Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f50/393573.4e0f25.pdf
PDF · 125.68 KB
No categories available
7Cdo/180/2013
Najvyšší súd 7Cdo/180/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. P. P., bývajúceho v B.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. P. Vačokom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Vazovova 9/A, proti ţalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody, ktorá vec bola vedená na
Okresnom súde Bratislava I
pod sp.zn. 16C/134/2008, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 14. mája 2013 sp.zn. 14Co/85/2013, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 14. mája 2013 sp.zn. 14Co/85/2013
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 29. marca 2010
č.k. 16C/134/2008-122 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi do troch dní
od právoplatnosti rozsudku 553,47 €. Ţalobu vo zvyšku zamietol a ţalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Zo ţalobou uplatnených práv (náhrada trov obhajoby, náhrada mzdy
a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) priznal ţalobcovi iba náhradu trov obhajoby.
Náhradu mzdy (uplatnenú v sume 11 099,78 €) nepriznal z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal
jej dôvodnosť, ani výšku. Nepovaţoval za dôvodne uplatnené ani právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (v sume 53 110,27 €). Vec v tejto časti posúdil podľa
ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“),
§ 1 ods. 1, § 163 ods. 1, § 220 ods. 2 a § 226 písm. c/ zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom
konaní súdnom (trestný poriadok) a s poukazom na článok 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Dospel k záberu, ţe v konaní nebolo preukázané, a ţalobca naostatok to ani
netvrdil, ţe by v rámci jeho trestného stíhania boli zo strany vyšetrovateľa voči nemu
vykonané neprípustné procesné úkony. Rozhodnutie vyšetrovateľa nemoţno povaţovať
za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu ani v prípade, ţe bol spod obţaloby
napokon oslobodený, pretoţe na vznesenie obvinenia v zmysle Trestného poriadku postačuje
odôvodnený záver, ţe trestný čin spáchala určitá osoba. To, ţe v konaní pred súdom nebolo
naostatok preukázané, ţe ţalobca skutok, ktorý mu kladený za vinu, spáchal, bez ďalšieho
neznamená, ţe neboli splnené zákonné podmienky pre vznesenie obvinenia proti nemu.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu (proti
výroku, ktorým bola ţaloba zamietnutá) a ţalovanej (proti výroku, ktorým bolo ţalobe
vyhovené) rozsudkom z 28. júna 2011 sp.zn. 7Co/191/2010 rozsudok súdu prvého stupňa
„v časti priznanej náhrady majetkovej ujmy vo výške 553,47 €“ (náhrada trov právneho
zastupovania v trestnom konaní; poznámka dovolacieho súdu) a „v zamietajúcej časti,
týkajúcej sa náhrady majetkovej ujmy vo výške 11 099,78 €“ (náhrada za stratu na zárobku;
poznámka dovolacieho súdu) potvrdil. V časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobcovi 53 110,27 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť mu aj trovy
prvostupňového a odvolacieho konania v sume 4 910,30 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe sú splnené predpoklady
vzniku zodpovednosti ţalovanej za vznik nemajetkovej ujmy. Podľa odvolacieho súdu
oslobodenie ţalobcu spod obţaloby je dôkazom toho, ţe neboli preukázané skutočnosti
odôvodňujúce začatie trestného stíhania. V trestnom rozsudku sa konštatuje, ţe ţalobca
sa nedopustil trestnej činnosti kladenej mu za vinu. Zo strany ţalovanej preto išlo
o neoprávnený zásah do práv ţalobcu. Námietku ţalovanej spočívajúcej v tom ţe uznesenie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s trestným poriadkom, a preto ho
nemoţno povaţovať za nezákonné, odvolací súd povaţoval za nedôvodnú. V tejto súvislosti
uviedol, ţe na prípady, kedy bolo trestné stíhanie zastavené alebo obţalovaný bol
spod obţaloby oslobodený, sa vzťahuje právo dotknutej osoby na náhradu škody (§ 3 ods. 2
zákona č. 514/ 2003 Z.z.). Poukázal na rozhodnutia sp.zn. 1 Cz 41/1990, 4 M Cdo 15/2009,
1 Cdo 53/1993. Tieţ uviedol, ţe ţalobca splnil aj podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 6
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podal sťaţnosť proti nezákonnému uzneseniu. Pri určení
výšky náhrady vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom
prihliadol na to, ţe ţalobca takmer počas celého profesionálneho ţivota pracoval v policajnom
zbore (vrátane vedúcej funkcie), ako aj na to, ţe nebyť trestného stíhania nedošlo by
ku skončeniu jeho sluţobného pomeru. Vykonaným dokazovaním mal za zistené, ţe trestné
stíhanie malo dosah na celú rodinu ţalobcu, jeho súkromný ţivot a malo vplyv aj na jeho
spoločenské uplatnenie. Zohľadnil tieţ okolnosti, za ktorých došlo k ujme a aj jej celkovú
závaţnosť. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal naostatok na dôvody,
pre ktoré súd prvého stupňa priznal ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní, s ktorými sa v plnej miere stotoţnil. Rovnako sa stotoţnil so záverom súdu prvého
stupňa, ţe ţalobca nepreukázal, ţe v dôsledku trestného stíhania sa nemohol zamestnať.
Aj podľa odvolacieho súdu iné nároky ţalobcu neboli odôvodnené, lebo sluţobný pomer sa
skončil na základe jeho ţiadosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“), rozhodujúci o dovolaní
ţalovanej, uznesením z 12. decembra 2012 sp.zn. 7 Cdo 145/2011 zrušil napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu v jeho napadnutej (ţalobe vyhovujúcej) časti a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dospel k záveru, ţe námietka ţalovanej týkajúca sa právneho základu veci nie je síce
opodstatnená, akceptoval ale jej výhradu, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil rozsah ním
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, ţe odvolací súd „primeranosť“ náhrady ničím
neodôvodnil a nevykonal ţiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami
uvedenými v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 541/2004 Z.z.
Odvolací súd potom rozsudkom zo 14. mája 2013 sp.zn. 14Co/85/2013 znova
rozhodol tak, ţe zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa
náhrady nemajetkovej ujmy tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 53 110,27 €
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanej uloţil aj povinnosť zaplatiť ţalobcovi,
jeho zástupcovi, náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v sume 6 183,50 €.
V odôvodnení svojho rozsudku, aj s poukázaním na závery uznesenia dovolacieho súdu,
ustálil, ţe boli nesporne splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej
za škodu. K tomu, okrem iného, uviedol, ţe oslobodenie ţalobcu spod obţaloby je dôkazom,
ţe neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali opodstatnenosť jeho trestného
stíhania. Z toho podľa odvolacieho súdu potom vyplýva, ţe v konečnom dôsledku bolo
vznesenie obvinenia voči ţalobcovi rozhodnutím vydaným v rozpore s objektívnym právom,
teda nezákonným. V ďalších častiach odôvodnenia rozsudku odvolací súd podrobne uviedol,
z akých dôvodov dospel k záveru, ţe ţalobca má právo na úhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch a akými hľadiskami sa riadil pri určení jej rozsahu. K tomu uviedol: „Výšku
nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou. Pri rozhodovaní v predmetnej veci ju
posúdil podľa hľadísk, toho času uţ zakotvených v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. tak,
ako je to vyššie uvedené. S poukazom na ne odvolací súd dospel k záveru, ţe uplatnená výška
náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná ujme ţalobcu spôsobenej mu nezákonným
rozhodnutím. Pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady, v tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na rozhodovaciu činnosť súdov v porovnateľných veciach (napr. 6 Cdo 185/2011,
na OS Topoľčany 6C/164/2008), ale aj vo veciach ochrany osobnosti, kde sú často priznávané
ţalobcom náhrady nemajetkovej ujmy v podstatne vyšších sumách (napr. niektorým
politikom, ako aj predsedovi NS SR), hoci zásahy do ich osobnostných práv nemajú zďaleka
také dôsledky, aké malo nezákonné trestné stíhanie ţalobcu.“
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla napadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, ţe ţaloba bude zamietnutá, alebo ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Tvrdí, ţe v napadnutej právnej veci nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov
vzniku jej zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Nesúhlasí s výkladom, podľa ktorého oslobodenie spod obţaloby má v kaţdom prípade
rovnaké účinky ako zrušenie rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) pre jeho
nezákonnosť v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa ţalovanej takýto
záver nie je konformný s uvedeným zákonom a v konečnom dôsledku by to znamenalo, ţe
kaţdý obvinený, ktorý nebol právoplatne uznaný za vinného (bol spod obţaloby oslobodený
alebo bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené) má automaticky nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním. Ak orgány činné v trestnom konaní
v priebehu trestného stíhania obvineného postupujú v medziach zákona, nie je moţné takýto
zásah povaţovať za nesprávny úradný postup a uznesenie o vznesení obvinenia označiť
za nezákonné pre účely náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
V takomto prípade ide o situáciu, keď nad záujmami fyzickej osoby, do ktorej osobnostných
vzťahov je vedením trestného stíhania zasahované, prevláda závaţnejší, významnejší
a funkčne vyšší verejný záujem spočívajúci v tom, aby trestné činy boli náleţite zistené a ich
páchatelia spravodlivo potrestaní. Samotná skutočnosť, ţe obţalovaný bol rozsudkom súdu
oslobodený spod obţaloby, pretoţe nebolo preukázané, ţe skutok, pre ktorý je stíhaný, sa stal,
bez ďalšieho neznamená, ţe vôbec neboli dané podmienky pre vznesenie obvinenia proti
obvinenému, resp. pre podanie obţaloby na príslušný súd. Ţalobca preto dochádza k záveru,
ţe v takýchto prípadoch je nutné posúdiť prípadnú „nezákonnosť“ uznesenia o vznesení
obvinenia pre účely náhrady nemajetkovej ujmy osobitne a podľa iných kritérií ako
pri posúdení nároku na náhradu majetkovej ujmy (trov trestného konania), tak ako to v tomto
prípade správne vo svojom rozsudku odôvodnil prvostupňový súd. Ţalovaná v dovolaní
oponuje aj záveru odvolacieho súdu, ţe v dôsledku trestného konania bola ţalobcovi
spôsobená nemajetková ujma, resp. tvrdí, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje
závery týkajúce sa rozsahu náhrady tejto ujmy. Odvolací súd vyvodil zásah do práv ţalobcu
iba z výpovedí samotného ţalobcu a jeho rodiny bez toho, ţe by z objektívneho hľadiska
posúdil, aký dopad malo vedenie trestného stíhania na jeho ţivot. Poukázal na novelu zákona
č. 514/2003 Z.z. vykonanú zákonom č. 412/2012 Z.z. účinným od 1. januára 2013, ktorým
bola stanovená maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej podľa § 17ods. 2
novelizovaného zákona a dôvodovú správu k tejto novele. Priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške uvedenej v rozsudku je tak neopodstatnená, dostatočne neodôvodnená
a v rozpore s vykonaným dokazovaním a objektívnym právom. Ţalovaná naostatok
spochybňuje záver odvolacieho súdu o príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím
(uznesením o vznesení obvinenia ţalobcovi) a vznikom nemajetkovej ujmy na jeho právach.
Ţalobca navrhol dovolanie ţalovanej zamietnuť, pretoţe v ňom uvádzané dôvody sú
neopodstatnené a konanie súdov nemá vady, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť. Okrem iného poukázal na to, ţe sa s námietkami ţalovanej
týkajúcimi sa predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovanej dovolací súd uţ vyporiadal
v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu.
Dovolací súd, po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1
O.s.p.), a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ
tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje
len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Dovolací súd súc povinný podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať
vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa predovšetkým otázkou, či
konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dospel pritom k záveru, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté jednou z takýchto vád, konkrétne vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).
Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania
a je garantované tak Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť
č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález z 12. mája 2004, sp.zn.
I. ÚS 226/2003, z 27. júla 2011, sp.zn. III. ÚS 198/2011) sa za porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie povaţuje i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.
Rozhodnutie súdu (aţ na výnimky stanovené zákonom – viď napr. § 157 ods. 4 O.s.p.)
musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí súd
v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia
a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené
v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo
účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať
pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p.), pretoţe mu upiera moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
Pravda, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument. Odvolací súd teda musí odpovedať na podstatné a právne významné
dôvody odvolania. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je
chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným
poţiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V jeho odôvodnení sa
odvolací súd dôsledne nevyrovnal s argumentáciou ţalovanej, ktorá argumentácia vzhľadom
na jej význam vyţadovala špecifickú odpoveď, ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam
pre rozhodnutie o veci samej.
Zástupca ţalovanej na ostatnom pojednávaní odvolacieho súdu 14. mája 2013
zdôraznil, ţe pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné
vychádzať zo zásady primeranosti, „ktorá uţ je v súčasnosti zakotvená do platnej právnej
úpravy.“
V čase rozhodovania odvolacieho súdu (14. máj 2013) bol uţ skutočne účinný zákon
č. 412/2012 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý v bode 10. nahradil dovtedajšie znenie ustanovenia § 17 ods. 4 novým
ustanovením, podľa ktorého: „Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2
nemôţe byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
8a)
činmi podľa osobitného predpisu.“ V poznámke pod čiarou je uvedené, ţe týmto
osobitným predpisom je zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi v znení zákona č. 79/2008 Z.z., ktorý rozsah odškodnenia upravuje vo svojich
ustanoveniach § 5 aţ 7. Podľa § 6 tohto osobitného zákona celková suma odškodnenia
poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyrovnal s otázkou moţnosti, či
nemoţnosti aplikácie novej právnej úpravy rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktorá otázka mohla mať zásadný význam pre rozhodnutie o veci samej.
Pre nedostatok riešenia uvedenej právnej otázky odvolacím súdom nemohol túto otázku riešiť
ani dovolací súd.
Keďţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vyššie uvedenú vadu, jej zistenie
muselo dovolací súd bez ďalšieho viesť k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu a vráteniu
veci na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O.s.p.
Pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, dovolací súd k ďalším dovolacím dôvodom
ţalovanej namietajúcim nedostatok podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú
ujmu na právach ţalobcu poznamenáva, ţe zotrváva na svojich záveroch uvedených
v uznesení z 12. decembra 2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011, ţe dovolacie námietky ţalovanej,
týkajúce sa právneho základu veci, nemoţno povaţovať za opodstatnené. Dovolací súd
opätovne zdôrazňuje, ţe pokiaľ ide o skutočnosť, ţe ţalobca bol v trestnom konaní
spod obţaloby oslobodený, uţ odvolací súd sa správne vyrovnal so spomínanou námietkou,
keď poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené alebo ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991 a iné). Takéto právo nemá len ten,
kto si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto bol spod obţaloby oslobodený alebo proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené len preto, ţe nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný,
alebo ţe mu bola udelená milosť alebo ţe trestný čin bol amnestovaný. Na tomto závere nič
nemení skutočnosť, ţe ţalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný
prostriedok (sťaţnosť), ktorý bol zamietnutý. Rovnako nemoţno akceptovať názor ţalovanej,
podľa ktorého treba rozlišovať nezákonnosť uznesenia pre účely náhrady majetkovej
a nemajetkovej ujmy. Koncepcia a zmysel všetkých ustanovení určitého zákona musia byť
totiţ rovnaké a nemoţno ich rozdeľovať podľa povahy uplatneného nároku; tieţ
v aplikačnej praxi by takéto delenie spôsobovalo značné ťaţkosti. K týmto dôvodom
uvedeným v uznesení z 12. decembra 2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011 dovolací súd dodáva, ţe
rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie začína, je podľa ustálenej judikatúry (napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2012 sp.zn. 4 Cdo 54/2011 uverejnený
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, ročník 2013, pod por. č. 37,
a v jeho odôvodnení uvádzané ďalšie rozhodnutia) potrebné povaţovať za nezákonné, ak
v konečnom dôsledku nevedie k právoplatnému odsúdeniu trestne stíhanej osoby.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. novembra 2014
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová