Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/102/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou

Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti

ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej

ujmy, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. , o dovolaní ţalobkyne

proti uzneseniam Krajského súdu v Trenčíne z 19. novembra 2013 sp.zn.

a sp.zn. takto

rozhodol:

Veci vedené na tunajšom súde pod sp.zn. a sp.zn.

spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.zn. .

Dovolanie ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 19. novembra

2013 sp.zn. o d m i e t a.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19. novembra 2013 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobkyňa podala 27. septembra 2012 Okresnom súde Trenčín ţalobu, ktorou sa voči

ţalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „“). V ţalobe okrem iného uviedla, ţe

2

predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Trenčín, preto jeho

sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský súd

Trenčín rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa ( )

Okresný súd Trenčín povaţoval ţalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho

sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii ţalobkyne predloţil na rozhodnutie

Krajskému súdu v Trenčín( ).

Okresný súd v Trenčíne uznesením zo dňa 15. novembra 2012 -17

vyzval ţalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku 66 €, teda za námietku zaujatosti podľa

poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„“). Uznesenie napadla ţalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, ţe

v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto

istého stupňa ( ). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo

ţalobkyňa poprela), nezaťaţovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je

v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona

č.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. novembra 2013 sp.zn.

odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého

stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú

proti sudcom Okresného súdu Trenčín. Za správny tieţ označil následný postup súdu prvého

stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konaní o náhradu majetkovej

a nemajetkovej ujmy v zmysle s poukazom na uznesenie Ústavného

súdu SR z 30. marca 2011, sp.zn. .

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, lebo v danom prípade:

1. súdy rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol

podľa zákona potrebný ( ). Túto procesnú vadu vyvodzovala

ţalobkyňa z toho, ţe nepodala námietku zaujatosti (ţiadna obsahová súčasť návrhu

nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náleţitosti námietky zaujatosti

stanovené v ); ţiadala však vec prikázať inému súdu toho istého

stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z jej prejednávania

a rozhodovania ( ). Neexistujúcu, či „neplatnú námietku zaujatosti“

nebolo moţné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôţe existovať ani

jej poplatková povinnosť,

2. ţalobkyni bola postupom súdu odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/

) tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nielen „absolútne prekvapivé“, ale aj

nepreskúmateľné,

3. rozhodoval vylúčený sudca ( ). K názoru, ţe došlo k tejto

procesnej vade, dospela ţalobkyňa na základe toho, ţe súdny poplatok jej vyrubil

sudca Okresného súdu Trenčín, nezákonným postupom ktorého jej bola spôsobená

majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona

č. ,

4. vecné oslobodenie tohto konania ( ) sa vzťahuje

aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým ţalobkyňa poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2011 sp.zn. ).

Skutočnosť, ţe v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje

aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp.zn.

, ktoré bolo vydané v inej veci.

Ţalovaná sa k dovolaniu písomne vyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s veta druhá ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je

dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalobkyňa dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému aţ c/ Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba

zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej

vade skutočne došlo.

Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. e/, f/, a g/

1. Ţalobkyňa tvrdí, ţe v danom prípade súdy konali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ).

V zmysle veta prvá konanie začína na návrh. Toto ustanovenie

určuje moment, ktorým vznikajú upravené procesné práva

a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré

podľa zákona môţe začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky

konania; ak súd zistí, ţe sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.

Skutočnosť, ţe občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný

návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237

písm. e/

O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako

procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp.zn. a z 19. októbra 2006 sp.zn.

).

V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh

na začatie konania označuje ako ţaloba. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala ţalobu

o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle na Okresnom

súde Trenčín dňa 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto jej námietka, ţe v tejto veci,

ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (ţaloba).

Ţalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, ţe: a/ bolo rozhodované

o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením

vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd

prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.

Dovolateľka uviedla, ţe sa nestotoţňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka

zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah

odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje

záver, ţe by odvolací súd zastával tento názor (t.j. ţe konanie o námietke zaujatosti je

samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len stotoţnil

s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa vecné oslobodenie

občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa

nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a

Sadzobníka súdnych poplatkov ().

Ţalobkyňa napriek tomu, ţe na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou

konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje

z ustanovenia , čo ale svedčí o tom, ţe túto „alternatívu“ (t.j. ţe námietka

zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.

Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce ţalobkyni

povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To povaţuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný

význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (ţalobou), výlučne ktorý má na mysli

ustanovenie , spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu

medzi ţalobcom a ţalovaným, podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah

(medzi ţalobcom a ţalovaným) nevzniká. O to viac nemoţno o zaloţení vzťahu takejto

povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi

poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec ţalobcu

a ţalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik

povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto

finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu je pojmovo vylúčené.

V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním ţaloby ( veta prvá ),

súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie

(o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu,

uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale

nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo

osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť

jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie

konania – ţaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom

(pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,

rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak

takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho

začatie (ţaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237

písm. e/

Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237

ods. 1 písm. e/ , lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol

podaný ţiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, ţe v ţalobou

riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa ţalobkyňou zastávaného

názoru) nemal byť vyrubený.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe pokiaľ aj súd prvého stupňa

prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci ţalobkyňa túto

námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd

prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú

v ustanovení

2. Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237

písm. f/ , ktorej sa odvolací súd dopustil tým, ţe svoje rozhodnutie dostatočne

neodôvodnil a jeho rozhodnutie je prekvapivé vzhľadom na rozpor s ustáleným právnym

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka

dovolateľky nie je dôvodná.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom

ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť postupu súdu prvého

stupňa vo veci vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti a uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil

s námietkami ţalobkyne uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky rozhodujúce pre posúdenie správnosti

vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konaní o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy v zmysle Odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel ani význam, preto jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za neodôvodnené. Za porušenie

základného práva zaručeného v v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

ţalobkyne.

Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu,

dovolací súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad

sp.zn. , , ). Odňatie moţnosti konať pred

súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa

judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“

zaloţil na iných právnych záveroch, neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté

právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.

V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,

ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník

v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného

právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu nejde, a preto je námietka

ţalobkyne v tomto smere nedôvodná.

3. Ţalobkyňa namieta, ţe pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa poloţky č. 17a

Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený ( ).

10

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti

( ). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec

na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2

). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach ( ).

Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa

ods. l predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( ). Vzhľadom

na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor

účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci

(kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia

o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi

konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade ţalobkyňa –

z hľadiska obsahového (viď ) – namieta, sudca Okresného súdu Trenčín,

ktorý rozhodoval o povinnosti ţalobkyne zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 €, bol vylúčená

z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudcom Okresného súdu Trenčín, pričom

11

nesprávnym úradným postupom tohto okresného súdu v inej veci bola zaloţená podľa

názoru ţalobkyne zodpovednosť ţalovanej v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod

na vylúčenie sudcu ( ) nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo

(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn.

). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci

konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo

na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom

v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu

v zmysle

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkyne

o existencii procesnej vady konania v zmysle nie je opodstatnená.

Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád

konania v zmysle , a , čo pri uţ vyššie uvedenom konštatovaní

o neprípustnosti jej dovolania v zmysle a a aţ d/

znamená, ţe tento jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho

súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti

právneho posúdenia veci ( ), na ktorom spočíva napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia nezakladá totiţ

prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd neskúmal ani

správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými ţalobkyňa

poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp.zn.

a z 21. novembra 2012 sp.zn. , resp. Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp.zn. .

Podľa , v záujme hospodárnosti konania môţe súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

S prihliadnutím na totoţnosť predmetu konania, totoţnosť v osobe dovolateľa

a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom

pod , , rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), aplikujúc ustanovenie v spojení

s tak, ţe predmetné veci spojil do jedného spoločného konania ako je to

uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.

Okresný súd Trenčín vo veci samej v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,

návrh zamietol a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, ţe neboli splnené zákonom vyţadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona

č. 514/2003 Z.z

Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie ţalobca z dôvodu, ţe v konaní došlo

k vadám uvedeným v – účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom ( v spojení s písm. íl ),

rozhodoval vylúčený sudca ( v spojení s ),

súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav ( v spojení

s ), ţe súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretoţe

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe

/vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový

stav neobstojí, pretoţe sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli

uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Odvolací súd uznesením sp.zn. z 19. novembra 2013 bez vecného

preskúmania napadnutého rozsudku v dôsledku podaného odvolania zisťoval, či dovolanie

bolo podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom, ktorý je na podanie odvolania

oprávnený, ako aj to, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný

prostriedok pripúšťa. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol ţalobcovi doručený

20. augusta 2013. Vzhľadom k tejto skutočnosti zákonná lehota na podanie dovolania

ţalobcovi začala plynúť 21. augusta 2013 (deň nasledujúci po doručení rozsudku) a jej

posledný deň pripadol na stredu 4. septembra 2013. Ţalobca doručil odvolanie

13

prostredníctvom kuriéra vo štvrtok 5. septembra 2013, teda po uplynutí zákonnej 15-dňovej

lehoty. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie ţalobcu odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. a) ako oneskorene podané, pričom odvolaním ţalobcu sa po obsahovej

stránke nezaoberal.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla,

aby dovolací napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Namietala, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ), a to z dôvodu, ţe odvolanie podala včas. Ţalobkyňa odvolanie odovzdala

na prepravu doručovateľskej spoločnosti ReMax Courier Service, spol. s.r.o.,

IČO: 35 825 456, so sídlom v Bratislave, Cikkerova 2, ktorej predmetom podnikania je

„poskytovanie poštových sluţieb“, rovnako ako Slovenskej pošty, a.s. Tejto spoločnosti

odovzdala odvolanie dňa 4. septembra 2013, teda v čase, keď ešte márne neuplynula lehota

na podanie odvolania ( ). Označená doručovateľská spoločnosť mala

povinnosť podanie doručiť adresátovi, preto lehota bola zachovaná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je prípustné.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté

zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd

rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie

stanoviska ( ). Podľa je dovolanie prípustné tieţ

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,

pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

14

Dovolaním ţalobkyne je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje

znaky uznesení uvedených v a , proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa.

Preto prípustnosť dovolania ţalobkyne z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

So zreteľom na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania ţalobkyne smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v aţ e/ a

ţalobkyňa nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania ţalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky

osobitne skúmal, či postupom a rozhodnutím súdov nedošlo k odňatiu moţnosti účastníkom

konať pred súdom ( ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle treba

rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré

účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom

zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu

moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je aj uznesenie, ktorým

odvolací súd nesprávne odmietne odvolanie ako oneskorene podané (R 23/1994).

15

Podľa , odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa , lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon

na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe uznesenie súdu prvého stupňa bolo zástupcovi ţalobkyne

doručené dňa 20. augusta 2013. Posledným dňom 15-dňovej lehoty na podanie odvolania bol

deň 4. septembra 2013 (stredu), tak ako aj vo svojom rozhodnutí konštatoval odvolací súd

a táto skutočnosť ani nebola sporná.

Z podacej pečiatky Okresného súdu Trenčín je zjavné, ţe odvolanie proti uzneseniu

bolo podané na tomto súde dňa 5. septembra 2013. Z tejto skutočnosti vychádzal aj odvolací

súd pri svojom závere o oneskorenom podaní odvolania. Zo ţalobkyňou predloţeného

dokladu o odovzdaní zásielky (na prepravu spoločnosti ReMax Courier Service, spol. s.r.o.

(detaily zásielky k prepravnému listu ) vyplýva, ţe ţalobkyňa odvolanie odovzdala na jeho

doručenie Okresnému súdu Trenčín tejto spoločnosti dňa 4. septembra 2013, t.j. posledný deň

15-dňovej odvolacej lehoty.

Pre záver o (ne)splnení podmienky zachovania odvolacej lehoty v zmysle ustanovenia

však bolo treba sa ešte zaoberať otázkou, či spoločnosť, ktorej bolo

odvolanie odovzdané ţalobkyňou na doručenie, moţno povaţovať za ,,orgán, ktorý má

povinnosť ho doručiť“.

Vzhľadom na to, ţe spoločnosť ReMax Courier Service, spol. s.r.o. je Poštovým

regulačným úradom registrovaným poštovým podnikom poskytujúcim poštové sluţby

(označené ako OS – ostatné poštové sluţby) v zmysle zákona, treba ju povaţovať za orgán,

ktorému je moţné odovzdať podanie a ktorý má povinnosť toto podanie doručiť s následkom

zachovania lehoty v zmysle ustanovenia

Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe ţalobkyňa dôvodne namietala, ţe

rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý odmietol jej odvolanie ako oneskorene podané, jej

odňal moţnosť konať pred súdom ( ).

16

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu zo dňa 19. novembra 2013 sp. zn. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(, ). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného

konania a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. októbra 2014

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová