Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/180/2013

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. P. P., bývajúceho v B.,

v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. P. Vačokom, advokátom so sídlom v Bratislave,

Vazovova 9/A, proti ţalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody, ktorá vec bola vedená na

Okresnom súde Bratislava I

pod sp.zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo 14. mája 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 14. mája 2013 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 29. marca 2010

č.k. -122 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi do troch dní

od právoplatnosti rozsudku 553,47 €. Ţalobu vo zvyšku zamietol a ţalovanej nepriznal

náhradu trov konania. Zo ţalobou uplatnených práv (náhrada trov obhajoby, náhrada mzdy

a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) priznal ţalobcovi iba náhradu trov obhajoby.

Náhradu mzdy (uplatnenú v sume 11 099,78 €) nepriznal z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal

jej dôvodnosť, ani výšku. Nepovaţoval za dôvodne uplatnené ani právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch (v sume 53 110,27 €). Vec v tejto časti posúdil podľa

ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“),

, , a o trestnom

konaní súdnom () a s poukazom na Slovenskej

republiky. Dospel k záberu, ţe v konaní nebolo preukázané, a ţalobca naostatok to ani

2

netvrdil, ţe by v rámci jeho trestného stíhania boli zo strany vyšetrovateľa voči nemu

vykonané neprípustné procesné úkony. Rozhodnutie vyšetrovateľa nemoţno povaţovať

za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu ani v prípade, ţe bol spod obţaloby

napokon oslobodený, pretoţe na vznesenie obvinenia v zmysle postačuje

odôvodnený záver, ţe trestný čin spáchala určitá osoba. To, ţe v konaní pred súdom nebolo

naostatok preukázané, ţe ţalobca skutok, ktorý mu kladený za vinu, spáchal, bez ďalšieho

neznamená, ţe neboli splnené zákonné podmienky pre vznesenie obvinenia proti nemu.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobcu (proti

výroku, ktorým bola ţaloba zamietnutá) a ţalovanej (proti výroku, ktorým bolo ţalobe

vyhovené) rozsudkom z 28. júna 2011 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa

„v časti priznanej náhrady majetkovej ujmy vo výške 553,47 €“ (náhrada trov právneho

zastupovania v trestnom konaní; poznámka dovolacieho súdu) a „v zamietajúcej časti,

týkajúcej sa náhrady majetkovej ujmy vo výške 11 099,78 €“ (náhrada za stratu na zárobku;

poznámka dovolacieho súdu) potvrdil. V časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť

ţalobcovi 53 110,27 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť mu aj trovy

prvostupňového a odvolacieho konania v sume 4 910,30 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe sú splnené predpoklady

vzniku zodpovednosti ţalovanej za vznik nemajetkovej ujmy. Podľa odvolacieho súdu

oslobodenie ţalobcu spod obţaloby je dôkazom toho, ţe neboli preukázané skutočnosti

odôvodňujúce začatie trestného stíhania. V trestnom rozsudku sa konštatuje, ţe ţalobca

sa nedopustil trestnej činnosti kladenej mu za vinu. Zo strany ţalovanej preto išlo

o neoprávnený zásah do práv ţalobcu. Námietku ţalovanej spočívajúcej v tom ţe uznesenie

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade s , a preto ho

nemoţno povaţovať za nezákonné, odvolací súd povaţoval za nedôvodnú. V tejto súvislosti

uviedol, ţe na prípady, kedy bolo trestné stíhanie zastavené alebo obţalovaný bol

spod obţaloby oslobodený, sa vzťahuje právo dotknutej osoby na náhradu škody (§ 3 ods. 2

zákona č. 514/ 2003 Z.z.). Poukázal na rozhodnutia sp.zn. , ,

. Tieţ uviedol, ţe ţalobca splnil aj podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 6

ods. 2 , keď podal sťaţnosť proti nezákonnému uzneseniu. Pri určení

výšky náhrady vychádzal z ustanovenia , pričom

prihliadol na to, ţe ţalobca takmer počas celého profesionálneho ţivota pracoval v policajnom

zbore (vrátane vedúcej funkcie), ako aj na to, ţe nebyť trestného stíhania nedošlo by

3

ku skončeniu jeho sluţobného pomeru. Vykonaným dokazovaním mal za zistené, ţe trestné

stíhanie malo dosah na celú rodinu ţalobcu, jeho súkromný ţivot a malo vplyv aj na jeho

spoločenské uplatnenie. Zohľadnil tieţ okolnosti, za ktorých došlo k ujme a aj jej celkovú

závaţnosť. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal naostatok na dôvody,

pre ktoré súd prvého stupňa priznal ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom

konaní, s ktorými sa v plnej miere stotoţnil. Rovnako sa stotoţnil so záverom súdu prvého

stupňa, ţe ţalobca nepreukázal, ţe v dôsledku trestného stíhania sa nemohol zamestnať.

Aj podľa odvolacieho súdu iné nároky ţalobcu neboli odôvodnené, lebo sluţobný pomer sa

skončil na základe jeho ţiadosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“), rozhodujúci o dovolaní

ţalovanej, uznesením z 12. decembra 2012 sp.zn. zrušil napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v jeho napadnutej (ţalobe vyhovujúcej) časti a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Dospel k záveru, ţe námietka ţalovanej týkajúca sa právneho základu veci nie je síce

opodstatnená, akceptoval ale jej výhradu, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil rozsah ním

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, ţe odvolací súd „primeranosť“ náhrady ničím

neodôvodnil a nevykonal ţiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami

uvedenými v ustanovení

Odvolací súd potom rozsudkom zo 14. mája 2013 sp.zn. znova

rozhodol tak, ţe zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa

náhrady nemajetkovej ujmy tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 53 110,27 €

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanej uloţil aj povinnosť zaplatiť ţalobcovi,

jeho zástupcovi, náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v sume 6 183,50 €.

V odôvodnení svojho rozsudku, aj s poukázaním na závery uznesenia dovolacieho súdu,

ustálil, ţe boli nesporne splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej

za škodu. K tomu, okrem iného, uviedol, ţe oslobodenie ţalobcu spod obţaloby je dôkazom,

ţe neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali opodstatnenosť jeho trestného

stíhania. Z toho podľa odvolacieho súdu potom vyplýva, ţe v konečnom dôsledku bolo

vznesenie obvinenia voči ţalobcovi rozhodnutím vydaným v rozpore s objektívnym právom,

teda nezákonným. V ďalších častiach odôvodnenia rozsudku odvolací súd podrobne uviedol,

z akých dôvodov dospel k záveru, ţe ţalobca má právo na úhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch a akými hľadiskami sa riadil pri určení jej rozsahu. K tomu uviedol: „Výšku

nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou. Pri rozhodovaní v predmetnej veci ju

posúdil podľa hľadísk, toho času uţ zakotvených v ust. tak,

ako je to vyššie uvedené. S poukazom na ne odvolací súd dospel k záveru, ţe uplatnená výška

náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná ujme ţalobcu spôsobenej mu nezákonným

rozhodnutím. Pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady, v tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na rozhodovaciu činnosť súdov v porovnateľných veciach (napr. ,

na OS Topoľčany ), ale aj vo veciach ochrany osobnosti, kde sú často priznávané

ţalobcom náhrady nemajetkovej ujmy v podstatne vyšších sumách (napr. niektorým

politikom, ako aj predsedovi NS SR), hoci zásahy do ich osobnostných práv nemajú zďaleka

také dôsledky, aké malo nezákonné trestné stíhanie ţalobcu.“

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla napadnuté

rozhodnutie zmeniť tak, ţe ţaloba bude zamietnutá, alebo ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa ).

Tvrdí, ţe v napadnutej právnej veci nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov

vzniku jej zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovú ujmu podľa

Nesúhlasí s výkladom, podľa ktorého oslobodenie spod obţaloby má v kaţdom prípade

rovnaké účinky ako zrušenie rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) pre jeho

nezákonnosť v zmysle ustanovenia Podľa ţalovanej takýto

záver nie je konformný s uvedeným zákonom a v konečnom dôsledku by to znamenalo, ţe

kaţdý obvinený, ktorý nebol právoplatne uznaný za vinného (bol spod obţaloby oslobodený

alebo bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené) má automaticky nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním. Ak orgány činné v trestnom konaní

v priebehu trestného stíhania obvineného postupujú v medziach zákona, nie je moţné takýto

zásah povaţovať za nesprávny úradný postup a uznesenie o vznesení obvinenia označiť

za ne

V takomto prípade ide o situáciu, keď nad záujmami fyzickej osoby, do ktorej osobnostných

vzťahov je vedením trestného stíhania zasahované, prevláda závaţnejší, významnejší

a funkčne vyšší verejný záujem spočívajúci v tom, aby trestné činy boli náleţite zistené a ich

páchatelia spravodlivo potrestaní. Samotná skutočnosť, ţe obţalovaný bol rozsudkom súdu

oslobodený spod obţaloby, pretoţe nebolo preukázané, ţe skutok, pre ktorý je stíhaný, sa stal,

bez ďalšieho neznamená, ţe vôbec neboli dané podmienky pre vznesenie obvinenia proti

obvinenému, resp. pre podanie obţaloby na príslušný súd. Ţalobca preto dochádza k záveru,

ţe v takýchto prípadoch je nutné posúdiť prípadnú „nezákonnosť“ uznesenia o vznesení

obvinenia pre účely náhrady nemajetkovej ujmy osobitne a podľa iných kritérií ako

pri posúdení nároku na náhradu majetkovej ujmy (trov trestného konania), tak ako to v tomto

prípade správne vo svojom rozsudku odôvodnil prvostupňový súd. Ţalovaná v dovolaní

oponuje aj záveru odvolacieho súdu, ţe v dôsledku trestného konania bola ţalobcovi

spôsobená nemajetková ujma, resp. tvrdí, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje

závery týkajúce sa rozsahu náhrady tejto ujmy. Odvolací súd vyvodil zásah do práv ţalobcu

iba z výpovedí samotného ţalobcu a jeho rodiny bez toho, ţe by z objektívneho hľadiska

posúdil, aký dopad malo vedenie trestného stíhania na jeho ţivot. Poukázal na novelu zákona

č. vykonanú účinným od 1. januára 2013, ktorým

bola stanovená maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej podľa § 17ods. 2

novelizovaného zákona a dôvodovú správu k tejto novele. Priznaná náhrada nemajetkovej

ujmy vo výške uvedenej v rozsudku je tak neopodstatnená, dostatočne neodôvodnená

a v rozpore s vykonaným dokazovaním a objektívnym právom. Ţalovaná naostatok

spochybňuje záver odvolacieho súdu o príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím

(uznesením o vznesení obvinenia ţalobcovi) a vznikom nemajetkovej ujmy na jeho právach.

Ţalobca navrhol dovolanie ţalovanej zamietnuť, pretoţe v ňom uvádzané dôvody sú

neopodstatnené a konanie súdov nemá vady, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušiť. Okrem iného poukázal na to, ţe sa s námietkami ţalovanej

týkajúcimi sa predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovanej dovolací súd uţ vyporiadal

v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu.

Dovolací súd, po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas ( ) proti

rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ),

preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa bez nariadenia

dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1

), a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( )

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

6

tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje

len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Dovolací súd súc povinný podľa ustanovenia druhá veta skúmať

vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa predovšetkým otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/

(t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dospel pritom k záveru, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté jednou z takýchto vád, konkrétne vadou podľa § 237 písm. f/

(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).

Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania

a je garantované tak ( a nasl.), Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť

č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález z 12. mája 2004, sp.zn.

, z 27. júla 2011, sp.zn. ) sa za porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie povaţuje i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia.

Rozhodnutie súdu (aţ na výnimky stanovené zákonom – viď napr. )

musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie. V súlade s musí súd

v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia

a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce

skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia

rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu

v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené

v , je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo

účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať

pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa v spojení s

písm. f/ ), pretoţe mu upiera moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

Pravda, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá

odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument. Odvolací súd teda musí odpovedať na podstatné a právne významné

dôvody odvolania. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je

chránené nielen , ale aj Dohovoru.

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným

poţiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V jeho odôvodnení sa

odvolací súd dôsledne nevyrovnal s argumentáciou ţalovanej, ktorá argumentácia vzhľadom

na jej význam vyţadovala špecifickú odpoveď, ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam

pre rozhodnutie o veci samej.

Zástupca ţalovanej na ostatnom pojednávaní odvolacieho súdu 14. mája 2013

zdôraznil, ţe pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné

vychádzať zo zásady primeranosti, „ktorá uţ je v súčasnosti zakotvená do platnej právnej

úpravy.“

V čase rozhodovania odvolacieho súdu (14. máj 2013) bol uţ skutočne účinný zákon

č. , ktorým sa menil a dopĺňal o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorý v bode 10. nahradil dovtedajšie znenie ustanovenia § 17 ods. 4 novým

ustanovením, podľa ktorého: „Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2

nemôţe byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými

8a)

činmi podľa osobitného predpisu.“ V poznámke pod čiarou je uvedené, ţe týmto

osobitným predpisom je o odškodňovaní osôb poškodených násilnými

trestnými činmi v znení , ktorý rozsah odškodnenia upravuje vo svojich

ustanoveniach § 5 aţ 7. Podľa § 6 tohto osobitného zákona celková suma odškodnenia

poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyrovnal s otázkou moţnosti, či

nemoţnosti aplikácie novej právnej úpravy rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy

v peniazoch, ktorá otázka mohla mať zásadný význam pre rozhodnutie o veci samej.

Pre nedostatok riešenia uvedenej právnej otázky odvolacím súdom nemohol túto otázku riešiť

ani dovolací súd.

Keďţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vyššie uvedenú vadu, jej zistenie

muselo dovolací súd bez ďalšieho viesť k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu a vráteniu

veci na ďalšie konanie podľa

Pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, dovolací súd k ďalším dovolacím dôvodom

ţalovanej namietajúcim nedostatok podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú

ujmu na právach ţalobcu poznamenáva, ţe zotrváva na svojich záveroch uvedených

v uznesení z 12. decembra 2012 sp.zn. , ţe dovolacie námietky ţalovanej,

týkajúce sa právneho základu veci, nemoţno povaţovať za opodstatnené. Dovolací súd

opätovne zdôrazňuje, ţe pokiaľ ide o skutočnosť, ţe ţalobca bol v trestnom konaní

spod obţaloby oslobodený, uţ odvolací súd sa správne vyrovnal so spomínanou námietkou,

keď poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie

zastavené alebo ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody

spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991 a iné). Takéto právo nemá len ten,

kto si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto bol spod obţaloby oslobodený alebo proti komu

bolo trestné stíhanie zastavené len preto, ţe nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný,

alebo ţe mu bola udelená milosť alebo ţe trestný čin bol amnestovaný. Na tomto závere nič

nemení skutočnosť, ţe ţalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný

prostriedok (sťaţnosť), ktorý bol zamietnutý. Rovnako nemoţno akceptovať názor ţalovanej,

9

podľa ktorého treba rozlišovať nezákonnosť uznesenia pre účely náhrady majetkovej

a nemajetkovej ujmy. Koncepcia a zmysel všetkých ustanovení určitého zákona musia byť

totiţ rovnaké a nemoţno ich rozdeľovať podľa povahy uplatneného nároku; tieţ

v aplikačnej praxi by takéto delenie spôsobovalo značné ťaţkosti. K týmto dôvodom

uvedeným v uznesení z 12. decembra 2012 sp.zn. dovolací súd dodáva, ţe

rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie začína, je podľa ustálenej judikatúry (napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2012 sp.zn. uverejnený

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, ročník 2013, pod por. č. 37,

a v jeho odôvodnení uvádzané ďalšie rozhodnutia) potrebné povaţovať za nezákonné, ak

v konečnom dôsledku nevedie k právoplatnému odsúdeniu trestne stíhanej osoby.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. novembra 2014

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová