Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b75/392812.03904d.pdf
PDF · 111.17 KB
No categories available
6Cdo/344/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 344/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J., bývajúceho v P.,
zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., so sídlom v Košiciach, Štefánikova
26, v mene ktorej koná ako konateľka advokátka Mgr. Michaela Gočová, proti ţalovanému
S., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. Bernardínou Ilčinovou, advokátkou, so sídlom v
Prešove, Duchnovičovo námestie 1, o zaplatenie 995,82 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20 C 68/2009, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo 6. februára 2013 sp. zn. 15 Co 6/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej aj „krajský súd„ alebo „odvolací súd“)
na odvolanie ţalovaného označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov
(ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“ alebo „súd prvého stupňa“)
z 8. novembra 2011 č. k. 20 C 68/2009-103, ktorým bola ţalovanému uloţená povinnosť
zaplatiť ţalobcovi 995,82 Eur so 4 % úrokom z omeškania ročne od 1. 3. 2009 do zaplatenia
a zaplatiť mu aj náhradu trov konania. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho
vecnou správnosťou, pričom v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil. Doplnil i ďalšie dôvody v súvislosti s odvolacími
námietkami ţalovaného, ktoré nepovaţoval za opodstatnené.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný. Ţiadal, aby dovolací
súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil
odňatím moţnosti konať pred súdom, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením
rozsudku odvolacieho súdu. Namietal tieţ, ţe predsedníčkou odvolacieho senátu bola
JUDr. Anna Ilčinová, ktorá v minulosti bola v príbuzenskom vzťahu s jeho právnou
zástupkyňou, ku ktorej má negatívny vzťah, preto mala byť z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci vylúčená.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný
prostriedok odmietnuť, prípadne zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa
§ 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Nezistil
však existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom
ustanovení.
Z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Pre
posúdenie existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. nie je pritom
významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné,
všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ namietal odňatie moţnosti konať pred súdom predovšetkým tým, ţe
prvostupňový súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a nevykonanie dôkazov ani
neodôvodnil (dôkaz výsluchom svedka I.). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, ţe
samotné nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je bez ďalšieho
odňatím moţnosti konať pred súdom, pretoţe v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O. s. p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôvodnou nie je táto námietka
ani v časti, ţe súdy neodôvodnili nevykonanie dokazovania výsluchom I.. Skutočnosť, ţe
prvostupňový súd neuviedol, prečo nevykonal výsluch označenej osoby nespôsobuje
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, keďţe tento sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia práve s touto námietkou vyporiadal, keď uviedol, prečo nepovaţoval za potrebné
tento dôkaz vykonať. Tým bol zároveň zhojený uvedený nedostatok odôvodnenia rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorý sa však inak otázkou potrebnosti označeného dôkazu zaoberal uţ
vo svojom prvom rozsudku z 19. novembra 2009 č. k. 20 C 68/2009-50.
Opodstatnenou nebola ani námietka ţalovaného o odňatí moţnosti konať pred súdom
nedostatočným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu. Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení
svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa,
pričom sa zároveň stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, bolo potrebné
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku
súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku podrobne
a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa doplnil dôvody jeho rozsudku,
pričom sa tým zároveň zaoberal odvolacími námietkami ţalovaného. Podľa názoru
dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa
spĺňa poţiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., keďţe
ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa jednak procesného postupu
prvostupňového súdu a jednak skutkového a právneho posúdenia veci. V súvislosti s tým
dovolací súd dodáva, ţe podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho i Ústavného súdu SR nemusí
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní odpovedať na kaţdú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Ďalej poznamenáva,
ţe pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov v základnom konaní sa nezaoberá
správnosťou skutkových a právnych záverov v nich obsiahnutých, pretoţe správnosť
dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať, len ak by dovolanie bolo prípustné.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľa, ţe v odvolacom konaní rozhodovala
vylúčená sudkyňa. I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania
a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno
mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení
sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len
zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Účelom citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť
moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za
právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Musí ísť o taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho
osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej
snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom
dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe
rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, ţe
sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne
a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústavný súd“) k danej problematike.
Predsedníčka odvolacieho senátu JUDr. Anna Ilčinová sa k dovolacej námietke
o svojej zaujatosti vyjadrila tak, ţe sa necíti byť vo veci zaujatá a ţe právna zástupkyňa
ţalovaného bola do rozvodu jej manţelstva v roku 2003 jej švagrinou a udrţiava s ňou
pracovné a oficiálne spoločenské vzťahy. Zástupkyňa ţalovaného JUDr. Bernardína Ilčinová
na výzvu súdu oznámila, ţe sudkyňa JUDr. Anna Ilčinová má k nej negatívny vzťah, ktorý
však bliţšie nešpecifikovala. Z obsahu spisu vyplýva, ţe menovaná sudkyňa bola
predsedníčkou senátu uţ počas predchádzajúceho odvolacieho konania, ktoré skončilo
na krajskom súde uznesením z 29. septembra 2010 sp. zn. 12 Co 25/2010, ktorým bol zrušený
predchádzajúci rozsudok okresného súdu z 19. novembra 2009 a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Ţalovaný bol uţ v tomto konaní zastúpený tou istou právnou zástupkyňou,
no zaujatosť sudkyne nenamietal. Za tejto situácie, keď navyše ţalovaným tvrdený negatívny
vzťah sudkyne k jeho právnej zástupkyni nebol preukázaný, sa námietka zaujatosti sudkyne
vznesená aţ v dovolaní javí ako účelová, a teda nedôvodná.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe trovy ţalobcu pozostávajúce z odmeny jeho právnej
zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu nepovaţoval za účelné na bránenie práva.
V preskúmavanej veci mohla byť totiţ prípustnosť dovolania daná len existenciou niektorej
z procesných vád, vyplývajúcich z ustanovenia § 237 O. s. p., ktoré dovolací súd skúma bez
ohľadu na stanoviská účastníkov konania.
Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
Za správnosť vyhotovenia: predseda senátu
Zuzana Pudmarčíková