Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)c04/392887.f7ffc4.pdf
PDF · 127.28 KB
No categories available
7Cdo/285/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 285/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1) J. K., bytom B.,
2) J. K., bytom B., obaja zastúpení Mgr. Robertom Antalom, advokátom, so sídlom
v Banskej Bystrici, Skuteckého č. 1, proti odporcovi Mesto Banská Bystrica, Banská
Bystrica, ČSA č. 26, IČO: 00 313 271, o zaplatenie 14.631,87 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 13 C 6/2008, o dovolaní odporcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2013 sp. zn. 13 Co 272/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1) a 2) trovy dovolacieho konania
vo výške 334,02 Eur na účet právneho zástupcu Mgr. Roberta Antala, advokáta.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 28. mája 2009 č. k. 13 C 6/2008–108
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom 1) a 2) spoločne a nerozdielne 14.631,87 Eur spolu
s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 28.02.2008 až do zaplatenia v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Odporcu zaviazal tiež nahradiť navrhovateľom 1) a 2) trovy
konania vo výške 3.474,25 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že navrhovatelia 1) a 2) sú spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa
v Banskej Bystrici v kat. úz. R., zapísanej na LV č.X., parcely č.. – ostatné plochy o výmere
2 2
1.930 mv podiele 4/7 (1.102 m), ako aj že táto nehnuteľnosť je zastavaná miestnou
komunikáciou vo vlastníctve odporcu. Medzi účastníkmi neexistuje žiaden právny titul, na
základe ktorého by odporca užíval nehnuteľnosti vlastnícky patriace navrhovateľom 1) a 2).
Súd prvého stupňa konštatoval, že odporcovi na úkor navrhovateľov vzniká bezdôvodné
obohatenie. Požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia určenú navrhovateľmi vo výške
13,28 Eur za m2 na rok považoval z primeranú, ako cenu obvyklú. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu uznesením zo 14. októbra 2009,
sp. zn. 12 Co 233/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Poukázal na to, že z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé akými úvahami
2
sa spravoval pri stanovení ceny nájmu za 1 m, ako aj nebolo možné zistiť kde presne
je situovaná nehnuteľnosť, na ktorej je postavená miestna komunikácia, ako je pozemok
situovaný čo všetko sa na pozemku nachádza okrem komunikácie ako takej (chodníky,
odstavné plochy, osvetlenie a podobne).
Okresný súd Banská Bystrica v poradí druhým rozsudkom z 5. júna 2012 č. k. 13 C
6/2008–388 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom 1) a 2) spoločne a nerozdielne
11.329,69 Eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 28.02.2008 až do zaplatenia, v lehote
15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Návrh vo zvyšnej časti zamietol. Odporcu zaviazal
zaplatiť navrhovateľom 1) a 2) spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 5.610,43 Eur
na účet ich právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V intenciách
rozhodnutia odvolacieho súdu súd prvého stupňa zistil, že pozemná komunikácia, cestné
2 2
teleso a jej súčastí má výmeru 1.493 m(z celkovej výmery parcely 1930 m), pričom
spoluvlastnícky podiel pripadajúci na navrhovateľov 1) a 2) z tejto časti predstavuje 853,14
2
m. Pri stanovení výšky náhrady za vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzal z cien, ktoré
sa blížia tržnému prostrediu na trhu s nehnuteľnosťami v rámci danej lokality a to 13,28 Eur
2
za 1 m/rok. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu rozsudkom z 19.marca 2013
sp. zn. 13 Co 272/2012 rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej uložil odporcovi zaplatiť
navrhovateľom spoločne a nerozdielne sumu 11.329,69 Eur spolu s 8,5 % ročným úrokom
z omeškania od 28.02.2008 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia
potvrdil s tým, že plnením jednému zaniká povinnosť v rozsahu plnenia plniť druhému.
V časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ďalej
rozhodol, že vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Konštatoval, že súd
prvého stupňa vec skutkovo dostatočne a riadne objasnil a správne právne vec posúdil.
Odvolací súd upravil výrok rozsudku tak, aby sa predišlo prípadným nedorozumeniam
v rámci prípadného výkonu rozhodnutia. Na odvolaciu námietku odporcu uviedol, že Zásady
o nakladaní s majetkom Mesta Banská Bystrica nie je možné v danej veci použiť z dôvodu, že
predmetom Zásad o nakladaní s majetkom Mesta Banská Bystrica je určenie nájomného
pri nájme nehnuteľností vo vlastníctve mesta – odporcu. Spôsob, akým zásady určujú „cenu
za prenájom“ je v rozpore so zásadami, podľa ktorých sa určuje rozsah bezdôvodného
obohatenia získaného užívaním pozemku bez právneho dôvodu. Užívateľ cudzej veci
bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah
ktorého plnenia, ak tento nie je stanovený predpisom (takýmto predpisom nie sú Zásady
o nakladaní s majetkom Mesta Banská Bystrica), je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú
by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie
prenajatej vec. Obvyklé nájomné, je nájomným tržným. O trovách odvolacieho konania
nerozhodol, lebo navrhovatelia nepodali návrh na ich náhradu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie. Navrhol aby dovolací súd
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nesprávne, pretože trpí
vadami podľa § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom. Odvolací súd tak ako aj súd prvého stupňa sa nezaoberal
dôkazom predloženým odporcom ohľadom stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia
a to Znaleckým posudkom č. 30/2011 zo 6. Októbra 2011 vyhotoveným znalcom
Ing. Mariánom Puškášom, ktorý posudok sa nachádzal v spise. Tento posudok nariadil
vykonať Okresný súd Banská Bystrica v ďalšom súdnom konaní vedenom pod č. k.
7 C 113/2009 navrhovateľa J. K. proti odporcovi Mestu Banská Bystrica o vydanie
bezdôvodného obohatenia za pozemok parc. Č. K. k. ú. R., ktorý sa nachádza vo vzdialenosti
80 m od pozemku, ktorý je predmetom tohto konania. Konanie vo veci vedenej pod č. k. 7 C
113/2009 bol vydaný 06.06.2012 a stal sa právoplatný 16.4.2013. Okresný súd Banská
Bystrica v dvoch identických konaniach vydal rôzne rozhodnutia, pričom vychádzal z toho
istého skutkového stavu. Obe veci posúdil Krajský súd Banská Bystrica ako odvolací súd
a tiež vydal rôzne rozhodnutia. V súdnom spore č. k. 7 C 113/2009 vychádzal pri všeobecnej
hodnote nájmu pozemku zo znaleckého posudku, kde cena za 1 m2 pozemku určená ako VHŠ
nájmu pozemku na bezdôvodné obohatenie bola vo výške 594,90 Eur za rok. V napádanom
2
konaní súd stanovil cenu bezdôvodného obohatenia za 1 mpozemku vo výške 13,28 Eur, čo
je trikrát viac ako v konaní 7 C 113/2009. Oba súdy sa predloženým dôkazom nezaoberali
a ani neuviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie dôkazu. Predložený dôkaz je zásadným
argumentom a je dôležité, aby spravodlivé súdne konanie reagovalo na podstatné relevantné
dôkazy účastníka konania a dalo jasnú odpoveď na spravodlivé riešenie.
Navrhovatelia 1) a 2) vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu navrhli dovolanie
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie. Právo na súdnu ochranu totiž nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho
konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p.
(I. ÚS 4/2011).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním odporcu je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z vyššie
uvedených rozhodnutí; prípustnosť jeho dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. a so zreteľom na obsah dovolania dovolací
súd ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Odporca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Podľa názoru odporcu v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať.
O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade
procesného postupu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných
oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný
na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo
vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
Odporca v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
obom súdom vytýka, že nevykonail všetky ním navrhnuté dôkazy.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v
konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a odporcovi
neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv odporcu nie je postupom,
ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy
budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti
rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Podľa ustálenej judikatúry platí, že
takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci
využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd (ani okresný súd) preto nevykonaním dôkazu,
navrhovaného dovolateľom, ho nevylúčili z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré
mu Občianky súdny poriadok priznáva. Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania,
resp. že súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Dovolací súd môže
v dovolacom konaní prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený
predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Pokiaľ ide o námietku odporcu v tejto súvislosti spochybňujúcu nesprávnosť
skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
K námietke odporcu, že Okresný súd Banská Bystrica v dvoch identických konaniach
vydal rôzne rozhodnutia, pričom vychádzal z toho istého skutkového stavu, obe veci posúdil
Krajský súd Banská Bystrica ako odvolací súd a tiež vydal rôzne rozhodnutia, keď v súdnom
spore sp. zn. 7 C 113/2009 vychádzal pri všeobecnej hodnote nájmu pozemku zo znaleckého
posudku, kde cena za 1 m2 pozemku určená ako VHŠ nájmu pozemku na bezdôvodné
obohatenie bola vo výške 594,90 Eur za rok a v napádanom konaní súd stanovil cenu
2
bezdôvodného obohatenia za 1 mpozemku vo výške 13,28 Eur, čo je trikrát viac ako
v konaní sp. zn. 7 C 113/2009, teda pre spravodlivé súdne konanie je potrebné, aby súd
reagoval na podstatné relevantné dôkazy účastníka konania a dal jasnú odpoveď
na spravodlivé riešenie, odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
v predmetnej veci bolo vyhlásené 5. júna 2012. Rozsudok vo veci Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 7 C 113/2009 – 259 bol vyhlásený 6. júna 2012. V rozsudku z 5. júna 2012
č. k. 13 C 6/2008 – 388 súd prvého stupňa nemohol reagovať na rozhodnutie, ktoré nebolo
vydané. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že úlohou znalca v znaleckom
posudku č. 30/2011 vyhotoveného znalcom Ing. Mariánom Puškášom z odboru Stavebníctvo,
Odhad hodnoty nehnuteľností, Pozemné stavby bolo určiť všeobecnú hodnotu využívanej
nehnuteľnosti a všeobecnú hodnotu vecného bremena vzťahujúceho sa na predmetnú
nehnuteľnosť.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo
postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou
správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu
trov konania proti odporcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovatelia si uplatnil trovy
dovolacieho konania vo výške 373,85 Eur za 1 úkon právnej pomoci – vyjadrenie k dovolaniu
(303,74 Eur + 20 % DPH vo výške 60,74 Eur + režijný paušál vo výške 7,81 Eur + 20 % DPH
vo výške 1,56 Eur), ktoré žiadal zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu. Navrhovateľom 1)
a 2) bola preto priznaná náhrada trov konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia
za 1 úkon právnej pomoci – vyjadrenie k dovolaniu. Dovolací súd pri určení hodnoty
právneho úkonu vychádzal zo základu sporu, ktorý bol napadnutý dovolaním, t. j. sumy
11.329,69 Eur. Hodnota právneho úkonu je v zmysle § 10 ods. 1 a § 13 ods. 2
vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 270,54 Eur + 20 % DPH vo výške 54,11 Eur (§ 18 ods. 3
cit. vyhl.) a paušálnej náhrady v sume 7,81 Eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.) + 20 % DPH vo výške
1,56 Eur čo spolu predstavuje čiastku 334,02 Eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil
odporcovi tieto trovy zaplatiť advokátovi navrhovateľov 1) a 2) na jeho účet.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. decembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová