Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/70/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Orange Slovensko

a.s., so sídlom Metodova 8, Bratislava, IČO: 35697270, v dovolacom konaní zastúpeného

spoločnosťou Bobák, Bollová a spol., s.r.o. so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10,

Bratislava, za ktorú koná advokát, konateľ JUDr. Miroslav Bobák, proti odporkyni K. D.,

bývajúcej v K., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Romanom Juríkom, PhD., advokátom

so sídlom Račianska 62, Bratislava, o zaplatenie 443, 32 € s príslušenstvom, o návrhu

odporkyne na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn.

, o ktorom návrhu konal Okresný súd Spišská Nová Ves pod sp.zn.

, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 12.

septembra 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 12. septembra 2013 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením

z 15. novembra 2012 č.k. -17 zamietol návrh odporkyne [pozn.: pri označení

účastníkov v tomto uznesení dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších stupňov, sa riadil

zásadou, že v rozhodnutiach o návrhu na obnovu konania treba označovať účastníkov konania

podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní (V/68)] na obnovu konania vedeného

na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. a o trovách konania rozhodol

tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Zamietnutie návrhu na obnovu

konania odôvodnil súd prvého stupňa tým, že rozhodnutia iných súdov (Okresného súdu

Prievidza sp.zn. , Okresného súdu Prešov sp.zn. , Krajského súdu

v Prešove sp.zn. a sp.zn. ), na ktoré sa odvoláva odporkyňa

2

a v ktorých bola vyslovená neprijateľnosť zmluvných podmienok navrhovateľa, boli vydané

po vydaní platobného rozkazu v konaní, obnovu ktorého odporkyňa navrhuje. Podľa súdu

prvého stupňa nie je dôvodný návrh na obnovu konania ani z dôvodu podľa ustanovenia § 228

ods. 1 písm. e/ , keďže „ohľadne konkrétneho prípadu – mobilného operátora

spoločnosti Orange“ neexistovalo žiadne rozhodnutie Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev, s ktorým by bol v rozpore

platobný rozkaz vydaný v konaní vedenom pod sp.zn. .

Krajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní odporkyne (ďalej len „odvolací súd“)

uznesením z 12. septembra 2013 sp.zn. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

a „navrhovateľku“ (správne odporkyňu) zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd tak rozhodol majúc za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

K dôvodu návrhu na obnovu konania podľa uviedol, že

rozhodnutia iných vnútroštátnych súdov uvádzané odporkyňou „netýkajú sa tejto konkrétnej

veci“. Vo vzťahu k dôvodu obnovy podľa dospel k záveru, že

tento dôvod by síce bolo možné použiť, pretože predmetný platobný rozkaz je rozhodnutím,

ktoré je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, odporkyňa ale

podala návrh na obnovu z tohto dôvodu oneskorene. K tomu uviedol: „Rozhodnutia Súdneho

dvora ES napr. C 168/2005, C 243/08, a rozhodnutie C 76/2010, ktoré je vydané vo veci K.

proti Pohotovosti s.r.o. sú však vydané v roku 2006, 2009 a 16. novembra 2010.

Navrhovatelia návrh na obnovu konania podala 30. októbra 2012. Platobný rozkaz

-24 nadobudol právoplatnosť 8. decembra 2010.

Podľa návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov

od t.č., keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času, keď

ho mohol uplatniť.

Odvolací súd je toho názoru, že od 8. decembra 2010 mohla navrhovateľka návrh

na obnovu konania podať do 8. marca 2010, kedy ho mohla uplatniť po prvýkrát, pretože už

v čase tohto rozhodovania existovali rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev,

s ktorými je v rozpore vydaný platobný rozkaz v časti zmluvnej pokuty, tak ako to sama

uvádza v návrhu, aj v odvolaní navrhovateľka, preto je odvolací súd toho názoru, že návrh

na obnovu konania bol podaný po uplynutí 3-mesačnej lehoty od času, keď návrh na obnovu

konania z uvedených dôvodov mohla uplatniť po prvýkrát. Preto odvolací súd potvrdil

napadnuté uznesenie, aj keď z iných dôvodov, a to pre zmeškanie lehoty na podanie obnovy

konania.“

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila

dovolacími dôvodmi podľa , a ; dovolací dôvod podľa

ods. 2 písm. a/ v spojení s , ako aj tým, že napadnuté rozhodnutie

súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa. Možnosť konať pred

súdom v zmysle bola podľa odporkyne jej odňatá arbitrárnosťou výkladu

ustanovení a , nevykonaním potrebného dokazovania, popretím jej

garantovaných procesných práv, ako aj práv garantovaných spotrebiteľom normami

európskeho práva. Podľa odporkyne je napadnuté rozhodnutie aj nepreskúmateľné

a zmätočné. Dôvodila tiež, že súdy boli povinné predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na riešenie prejudiciálnej otázky, a ak tak neurobili, dopustili sa aj porušenia

práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady i súdu prvého stupňa, zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa plne stotožňuje

s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, že návrh

na obnovu konania bol podaný oneskorene. Navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal vec a dospel k záveru, že

dovolanie odporkyne je dôvodné.

Dovolací súd pred tým než pristúpi k odôvodneniu svojho rozhodnutia, s prihliadnutím

na niektoré dôvody dovolania (odvolací súd konal a rozhodol v rozpore s európskymi

normami na ochranu spotrebiteľa, opomenul predložiť vec s prejudiciálnou otázkou Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev a pod.) poznamenáva, že predpokladom úspešnosti návrhu

na obnovu konania nie je vecná nesprávnosť rozhodnutia vydaného v konaní, obnova ktorého

sa navrhuje, ale posúdenie, či sú tu podľa zákona relevantné dôvody pre obnovu konania,

resp. či súd konajúci o návrhu na obnovu konania zákonu zodpovedajúcim spôsobom

odôvodnil, prečo navrhovateľom obnovy predložené dôvody za také nepovažoval. Vecná

nesprávnosť rozhodnutia napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom

zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa (viď

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 15/2000). Vzhľadom na uvedené, dovolací súd v rámci svojho prieskumu sa obmedzil

na posúdenie správnosti postupu odvolacieho súdu pri posúdení predpokladov a procesných

podmienok návrhu odporkyne na obnovu konania.

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa treba rozumieť

taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť

pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával.

Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo

dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania, t.j. takého

konania, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať

dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide

o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj

v odvolacom konaní. Znemožnenie realizácie týchto procesných práv účastníka v procesnej

situácii, v ktorej nemal možnosť zaujímať stanoviská k skutočnostiam, odôvodňujúcim iný

právny záver odvolacieho súdu, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň

spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania, je

prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho

súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania sa odopiera možnosť prieskumu

správnosti nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných

(z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových

zistení (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2007 sp.zn.

-44).

Za prekvapujúce, a tým porušujúce práva účastníka namietať správnosť právneho

názoru súdu na inštančne vyššom súde, je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované

rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než

rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009

sp.zn. ), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého

stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných (nových) dôvodoch, než na ktorých

založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej

situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až

v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp.zn. ).

Súd prvého stupňa, po tom, ako po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní ustálil,

že odporkyňa podala návrh na obnovu konania včas (str. 3, odsek 5 jeho uznesenia),

odôvodnil zamietnutie návrhu na obnovu konania z dôvodu podľa

nedostatkom rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu

Európskych spoločenstiev, s ktorým by bol v rozpore platobný rozkaz vydaný v konaní

vedenom pod sp.zn. . Na rozdiel od toho odvolací súd, bez nariadenia

pojednávania, dospel k záveru, že „ustanovenie (zrejme ;

poznámka dovolacieho súdu) je možné v tomto prípade použiť“, pretože rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ktorým bol vydaný platobný rozkaz je rozhodnutím, ktoré je v rozpore

s rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (C 168/2005, C 243/08

a C 76/2010), avšak odporkyňa ohľadne tohto dôvodu návrhu na obnovu konania zmeškala

trojmesačnú lehotu podľa , v ktorej mohla právoplatný platobný rozkaz

napadnúť návrhom na obnovu konania. Odvolací súd teda posúdil otázku existencie jedného

z odporkyňou tvrdených dôvodov obnovy konania a následne aj otázku včasnosti podania

návrhu na obnovu konania z toho dôvodu inak než súd prvého stupňa bez toho, aby umožnil

odporkyni, aby sa mohla k tejto, pre posúdenie opodstatnenosti a včasnosti návrhu na obnovu

konania významnej otázke, vyjadriť.

Je síce pravda, že podľa ak súd zamieta návrh na obnovu konania

preto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie, v preskúmavanej veci ale

podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd, keďže menil dôvody zamietnutia návrhu

na obnovu konania, ku ktorým súd prvého stupňa dospel po nariadenom pojednávaní (keďže

zamietol návrh na obnovu konania z dôvodu nedostatku zákonných podmienok pre obnovu

konania a nie preto, že by nebol prípustný, alebo preto, že by ho podal niekto, kto naň nebol

oprávnený, alebo preto, že by bol zrejme oneskorený), mohol urobiť zadosť požiadavke

riadneho procesu len tým, že vytýči na prejednanie odvolania odporkyne pojednávanie,

na ktorom jej umožní vyjadriť sa k inému právnemu posúdeniu dôvodu obnovy konania podľa

a otázky včasnosti podania návrhu na obnovu konania z toho

dôvodu.

Majúc na zreteli uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd tým, že svoje

rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa porušil

zásady zákonného konania (fair process).

Keďže konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vadu spočívajúcu v odňatí

možnosti účastníka konať pred súdom, je dovolanie odporkyne proti nemu nielen prípustné,

ale aj dôvodné, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou

nemôže byť správne. Vzhľadom na uvedenú vadu, majúcu za následok takú tzv. zmätočnosť

konania a rozhodnutia odvolacieho súdu, že jej zistenie muselo bez ďalšieho viesť k zrušeniu

rozhodnutia odvolacieho súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie podľa

Na záver tohto rozhodnutia dovolací súdu poznamenáva, že nebolo jeho úlohou

podrobiť dovolaciemu prieskumu odporkyňou nespochybňovaný záver odvolacieho súdu, že

„ustanovenie (zrejme ; poznámka dovolacieho súdu) je možné

v tamto prípade použiť, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol vydaný platobný

rozkaz je aj podľa odvolacieho súdu rozhodnutím, ktoré je v rozpore s rozhodnutím Súdneho

dvora Európskych spoločenstiev“, a teda sa v ďalšom, keďže tak neurobil ani odvolací súd,

nezaoberal riešením otázky, či medzi rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev (ktoré odvolací súd príkladne uvádza v dôvodoch svojho rozhodnutia)

a predmetným platobným rozkazov, ku ktorému vedúce konanie sa má obnoviť, sa vyžaduje

určité vecné a personálne prepojenie, a ak áno, či takéto prepojenie tu je, alebo či tento rozpor

možno (stačí) chápať len abstraktne, a pri svojom prieskume preto zostal pri posúdení otázky

namietanej odporkyňou v dovolaní, t.j. či odvolací súd správne posúdil otázku začiatku

plynutia tzv. subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.

K otázke počítania tzv. subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania sa

tiež poznamenáva, že závery odvolacieho súdu v tomto smere sú svojvoľné., keďže nemajú

oporu v preukázaných skutkových a právnych skutočnostiach.

K záveru, že odporkyňa zmeškala tzv. subjektívnu lehotu na podanie návrhu

na obnovu konania dospel odvolací súd po ustálení, že „od 8. decembra 2010 mohla

navrhovateľka návrh na obnovu konania podať do 8. marca 2010 (zrejme správne má byť

do 8. marca 2011; poznámka dovolacieho súdu), kedy ho mohla uplatniť po prvýkrát, pretože

už v čase tohto rozhodovania existovali rozhodnutia Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev, s ktorými je v rozpore vydaný platobný rozkaz v časti zmluvnej pokuty, tak

ako to sama uvádza v návrhu, aj v odvolaní navrhovateľka, preto je odvolací súd toho názoru,

že návrh na obnovu konania bol podaný po uplynutí 3-mesačnej lehoty od času, keď návrh

na obnovu konania z uvedených dôvodov mohla uplatniť po prvýkrát.“ Z takého odôvodnenia

je teda zrejmé, že plynutie tzv. subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu

konania počítal odvolací súd odo dňa, kedy platobný rozkaz zo 16. novembra 2010 č.k.

-24 nadobudol právoplatnosť (tak ako pri plynutí tzv. objektívnej trojročnej

lehoty na podanie návrhu na obnovu, ktorá naostatok pri dôvode obnovy podľa § 228 ods. 1

písm. e/ ani neplatí - ) majúc za to, že odporkyňa mohla

dôvod obnovy konania uplatniť prvýkrát už v tento deň. Tento záver ale nemá oporu

v preukázaných skutkových a právnych skutočnostiach.

Subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je trojmesačná a začína

plynúť od "toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo

od toho času, keď ho mohol uplatniť" ( ). Odvolací súd z takto zákonom

stanovených začiatkov plynutia tzv. subjektívnej trojmesačnej lehoty aplikoval na vec iba

ostatne uvedený a ustálil, že trojmesačná lehota začala odporkyni plynúť dňom právoplatnosti

platobného rozkazu, kedy mohla prvýkrát uplatniť dôvod obnovy spočívajúci v rozhodnutiach

Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vydaných pred týmto časom. Nevyrovnal sa

s tvrdením odporkyne v návrhu na obnovu konania o tom, kedy sa dozvedela o ňou

uplatnenom dôvode obnovy konania. Posúdenie otázky času, kedy sa ten, kto obnovu

navrhuje dozvedel o dôvode obnovy je nutné aj pri plynutí lehoty na podanie návrhu

na obnovu konania od dňa, kedy dôvod obnovy mohol byť uplatnený (predpokladom

uplatnenia dôvodu obnovy je vedomosť subjektu navrhujúceho obnovu konania o tomto

dôvode obnovy). Zákonodarca ustanovuje ostatne uvedený začiatok plynutia („od toho času,

keď ho mohol uplatniť") z dôvodu, že obnovu konania navrhujúci účastník konania síce

dozvedel o dôvode obnovy, ale ho z objektívnych dôvodov nemohol včas uplatniť.

Odvolací súd sa však s otázku včasnosti podania návrhu na obnovu konania

z uvedených hľadísk nezaoberal a preto jeho záver, že odporkyňa zmeškala subjektívnu

lehotu na podanie návrhu na obnovu konania počítanú odo dňa právoplatnosti platobného

rozkazu, nemá oporu v preukázaných skutkových a právnych skutočnostiach.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. decembra 2014

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová