Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)177/393569.76976f.pdf
PDF · 138.19 KB
No categories available
8Cdo/70/2014
Najvyšší súd 8Cdo/70/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Orange Slovensko
a.s., so sídlom Metodova 8, Bratislava, IČO: 35697270, v dovolacom konaní zastúpeného
spoločnosťou Bobák, Bollová a spol., s.r.o. so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10,
Bratislava, za ktorú koná advokát, konateľ JUDr. Miroslav Bobák, proti odporkyni K. D.,
bývajúcej v K., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Romanom Juríkom, PhD., advokátom
so sídlom Račianska 62, Bratislava, o zaplatenie 443, 32 € s príslušenstvom, o návrhu
odporkyne na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn.
1Ro/252/2010, o ktorom návrhu konal Okresný súd Spišská Nová Ves pod sp.zn.
6C/369/2012, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 12.
septembra 2013 sp.zn. 2Co/89/2013, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 12. septembra 2013 sp.zn. 2Co/89/2013
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením
z 15. novembra 2012 č.k. 6C/369/2012-17 zamietol návrh odporkyne [pozn.: pri označení
účastníkov v tomto uznesení dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších stupňov, sa riadil
zásadou, že v rozhodnutiach o návrhu na obnovu konania treba označovať účastníkov konania
podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní (V/68)] na obnovu konania vedeného
na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. 1Ro/252/2010 a o trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Zamietnutie návrhu na obnovu
konania odôvodnil súd prvého stupňa tým, že rozhodnutia iných súdov (Okresného súdu
Prievidza sp.zn. 15 C 7/2011, Okresného súdu Prešov sp.zn. 7 C 112/2010, Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 18 Co 136/2010 a sp.zn. 2 Co 137/2010 ), na ktoré sa odvoláva odporkyňa
a v ktorých bola vyslovená neprijateľnosť zmluvných podmienok navrhovateľa, boli vydané
po vydaní platobného rozkazu v konaní, obnovu ktorého odporkyňa navrhuje. Podľa súdu
prvého stupňa nie je dôvodný návrh na obnovu konania ani z dôvodu podľa ustanovenia § 228
ods. 1 písm. e/ O.s.p., keďže „ohľadne konkrétneho prípadu – mobilného operátora
spoločnosti Orange“ neexistovalo žiadne rozhodnutie Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev, s ktorým by bol v rozpore
platobný rozkaz vydaný v konaní vedenom pod sp.zn. 1Ro/252/2010.
Krajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní odporkyne (ďalej len „odvolací súd“)
uznesením z 12. septembra 2013 sp.zn. 2Co/89/2013 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa
a „navrhovateľku“ (správne odporkyňu) zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd tak rozhodol majúc za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
K dôvodu návrhu na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. uviedol, že
rozhodnutia iných vnútroštátnych súdov uvádzané odporkyňou „netýkajú sa tejto konkrétnej
veci“. Vo vzťahu k dôvodu obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. dospel k záveru, že
tento dôvod by síce bolo možné použiť, pretože predmetný platobný rozkaz je rozhodnutím,
ktoré je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, odporkyňa ale
podala návrh na obnovu z tohto dôvodu oneskorene. K tomu uviedol: „Rozhodnutia Súdneho
dvora ES napr. C 168/2005, C 243/08, a rozhodnutie C 76/2010, ktoré je vydané vo veci K.
proti Pohotovosti s.r.o. sú však vydané v roku 2006, 2009 a 16. novembra 2010.
Navrhovatelia návrh na obnovu konania podala 30. októbra 2012. Platobný rozkaz
lRo/252/2010-24 nadobudol právoplatnosť 8. decembra 2010.
Podľa § 230 ods. 1 O.s.p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov
od t.č., keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času, keď
ho mohol uplatniť.
Odvolací súd je toho názoru, že od 8. decembra 2010 mohla navrhovateľka návrh
na obnovu konania podať do 8. marca 2010, kedy ho mohla uplatniť po prvýkrát, pretože už
v čase tohto rozhodovania existovali rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev,
s ktorými je v rozpore vydaný platobný rozkaz v časti zmluvnej pokuty, tak ako to sama
uvádza v návrhu, aj v odvolaní navrhovateľka, preto je odvolací súd toho názoru, že návrh
na obnovu konania bol podaný po uplynutí 3-mesačnej lehoty od času, keď návrh na obnovu
konania z uvedených dôvodov mohla uplatniť po prvýkrát. Preto odvolací súd potvrdil
napadnuté uznesenie, aj keď z iných dôvodov, a to pre zmeškanie lehoty na podanie obnovy
konania.“
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila
dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj tým, že napadnuté rozhodnutie
súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa. Možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. bola podľa odporkyne jej odňatá arbitrárnosťou výkladu
ustanovení § 228 a § 230 O.s.p., nevykonaním potrebného dokazovania, popretím jej ústavou
garantovaných procesných práv, ako aj práv garantovaných spotrebiteľom normami
európskeho práva. Podľa odporkyne je napadnuté rozhodnutie aj nepreskúmateľné
a zmätočné. Dôvodila tiež, že súdy boli povinné predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na riešenie prejudiciálnej otázky, a ak tak neurobili, dopustili sa aj porušenia
práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu, a pre rovnaké vady i súdu prvého stupňa, zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa plne stotožňuje
s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, že návrh
na obnovu konania bol podaný oneskorene. Navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie
zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že
dovolanie odporkyne je dôvodné.
Dovolací súd pred tým než pristúpi k odôvodneniu svojho rozhodnutia, s prihliadnutím
na niektoré dôvody dovolania (odvolací súd konal a rozhodol v rozpore s európskymi
normami na ochranu spotrebiteľa, opomenul predložiť vec s prejudiciálnou otázkou Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev a pod.) poznamenáva, že predpokladom úspešnosti návrhu
na obnovu konania nie je vecná nesprávnosť rozhodnutia vydaného v konaní, obnova ktorého
sa navrhuje, ale posúdenie, či sú tu podľa zákona relevantné dôvody pre obnovu konania,
resp. či súd konajúci o návrhu na obnovu konania zákonu zodpovedajúcim spôsobom
odôvodnil, prečo navrhovateľom obnovy predložené dôvody za také nepovažoval. Vecná
nesprávnosť rozhodnutia napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom
zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 15/2000). Vzhľadom na uvedené, dovolací súd v rámci svojho prieskumu sa obmedzil
na posúdenie správnosti postupu odvolacieho súdu pri posúdení predpokladov a procesných
podmienok návrhu odporkyne na obnovu konania.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť
taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť
pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával.
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania, t.j. takého
konania, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať
dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide
o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj
v odvolacom konaní. Znemožnenie realizácie týchto procesných práv účastníka v procesnej
situácii, v ktorej nemal možnosť zaujímať stanoviská k skutočnostiam, odôvodňujúcim iný
právny záver odvolacieho súdu, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň
spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania, je
prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania sa odopiera možnosť prieskumu
správnosti nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných
(z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových
zistení (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2007 sp.zn.
III. ÚS 171/06-44).
Za prekvapujúce, a tým porušujúce práva účastníka namietať správnosť právneho
názoru súdu na inštančne vyššom súde, je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované
rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než
rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009
sp.zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého
stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných (nových) dôvodoch, než na ktorých
založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej
situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až
v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp.zn. 5 Cdo 46/2011).
Súd prvého stupňa, po tom, ako po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní ustálil,
že odporkyňa podala návrh na obnovu konania včas (str. 3, odsek 5 jeho uznesenia),
odôvodnil zamietnutie návrhu na obnovu konania z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p.
nedostatkom rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu
Európskych spoločenstiev, s ktorým by bol v rozpore platobný rozkaz vydaný v konaní
vedenom pod sp.zn. 1Ro/252/2010. Na rozdiel od toho odvolací súd, bez nariadenia
pojednávania, dospel k záveru, že „ustanovenie § 228 ods. 1 písm. e/ (zrejme O.s.p.;
poznámka dovolacieho súdu) je možné v tomto prípade použiť“, pretože rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým bol vydaný platobný rozkaz je rozhodnutím, ktoré je v rozpore
s rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (C 168/2005, C 243/08
a C 76/2010), avšak odporkyňa ohľadne tohto dôvodu návrhu na obnovu konania zmeškala
trojmesačnú lehotu podľa § 230 ods. 1 O.s.p., v ktorej mohla právoplatný platobný rozkaz
napadnúť návrhom na obnovu konania. Odvolací súd teda posúdil otázku existencie jedného
z odporkyňou tvrdených dôvodov obnovy konania a následne aj otázku včasnosti podania
návrhu na obnovu konania z toho dôvodu inak než súd prvého stupňa bez toho, aby umožnil
odporkyni, aby sa mohla k tejto, pre posúdenie opodstatnenosti a včasnosti návrhu na obnovu
konania významnej otázke, vyjadriť.
Je síce pravda, že podľa § 234 ods. 2 O.s.p. ak súd zamieta návrh na obnovu konania
preto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie, v preskúmavanej veci ale
podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd, keďže menil dôvody zamietnutia návrhu
na obnovu konania, ku ktorým súd prvého stupňa dospel po nariadenom pojednávaní (keďže
zamietol návrh na obnovu konania z dôvodu nedostatku zákonných podmienok pre obnovu
konania a nie preto, že by nebol prípustný, alebo preto, že by ho podal niekto, kto naň nebol
oprávnený, alebo preto, že by bol zrejme oneskorený), mohol urobiť zadosť požiadavke
riadneho procesu len tým, že vytýči na prejednanie odvolania odporkyne pojednávanie,
na ktorom jej umožní vyjadriť sa k inému právnemu posúdeniu dôvodu obnovy konania podľa
§ 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. a otázky včasnosti podania návrhu na obnovu konania z toho
dôvodu.
Majúc na zreteli uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd tým, že svoje
rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa porušil
zásady zákonného konania (fair process).
Keďže konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vadu spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníka konať pred súdom, je dovolanie odporkyne proti nemu nielen prípustné,
ale aj dôvodné, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou
nemôže byť správne. Vzhľadom na uvedenú vadu, majúcu za následok takú tzv. zmätočnosť
konania a rozhodnutia odvolacieho súdu, že jej zistenie muselo bez ďalšieho viesť k zrušeniu
rozhodnutia odvolacieho súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O.s.p.
Na záver tohto rozhodnutia dovolací súdu poznamenáva, že nebolo jeho úlohou
podrobiť dovolaciemu prieskumu odporkyňou nespochybňovaný záver odvolacieho súdu, že
„ustanovenie § 228 ods. 1 písm. e/ (zrejme O.s.p.; poznámka dovolacieho súdu) je možné
v tamto prípade použiť, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol vydaný platobný
rozkaz je aj podľa odvolacieho súdu rozhodnutím, ktoré je v rozpore s rozhodnutím Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev“, a teda sa v ďalšom, keďže tak neurobil ani odvolací súd,
nezaoberal riešením otázky, či medzi rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev (ktoré odvolací súd príkladne uvádza v dôvodoch svojho rozhodnutia)
a predmetným platobným rozkazov, ku ktorému vedúce konanie sa má obnoviť, sa vyžaduje
určité vecné a personálne prepojenie, a ak áno, či takéto prepojenie tu je, alebo či tento rozpor
možno (stačí) chápať len abstraktne, a pri svojom prieskume preto zostal pri posúdení otázky
namietanej odporkyňou v dovolaní, t.j. či odvolací súd správne posúdil otázku začiatku
plynutia tzv. subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.
K otázke počítania tzv. subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania sa
tiež poznamenáva, že závery odvolacieho súdu v tomto smere sú svojvoľné., keďže nemajú
oporu v preukázaných skutkových a právnych skutočnostiach.
K záveru, že odporkyňa zmeškala tzv. subjektívnu lehotu na podanie návrhu
na obnovu konania dospel odvolací súd po ustálení, že „od 8. decembra 2010 mohla
navrhovateľka návrh na obnovu konania podať do 8. marca 2010 (zrejme správne má byť
do 8. marca 2011; poznámka dovolacieho súdu), kedy ho mohla uplatniť po prvýkrát, pretože
už v čase tohto rozhodovania existovali rozhodnutia Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev, s ktorými je v rozpore vydaný platobný rozkaz v časti zmluvnej pokuty, tak
ako to sama uvádza v návrhu, aj v odvolaní navrhovateľka, preto je odvolací súd toho názoru,
že návrh na obnovu konania bol podaný po uplynutí 3-mesačnej lehoty od času, keď návrh
na obnovu konania z uvedených dôvodov mohla uplatniť po prvýkrát.“ Z takého odôvodnenia
je teda zrejmé, že plynutie tzv. subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu
konania počítal odvolací súd odo dňa, kedy platobný rozkaz zo 16. novembra 2010 č.k.
1Ro/252/2010-24 nadobudol právoplatnosť (tak ako pri plynutí tzv. objektívnej trojročnej
lehoty na podanie návrhu na obnovu, ktorá naostatok pri dôvode obnovy podľa § 228 ods. 1
písm. e/ O.s.p. ani neplatí - § 230 ods. 2 písm. e/ O.s.p.) majúc za to, že odporkyňa mohla
dôvod obnovy konania uplatniť prvýkrát už v tento deň. Tento záver ale nemá oporu
v preukázaných skutkových a právnych skutočnostiach.
Subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je trojmesačná a začína
plynúť od "toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo
od toho času, keď ho mohol uplatniť" (§ 230 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd z takto zákonom
stanovených začiatkov plynutia tzv. subjektívnej trojmesačnej lehoty aplikoval na vec iba
ostatne uvedený a ustálil, že trojmesačná lehota začala odporkyni plynúť dňom právoplatnosti
platobného rozkazu, kedy mohla prvýkrát uplatniť dôvod obnovy spočívajúci v rozhodnutiach
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vydaných pred týmto časom. Nevyrovnal sa
s tvrdením odporkyne v návrhu na obnovu konania o tom, kedy sa dozvedela o ňou
uplatnenom dôvode obnovy konania. Posúdenie otázky času, kedy sa ten, kto obnovu
navrhuje dozvedel o dôvode obnovy je nutné aj pri plynutí lehoty na podanie návrhu
na obnovu konania od dňa, kedy dôvod obnovy mohol byť uplatnený (predpokladom
uplatnenia dôvodu obnovy je vedomosť subjektu navrhujúceho obnovu konania o tomto
dôvode obnovy). Zákonodarca ustanovuje ostatne uvedený začiatok plynutia („od toho času,
keď ho mohol uplatniť") z dôvodu, že obnovu konania navrhujúci účastník konania síce
dozvedel o dôvode obnovy, ale ho z objektívnych dôvodov nemohol včas uplatniť.
Odvolací súd sa však s otázku včasnosti podania návrhu na obnovu konania
z uvedených hľadísk nezaoberal a preto jeho záver, že odporkyňa zmeškala subjektívnu
lehotu na podanie návrhu na obnovu konania počítanú odo dňa právoplatnosti platobného
rozkazu, nemá oporu v preukázaných skutkových a právnych skutočnostiach.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová