Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
658/393993.bb4ae6.pdf
PDF · 233.87 KB
No categories available
2ECdo/212/2014
Najvyšší súd 2 ECdo 212/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej V., so sídlom v B., proti povinnému E. S., bytom B., o vymoženie
981,94 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 18 Er 1430/2012,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. apríla 2013 sp. zn.
5 CoE 80/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri R., so sídlom v B., IČO: X. z 15. júna 2012, sp. zn. B..
Okresný súd Nitra uznesením z 22. novembra 2012, č. k. 18 Er 1430/2012-13 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Právne rozhodnutie
odôvodnil podľa § 41 ods. 1, 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 4 ods. 1 až 3,
§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 53 ods. 1, 2, 4 a 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Vecne mal za to, že účastníci zmluvného vzťahu uzatvorili zmluvu o úvere, pričom sa jedná
o spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa musí aplikovať spotrebiteľské právo. Súd zobral do úvahy,
že zmluva, ako aj obchodné podmienky sú napísané maličkými písmenkami s nahusteným
textom, bez odsekov, čo znemožňuje ich riadne prečítanie, ktorým spôsobom porušuje
dodávateľ informačné povinnosti zakotvené v zákone o spotrebiteľských úveroch. Poukázal
na rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, pričom táto
nedáva stranám na výber riešenie sporov cestou príslušného súdu. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na ich splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok prijať alebo ju odmietnuť.
Na základe tejto skutočnosti, exekučný súd rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neplatnú,
ktorá sa prieči dobrým mravom. Je povinnosťou exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej
povinnosti na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. V spotrebiteľskom
práve je princíp zmluvnej slobody potrebné konfrontovať s princípom zmluvnej
spravodlivosti, požiadavkou tzv. ekvity v spojení s princípom proporcionality – primeranosti
a rovnováhy práv a povinností zmluvných strán. Na základe tohto posúdenia s prihliadnutím
na zistený skutkový stav vo veci, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, zamietol.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. apríla 2013,
sp. zn. 5 CoE 80/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Zhodne so súdom prvého stupňa, určil vzniknutý vzťah medzi
účastníkmi zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere ako spotrebiteľský vzťah.
Vyslovil názor, že súd v exekučnom konaní aj bez návrhu je oprávnený skúmať nekalú
povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu.
Tiež preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti
verejného poriadku. Stotožnil sa s názorom exekučného súdu, že dojednanie rozhodcovskej
doložky, nemohol povinný ovplyvniť nijakým spôsobom. Zdôraznil mimoriadnu dôležitosť
rozhodcovskej doložky, pretože v prípade spornosti nároku, dochádza automaticky
k podávaniu návrhov zo strany dodávateľa na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka
vylučuje všeobecný súd z prejednania veci, v dôsledku ktorej skutočnosti odníma
spotrebiteľovi právo domáhať sa svojho práva zo zmluvy na všeobecnom súde. Odvolací súd
posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jej prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t. j. rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov;
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie;
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci) a v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na to, že pôvodným
veriteľom, v čase uzatvárania zmluvy, bola P., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. V zmysle § 3 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné
strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Prekážku „rei iudicatae“ dovolateľka vysvetľuje
tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom.
Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný
osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Poukázala
na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať
už do ukončeného konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd
vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv.
exekučný súd. Dovolateľka ďalej tvrdila, že odvolací súd porušil zákaz retroaktivity
vychádzajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aplikáciou ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Poznamenala, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je
oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru oprávnenej nemohla sa vo veci
vyjadriť k vykonávaným dôkazom zo strany exekučného súdu a k nanovo vytvorenému
skutkovému stavu. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,
ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala
to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky
o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa
ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré
porovnávala s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa
vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej
republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery
prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Porušením právnej istoty a legitímnych
očakávaní vzhliadla v rozhodovacej činnosti exekučných súdov v skutkovo a právne
obdobných veciach (uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 633/2011
z 26. júna 2012, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 635/2011
z 30. novembra 2012, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 292/2012),
v ktorých poverenie vydávajú a zamietajú. Namietala, že postupom exekučného súdu bol
porušený princíp rovnosti účastníkov konania, pretože povinnú nezákonne zvýhodnil, len na
základe jej postavenia. Poukazovala hlavne na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 499/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013.
Povinný a súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, a preto
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej
právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/
O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Dovolateľka prípustnosť dovolania oprela aj o § 238 ods. 3 O.s.p. Aplikácia tohto
ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, ak dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto ustanovení. Dovolanie oprávnenej smeruje
proti uzneseniu, a preto neprichádza do úvahy použitie predmetného zákonného ustanovenia
v danom prípade.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), táto je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej
nemal rozhodnúť. Rozhodovanie súdov v exekučných veciach priamo vyplýva zo zákona
(napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K druhému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej
veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania
je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní
(§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu
v tejto veci – t. j. medzi oprávnenou B., a povinným E. S., týkajúcou sa vymoženia 981,94 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 18 Er 1430/2012 na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 15. júna 2012, sp. zn. B., vydaný
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie
s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku
rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo
forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu
sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa
možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy
nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje podanie návrhu oprávnenou (č. l. 2 spisu). Z tohto dôvodu
oprávnenou uvádzaná námietka podľa § 237 písm. e/ O.s.p., nemá žiadne opodstatnenie.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci
nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou
nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť
právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov
pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd
k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 15. júna 2012
sp. zn. B., vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R. je okrem
iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2
Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve o úvere, na Obchodných podmienkach
pre úver a na základe Všeobecných obchodných podmienok), v zmysle ktorého sa zmluvné
strany dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a OP pre úver budú riešené
dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody povinný prijal návrh banky na riešenie
vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a OP,
vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo OP, v rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. Zmluvné dojednanie, na ktoré
v uvedenej časti poukázal rozhodcovský rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku
(§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Keďže sa účastníci dohodli, že všetky spory budú
riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ
k skúmaniu, či predmetné ustanovenie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve.
Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len
z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3
ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom)
výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej
doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených
podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná
a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom
rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver
umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný
mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný) obrátil i na štátny súd.
Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde,
bola povinná sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno
považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola
voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti
požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru,
resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje
prístup povinnej ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi
neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť
formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými
ustanoveniami zmluvy.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve
bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,
najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň
komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť
interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1
písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané, ktoré v danom prípade je potrebné chápať tak, podnikateľ
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie (spotrebiteľovi predkladá formulárové zmluvné
podmienky, prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ
spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní sú vylúčené opravné prostriedky).
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211
ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo
sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Námietka oprávnenej o porušení retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky aplikáciou § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení pred účinnosťou
tohto znenia neobstojí. Uzatvorená zmluva o úvere zo 7. februára 2008, to znamená
za účinnosti znenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (účinného od 1. januára 2008), ktorý
definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvoril dodávateľ so spotrebiteľom.
Neobstojí námietka oprávnenej, že boli porušené jej právne istoty a legitímne
očakávania s poukazom na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky a na jednotlivé
uznesenia odvolacích súdov v Bratislave a v Banskej Bystrici. Je potrebné konštatovať, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky zobral na vedomie jednotlivé rozhodnutia a poznamenáva,
že sú to zrušujúce rozhodnutia, v ktorých bol vyslovený právny názor senátu krajského súdu
v individuálnej veci. Právne otázky uvedené v jednotlivých rozhodnutiach sú v súčasnej dobe
široko judikované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Takisto neobstojí námietka oprávnenej, že postupom exekučného súdu bol porušený
princíp rovnosti účastníkov konania, pretože povinnú nezákonne zvýhodnil, len na základe jej
postavenia. Svojím postupom exekučný súd naplnil príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa v spotrebiteľskej veci, ktorý má prednosť pred princípom „vigilantibus iura
scripta sunt“ (práva patri bdelým). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé
osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ
nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová