Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
969/396122.20a7a2.pdf
PDF · 173.43 KB
No categories available
2Oboer/375/2013
Najvyšší súd 2Oboer/375/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zastúpeného
advokátskou kanceláriou F., proti povinnému: P., o vymoženie pohľadávky 842,46 Eur
s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom J. pod sp. zn. EX 456/07, vedenej
na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 12Er/43/2007, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 22. augusta 2013 č. k. 3CoE/51/2013-56, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
III. Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Dolný Kubín o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zo 07. februára 2007, sp. zn. SR 0221/07 zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava,
IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Dolný Kubín uvedenej
žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Dolný Kubín uznesením z 25. januára 2013 č. k. 12Er/43/2007-26
exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
J. trovy exekúcie vo výške 16 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia, ďalej
povinnému náhradu trov exekučného konania neprisúdil.
Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa uviedol, že z pripojených listín mal
za zistené, že dňa 18. mája 2006 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená Zmluva
o úvere s variabilným číslom zmluvy 5500510 na základe, ktorej oprávnený poskytol
povinnému finančné prostriedky vo výške 14 000 Sk (464,71 Eur) a povinný sa zaviazal
uhradiť oprávnenému poskytnutý úver spolu s úrokmi v celkovej výške 27 360 Sk
(908,18 Eur) formou dvanástich mesačných splátok vo výške 2 280 Sk (75,68 Eur), pričom
splatnosť prvej splátky nastala dňa 20. júna 2006. Predmetnú úverovú zmluvu, ktorá bola
podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku vyhodnotil okresný súd v zmysle § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. ako zmluvu spotrebiteľskú.
Rozhodcovskú doložku formulovanú v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
posúdil okresný súd ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá je v zmysle ust.
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka od počiatku neplatná. Keďže exekúcia sa v danom
prípade vykonáva na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom, ktorý konal
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je s poukazom na ustanovenie § 45 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní dôvodné zastavenie exekučného konania.
O trovách exekúcie rozhodol okresný súd podľa ust. § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací napadnutým uznesením na odvolanie
oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrhy oprávneného na prerušenie
konania zo dňa 13. februára 2012 zamietol, povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v prípade právneho vzťahu
medzi oprávneným a povinným založeného zmluvou o úvere išlo o vzťah spotrebiteľský.
Krajský súd konštatoval, že okresný súd postupoval správne, keď vykonal prieskum
právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v danom prípade založená rozhodcovskou
doložkou uvedenou v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetná
rozhodcovská doložka je neplatná nielen podľa spotrebiteľských právnych noriem, ale aj
podľa zákona č. 244/2002 Z. z., a to pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. Pre zachovanie písomnej formy je potrebné, aby rozhodcovská
zmluva bola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré
ju dohodli. Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky sa odvolací súd vecným
prieskumom rozhodcovského rozsudku nezaoberal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd k návrhu oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. uviedol, že v predmetnom konaní odvolací súd
nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou
otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súd k návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ O. s. p. uviedol, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o zastavení exekúcie. Preto
je návrh oprávneného bezpredmetný, resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už právoplatne
rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol
o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky:
1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná ?
2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,
výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom
súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však
neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi ?
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu
podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 (veta druhá) O. s. p. najskôr skúmal,
či je dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktoré sú uvedené vyššie.
V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom EÚ
o predbežnej otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej
únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,
výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je
inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu
vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej
otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci
pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu
účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady
konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa
dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho
práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.
II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len,
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu v exekučnej veci oprávneného: P., proti
povinnému: P., o vymoženie pohľadávky 842,46 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Dolný Kubín pod sp. zn. 12Er/43/2007 na základe exekučného titulu, ktorým je
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s.
zo 07. februára 2007, sp. zn. SR 0221/07 nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom
súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia
namietaného oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako ani vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame
právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu
adresovaný súdnemu exekútorovi na základe, ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať
exekúciu a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/205/2011). Vzhľadom na uvedené konanie nie je
zaťažené dovolateľom namietanou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
K ostatným obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje
prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/342/2012, 5Cdo/382/2012, 3Cdo/427/2012,
3Cdo/437/2012, 2Oboer/11/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 44 ods. 1 Exekučného
poriadku).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského
súdu v rozhodcovskom konaní a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorá vyplýva z obsahu dovolania. Rozhodnutia súdov
nižších stupňov nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili
od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ich rozhodnutia zodpovedajú
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 167 ods. 2 O. s. p. a ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje so záverom, že v danom prípade zastavením exekúcie z dôvodov vysvetlených už
súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa dovolateľa k naplneniu vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
došlo aj tým, že súdy konali bez nariadenia pojednávania, dokazovania a napriek tomu
rozhodovali vo veci. Táto námietka dovolateľa nie je dôvodná. Zákonom č. 230/2012 Z. z.
účinným od 09. augusta 2012 do 31. decembra 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,
ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5 v zmysle, ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa však v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 25. januára 2013. Rovnako odvolací súd v danom
prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného
rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z ostatných dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/, c/ a d/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu
odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie
pojednávania bolo v danom prípade na úvahe odvolacieho súdu. V tejto súvislosti dovolací
súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení
oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto
štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom
posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní
za prítomnosti oprávneného a povinného.
K námietke oprávneného, že exekučný súd mu neumožnil viesť kontradiktórne
konanie dovolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedené
pod sp. zn. II. ÚS 160/2013. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej
republiky porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho dvora EÚ
vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky zhodne
potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“) za účelom
zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici Rady
93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely
efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza
k porušeniu práv oprávneného na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom.
Z vyššie uvedených dôvodov dovolanie v zmysle § 237 O. s. p. nie je procesne
prípustné.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.
III. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle § 243b
ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom
konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. novembra 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová