Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
439/435194.88f04a.pdf
PDF · 274.9 KB
No categories available
5Cdo/102/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 102/2014
Slovenskej republiky 5 Cdo 103/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej
ujmy, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 27 C 345/2012, o dovolaní ţalobkyne
proti uzneseniam Krajského súdu v Trenčíne z 19. novembra 2013 sp.zn. 5 Co 317/2013
a sp.zn. 8 Co 90/2013 takto
rozhodol:
Veci vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 5Cdo 102/2014 a sp.zn. 5Cdo 103/2014
spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.zn. 5 Cdo 102/2014.
Dovolanie ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 19. novembra
2013 sp.zn. 5 Co 31/2013 o d m i e t a.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19. novembra 2013 sp.zn.
8 Co 90/2013 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa podala 27. septembra 2012 Okresnom súde Trenčín ţalobu, ktorou sa voči
ţalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V ţalobe okrem iného uviedla, ţe
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Trenčín, preto jeho
sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský súd
Trenčín rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.)
Okresný súd Trenčín povaţoval ţalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho
sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii ţalobkyne predloţil na rozhodnutie
Krajskému súdu v Trenčín(§ 16 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd v Trenčíne uznesením zo dňa 15. novembra 2012 27 C 345/2012-17
vyzval ţalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku 66 €, teda za námietku zaujatosti podľa
poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
„zákon č. 71/1992 Zb.“). Uznesenie napadla ţalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, ţe
v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto
istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo
ţalobkyňa poprela), nezaťaţovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je
v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. novembra 2013 sp.zn. 5 Co 317/2013
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého
stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Trenčín. Za správny tieţ označil následný postup súdu prvého
stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konaní o náhradu majetkovej
a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na uznesenie Ústavného
súdu SR z 30. marca 2011, sp.zn. II ÚS 124/2011.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo v danom prípade:
1. súdy rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala
ţalobkyňa z toho, ţe nepodala námietku zaujatosti (ţiadna obsahová súčasť návrhu
nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náleţitosti námietky zaujatosti
stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); ţiadala však vec prikázať inému súdu toho istého
stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z jej prejednávania
a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu, či „neplatnú námietku zaujatosti“
nebolo moţné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôţe existovať ani
jej poplatková povinnosť,
2. ţalobkyni bola postupom súdu odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.) tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nielen „absolútne prekvapivé“, ale aj
nepreskúmateľné,
3. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, ţe došlo k tejto
procesnej vade, dospela ţalobkyňa na základe toho, ţe súdny poplatok jej vyrubil
sudca Okresného súdu Trenčín, nezákonným postupom ktorého jej bola spôsobená
majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.,
4. vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje
aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým ţalobkyňa poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2011 sp.zn. 5 MCdo 20/2010).
Skutočnosť, ţe v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp.zn.
3 Sţo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne vyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalobkyňa dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď
napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a d/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. e/, f/, a g/
1. Ţalobkyňa tvrdí, ţe v danom prípade súdy konali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie
určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva
a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré
podľa zákona môţe začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania; ak súd zistí, ţe sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.
Skutočnosť, ţe občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný
návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237
písm. e/ O.s.p.
O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp.zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp.zn.
V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh
na začatie konania označuje ako ţaloba. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala ţalobu
o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na Okresnom
súde Trenčín dňa 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto jej námietka, ţe v tejto veci,
ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (ţaloba).
Ţalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, ţe: a/ bolo rozhodované
o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením
vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd
prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.
Dovolateľka uviedla, ţe sa nestotoţňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka
zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah
odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje
záver, ţe by odvolací súd zastával tento názor (t.j. ţe konanie o námietke zaujatosti je
samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len stotoţnil
s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa vecné oslobodenie
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).
Ţalobkyňa napriek tomu, ţe na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou
konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje
z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, ţe túto „alternatívu“ (t.j. ţe námietka
zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.
Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce ţalobkyni
povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To povaţuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný
význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (ţalobou), výlučne ktorý má na mysli
ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu
medzi ţalobcom a ţalovaným, podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah
(medzi ţalobcom a ţalovaným) nevzniká. O to viac nemoţno o zaloţení vzťahu takejto
povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi
poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec ţalobcu
a ţalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik
povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto
finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu je pojmovo vylúčené.
V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním ţaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),
súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie
(o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu,
uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale
nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo
osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť
jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie
konania – ţaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom
(pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,
rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak
takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho
začatie (ţaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol
podaný ţiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, ţe v ţalobou
riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa ţalobkyňou zastávaného
názoru) nemal byť vyrubený.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe pokiaľ aj súd prvého stupňa
prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci ţalobkyňa túto
námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd
prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú
v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.
2. Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ktorej sa odvolací súd dopustil tým, ţe svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil a jeho rozhodnutie je prekvapivé vzhľadom na rozpor s ustáleným právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky nie je dôvodná.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom
ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť postupu súdu prvého
stupňa vo veci vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti a uviedol dôvody,
pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil
s námietkami ţalobkyne uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky rozhodujúce pre posúdenie správnosti
vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konaní o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel ani význam, preto jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za neodôvodnené. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
ţalobkyne.
Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu,
dovolací súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad
sp.zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred
súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa
judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
zaloţil na iných právnych záveroch, neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté
právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.
V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,
ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného
právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu nejde, a preto je námietka
ţalobkyne v tomto smere nedôvodná.
3. Ţalobkyňa namieta, ţe pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa poloţky č. 17a
Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti
(§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec
na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2
O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci
(kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia
o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi
konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade ţalobkyňa –
z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, sudca Okresného súdu Trenčín,
ktorý rozhodoval o povinnosti ţalobkyne zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 €, bol vylúčená
z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudcom Okresného súdu Trenčín, pričom
nesprávnym úradným postupom tohto okresného súdu v inej veci bola zaloţená podľa
názoru ţalobkyne zodpovednosť ţalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo
(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn.
3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci
konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkyne
o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád
konania v zmysle § 237 písm. e/, f/ a g/ O.s.p., čo pri uţ vyššie uvedenom konštatovaní
o neprípustnosti jej dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ aţ d/
O.s.p. znamená, ţe tento jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho
súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na ktorom spočíva napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia nezakladá totiţ
prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd neskúmal ani
správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými ţalobkyňa
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp.zn.
5 MCdo 20/2010 a z 21. novembra 2012 sp.zn. 3 Sţo 58/2012, resp. Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp.zn. II. ÚS 124/2011.
Podľa § 112 ods. 1 O.s.p., v záujme hospodárnosti konania môţe súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na totoţnosť predmetu konania, totoţnosť v osobe dovolateľa
a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom
pod 5 Cdo 102/2013, 5 Cdo 103/2013, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243c O.s.p. tak, ţe predmetné veci spojil do jedného spoločného konania ako je to
uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.
Okresný súd Trenčín vo veci samej v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
návrh zamietol a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, ţe neboli splnené zákonom vyţadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona
č. 514/2003 Z.z
Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie ţalobca z dôvodu, ţe v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP – účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. íl OSP),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP),
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení
s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), ţe súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretoţe
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe
/vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretoţe sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Odvolací súd uznesením sp.zn. 8 Co 90/2013 z 19. novembra 2013 bez vecného
preskúmania napadnutého rozsudku v dôsledku podaného odvolania zisťoval, či dovolanie
bolo podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom, ktorý je na podanie odvolania
oprávnený, ako aj to, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný
prostriedok pripúšťa. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol ţalobcovi doručený
20. augusta 2013. Vzhľadom k tejto skutočnosti zákonná lehota na podanie dovolania
ţalobcovi začala plynúť 21. augusta 2013 (deň nasledujúci po doručení rozsudku) a jej
posledný deň pripadol na stredu 4. septembra 2013. Ţalobca doručil odvolanie
prostredníctvom kuriéra vo štvrtok 5. septembra 2013, teda po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie ţalobcu odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. a) OSP ako oneskorene podané, pričom odvolaním ţalobcu sa po obsahovej
stránke nezaoberal.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla,
aby dovolací napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Namietala, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), a to z dôvodu, ţe odvolanie podala včas. Ţalobkyňa odvolanie odovzdala
na prepravu doručovateľskej spoločnosti ReMax Courier Service, spol. s.r.o.,
IČO: 35 825 456, so sídlom v Bratislave, Cikkerova 2, ktorej predmetom podnikania je
„poskytovanie poštových sluţieb“, rovnako ako Slovenskej pošty, a.s. Tejto spoločnosti
odovzdala odvolanie dňa 4. septembra 2013, teda v čase, keď ešte márne neuplynula lehota
na podanie odvolania (§ 57 ods. 3 O.s.p.). Označená doručovateľská spoločnosť mala
povinnosť podanie doručiť adresátovi, preto lehota bola zachovaná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 242a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je prípustné.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd
rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Dovolaním ţalobkyne je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa.
Preto prípustnosť dovolania ţalobkyne z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania ţalobkyne smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
ţalobkyňa nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania ţalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky
osobitne skúmal, či postupom a rozhodnutím súdov nedošlo k odňatiu moţnosti účastníkom
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré
účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu
moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je aj uznesenie, ktorým
odvolací súd nesprávne odmietne odvolanie ako oneskorene podané (R 23/1994).
Podľa § 204 ods. 1 O.s.p., odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 57 ods. 3 O.s.p., lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe uznesenie súdu prvého stupňa bolo zástupcovi ţalobkyne
doručené dňa 20. augusta 2013. Posledným dňom 15-dňovej lehoty na podanie odvolania bol
deň 4. septembra 2013 (stredu), tak ako aj vo svojom rozhodnutí konštatoval odvolací súd
a táto skutočnosť ani nebola sporná.
Z podacej pečiatky Okresného súdu Trenčín je zjavné, ţe odvolanie proti uzneseniu
bolo podané na tomto súde dňa 5. septembra 2013. Z tejto skutočnosti vychádzal aj odvolací
súd pri svojom závere o oneskorenom podaní odvolania. Zo ţalobkyňou predloţeného
dokladu o odovzdaní zásielky (na prepravu spoločnosti ReMax Courier Service, spol. s.r.o.
(detaily zásielky k prepravnému listu ) vyplýva, ţe ţalobkyňa odvolanie odovzdala na jeho
doručenie Okresnému súdu Trenčín tejto spoločnosti dňa 4. septembra 2013, t.j. posledný deň
15-dňovej odvolacej lehoty.
Pre záver o (ne)splnení podmienky zachovania odvolacej lehoty v zmysle ustanovenia
§ 57 ods. 3 O.s.p. však bolo treba sa ešte zaoberať otázkou, či spoločnosť, ktorej bolo
odvolanie odovzdané ţalobkyňou na doručenie, moţno povaţovať za ,,orgán, ktorý má
povinnosť ho doručiť“.
Vzhľadom na to, ţe spoločnosť ReMax Courier Service, spol. s.r.o. je Poštovým
regulačným úradom registrovaným poštovým podnikom poskytujúcim poštové sluţby
(označené ako OS – ostatné poštové sluţby) v zmysle zákona, treba ju povaţovať za orgán,
ktorému je moţné odovzdať podanie a ktorý má povinnosť toto podanie doručiť s následkom
zachovania lehoty v zmysle ustanovenia § 57 ods. 3 O.s.p.
Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe ţalobkyňa dôvodne namietala, ţe
rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý odmietol jej odvolanie ako oneskorene podané, jej
odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu zo dňa 19. novembra 2013 sp. zn. 8 Co 90/2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného
konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. októbra 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová