žiadala odložiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého
rozhodnutia.
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila a súdny exekútor ponechal rozhodnutie o dovolaní
na uvážení súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), po tom čo nezistil splnenie
podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle
ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či toto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až d/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy (pozri bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danej veci oprávnená procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom preskúmali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke t. j. preskúmali právoplatné exekučné tituly a že
bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Oprávnená teda namieta, že rozhodnutia súdov
nižšieho stupňa spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.
Z určujúceho – obsahového – hľadiska (pozri § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej
o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých založili v danom prípade svoje rozhodnutia.
Takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) oprávnená nedostatočne zohľadňuje skutočnosť, že ňou napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu (ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa) bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov jednoznačne vyplýva priamo zo zákona
(pozri napr. ustanovenia § 29, § 38 ods. 3, § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to, nie je opodstatnenou námietka dovolateľky o existencii vady konania
podľa § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady
vyvodzovala z toho, že súdy svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili čím spôsobili ich
nepreskúmateľnosť.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky ako aj o splnení podmienok
na zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež
vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti
s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný
exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru aj
v neskorších štádiách exekučného konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Oprávnená vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ďalej vyvodzovala z toho, že bola
porušená zásada kontradiktórnosti súdneho konania. Namietala, že nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia exekučného súdu, a nemala možnosť vyjadriť
sa k tomu, ako rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných podmienkach
s povinnou individuálne dojednala a preto ide o platnú zmluvnú podmienku. Exekučný súd
nanovo konštruoval skutkový stav, vyžiadaním dôkazov od súdneho exekútora, a tak
nepripustili kontradiktórne prístup oprávnenej k novým dôkazným prostriedkom, v tejto
súvislosti poukázala aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.
Otázkou zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa zaoberalo aj plénum
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré na zjednotenie právnych názorov senátov
uznesením zo 7. mája 2014 sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 prijalo stanovisko: „Pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)
sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa
na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku
postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“ Toto
stanovisko zároveň vyvracia argumentáciu oprávnenej, kde poukazuje na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012, keďže táto podala vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom sa
podrobne vyjadrila ku všetkým dôvodom prvostupňového rozhodnutia, a odvolací súd sa
s námietkami voči nim vo svojom rozhodnutí v potrebnej miere vyporiadal. Preto ani túto
námietku oprávnenej nemožno považovať za dôvodnú.
Napokon oprávnená odňatie jej možnosti konať pred súdom vyvodzuje aj z toho, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo doručené jej právnemu zástupcovi, ktorý ju právne
zastupuje v tomto konaní od 2.8.2012, nakoľko súdu mala doručiť oznámenie o zmene
právneho zastúpenia v tejto veci.
Obsah spisu takémuto tvrdeniu oprávnenej nezodpovedá. Na výzvu súdu, aby
hodnoverne preukázala, že sa takéto oznámenie dostalo do jeho dispozičnej sféry reagovala
zaslaním fotokópie poštového podacieho hárka (č. l. 161 spisu) z ktorého vyplýva, že dňa
7.8.2012 bola Slovenskou poštou prevzatá zásielka pre Okresný súd Rožňava od odosielateľa
Rapid life, a.s. bez ďalšieho označenia. Z podacieho hárka nemožno vyčítať, čo bolo obsahom
zásielky a ani to, ku ktorému konaniu na okresnom súde bola táto zásielka adresovaná. Naviac
oznámenie o zmene právneho zastúpenia malo byt datované na 2.8.2014 a predmetná zásielka
bola odoslaná až 7.8.2014. Treba preto konštatovať, že oprávnená tvrdenú skutočnosť
nepreukázala. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu dovolací súd konštatuje, že takéto
oznámenie súdu doručené nebolo, a preto mu nemožno pripisovať ani právne následky.
Uvedené je v súlade so stanoviskom č. 12 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky prijatým 3. júna 2014 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 10. apríla 2014 sp. zn. 3 Cdo 28/2014) podľa ktorého: „Bez ohľadu na to, ktorému
orgánu povinnému doručiť podanie (§ 57 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) odovzdal
účastník svoje odvolanie, aby bolo doručené súdu, musí byť spôsobom dostatočne
hodnoverným preukázané, že k tomuto odovzdaniu skutočne došlo.“ Uvedené stanovisko bolo
vydané vo veci, ktorej bola oprávnená taktiež účastníčkou a preto nemôže byť pochýb o jej
vedomosti, do akej miery mala tvrdenú skutočnosť preukázať.
Dovolací súd ďalej k námietkam dovolateľky pre úplnosť uvádza, že pokiaľ
oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. októbra 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová